Zvyšok nášho kolektívu sa zatiaľ pri stole snaží dostať informácie o oblasti od spolusediaceho Rumuna. Ukazujeme mu mapu na notebooku. Zdá sa, že notebook ho zaujal podstatne viac ako mapa na jeho displeji, ale snažíme sa z neho dostať odpoveď vhodne mierenými otázkami. Z Petrova vedie priamo do hôr na hranici s Ukrainou jedna cesta a o pár kilometrov západnejšie je cesta druhá. Pýtame sa, ktorá je lepšia a kde sú krajšie hory. Keď nás už konečne vníma, odpovedá, že jednoznačne máme ísť prvou cestou, že je dobrá. Pýtame sa ho aj na medvede v oblasti. Hneď viditeľne ožije a s hrdosťou hovorí, že jasné, medvede tam majú. Hneď ale posmutnie a so slabo utajovanou závisťou v hlase upresňuje, že ale nie také veľké ako pri Brašove. Asi má pocit, že sme tu kvôli medveďom a chcel nám urobiť radosť, že sme správne. Ešte že Thunderka stále kšeftí a tak nepočula túto „skvelú“ správu. Asi by sme ju do stanu najbližšiu noc nedostali. Pred plánovaným terénovaním by nebolo zlé aj doplniť palivo. Najbližšia čerpačka je podľa miestnych v susednej dedine Leordina, ktorá je vzdialená asi 8 kilometrov. Nič strašné, pred cestou do hôr sa tam určite zastavíme. Káva je dopitá, Thunderka už tiež dokšeftovala a tak nám nič nebráni v odchode.



Odchádzame do Leordina. Na jej vzdialenejšom konci, na opačnej strane cesty je aj spomínaná čerpačka. Tankujeme všetci doplna, ale objavuje sa drobný problém. Neakceptujú tu karty, len hotovosť, a to jedine v miestnej mene. Hľadáme drobné po vreckách. Našťastie máme dosť a nemusíme si natankované palivo odrobiť umývaním podlahy ani žiadnym podobným spôsobom.
Vraciame sa späť do Petrova, prechádzame okolo obľúbeného café baru a kúsok za ním odbočujeme na cestu, ktorá smeruje k vysokým horám. Cesta vedie cez dva mostíky a ďalšiu dedinku Crasna Viseului. Nie je dôvod zastavovať a tak prechádzame ďalej údolím po prašnej ceste. Domov popri ceste je stále menej. Ideme povedľa potoka a stúpame pozvoľna k horám. Sme už asi 8 km od Petrova, keď sa pred nami ukazuje pekná rovná lúka medzi cestou a potokom. Je už skoro štvrť na šesť, a nemá význam hľadať niečo lepšie. A lepšie si asi ani nevieme predstaviť. Zastavujeme na kraji cesty, zbiehame malým briežkom na lúku a kontrolujeme terén. Všetko sa zdá byť v poriadku. Dokonca žiadni hmyzáci, koníky, modlivky ani zaschnuté pozdravy od kravičiek. Takmer dokonalé.
Za nami zastavuje nejaké osobné auto. Vystupuje chlapík v maskáčoch a rybárskej veste. Hovorí, že máme ísť ešte kus ďalej, že je tam dobrý hotel. Nechce sa nám. Lúka s potokom vyzerá priam exkluzívne a nie je dôvod hľadať ubytovanie hotelového typu. Naviac, zajtra sa s Thunderkou chystáme oddeliť od kolektívu a hotelového ubytovania si pravdepodobne užijeme dostatok.
Mastodont už aj zbieha na lúku. Hlásim do vysielačky, že súhlasíme s ubytovaním na tomto mieste, ale ideme s Thunderkou ešte prebehnúť kúsok doliny, aby sme pozreli, kam to vedie a čo nás čaká zajtra.



Odchádzame od skupinky a pokračujeme priamo v ceste. Už za druhou zákrutou na úzkej štrkovej ceste sa ukazuje panoráma vysokých hôr s holými trávnatými hrebeňmi. To je niečo pre nás. Z cesty registrujeme niekoľko odbočiek do svahov na obe strany. Jednu z nich, na pravej strane ideme pozrieť z blízka. Z diaľky vidíme, že sa cesta kľukatí po dosť strmej lúke v svahu. Prechádzame cez pár blatových kaluží k potoku. Nie je moc hlboký, brodíme ho v pohode. Na druhej strane je zmes kameňov a piesku a v tom vidno vytlačené koľaje. Jemne to uhýba pod kolesami, ale nie je s tým žiadny problém. Prechádzame pomedzi pár stromov k svahu. Ďalej to vyzerá síce ako cesta, ale je vymletá od vody a tak tvorí žľab, zvažujúci sa k stredu, kde má hĺbku asi meter. Nádherná pejovka a asi by sa to dalo vyštverať, ale teraz na to nie je dôvod, uvidíme, či tadiaľto nepôjdeme zajtra.



Z vysielačky sa ozýva Radov hlas. Idú s Martinom za nami a už sú asi dosť blízko, tak sa im vysvetľujeme, kde sme. Už ich aj vidíme a zdá sa, že aj oni nás vidia a mieria k nám. Pejovka sa páči aj im, ale ideme radšej pozrieť, ako vyzerá zvyšok doliny. Rado otáča Poštársku dodávku na pomerne úzkom mieste na ceste medzi svahom a potokom. Neverím zrazu vlastným očiam! Na ceste po ktorej sme pred chvíľou prešli bez akýchkoľvek problémov a ostali na nej len sotva otlačené stopy, sa obe zadné kolesá Patrola pri cúvaní prebárajú a auto si sadá do cesty až po nárazník. Hneď na neho kričíme, nech už necúva. Rado zastavuje, radí štvorkolu a redukciu a bez vážnejších problémov sa dopredu vytiahne z jám. Po tomto prekvapení ešte viac oceňujeme, že sme sa nevybrali hore po ceste v svahu. Takéto niečo by nám tam mohlo značne skomplikovať prejazd a návrat. Rado prechádza cez potok a my s Wraníkom sa vydávame za ním. Je to zvláštne, ale zase prechádzame tým komplikovaným miestom bez akýchkoľvek problémov. Brodíme potok, vraciame sa na cestu a pokračujeme ďalej do doliny.

Rozhodne to tu nevyzerá, že by tu mal byť nejaký hotel. Martin do vysielačky hovorí – a Rado prekladá – že on je rybár a informácia o dobrom hoteli voľne preložená do reči rybárov znamená: „pálte do prdele, tu idem chytať ryby ja!“. Aby nechytil jednu od nás, hajzlík zákerný. Už sme mohli mať zakempované a polievku v ešuse. Ja som hladnááá.
Pred nami sa ukazuje pri ceste nejaké štrkovisko aj s ťažkými mechanizmami a na druhej strane pod stráňou je skupinka ľudí okolo voza, ktorým ťahajú drevo z lesa. Rado s Martinom sa pred chvíľou bavili na dvoch lesbických kravách (myslím tým reálne zvieratá, nie domorodé prosté ženušky), čo na seba skákali pri ceste, ale mňa skôr zaujala mladá Rumunka z tejto skupinky. Ešte keby tak bola tiež lesba a mala tam aj kamarátku, čo? Ale zlatý môj, foťák mám ja, takže smola... Vedľa mňa ale sedí Thunderka, tak sa tvárim že nič mimoriadne nevidím a pokračujeme ďalej v ceste dolinou. Lačne pootvorené ústa so slinou v kútiku jasne dokazujú, že si sa na tú sporo odetú devu ani nepozrel...Nemusím byť ani Winetú aby mi moje pozorovacie schopnosti napovedali, že ten otočený krk nebol kvôli tej kope štrku...



Prichádzame na križovatku. Cesta dolinou pokračuje priamo, prechádza cez mostík a mizne za zákrutou. Druhá cesta vedie doprava do ďalšej doliny, okolo provizórneho salaša z dreva a igelitu, s množstvom zveri okolo. Okamžite nás zaujal voľne sa pasúci ukážkový somárik, ktorý ako keby z oka vypadol Oslíkovi zo Shreka. Ani voľne pobehujúce prasiatka neboli zlé, ale tie sme už hodnotili podľa úplne inej stupnice.
Cesta pred nami sa výrazne zužuje. Je pol šiestej a na nejaké veľké jazdenie už nemáme čas ani chuť. Kým sa Martin a Thunderka venovali tvorbe umeleckých fotiek domácich zvierat, dohodli sme sa s Radom, že ideme pozrieť ešte kúsok z cesty priamo pred nami.



Členovia posádok už sedia opäť na svojich miestach a vyrážame medzi úbočia, tesne zvierajúce úzku cestu. Míňame kameňolom, z ktorého zjavne pochádzajú kopy štrku, ktoré sme videli pri ceste. Ešte pár stoviek metrov a stopy používania cesty sa pomaly vytrácajú spod kolies. Keď prichádzame k miestu, kde nám prejazd križuje potok, máme už problém rozoznať cestu od kamenného dna potoka. Vážení, tá cesta skončila už tak pred pol kilometrom, ale až doteraz som ticho sedela a predstierala, že ma nechytá panika. Prechádzame na druhú stranu potoka a už len z čistej zvedavosti, a cez jednoznačný odpor Thunderky, ideme ešte kúsok ďalej. Kamene na zemi sa stále zväčšujú a už to aj poriadne natriasa. Znova prichádzame k potoku, ale tu už vidíme, že pokračovať by sa dalo len v jeho koryte. Dúfam, že majú aspoň zvyšok zdravého rozumu a pudu sebazáchovy a že pocit hladu bude väčší ako potreba dokazovať si, aký sú chlapci kuuulovííí.
Pozriem na Thunderku a nemusí ani nič povedať a je mi jasné, že sa vraciame späť. Ani som nemal v úmysle ísť ďalej. O takomto čase nemá zmysel niečo začínať a terén pred nami rozhodne nie je takého charakteru, ako si predstavujeme terén pre jazdenie ďaleko od domu. Neverím, záblesk zdravého rozumu !!! Bože, aká som hrdá, že práve z Thunderovej hlavy. Ten je moj 



Rado má zjavne rovnaký názor. Otáčame sa a odchádzame späť k nášmu táboru. Zastavujeme ešte raz pri salaši, radi by sme si kúpili čerstvý syr. Smola, salaš je prázdny, ani na trúbenie nikto nevychádza. Odchádzame smerom k táboru. No také ľahké to zas nebude. Pri štrkovni sa oproti nám po ceste valí k salašu celé stádo oviec. Boli tu prví uhýbame do štrkovne. Prechádzame pomedzi kopy štrku a pracovné mechanizmy. S Wraníkom prechádzame dokonca popod rameno bagra, ktorý má radlicu opretú o zem. Na konci štrkovne sa dá opäť vrátiť na cestu. Tajne dúfame, že v táborisku už nájdeme kompletne rozložený Patrol so stanovou nadstavbou, pukotajúci oheň a niečo dobré na ražni. Nie je tomu tak. Posádka Mastodonta evidentne nechce pripraviť Martina o zábavu pri predvádzaní kulinárskeho umenia a tak nás len tak čakajú. Ďalej na kraji cesty stojí osobné auto, ktorým prišiel rybár, čo nás posielal do hotela, ale jeho nikde nevidieť. Asi pochopil, že by toto stretnutie blízkeho druhu nebolo pre neho najpozitívnejšie.

Schádzame hneď z cesty dole briežkom a staviame sa do overenej formácie k Mastodontovi. Nikomu sa ale nechce stavať strešný stan, ani naťahovať celtu. Martin s Radom dávajú prednosť hygiene. Pre tento účel nachádzajú neďaleko tábora malú drevenú priehradu na potoku z ktorej si robia luxusnú kúpeľňu s vírivkou a masážnymi tryskami na chrbát. Zvyšku kolektívu bohato stačí tečúca voda okolo táboriska.
Blíži sa osem hodín a už je čas pripraviť táborisko na noc. Každý už presne vie, čo má robiť a o pár minút je hotovo. Táborisko je pripravené, na ohni sa pečú dobroty a okolo stola sa hodnotí dnešok a plánuje svetlý zajtrajšok. Na to, že to mal byť dnes len presun, to bolo celkom zaujímavé a vôbec nie nudné.



Študujeme mapy oblasti, kde sa nachádzame. Ja študujem zloženie Alexandrionu. Večerný prieskum nám dosť pomohol zorientovať sa, čo nás čaká na konci údolia. Asi jediná cesta, po ktorej máme šancu sa niekam dostať, je tá, čo ide doprava za salašom.
Naše plánovanie prerušuje zvuk motoriek. Dve cestné endurá prechádzajú po ceste okolo nás a z jednej sa ozýva „ahoooj slováci“. Bez zastavenia však prechádzajú ďalej, takže len tipujeme podľa tvaru EČ, že to mohli byť Češi. Uvidíme, keď pôjdu naspäť.
Výdatný oheň spotrebováva dosť dreva a tak sa dostáva prvý krát k slovu aj naša motorová píla, ktorá medzičasom zmenila miesto uloženia z Wranglera do Poštárskej dodávky. S jej pomocou rýchlo rastie kopa, ktorá isto vydrží až do rána. Opäť zasadáme k stolu.
Pokračujeme v plánovaní. Zajtra skúsime prejsť cez horský pás do susednej doliny smerom na východ. Potom sa s Thunderkou odpojíme od kolektívu a pôjdeme vlastnou cestou smerom k Čiernemu moru. Cestou by sme radi navštívili Bahenné sopky a Pekelné ohne v blízkosti Buzau. Nebudeme ale predbiehať, najskôr si určite vychutnáme spoločný prejazd. Mám tušenie, že zajtra to bude tvrdšie ako doteraz a pekne si to užijeme.



Stmieva sa a motorky sa doteraz nevracajú. Niektorá z ciest bude asi prejazdná. Veď nakoniec, uvidíme sami. Na stole sa dnes objavujú aj jedlá typu polievka, ale ďaleko väčší úspech majú jedlá typu Fernet, Kensington Gin a miestny koňak Alexandrion. A ja som vás zdržiavala? Ja tu slintám už hodinu... Obzvlášť tomu poslednému prichádzame s Thunderkou na chuť, čo má ale za následok skorší odchod k spánku. Ostatným sa ešte nechce spať a tak sa presúvajú bližšie k ohňu. Okrem toho, že nám uvoľňujú priestor pre náš stan, je im tam určite teplejšie. Aj príprava na spanie ide už ako po masle. Zjavenie stanu je už bežná nuda a v podstate nikoho nezaujíma. Ešte letmo pozriem na krásne jasnú oblohu. Ale....Nevidím veľký voz. Kde je? Thunder ma vracia do reality – Nezabudni, že sme v Rumunsku, asi ho čorkli !!!  O chvíľu už aj zaliezame s Thunderkou do stanu. Vchod nechávam na polovicu otvorený a zaťahujem len sieť proti hmyzu. Oblečených máme menej vrstiev oblečenia, ale poctivo sa zipsujeme do spacákov. Ešte chvíľu počúvame debatu vonku. Je nám ľúto, že zajtra opustíme túto skupinu skvelých ľudí, ale naše plány a predstavy o tejto expedícii sa už od začiatku trochu odlišovali. Aj tak sme radi, že môžeme spolu stráviť aspoň týchto pár dní a jeden z nich je ešte pred nami.
Zdá sa, že sme konečne trafili aj tú správnu konfiguráciu na nocovanie. Je mi príjemne. Ani teplo, ani zima. Zvuk hlasov postupne splýva so zurčaním vody. Onedlho zaspávame...

Skoro sme sa tam stretli pri tom jazere na Baia Mare !!..škoda. asi 2 dni sme sa minuli cca tiež sme kempovali na tom istom mieste

no to bolo fakt tesne

chalani, ked vidim na akych masinkach ste schopni absolvovat takuto krajinu - klobuk dole...

Romco, ja viem, ze si neni uz najmladsi a rado nd ti so spomienkami pomoze asi len tazko, ale uz by si mohol nejake to avizovane pokracovanie dat
ked si aj vymyslis tak my to nespozname

možno treba podpichnúť p. domácu....

dobre, dobre... skusim cez sviatky popisat aspon jeden den...

... ked ste na to neprisli doteraz, tak odteraz z toho uz vobec obavu nemam...

nezadarilo sa...

Ráno nás budí ruch okolo táboriska. Po ceste nad nami prechádza stádo oviec a ovčiarske psy behajú okolo nás. Hľadajú zbytky po večeri. S krikom ich odháňame od zbytkov, čo ak tam bude ešte niečo vhodné na raňajky? Jediná, kto vyliezol zo stanu som bola ja, lebo vy ste všetci spokojne spinkali. A ja som sa vrhla do hrdinského boja s očiarskymi psami. Je fakt, že jediné, čo som zachránila zo zvyškov z večere, boli ešusy. Psov som zahnala prave v momente, keď sa lačne blížili k zásobám jedla, ktoré boli odložené pri Mastodontovi, takže Peťo a Bohuš mi môžu vďačiť za to, že po zvyšok výpravy budú mať čo jesť. Pijem fernet, chlapi!!!
Nočný tábor meníme na jedáleň a raňajkujeme zo zásob, ku ktorým sa nedostali psy. Ukazuje sa opäť krásny deň. Je už pomerne neskoro, skoro pol desiatej. Pekne sme potiahli, ale veľmi dobre sa spalo a asi po prvý krát som sa ani raz v noci nezobudil.
Dnešný plán je jasný. Skúsime prejsť cez pás pohoria pred ukrajinskou hranicou do susednej doliny a v nej sa vrátiť na hlavnú cestu. Lákajú nás holé chrbty hôr nad nami, musí z nich byť úžasný výhľad. Po návrate na hlavnú sa asi naša spoločná cesta skončí. S Thunderkou máme v pláne vyraziť na cestu k Čiernemu moru a cestou absolvovať návštevu bahenných sopiek a pekelných ohňov v okolí Buzau.
Od dnes je veľmi pravdepodobné, že budeme bývať už len v penziónoch a tak si poslednú rannú hygienu v potoku poriadne vychutnávame. Ty čo si vychutnávaš? Tie dva prstíky namočené v potoku??? Keď sa Rado s Martinom včera večer otužilo vrhli do prírodného perličkového kúpeľa v potoku, tam si si mal užívať  Ale tak je fakt, tuším si mal dnes ráno nohy až po kolená vo vode, hehe.



Vodiči oboch Patrolov zatiaľ prehliadajú svoje stroje. Na oboch sú drobné rany, ktoré by nemali byť problémom v ďalšom postupe, ale chcú mať svoje stroje v poriadku a púšťajú sa do opráv.
Mastodont má ohnutý zadný doraz. Môj názor je, že by sa mohol dať narovnať do pôvodnej polohy len jednoduchým zapáčením pákou o koleso, ale Rado s Peťom chcú vidieť kompletný rozsah poškodenia a tak sa už aj Mastodont dvíha na hi-lifte a koleso ide dole. Zdá sa, že jednoduché narovnanie dorazu je postačujúce a o chvíľu už Mastodont stojí zase na všetkých štyroch. No, mám pocit, že na všetkých štyroch ste tam boli skôr vy všetci chlapi predstierajúc, že len tak s dreveným kolom a pohárom ginu tú opravu zvládnete lepšie ako v značkovom servise.
Na rade je Poštárska dodávka. Rado rieši nejaký drobný problém s predným svetlom alebo smerovkou, ale zvláda to sám a hravo. Naša leštenka vyzerá byť bez závad a dokonca aj pomerne bez škrabancov, čo je vzhľadom na včerajšie prejazdy malý zázrak.

Táborisko opúšťame okolo jedenástej. Odchádzame smerom k salašu, kde sa pokúsime po druhý krát nakúpiť syr. Cesta je nám dobre známa z predchádzajúceho večera a o chvíľu stojíme pri salaši. Hmm, tak prečo si zablúdil medzi tými kopami štrku na bagrovisku, jazdiac popod ramená bagrov? Som mala pocit, že tam zapneme GPS  Jaaaaj, to bol akože trial, či? Prosim ta, otoč to! Vráť sa naspäť! Medzi hentými kopami štrku sme mali ísť! Tu je cesta... Áno tu!!! Peťo s Radom idú vykšeftovať syr, ale vracajú sa s prázdnymi rukami, takže z obchodu asi nič nebude.
Pred nami sa týči pomerne vysoký kopec s holým vrchom a od neho sa smerom doprava tiahne celé pohorie. Týmto smerom vedie aj na pohľad pohodlná cesta a tak odbočujeme vpravo a vnárame sa do údolia. Zo včera vieme, že cesta priamo nikam nevedie, tak rátame s tým, že po tejto sa dostaneme ďalej. Včerajší enduráci sa už okolo nás nevracali, tak je vysoko pravdepodobné, že pokračovali touto cestou, keďže iná, zjazdná aj pre nich, nikde nebola.
Cesta nás vedie asi pol hodinu malebným údolím. Je trochu prašná, ale včera sme si užili toľko prachu, že toto sa nám zdá úplne zanedbateľné. Míňame malé potôčiky, ktoré sa dole v údolí evidentne spájajú do potoka, pri ktorom sme táborili. Prechádzame malebné tiesňavy medzi skaly a cesta je miestami do skaly priamo zatesaná.



Kvalita cesty sa pribúdajúcou nadmorskou výškou horší. Chvíľami pripomína tisovecké úseky s blatovými vložkami. Roman sa vytešuje, priam si v tom bahne rochní, ja len dúfam, že tu nikde nebudem musieť do toho bahna vyskočiť. Chlapci zlatí, neviem, či tadiaľto niekam prejdeme. Miestami je potrebné ísť mimoriadne opatrne, pretože cesta sa zužuje hlbokými výmoľmi po oboch stranách a hrozí zošmyknutie auta na klzkom blate. Radšej radím redukciu a idem pomaly a opatrne. Zaujímalo by ma, či včerajšie motorky išli touto cestou. Ak áno, tu mohli mať vážny problém. Na dvoch kolesách to mohlo byť dosť nebezpečné. No lebo na tejto neceste je to autom bohovsky bezpečné!!! V každom prípade je to vítaná zmena po prachu na pohodlnej, širokej, ale nudnej ceste.
O chvíľu je cesta opäť suchá a pekná. Je škoda ísť ďalej na redukcii, asi ju vyradím. Ale keď tak pekne tentoraz zaklapla, je mi ľúto ju vyraďovať. Že by som na nej došiel až k moru? No, tak tadiaľto asi k moru cesta nevedie...



Prichádzame pod zvážnicu, ktorá sa v jednej časti prepadáva zo svahu. Cesta sa točí späť, Peťo ide preveriť, ako ďalej vyzerá. Rado ide preskúmať zvážnicu čo stúpa hore, odhadzuje konáre z cesty pred ním, prechádza cez kamene a haluze a stúpa. Zastavuje pred stržou a pozerajú aj s Jankou, či je to možné prejsť. Je to úzke a v náklone nad 5-6 metrovou stenou. Martin vytriasa kamene z topánok, z diaľky to vyzerá ako poľský ľudový tanec. Na moje požiadanie opakuje poslednú pasáž aj pre kameru. To režíruješ jak Tarantino. Dufam, že priebeh tohto výletu nebude rovnako absurdný ako Tarantínove filmy... 

Rado opatrne prechádza cez problémový úsek, vydávame sa za ním. Zosunutá cesta nie je jediné spestrenie. Za najbližšou zákrutou v značnom stúpaní ležia na ceste veľké kamene a konáre a v strede cesty je výmoľ od vody a ťahania dreva. Idem druhý a Peťo je už opäť za mnou, ako posledný. Vrtký Wraník svižne stúpa, nerobí mi problém hľadať vhodnú stopu, tak aby výmoľ bol stále v strede medzi kolesami. Mastodont je podstatne dlhší a je problematickejšie držať mu v zákrutách všetky kolesá nad výmoľom. Na prvý pokus odmieta pokračovať v stúpaní a Peťo musí korigovať stopu krátkym zacúvaním. Žeby bola pravda, že dlhší nie je vždy lepší??? Janka s kamerou v ruke absolvuje tento úsek po vlastných. [color=red]Peťo zjavne môjmu biologickému 4x4 neverí a pod zámienkou inštrukcií od Romana ma donúti nastúpiť to Mastodonta. Ty brďo, to je kultúra jak v obývačke. Kožené sedadlo, kopa miesta, no už mi tu chýba len televízor...
Cesta sa zase trochu zrovnáva a okrem natriasania na nerovnostiach nerobí žiadny problém. Stále stúpame v hustom lese. Cesta sa ale mení na širší chodník – zvážnicu, ktorá opäť strmo stúpa cez slnkom zaliate zarastené rúbanisko a mizne hore v hustom lese. Zastavujem na jej začiatku a čakám na pokyny cez vysielačku od Rada. V spätnom zrkadle sa za mnou objavuje Mastodont, tak mu dávam pokyn na zastavenie, kým Rado neoznámi, čo nás čaká ďalej. Zvážnica je plná rozdrobených kameňov rôznych veľkostí, premiešaných s kôrou a konármi stromov. Vyzerá to veľmi zaujímavo, som zvedavý, čo nás ešte čaká ako sa s týmto popasujú naše autá. Rado je už hore, ale zatiaľ sa nehlási. Toto vyzerá byť skutočne pekná lahôdka. Pri pohľade na to, kam sa máme vyškriabať aj s naším milovaným Wraníkom dostávam kŕč do čeľuste.



Rado dáva pokyn k odchodu ďalšieho auta. Peťo zostáva čakať, ja s Wraníkom vyrážam veľmi pomaly do prudkého stúpania s rozdrobeným podkladom a kameňmi s veľkosťou päste až melóna. Kŕč v čeľusti nepovoľuje... Wraník na MTčkach nabombovaných na 2,5 atmosféry sa natriasa na kameňoch a po centimetroch zdoláva strmú zvážnicu. Chvíľami auto zastavuje a kolesá na mieste miesia kamene a konáre pod sebou. Mierne zacúvanie a jemný rozbeh v stope o pár centimetrov mimo pôvodnej ale vždy zaberá a meter po metri stúpam vyššie a vyššie. Janka zospodu zvážnice filmuje môj výkon, už teraz som zvedavý na jej komentáre. Roman sa pomaličky škriabe do zvážnice, ja sa od nervozity čoraz rýchlejšie škriabem kam mi nechty dočiahnu. Nem dobre. Ten balvan nevyzerá dobre. Ja len dúfam, že sa tadiaľto nebudeme vracať. Vchádzam zo slnka do hustého lesa. V miernej zákrute strácam Janku z dohľadu a sústredím sa na jazdu. Bóže chlapci, čo ste si to vymysleli??? Oči si musia chvíľu zvykať na menej svetla. Ukazuje sa, že to, čo som doteraz považoval za strmý stupák bola len prípravka. To, čo je teraz predo mnou, je skutočná stena, na vrchu ktorej je prudká zákruta. Tesne pod zákrutou trčí v ceste veľká skala a vedľa nej leží niekoľko hrubých konárov. Radovu poštársku dodávku ale nikde nevidieť, čo je neklamným dôkazom toho, že sa to dá prejsť.

Valím oči na scénu predo mnou, ale stále držím Wraníka pod miernym plynom. Ten sa hrdinsky pasuje s drobivým podkladom a derie sa vyššie a vyššie. Ja hrdinsky držím jazyk za zubami, lebo to, čo sa mi tisne na jazyk by bol hodne hustý komentár, a keďže teraz držímv ruke kameru ja, a berie aj zvuk, bude lepšie, ak niektoré slová nevyslovím... Blížim sa k veľkej skale a hrubým konárom alebo holým kmeňom stromov ležiacim vedľa nej. Ako cez to? Zastaviť v tomto stupáku nemám odvahu. Za jazdy vyhodnocujem situáciu a vyberám z dvoch variant ďalšieho postupu. Jedna je zlá – skúsiť skalu, ktorá je síce dosť veľká, ale nevyzerá až tak nezjazdne. Druhá je ešte horšia – dať to cez ležiaci kmeň, ktorý ma ale asi pri takto pomalej rýchlosti zastaví.
Je to jasné, skúsim skalu. Už ju cez kapotu nevidím, vzdialenosť k nej len odhadujem. Už musí byť blízko, jemne pridávam plyn, aby som aspoň trochu nabral dynamiku. Štvorliter ochotne naberá otáčky, koleso naráža na tvrdý kameň a....
Stojím... Do pekla, toto som fakt nepotreboval. Skúšam jemne pridať plyn ešte raz, ale je to zbytočné trápenie. Auto sa natriasa na mieste, melie pod sebou rozdrobený povrch, naráža do skaly, ale nemá najmenšiu snahu vyložiť koleso ani o kúsok vyššie. A nebolo by na čase vytiahnuť naviják??? Radím na automatke neutrál a púšťam auto o pár metrov nižšie. S problémami ho viem ešte dostať do pohybu, ale o nejakej rýchlosti už nemôže byť ani reči. Ako to prešiel Rado? Žiadne stopy nebolo poznať ani pred mojím príchodom a teraz, po mojom nájazde, už isto nie. Skúsim menej pravdepodobnú variantu – cez strom. Prekvapenie sa však nekoná. Kmeň je príliš mohutný, a spoľahlivo ma zastavuje, tak ako predtým skala.
Spúšťam auto ešte raz o kúsok nižšie a skúšam to do tretice. A popri tom mi ešte stihneš dať pokyn, aby som to teraz točila. No ako keby som nemala iné na rozume!!! Máš jediné šťastie, že mám ešte stále ten kŕč v čeľusti a ruky plné kamery, ináč by som ti ukázala neslušné slovo!!! Márna snaha, už sa nedokážem ani pohnúť. Povrch je zjavne natoľko narušený, že sa kolesá nemajú o čo oprieť. Spúšťam sa teda o ďalší kus hlbšie. Je mi jasné, že inak ako s pomocou navijaku to už nepôjde. Som o viac než 10 metrov pod skalou a zbežný pohľad do svahu napovedá, že najbližšia možnosť na uchytenie lana je až vysoko nad zákrutou a dĺžka lana navijaku určite nepostačí. Pomaly sa rozbieham. Ide to, tak pridávam a teraz už s vážnejším plynom a hlavne silou vôle tlačím Wraníka čo najvyššie. Už neverím že by sa mi to podarilo prejsť, za cieľ mám len zmenšiť vzdialenosť. Vyššie než na nejaké dva metre od kameňa to ale nejde a najbližší pevný bod je ešte stále dosť ďaleko.
Zdola sa blíži Janka s kamerou v ruke. Snáď stihla zdokumentovať moju márnu snahu o zdolanie tejto chuťovky, bolo by to dosť poučné. No, ja si skôr myslím, že ty sa z toho isto nepoučíš a vliezol by si sem pri nulovej šanci prejazdu zas a znova...

V tejto situácii sa však hodí každá ruka, noha, aj hlava a tak som rád, že v tom už nie som sám. Zaťahujem ručnú, radím „P“ na automatke a vystupujem z auta. Na vlastných nohách je cítiť sklon svahu ešte výraznejšie ako v aute. Aj na pohľad je zrejmé, že samotné lano po strom nedočiahne a tak idem rovno do kufra pre gurtňu. Pootvorím zadné dvere a hneď zisťujem, že to nie je príliš dobrý nápad. No, otvoriť kufor Wraníka v prudkom kopci s čumákom smerom hore bol nápad hodný skôr mňa ako blondínky, ale tak nech sa páči... Váha rezervy na dverách a tiež tlak nákladu zvnútra auta v prudkom svahu spôsobujú, že mám čo robiť s tým, aby som dvere udržal a celý náklad nevysypal dole kopcom. Ja mám čo robiť, aby som sa nesmiala nahlas. Ale tuším povolil ten kŕč. Začína to byť sranda  S vypätím síl zatváram zadné dvere. Podľa zoznamu uloženia nákladu by však niekde za vodičovým sedadlom malo byť ťažné lano a viazacie gurtne. Vyberám lano a vešiam si ho okolo krku. Ešte si henten koniec prehoď cez túto slučku a ja ti to uviažem o henten konár  Nie je to pokus o samovraždu zo zúfalstva, len potrebujem voľné ruky. Odisťujem bubon navijaku na voľno, vyťahujem lano s hákom a šliapem do kopca. Ľahko sa to hovorí, ale v gumených šľapkách, v kamenno-drevennej drti, v takomto svahu a s narastajúcou váhou lana za mnou, sa to ťažšie vykonáva. Tak si uži tie blatojebky, keď si si nedal povedať, že sa máš prezuť do niečoho pevnejšieho (blatojebky – rozumej obuv typu Crocsy. Autorské práva k tomuto výrazu drží Bajka Ščasná – Lucky) S námahou sa štverám do svahu a Janka kontroluje odvíjajúce sa lano na bubne. Bude lepšie, keď posledný rad závitov ostane na bubne, lebo keď odtrhneme úchyt lana na jeho konci, bude veľká zábava dostať sa ďalej. Janka ma zastavuje, keď som asi 5 metrov od stromu. Bežné ťažné lano mi určite nebude stačiť, keďže ho potrebujem okolo stromu aj omotať.
Zhora k nám po ceste peši schádza Rado a zvedavo už z diaľky sleduje, čo to tu vystrájame. Super, bude sa nám hodiť. Vraciam sa k autu dole svahom a spoza sedadiel ťahám aj oranžové viazacie gurtne a ovládač k navijaku. Nechce sa mi hore kopcom zdolávať celú dĺžku a tak hádžem gurtne Radovi. Hľadí na ne so značnou nedôverou, ale nakoniec len pokrčí ramenami a viaže ich okolo stromu. Nedá sa nič robiť, v danej situácii nič iné k dispozícii nemáme, musíme si pomôcť s tým, čo je.
Úlohy sú jasné. Rado ostáva hore pri strome sledovať uchytenie, ja z vonku obsluhujem navijak a Janka ide za volant. Ja nikam nejdem! Ty si ma tam napchal!! Skúša síce protestovať, bojí sa prudkého svahu, ale nakoniec nastupuje do auta a usadí sa za volantom. Nuž, tak ty budeš mať mokré sedadlo!!! Ideme na to. Lano sa napína a pod ťarchou Jeepu vydáva typické stonavé zvuky. A zaujíma tu niekoho, aké zvuky vydávam ja??? Rado s nedôverou sleduje viazacie gurtne, ale zdá sa, že to vydržia. Ale ja to nevydržím!!! Janka s neopísateľným výrazom v tvári, jemným plynom pomáha navijaku a Wraník sa štverá hore kopcom. Bez problému prekonáva skalu a niekoľko hrubých konárov v ceste a vzdialenosť k stromu sa stále skracuje. Prestávame navíjať, až keď auto stojí priamo v zákrute. Sklon svahu je stále prakticky rovnaký, ale podklad je už pevnejší a nemal by byť problém sa pohnúť. No tak ja som v takom strese, že ja sa nepohnem ešte hodinu, takže robte si, čo chcete. Odväzujeme auto z gurtní, na čo Janka chytá miernu paniku a kŕčovito tlačí na brzdu a zviera volant, až jej hánky na rukách belejú. Zjavne si sledoval len tie časti môjho tela, ktoré boli v priamom kontakte s Wraníkom, ináč by si videl, aké biele som mala čeľusťové kĺby... Nemá zmysel sa striedať za volantom, a tak ju s Radom len v rýchlosti inštruujeme, ako má bezpečne prejsť v bočnom náklone tobogánom zákruty. Tobogán? Jasne, tak tam šplechnite trochu vody, nech je sranda... Nedávame jej radšej moc času na rozmýšľanie a vzápätí ju hlasito povzbudzujeme: Choď! Choď!! Choooď!!! Nezastavuuuuj!!!! A ona ide... A nezastavuje... Cez hlasný zvuk štvorlitra v otáčkach sa síce prediera aj výskanie z kabíny, ale Janka to zvláda na 1 s hviezdičkou. Wraník plynule prechádza prudkou a strmou zákrutou, naberá rýchlosť a mizne medzi stromami. No nie je to skvelá baba? Len dúfam že o chvíľu napriek našim posledným inštrukciám uberie a zastaví a nebudeme ju musieť hľadať až niekde na Ukrajine. Za túto lekciu, ktorú ste mi tu uštedrili, by ste si zaslúžili ísť peši až domov!!!