pato, staci si nainstalovat google earth a pri dostatocnom priblizeni oblasti sa objavia ikonky s fotkami z konkretnych miest. myslim, ze nieco podobne je aj na google maps. ta sluzba s fotkami sa vola panoramio.
problem je, ze priamo na mieste nemas internet ani cas a tak sa potom len dodatocne dozvies, co bolo par metrov od teba...
vy ste presli absolutne tesne okolo zaciatku toho canonu...

to ta sluzba panoramio je celkom podrobna aj na SVK...

Thunderko, pokračovať !!!

trpezlivost priatelu...

ved si tam bol, co si uz nepamatas?

ale kto dnes vydrzi dlho hore, bude odmeneny dalsim dnom. slubujem, ze dnes nepojdem spat, kym nedokoncim a neumiestnim... napisane mame, len sa este cickam s fotkami...

Ráno je ešte ďaleko, ale aj tak sa často budím. Je mi veľmi teplo, asi sme to s tými prípravami na spánok trochu prehnali. Nič sme neprehnali, mal si viacej piť, spal by si ako ja. Naviac, ten zázračný poľský nápoj, čo namiešal Martin, a chutil ako jablková štrúdľa bol fakt fantastický. A Martin miešal rád, pretože predstieranie zaneprázdnenosti ho zachránilo pred tou nadrozmernou Rumunkou, ktorá na neho hľadela pohľadom živočícha na vyššom stupni potravinového reťazca. Ale Martin mal oči a celého seba len pre nás... Nechcem ale rušiť Janku a tak sa premáham, snažím sa ignorovať pocit tepla a nútim sa k spánku. Zajtra budeme múdrejší.
Konečne je tu ráno. Vonku je celkom svetlo, asi už bude aj dosť hodín. Pomaly sa prebúdzame k životu a snažíme sa trošku poľudštiť v blízkom potoku. Na kameňoch je jasne vidieť, že v noci bola hladina potoka podstatne vyššie, čím sa dá vysvetliť aj záhadné zmiznutie niektorých vecí Čechov, ktorí tu pravdepodobne kempovali pred nami. Spálňu pod celtou meníme na kuchyňu, aby sme mohli v rýchlosti dojesť zbytky od večere. Náš stan sa zdá byť vnútri suchý a tak ho nacvičeným ťahom na štyri doby bleskurýchlo balím do prevoznej podoby. Väčšina spolupútnikov si to ani nevšimla a hlasno protestujú. Ale veď ešte určite bude príležitosť, aby si podrobne pozreli ranné kúzlo – zmiznutie stanu. Myslím, že to, že sa na tvoje kúzelnícke raz dva tri skladanie stanu nikto nepozeral vadilo viac tebe ako tým spolupútnikom, lebo na ovácie, obdivné híkanie a uznanie si budeš musieť počkať do ďalšieho rána. Ale neboj, už len jedenkrát sa vyspinkáš a bude to tu...
V rýchlosti si ešte v hrubých črtách prechádzame dnešný plán, ktorým je vlastne len presun na sever, do hornatejšej oblasti Maramureš, bližšie k Ukrajinským hraniciam. Očakávame celodennú nudu a veľa kilometrov asfaltu, ale veď uvidíme, čo nám osud položí pod MTčka.
Balíme a cez potok opúšťame táborisko. Rado vysielačkou hlási, že má problém s navigáciou, je úplne vybitá a nejakú chvíľu potrvá, kým sa s ňou bude dať pracovať. V rýchlosti štartujeme náš notebook, ale začiatok trasy nám je jasný a púšťame sa smerom do Baia Mare.



Ideme po asfaltke, ktorej úseky sú zjavne v štádiu opravy. Som takmer presvedčená, že táto cesta je v štádiu opravy už pekných pár mesiacov, pretože ad 1, okraje vykúsaných dier sú už akosi rozdrobené a ad 2, vodiči zjavne lokálnych áut už majú taký gríf a prepletajú sa medi tými dierami ako majstri sveta v minislalome. Našu pozornosť trénujú početné vyfrézované jamy s ostrými hranami, ktoré sa však ani pri najväčšej snahe nedajú obísť všetky. S našimi autami to však nie je žiadny problém. Čo je zaujímavé, oprava cesty nie je vôbec označená značkami. Často vidíme prekvapené tváre vodičov v protismere, keď ich bez varovania prekvapí rozbitá cesta za zákrutou, pričom na tachometri majú slušných 80 km/h.
Cesta sa kľukatí lesným porastom okolo jazera. Našťastie opravovaná cesta netrvá dlho a o chvíľu prechádzame aj okolo priehradného múru a opúšťame priehradu Firiza. Cestu už lemujú domy a cítiť blízkosť väčšieho mesta. O tom, že sme v priemyselnej oblasti nás presviedča aj továreň Romplumb, okolo ktorej prechádzame. Ako napovedá jej názov venuje sa asi spracovaniu olova. Táto oblasť by mala byť najväčším centrom priemyslu farebných kovov v Rumunsku.
Priamo v Baia Mare by sa malo nachádzať turisticky zaujímavé Múzeum dediny, v ktorom sa nachádza viac než sto stavieb ľudovej architektúry z okolitých oblastí. Máme však v pláne prejsť si vidiek priamo a naviac čas už dosť pokročil, tak bez zastávky pokračujeme z Baia Mare smerom na východ.
Včerajší lesný prejazd však poznať aj na ukazovateli paliva. Máme radi plné nádrže a tak dotankovávame na konci mesta doplna. Ja mám rada normálny záchod na ktorom nemusím čupieť v podrepe v pozícii na lyžiara, takže vy si tankujte... Prvá bilancia spotreby v ľahkom teréne – 22 litrov za posledných 90 kilometrov – takže podľa očakávania. Si bol istotne šťastný, že pri výpočte tohto čísla som bola v bezpečnej vzdialenosti na wecku... Na moje prekvapenie tu je na každej pumpe dostupný aj 99 oktánový benzín za rozumnú cenu, takže náš Wraník si tu na zlú stravu určite sťažovať nebude. Tak toto ťa trápi, čo? Ale že ja som dnes ešte nemala poriadnu kávu, to ti je úúúúplne jedno!!!
Prechádzame Baia Sprie a na vysokom kopci pred nami sa týčia vysielače. Po krátkom dohovore cez vysielačku ich určujeme za náš ďalší cieľ.

Hlavná cesta sa po chvíli odkláňa vľavo, ale my z nej odbočujeme doprava na vedľajšiu cestu. Rada s Peťom mimoriadne teší značka „použite snehové reťaze“, aj keď nie celkom chápem ich radosť práve teraz, v auguste. Ja nechápem, že ich nenasadili... Vysvetľujú, že sa podľa značky dá očakávať, že cesta povedie vysoko. Ich radosť nakazila aj mňa. Mal si sa dať očkovať.. Kvalita cesty sa postupne horší. Zdá sa, že to s tým asfaltom dnes nebude až také zlé. Mierne stúpame lesom po klasickej panelovke. Za jednou zákrutou nás však čaká prekvapenie. Prichádzame k oplotenému areálu a na ceste je veľká brána, aj keď otvorená. Zastavujeme vedľa cesty a nechápavo hľadíme na objekt pred nami. V mape nie je nič podobné naznačené, cesta by mala pokračovať ďalej. Z brány oproti nám vybiehajú dvaja havkáči. Uložia sa do prachu neďaleko nás a zvedavo nás pozorujú. To naznačuje, že objekt pred nami nie je opustený. Hľadíme do mapy a pozorujeme okolitý terén, ale nezdá sa, že by areál bolo možné obísť. Nie je iná možnosť, Rado s Martinom idú na Poštárskej dodávke na prieskum cez otvorenú bránu. Po krátkom rozhovore s miestnym obyvateľom na nás mávajú, že máme ísť za nimi. Prechádzame okolo ležiacich psov, ktorí nás nezaujate pozorujú, ale ostávajú na mieste. Míňame bránu a nasledujeme Poštársku dodávku ďalej po ceste. Zaujímavé... Ideme pomedzi nákladné autá a nejaké mechanizmy, ale cesta pokračuje ďalej tak, ako keby tam areál vôbec nebol. Pod kolesami sa nám strieda štrk a mačacie hlavy. Prichádzame k schátralým malým budovám, pri ktorých je malé stádo oviec a dvaja pasáci. Podľa máp by okolo nich mala viesť jedna z ciest. Pasáci nás však posielajú naspäť na pôvodnú cestu, pretože táto je vraj neprejazdná. Tak pokračujeme v pôvodnej ceste.



Nie sme tu zďaleka sami. Pri ceste sporadicky parkujú osobné autá, občas vidieť aj kempujúcich Rumunov. Pri jednej zo zákrut, v mieste kde les prechádza do rozsiahlych lúk, parkuje väčšia skupinka áut. My však ďalej pokračujeme lesnou cestou. Navigácie však ukazujú, že sa príliš odkláňame od želaného smeru. Zastavujeme na krátku poradu. Študujeme mapy, snažíme sa zorientovať, a zvyšok kolektívu z Radovho a Peťovho auta využíva čas na podhustenie pneumatík. Nečakáme extrémny terén ani vážne blato a tak sa tomu aj trochu čudujem. Rado vysvetľuje, že je to kvôli pohodliu, že už majú dosť natriasania na prehustených pneu. Mne a Janke to nijak neprekáža a tak tlak v pneumatikách Wraníka ostáva na hodnote 2,5 kPa. A ty si sa ma kedy pýtal? Ja som skôr bola rada, že si sa nepridal, pretože mi bolo jasné, že keby si chcel z útrob nášho nabaleného wraníka náhodou vyhrabať kompresor, aby si mohol pneumatiky zase dohustiť, znamenalo by to, že by som sa musela zúčastniť cvičenia na tému optimalizácia v procese vybaľovania a opätovného nakladania celej expedičnej výbavy. Náš presný zoznam nepresne rozmiestnených vecí som síce už mala presne po ruke, ale po dvoch nociach v stanoch sa vyložené veci už ani zďaleka nepribližovali ich pôvodnému umiestneniu podľa zoznamu. Ale v zásade vyhodený stavec od natriasania alebo pruh od vykladania a nakladania...Fakt neviem, čo by bolo väčší problém...

Stojíme na kraji lesa a pred nami je malá trávnatá lúčka s nerovnomerným horizontom. Od Mastodonta stále počuť syčanie vzduchu z pneumatík, ale Radova poštárska dodávka sa presúva mimo cesty smerom k horizontu. Janka ide rovnakým smerom peši a ja ich nasledujem s Wraníkom, nie však práve najpriamejšou cestou. Prechádzam bez konkrétneho cieľa po strmých nerovnostiach hore a dolu, len aby som si skrátil čas. Thunderka – dvorný fotograf expedície – všetko vzorne dokumentuje a hľadá správne uhly, v ktorých sa Wraník dobre vyníma.



Blížim sa k horizontu. Otvára sa nádherný výhľad do priestoru, ale Janka mi dôrazne naznačuje, aby som ďalej nešiel a ostal stáť. Dôvod je viac než zrejmý. Stojíme na okraji vysokého a veľmi strmého, až skoro kolmého zrázu, z vrchu ktorého je prekrásny výhľad na okolie pred a pod nami. Aaaaale houby, pri pohľade z tohto uhla vyzeráte aj s wraníkom tak sexi... Pokojne pokračuj... Úbočie pod nami sa zdá byť hlinené, zvrásnené stopami po stekajúcej vode. Celé to pôsobí ako dlho nepoužívaná povrchová baňa. Dáme pár foto a vraciame sa na cestu. Podľa mapy sa potrebujeme vrátiť k zákrute so skupinkou áut a pokračovať po lúkach. Obieha nás štvorkolka, na ktorej sedí mladý pár. Evidentne sme v obľúbenej oblasti.



O malú chvíľu už odbočuje na lúku. Obchádzame veľké blatové kaluže v ceste. Začínam mať pocit, že sa definitívne zaradíme do skupiny vyzretých offroaďákov, čo blato radšej obídu, než prejdú.
Pred sebou vidíme zvláštnu stavbu. Vyzerá to ako kamenná kopa s dierou z boku a v jej blízkosti je nedostavaná alebo zborená budova. Prichádzame až k tomuto podivnému objektu a pred nami za kopou a budovou sa ukazuje aj malé umelé jazierko. Domnievame sa, že ide o kamennú pec na výrobu dreveného uhlia, alebo na niečo podobné. Autá parkujeme pri peci vedľa seba a vzbudzujú pozornosť prichádzajúcej rodinky turistov.

Z tohto miesta je celkom pekný výhľad do okolia, ale ani zďaleka sa nevyrovná tomu predchádzajúcemu, zo strmého zrázu, a tak štartujeme tátoše a odchádzame. Rado a Peťo obchádzajú jarok a nízku medzu a stúpajú vyššie po lúke. Mne to príde ako zbytočné a prechádzam priamo na lúku. Tvrdý úder ťažného zariadenia na okraj jarku ma však presviedča, že to zbytočné nebolo. Hodím previnilý pohľad na Thunderku a pokračujem v ceste za Patrolmi. Janka sa tvári, že si tú šupu ani nevšimla. Je to zlaté dievča... Ha, keby si ty vedel, čo všetko som už zahrala



Je veľká škoda, že nemáme Google Earth snímky z tejto oblasti. Musíme sa orientovať len podľa klasických máp, aj keď v digitálnej podobe. Papierová mapa by vám nestačila??? V mape je naša cesta zreteľne naznačená, ale na lúke ktorou prechádzame ju sotva poznať. Stúpame stále vyššie a občas míňame peších turistov. Nezdá sa, že by sme ich svojou prítomnosťou akokoľvek dráždili. Až takmer na vrchu kopca sa pod našimi kolesami objavuje cesta. No, je to vlastne len chodník a je tu tiež aj nejaký informačný panel. Aj pri ňom stojí rodinka turistov. Hneď za nimi chodník strmo schádza do potôčika, ktorý je však takmer suchý, ale zreteľne vidieť jeho kamenné dno. Turisti so záujmom sledujú náš prejazd. Po krátkom stúpaní vychádzame na skutočnú štrkovú cestu a o chvíľu už zase prechádzame lesom. Prechádzame úbočím, cestu lemujú stromy a kríky.



V jednom mieste však porast na ľavej strane mizne a odhalí sa prekrásny výhľad. Stojíme vysoko nad údolím a za ním, až kam dovidíme, sa vlnia krásne hory. Vystupujeme z áut, vychutnávame si čaro tohto okamihu a spomíname na kamarátov, ktorí sa nemohli zúčastniť tohto nášho výletu. Páčilo by sa im to. Skúšam odoslať fotku Luckymu cez MMS, ale nejako sa to nedarí. Bude si musieť počkať, ako aj ostatní, kým túto cestu zdokumentujem a zverejním, aby si ju aspoň takto mohol čiastočne užiť s nami. Thunderka, zjavne pod vplyvom emócií, prvý krát nahlas vyslovuje, že „je to tu perfektné“. No tak som sa nechala uniesť...a toto som vôbec nehrala... Vysielač, ktorý bol pôvodným cieľom tejto odbočky, vidíme na vrchu vzdialeného kopca v smere odkiaľ sme prišli, takže nám je už jasné, že v tejto chvíli už cieľom nie je. Cieľom je cesta, tak čo tam po vysielačoch...



Štrková cesta sa o chvíľu opäť vynára z lesa a stúpame holým úbočím. Pomedzi stĺpy vysokého napätia sa nám už ukazuje skala zaujímavého tvaru, ktorá charakterizuje túto oblasť. Všade sú skupinky turistov, ale nemáme podrobnejšie informácie o tejto oblasti a tak netušíme, čo ich tu zaujíma a kvôli čomu sú tu. Úprimne, ani neviem, kde sa presne nachádzame. Ja viem, ja viem!!! V Rumunskuuuu!!!

Najbližší prejazd lesom je však konečne zaujímavejší. Pomaly prechádzame veľmi úzkou kamennou cestou, ktorú občas križujú malé potôčiky, niektoré so strmšími zjazdmi či výjazdmi. Nič obzvlášť zaujímavé, ale vítame každé, aj drobné spestrenie pri presune. V krátkej prestávke zbierame aj osviežujúce maliny. Ako krásne sa človek, ktorému som maliny nazbierala ja a doniesla som mu ich až pod nos do auta, z ktorého ani pätu nevytiahol, stane súčasťou oberačov...



Cesta je ale už zase upravená, miestami prechádzame zeleným tunelom stromov a kríkov, ktoré sa nad našimi hlavami až zatvárajú a nevidieť ani nebo. Očividné sú však už stopy blízkej civilizácie. Pri jednej dreveničke vidíme dokonca aj starú Daciu. Aj stará z dácie vidí nás a veselo nám kýva...
Vynárame sa z lesa a schádzame k hlavnej ceste. Tu na križovatke stojí skupinka cigánov a ponúkajú čučoriedky. Bez váhania zastavujeme.



Po Janke mám už drobné črevné problémy aj ja a minulý rok nám s Radom čučoriedky dosť pomohli. Kupujeme ich každý za menší kýbel. Deťom nechávame čokolády, dospelým lei za lesné plody, vládne všeobecná spokojnosť. Ja som hneď z nášho ešusu odjedla riadnu porciu čučoriedok. Len nech zaberú, prosím prosíííííím...

Vchádzame na asfaltovú cestu. Odhadom sa nachádzame medzi Cavnicom a Budesti. Presúvame sa síce na sever, ale hornatejšia oblasť Maramurešu je viac na východ.
Viac-menej náhodným výberom vychádzame na asfaltku smerom doprava. Po chvíli ale zisťujeme, že sa pohybujeme smerom na juh, čo je úplne mimo náš želaný smer a tak sa otáčame a naberáme smer správny.
Očakávali sme dnes kopu asfaltu, ale úvodný presun ľahkým terénom cez hory nás tak nabažil, že v tomto trende skúsime pokračovať, aj za cenu podstatne pomalšieho presunu. Príležitosť sa ukazuje už onedlho. Z cesty vedúcej severne do Budesti odbočujeme vpravo medzi hory. Prechádzame okolo dreveného kostolíka so štíhlou vežou a poľná cesta nás vedie údolím. Na ceste sú časté blatové kaluže a lemujú ju kopy čiastočne spracovaného palivového dreva.



Keďže sa cesta opäť stáča na juh, využívame prvú príležitosť a ťaháme sa doľava, viac na východ. Peťo s Bohušom využívajú príležitosť a ťahajú z chladničky ďalšiu klobásu a pivá. A my máme zase všetko zbalené niekde hlboko v útrobách tejto našej wrany pažravej. Ja som hladnááááááááááá. Vychádzame lesíkom na holý hrebeň nižšieho pohoria. Odtiaľto je pekný výhľad na niekoľko horských pásov a v diaľke sa týčia hory, ktoré sú pravdepodobne naším cieľom. Stojíme na rázcestí. Jedna cesta sa odkláňa doprava a smeruje prudko hore. Druhá pokračuje ďalej v našom smere. Rada neodolateľne lákajú holé chrbty pohoria v diaľke pred nami a tak pokračujeme rovno. Pozvoľna po úbočí klesáme do ďalšieho údolia a pekný výhľad sa stráca. Cesta údolím pomaly stúpa ale výrazne sa zhoršuje. Pohodlná cesta končí v lese na mieste, kde sa pravdepodobne spracovávalo drevo, lebo na zemi je okrem kameňov aj obrovské množstvo konárov a kôry. Vlastne nekončí. Pre nás ešte len začína a zdá sa, že aj dnes bude nejaká zábava. Strmo do lesa tu vedú dve zvážnice, jedna krajšia než druhá. Janka hovorí, že sa začína báť, pretože chalani prehlasujú, že začína ozajstný Tisovec. A to Janka Tisovec pozná len z počutia, keďže tam nikdy so mnou nebola. A čo bolo to, čo sme jazdili doteraz? To nebolo všetko? To bude ešte horšie???



Martin ide peši na prieskum a s Radom komunikuje cez PMR. Rado tlmočí z poľštiny do slovenčiny, pretože ja s Jankou Martinovi nie moc rozumieme. Rado to vysvetľuje tým, že dosť rozpráva slengom. Je už niečo po 14:00 a Janka zaháňa blížiaci sa hlad jablkom. Martin sa vracia s úsmevom na tvári.
Dozvedáme sa, že pravá zvážnica je prejazdná. No, tak ja sa idem teda radšej vycikať. Už to vidím, ako sa gúľme dole... Mastodont už aj mizne v lese za ostrou a strmou zákrutou a nasleduje ho Poštárska dodávka. Poslední vchádzame do zvážnice my s Wraníkom. Radím redukovanú štvorkolu a štveráme sa do prudkého kopca. Pod nami je výmol vymletý od vody alebo od sťahovania kmeňov stromov. Vediem Wraníka kolesami opatrne po okrajoch, aby nám ani jedna strana neskĺzla do jamy v strede. Oprieť sa niekde bokom a podriapať našu leštenku skutočne nepotrebujeme. Zrazu sa ozve buchot od podvozku a štvorkola vyskakuje do neutrálu. Ja sa bojím. Toto som už niekoľko krát zažil predtým, ale nikdy nie v tak nevhodnej situácii. Prídavka zlovestne rachotí v nejakej zvláštnej medzipolohe, rozhodnúť sa treba rýchlo. Rozhoduj sa, lebo ja sa fakt bojím!!! Prudko trhnem pákou do krajnej polohy smerom k redukcii a držím ju nasilu v tejto polohe. No tak to ani mne ani wraníkovi moc nepomohlo!!! Uvedomujem si, že asi robím Wraníkovi dosť zle, ale cúvať dole nad hlbokým výmoľom by nebolo vôbec jednoduché. Našťastie redukcia zaklapla a auto poslušne ďalej stúpa. Mne vystúpal adrenalím až do krajnej hodnoty. S pribúdajúcimi metrami výšky sa výmoľ zmenšuje a ukazuje sa pôvodná cestička, ktorá sa zrazu skrúca a výmoľ je potrebné prejsť šikmo naprieč. Mne sa zmenšuje priechodnosť dýchacej trubice a skrúca sa mi posledná tretina hrubého čreva!!! Na ceste sa dajú zreteľne rozoznať stopy po Patroloch, v pravej – vyššej časti cesty, kde je jama menšia. Na mojej tvári sa dá jasne rozoznať blížiaci sa posttraumatický šok. Ja som ale zvyknutý, že Wraník s lockerom na zadnej náprave chodí aj pri väčšom vykrížení ako tank, a keď je príležitosť, tak si to vždy rád vychutnám. Pomaly prechádzam jamu šikmo v jej hlbšom profile, Janka kameruje zvonku. Snáď si nečakal, že ostanem sedieť vo vnútri??? Wraník sa jemne šponuje pri maximálnom vykrížení a cítim, že predné pravé ide do vzduchu. To je ten extrémny moment, čo mám rád. Ale čo sa to deje? Prečo sa nehýbem? Zadná náprava sa zahrýza do drobivého podkladu a pretáča sa na mieste. Skúšam ešte otočiť prednými vpravo-vľavo či sa nepodarí položiť predné koleso na zem a získať tak opäť trakciu prednej nápravy, ale bezvýsledne. V kopci autu chýba trocha dynamiky a tak mi nezostáva iné, len pár centimetrov cúvnuť a skúsiť to ešte raz, s jemným rozbehom. Je zaujímavé, ako sa v niektorých situáciách hrá o centimetre. A to si uvedomujú fakt aj chlapi? Jemný rozbeh posúva zadné kolesá o niekoľko centimetrov ďalej na tvrdší podklad a Wraník bez akýchkoľvek problémov prechádza jamu.

Zastavujem, aby mohla nastúpiť Janka a pokračujeme v strmom stúpaní lesom. Je sucho a táto celkom zaujímavá špeciálka nerobí žiadny problém. Cesta je síce strmá, plná napadaných konárov a starého lístia a kľukatí sa pomedzi stromy, ale pod plynom a bez zastavovania a prudkých zmien rýchlosti to ide. Prosím prosím nech tá cesta niekam vedie...Ja sa tadiaľto nechcem vracať naspäť!!! Miestami prekvapí peň, ktorý treba náhle obísť, alebo sa treba tesnejšie triafať medzi stromy, alebo si rýchlo vybrať z dvoch ciest na rázcestí, aj keď sa nepochybne opäť spoja. V tom tempe je to celkom zaujímavé a Janka ten frmol sleduje s mierne zatajeným dychom. Aaaa tak to som rada, že si si všimol, že ani nedýcham. Ale dýchať som prestala asi tak pred tromi minútami. Aj keď mám pocit, že prívod kyslíka musel byť odstavený už ďaleko skôr a istotne došlo k poškodeniu mozgu už vtedy, keď som súhlasila, že pôjdem do Rumunska s tebou!!!



Nič netrvá večne, ani táto zábava. Sklon svahu sa zmierňuje a s ním aj tempo. Dobiehame aj Patroly, ktoré nám predtým trochu ušli, ale udržujeme si odstup približne na dohľad. Mastodont pred nami zastavuje a tak v bezpečnej vzdialenosti pod ním zastavujeme aj my. Nehýbe sa a vidíme vystupovať posádku. Vystupujem aj ja a idem pozrieť, čo je dôvodom zastávky uprostred lesa. Cestu pretína neveľký potôčik, ktorý má síce máličko vody, ale o to viac kameňov a niektoré slušne veľké. Neviem kadiaľ išiel Rado, jeho auto už nevidím. S Petrom hodnotíme, že najjednoduchšie prejazdná cesta pomedzi skaly nie je priama, ale o pár metrov vyššie nad cestou. Peťo nastupuje do Mastodonta, kúsok zacúva a pod kolesami mu už aj pukajú konáre v lesíku, pár metrov od cesty. Prechádza potokom a kolesami sa snaží triafať medzi dve väčšie skaly na brehu. Predným kolesom čiastočne prechádza cez jednu z nich. Je zaujímavé sledovať, ako sa podhustená pneumatika doslova „rozlieva“ po kameni. Na brehu si na nášlap u spolujazdca naskakuje Martin a Mastodont mizne za zákrutou.
Opatrne prechádzam potok v Peťových stopách, ale triafam presne medzi skaly. Keby aj nie, predpokladám, že nepodhustená tvrdá pneumatika by aj tak skĺzla po kameni.



Cesta vedie lesom už len pár metrov. Vchádzame na strmú lúčku, ktorá je plná čučoriedkových kríkov, ktoré súvislo siahajú až po podvozky Patrolov, ktoré tu na nás čakajú. Na čo sme kupovali tie čučoriedky, keď tu ich môžeme oberať priamo z okna auta? Tu už cestu vôbec nevidieť, ale OZI a inštinkt napovedajú, že pokračujeme priamo hore. Ideme pomaly, autá sa dosť natriasajú na hrboľatom povrchu. Asi veľké čučoriedky Celú lúku lemujú na husto stromy a vysoké kríky. Hľadáme miesto, kadiaľ bude možné pokračovať ďalej, podľa možnosti bez použitia násilia. Aj nachádzame, ale až na samom vrchu. Ešte sa štveráme do kopca, keď vidíme ako Peťo s Radom nad niečím rozmýšľajú. Opäť sme narazili na potok, ktorý sme už prekročili pred chvíľou. Ale keď bol taký plytký nižšie, teraz predsa nemôže robiť problém. Je tu drobný zráz nad potokom, ale z nejakého dôvodu ho neprechádzajú priamo, ale obchádzajú zhora. Najskôr Rado a po ňom rovnaký manéver aj Peťo. Z okna mi signalizuje, že nemám ísť rovno. Nechce sa mi vystupovať a skúmať dôvod a tak ich nasledujem v ich stopách. Prechádzame mokrinu s výjazdom na ďalšiu lúku a pred nami sa opäť na chvíľu ukazuje cestička, ale hneď zase mizne.

Táto lúka však začína klesať a na jej vyššom okraji nad nami je strmý breh, naviac husto zarastený kríkmi. Rado sa púšťa rovno po lúke, Peťo sa driape do strmého brehu, úzkym priechodom pomedzi kríky. Radova voľba vyzerá jednoduchšie a bezpečnejšie a tak sa po chvíli čakania púšťame za Peťom do svahu. Na naše prekvapenie tam stoja obaja.
Ďalšia, tento krát rozľahlejšia lúka, na ktorej sú postavené ich typické stohy sena okolo tyče, čo znamená, že k nej určite vedie prístupová cesta. A hlavne, zase môžeme ísť hore.
Na vysokom holom kopci pred nami je niečo ako veľký kríž, takže máme asi nový krátkodobý operatívny cieľ. Rado smeruje priamo hore po hrboľatej lúke s pásmi mokrín, ktorým sa snaží vyhýbať. Peťo ide vpravo povedľa nás, ale vybral si zjavne podstatne horšiu cestu, pretože Mastodont preskakuje po veľkých kameňoch schovaných v tráve a hrozivo sa natriasa. Keďže už máme na výber, púšťame sa za Radom, po menej hrboľatej ceste. Prichádzame pod pás lesa a vrch s krížom sa nám schováva z dohľadu. Les obchádzame a nad ním nachádzame aj zreteľnú cestu, ktorá vedie okolo kopca. Z tejto strany už zase vidíme kríž, ale terén sa zdá neprístupný. Využívame nájdenú cestu, obchádzame kopec a hľadáme prístupnejšiu cestu na jeho vrchol.



Tu by to asi aj išlo, Patroly opúšťajú cestu a driapu sa hore kopcom. S Jankou ich zospodu sledujeme, je to pekný pohľad. Keď nám miznú z dohľadu, púšťame sa za nimi aj my. Ukazuje sa nám kríž a pod ním oba patroly. Pridávame sa k nim a vystupujeme z auta. Na vrchu kopca je asi 5 metrov vysoký kríž, ktorý tvorí kovová konštrukcia s kovovými plátmi. Spodná časť plátov však chýba, je možné, že skončili niekde v miestnych zberných surovinách. Vedľa kríža je aj veľká drevená trojnožka, asi označenie kóty. Pod krížom sa nachádzame my a vďaka zvýšenej hladine adrenalínu alebo zníženej hladine kyslíka v mozgu som si uvedomila, že síce netuším, kam som dala chlieb a salámu, ale úplne presne viem, kam sme uložili fľašu dobrej domácej jablkovice. Teraz som zistila, aká je výhoda mať na krku vlastný kľúč od kufra vraníka. Nevadí, že je jablkovica teplá. Nevadíííí. Nevadíííí. By ste neverili, ako nádherne tu bolo po dvoch panákoch

Kopec sa čnie do výšky nad okolitou krajinou a na všetky strany je krásny výhľad. Martin je z neho taký uveličený, že odišiel kúsok od nás a spontánne niečo spieva z plného hrdla. Rado ide k nemu, potľapkáva ho po pleci a Martin mu to rovnakým gestom opláca. Užívajú si túto krásnu chvíľu. Pre Martina je tento výlet prvou offroad skúsenosťou a prežíva ju skutočne intenzívne. Keďže čučoriedky ešte nezabrali, aj ja som intenzívne prežívala pocit klamlivého súkromia na prudkom zráze. No čo, tak umriem ako kamzík. Kríž tu už je...
Výhľad na okolitú krajinu je skutočne veľkolepý a vďaka nádhernému počasiu je aj veľmi dobrá viditeľnosť. Je skoro pol štvrtej, čas pekne pokročil. Je nám jasné, že do plánovaného cieľa sa dnes nedostaneme a tak si môžeme dovoliť ostať tu o niečo dlhšie. Počiatočná eufória zvoľna upadá a začíname sa venovať praktickým veciam. Peťo zbežne kontroluje pneumatiky a ja zhadzujem drevenou paličkou blato z nášlapov. Nie že by to výrazne znížilo hmotnosť Wraníka, ale aspoň si s Thunderkou pri nastupovaní nešpiníme offroadové gumené šľapky a nenosíme blato do auta.
Kopec, na ktorom sa nachádzame, sa volá Neteda a má nadmorskú výšku 1322 metrov. Sme v pohorí Muntii Lapusului, v oblasti medzi mestečkami Cavnic, Budesti, Baiut a Poienile Izei. Pol hodinka strávená na vrchole kopca je bohato dosť a je čas pobrať sa ďalej.



Schádzame strmou lúkou po vlastných stopách v tráve a pod kopcom vchádzame na cestu, ktorá nás sem priviedla. Prišli sme z pravej strany zhora a tak pokračujeme vľavo dole, smerom do doliny. Cesta je jasne viditeľná ale opäť sa odkláňame na juh. Využívame prvú odbočku doľava, ktorá vedie do lesa. Smer sme síce napravili, ale cesta je evidentne nepoužívaná. Naviac, asi po 200 metroch leží krížom spadnutý strom a nám sa nechce hrať na drevorubačov, ak to nie je absolútne nevyhnutné. Peťo sa snaží s Mastodontom prekľučkovať pomerne hustým lesom okolo. Za ním ide aj Rado a tak sa tiež púšťame po ich stopách. Zatarasené miesto síce obchádzame, ale cesta sa nám hľadá už len ťažko.
Vraciame sa naspäť na pôvodnú – lepšiu cestu a pokračujeme v klesaní do doliny. Uvidíme, kam nás dovedie. O chvíľu už bude čas na hľadanie miesta na kempovanie. Keďže budeme mať na presun na sever aj celý ďalší deň, môžeme si dovoliť zakempovať skôr a trochu si oddýchnuť.
Aj táto cesta však vchádza do lesa a jej kvalita sa výrazne horší, čo nás samozrejme teší. Pomaly, po metroch, postupujeme lesom. Pod kolesami pukajú konáre a občas aj dostaneme šupu poriadnou vetvou do podvozku. Zrovna jeden konár, ktorému sme prešli po kraji, preletel aj okolo okna. Cesta je hrboľatá a v mnohých miestach splýva s okolím a ťažšie sa hľadá. Tu dokonca vedie tesne pomedzi dva stromy. Sme skutočne na ceste? Keď tadiaľto prešiel Mastodont, my prejdeme určite. Natesno, ale ide to. Cesta sa nám opäť ukazuje, ale začína byť plná kameňov. V momente, keď ďalší hrubý konár tupo dopadne na bok auta, oceňujem pár centimetrov vytŕčajúce kolesá z blatníkov. Bola to taká šupa, že nie zrovna lacný lem Bushwacker by bol určite na dva kusy. To, čo prasklo fakt neboli moje nervy? Les končí. Na jeho kraji prechádzame okolo zvláštneho dreveného útvaru, ktorý tvoria spletené kmene asi štyroch stromov, urezané asi v metrovej výške. Za ním sa opäť ukazuje krásny výhľad do doliny pod nami.



Vchádzame na rozsiahle rúbanisko, ktoré už zarastá mladým porastom. Všade okolo nás sú pne stromov a cesta je plná kameňov a dreva. Pohľad do doliny stále priťahuje moju pozornosť a Thunderka ma napomína, nech radšej pozerám na cestu pred nami. Takouto hrboľatou cestou sme zatiaľ ešte nešli. Postupne na nej ubúda dreva a pribúdajú veľké kamene. Pripomína skôr dno potoka, než cestu. Slušný rockcrawling, s ktorým by bol určite spokojný aj náš kamarát Mašurko, ktorý má rád podobné extrémy. Schádzame po kameňoch ako po schodoch. Výťah by nebol?

Popri ceste rastú maliny a Martin využíva každú krátku zastávku, aby si pár vetvičiek odtrhol do zásoby. Martin má zvláštny spôsob zberu lesných plodov. Berie celé vetvičky. Žiaden minimalista  Cesta vchádza do lesa, pomaly sa lepší a po chvíli sa pripájame na pekne upravenú lesnú cestu. Počujete to ticho? Žiadny cvakot zubov kopírujúci nerovnosti terénu. Až tu som prišla na to, že žuvačka vie byť celkom slušným odpružením medzi čeľusťami a náprotivnými povrchmi zubov.



Zastavujeme kvôli podrobnejšiemu preskúmaniu máp, aby sme mohli začať hľadať miesto na kempovanie. Asi 2 kilometre vzdušnou čiarou od nás sa zdá byť uprostred lesov rozsiahla čistina, skúsime tam. Chalani skonštatovali, že tu by sme už mohli zakempovať, lebo tu už je to poniže toho, kde bývajú drevorubači. A kedy už budeme poniže toho, kde bývajú manažéri??? Po pomerne kvalitnej a upravenej lesnej ceste sa blížime k miestu, ktoré sme vyhliadli na mape. Naše nároky na kempovací flek sú minimálne. Stačí nám kľudné miesto mimo civilizácie, podmienkou je však blízkosť vody. Peťo s Bohušom idú preskúmať začiatok lúky a sú nadšení. Spolu aj s Radom ich nasledujeme. Pekné miesto, ale je tu trochu vlhko a v tráve sa nachádza neobvykle veľké množstvo hmyzu. Chlapi, tak so spaním v stane som sa už zrovnala. Pohoda. Ale do tohto hmyzieho hniezda ma nedostanete. To si vyhoďte z hlavy. Martin dokonca našiel peknú veľkú modlivku, ktorá nútene nachádza prechodný domov u neho v plastovej krabici. Počet členov expedície sa zjavne práve zväčšil o jednu dámu. Hmmm, tak nech ti dá a potom ťa zožerie! Navrhujem, že by sme mohli ísť preskúmať aj spodnú časť lúky a keby nebolo nič vhodnejšie, tak by sme sa vrátili. NEVRÁTILI !!! TO SI VYHOĎTE Z HLAVY!!!



Tak opúšťame lúku, vraciame sa späť na cestu a pokračujeme ďalej do údolia. Prechádzame ďalšie takmer 2 kilometre, ale spodná časť tej istej lúky neposkytuje tiež nič mimoriadne. Naspäť hore sa nám už ale nechce vracať, tak pokračujeme ďalej. Za najbližšou zákrutou je presne to miesto, ktoré hľadáme. Potok sa tu kľukatí pod strmým svahom hory a vytvára rovné miesta, ako stvorené na kempovanie. Rado odbočuje z cesty a hľadá schodnú cestu potoku, ktorý je pod úrovňou cesty. Trochu kľukato, ale je tam, ideme za ním. Toto je presne pre nás. Kempovisko, ku ktorému je offroadový príjazd cez skaly, jamy a mokrinu. Peťo cestou od cesty zbiera suché drevo a hádže ho hore na záhradku. Síce mu na skalách pred kempoviskom skoro všetko padá, ale aj snaha sa cení a neskôr sa pre to môžeme vrátiť. Na kráse tomuto miestu neuberá ani niekoľko kravských lajen v okolí, povedal by som, že len dotvárajú atmosféru tohto miesta. Rezort Off Exclusive mínus 5 hviezdičiek...
Autá už parkujú vedľa seba a rozmýšľame nad orientáciou našej osvedčenej formácie. Tu je to trochu zložitejšie, pretože musíme v priestore kalkulovať s veľkými skalami a malými lajnami, z ktorých ani jedno ani druhé sa nám nechce premiestňovať.

Chce to značnú dávku šikovnosti a trpezlivosti, ale o hodinku sú všetky tri autá v oddychovej polohe, celta je natiahnutá, na Mastodontovi stojí stanová nádstavba a na rošte na ohni sa už pečú dobroty. Kúsok ďalej od nás, za potokom a stromčekmi kempuje rodinka Rumunov, ale zdá sa, že sa už balia a odchádzajú.
Z hory sa zrazu ozve zvláštny zvuk. Netušíme, čo to je, ale o chvíľu blízko nás preletí veľký vták. Je to krkavec, a chvíľami vreští, ako keby ho na nože brali. Lieta okolo nás a zazerá na mäso na ražni. Martin ho odchádza brániť vlastným telom a rozkladá si vedľa ohniska karimatku. Krkavca to drží spoľahlivo v bezpečnej vzdialenosti. Martin si ešte pred večerou dopriava aj pokrm duševný a sústredene študuje nejakú knihu. Zvyšok pod celtou bilancuje dnešný deň a bavíme sa na tom, že ešte ráno sme čakali len veľa asfaltu, ale nakoniec to bol celkom zaujímavý offroad.



Nachádzame sa v údolí Leordei blízko dedinky Baiut. Sme trochu južnejšie, ako sme chceli pôvodne byť, ale zajtra máme celý ďalší deň na nápravu a presun.
Zvečerieva sa a na stole sa striedajú rôzne maškrty, pivko a zbytky alkoholu zo včera. Niekde sa objavil aj ešus s čučoriedkami, tak ich používam ako dezert. Je ich veľa a určite ich nedojem. Prosím ťa opatrne s tým ešusom, je trochu labilný... Balím ešus a vtom bum, stala sa najväčšia nehoda dnešného dňa. Čučoriedky sú rozsypané v tráve, presne v mieste, kde sme plánovali spať a celý tábor sa nám kvôli nim sťahovať určite nechce. Vrháme sa s Jankou na všetky štyri a lyžičkou a vidličkou pekne po jednej vyberáme čučoriedky z trávy. Zišli by sa holúbkovia od popolušky, ale okolo lieta len krkavec a ten nás má úplne v paži, lebo sme mu nenechali nič z večere. Misia dokončená, čučoriedky sú dôkladne vyzbierané. No odbil si to ako keby celý druhozber čučoriedok trval triapol minúty. Tak len na upresnenie, tie svine malé klzké sme zbierali tak aspoň polhodinu. A napriek tomu, že sme sa v tej tráve čičrali ako zlatokopovia v bahnistom podloží horského potoka na Kamčatke, v tráve ostala jedna zabudnutá čučoriedka, ktorá spravodlivo skončila na Thunderovom bosom chodidle.



Stmieva sa a ochladzuje, tak sa presúvame bližšie k ohňu. S pribúdajúcimi hodinami zvoľna klesá hladina alkoholu vo fľašiach a nálada je príjemne uvoľnená. Chlapi sa postupne chodia umývať do malej priehradky v potoku, ktorú Rado objavil kúsok povyše kempoviska. Svorne konštatujú že im „voda siaha tak akurát po vajcia“. Keďže ja žiadne vajcia nemám, idem sa umyť do vody len tak po členky. Mne stačia namočené ukazováčiky. Thunderku zmáha únava z celého dňa a vidieť na nej, že by už aj pospala. Idem zrealizovať kúzlo „Zjavenie stanu“. Po minulonočnom nácviku mi aj prípravy idú rýchlejšie. Jediným spomalením je fúkanie nafukovačiek ústami, ale som zvedavý, koľko to trvá, tak dúcham, čo mi pľúca stačia. Hotovo, vysoko luxusné bývanie je pripravené a s Thunderkou sa lúčime so spoločnosťou a odchádzame spať. V stane si spomíname na neuveriteľné teplo minulú noc a tak sa menej obliekame, spacáky na seba len tak prehodíme bez zipsovania a vchod do stanu tiež nechávam čiastočne otvorený kvôli vetraniu a zaťahujem len sieť proti hmyzu. Zvyšok spoločnosti sa ešte dobre baví, ale ich debata sa v našich ušiach mení na nezrozumiteľný šum a zaspávame.
Nie nadlho. Prebúdza ma čulý ruch mimo stanu a vzrušené hlasy. „Čo to tam bolo?!“ „To bolo niečo veľké!!!“ „Vidíš to??? Tam sú ďaľšie oči!!!“ Mihajú sa lúče bateriek. Tarantino by mal riadnu inšpiráciu, ale sorry chlapci, keď spím tak spím...
Janka vedľa mňa tvrdo spí a nevenuje tomu absolútne žiadnu pozornosť. Mne sa tiež chvíľu zdá, že sa mi sníva, ale nesníva. Vystrčím hlavu zo stanu a pozerám na ten chaos. Hovorím si, že vonku sú predsa štyria, čo sú skôr na rane a tak zaliezam späť do stanu a zipsujem dôkladnejšie sieť proti hmyzu. Chaos vonku utícha a ja zase zaspávam.
Ak sa ráno ešte zobudím, opíšem vám aj ďalší deň...