Prebudili sme sa do neuveriteľne krásneho slnečného dňa. Keď sme cupkali po vŕzgavých drevených schodoch a nosili batožinu do auta, vylepšovali sme si náladu pohľadom na úžasnú, takmer azúrovo modrú oblohu bez jediného mráčika. Takéto počasie po všetkých tých mrholivých dňoch účinkovalo ako slepačia polievka po prehýrenej noci – jednoducho nás postavilo na nohy a tak sme sa optimisticky usadili do sedadiel nášho fordíka, ktoré už boli vytvarované presne podľa našich zadočkov, a vydali sme sa smer Brampton. Blízko tohto mestečka sa tiahne jedna z historických pozoruhodností, ktoré sme v žiadnom prípade nechceli opomenúť – Hadrianov múr. Hadrian’s wall bol vybudovaný na rozkaz cisára Hadriána po jeho návšteve v Británii v roku 122 n.l. Bol plánovaný ako súvislý múr s pevnosťou každú rímsku míľu (1,48 km) a dvomi ostreľovacími vežami rozmiestnenými v rovnakých vzdialenostiach medzi každými dvomi pevnosťami. Hadriánov múr sa tiahol od jedného pobrežia k druhému, bol dlhý 80 rímskych míľ (asi 120 km) a predstavoval najsevernejšiu hranicu Rímskej ríše, oddeľujúc pohanov na severe od „civilizovaného“ sveta. Po hladkej asfaltke sme sa viezli smerom, ktorý ukazovali smerovníky. Tu niekde by už mal byť ten povestný mocný, zodpovedne vybudovaný ochranný kamenný val. Popri ceste v nekosenej tráve sa sem tam vynorí kopa tmavého kamenia poukladaného do viac menej pravidelných tvarov. Za tiahlou zákrutou sa strapaté steblá zelenej trávičky zarovnali do učesaného na ježka strihnutého nedbalo elegantného trávnika, ktorý odhalil pozostatky toho, čo sme hľadali. Kopy kamenia stratené v mori trávy síce vykraulovali do upraveného priestranstva ale rozhodne nevyzerali ako historický obranný val. Čas má asi plnohodnotný 32 zubý chrup a na tomto múre sa zjavne podpísali všetky zuby času, lebo kde tu siaha sotva do výšky 20 cm, niekde sa vyškriabe až snáď na meter a pol. Pri svojej šírke asi dva metre to musela byť kedysi strašne dávno skutočne pevná stavba a vďaka našej predstavivosti v nás vzbudzuje rešpekt, ktorý si z historického hľadiska istotne zaslúži. O kúsok ďalej sme sa dostali k miestu, kde sa ochranný múr rozrástol do opevneného vojenského stanoviska. Pozostatky múru a všetkých priľahlých stavieb tu boli zodpovedne upravené, archeologicky zakonzervované, turisticky zaujímavo označené a popísané. Pri pohľade na toto miesto akoby bolo počuť dupot čižiem všetkých rímskych vojakov, ktorí toto opevnenie strážili a bránili proti nájazdom pohanov a štrngot mešcov s mincami miestnych vyberačov daní. V Hadrianovom múre sa totiž nachádzalo aj niekoľko brán, ktoré umožňovali chod obchodu medzi južnou a severnou časťou krajiny a samozrejme sa tu riešil aj výber daní ako to naznačovali aj ilustrácie a popisy pri pozostatkoch jednotlivých stavieb. Poprechádzali sme sa po lokalite označenej ako Banks East Turret 52A, ponasávali sme historickú atmosféru tohto miesta (keďže becherovku sme už dávno vypili a nemali sme teda z tekutých darov čo nasávať) a vydali sme sa na cestu smer juh. Naším dnešným cieľom je mesto Bristol, kde majú Balákovci známych ešte z obdobia, keď v Británii žili. Sme u nich vraj ohlásení a dnes večer nás čakajú. Vlastnia penzión, kde dnes v noci prespíme a Balákovci budú mať možnosť stretnúť sa s priateľmi a zaspomínať na staré časy. Po diaľnici M6 je to strašný kus cesty a do večera budeme mať čo robiť.





Po zopár dievčenských zástavkách na čerpacích staniciach, jednom dotankovaní, jednom pikniku a asi tak 400 kilometroch po diaľnici M6 sme sa spleťou príjazdových ciest premotali k mestu Bristol. Keďže sme v podstate išli na návštevu, považovali sme za vhodné zastaviť sa v nejakom obchode, aby sme hostiteľom doniesli aspoň fľašu vína. Štvrť, ktorou sme prichádzali však nápadne pripomínala cigánske geto a jediný obchod s potravinami, ktorý sme po ceste našli bolo niečo ako Aldi (jednoducho premenovaný miestny Lidl). Keďže parkovisko bolo pomerne priestranné a napriek svojmu umiestneniu nevyzeralo nijako nebezpečne, rozhodli sme sa, že sa tu zastavíme na drobný nákup. Povyskakovali sme z auta a vkročili sme do predajne. Poobzerali sme sa a.... Tma... Atmosféru nedostatočne osvetlenej predajne farebne dotvárali tmavé tváre černošských zákazníkov, černošských dokladačov tovaru a černošských pokladníčok. Nesmelo sme sa pomotali po predajni a hľadali nejakú fľašu vína, ktorá by dizajnom etikety sľubovala aspoň dobrý prvý dojem, pretože v dobré víno v tejto predajni sme nedúfali. Etiketa sa nenašla, tak sme vzali aspoň niečo, čo vyzeralo ako bonboniéra a postavili sme sa do radu pred pokladňou. Pomaly sme sa posúvali vpred ako štyri biele snehové vločky medzi rozfúkanou sadzou. Konečne nás popri pokladni za pár libier vyfúklo von z tohto obchodu snov a my sme sa na rozľahlom parkovisku zaliatom slnkom opäť zhlboka nadýchli. Dohodli sme sa, že v týchto okrajových častiach sa už na nákup zastavovať nebudeme. Ideme priamo do penziónu. Mr. a Mrs. X nás už čakali. Medzi ich domom a penziónom je priestranstvo dosť široké na zaparkovanie áut prípadných hostí. Za domom je záhrada s krásne udržiavaným čerstvo zeleným trávnikom a na môj vkus trošku gýčovo zdobeným okolím pondu so zlatými rybkami. Domáci sa zjavne tešia stretnutiu s Balákovcami, srdečne sa zvítali, vyobjímali a ani nám nedali pocítiť, že by sme boli úplne cudzí. Vonku bolo ešte stále nádherne aj napriek tomu, že bolo už takmer päť hodín popoludní, a tak sme ostali stáť za domom pri jazierku s rybičkami, pod vysokým stromom a užívali sme si lúče slnka, ktoré hriali lepšie ako šálka čaju. Pán a pani X nám s hrdosťou ukázali chovnú stanicu mačiek, ktorú mali hneď za domom. Biele mačky sa vyhrievali na slnku, každá vo svojom koterci, naťahovali si packy alebo oblizovali brušká. Dozvedeli sme sa, že tento druh mačky sa volá Turkish Van (ku podivu tento názov neoznačuje žiaden offroad car ))) ale za cenu tejto mačky by sa tuším nejaký starší offroad kúpiť dal. Vraj ich predávajú za cenu okolo 1000 libier aj s poistením (čo v čase našej návštevy bolo takmer 2 000 eur). Za také peniaze by tá mačka musela aj prať a žehliť, ale kto vie, možno to tie mačky aj vedia. Domáci sú na svoj chov patrične hrdí, takže si túto poznámku nechám pre seba. Izby v penzióne boli krásne, priestranné, s vysokými oknami. Vôňa čisto prezlečených paplónov sľubovala pohodlný spánok, ale na to bolo ešte príliš skoro. Kým je svetlo, pôjdeme si pozrieť Bristol a potom nás domáci pozývajú na večeru.
Balákovci mesto dobre poznajú, Ďurik tu nejakú dobu žil a pracoval, takže nám poukazujú miesta, ktoré stoja za pozretie. Bristolský záliv je zvláštny. Dlhý krásny biely most New Severn Bridge je posadený na strašne vysokých pilieroch, ktoré majú päty namočené v plytkej hnedej vode hlboko pod mostom. Nechápeme, prečo architekti takto plytvali materiálom, ale Ďurik nám to hneď objasní. V Bristole príliv dosahuje výšku až okolo deväť metrov, čo znamená, že každý deň sa tu masa vody zdvíha do výšky štvorposchodovej bytovky a vbieha niekoľko kilometrov do vnútrozemia. Voda je tu kvôli vysokému prílivu taká mútna, že vyzerá skôr ako kakao. Teraz, keď sme sa na záliv pozerali v čase odlivu, vyzeral skutočne viac ako plytké jazierko, a prístavné móla neďaleko mostných pilierov boli ako zabudnuté na nesprávnom mieste ale pri prílive sa sem istotne dostanú aj lode s hlbším ponorom.







V centre Bristolu sme si pozreli Clifton Suspension Bridge – most ponad roklinu Avon. Tento takmer 160 rokov starý most bol pôvodne navrhovaný pre ľahké konské povozy, ale napriek tomu zodpovedá požiadavkám súčasnej dopravy. Pohľad do hlbokej rokliny vyrážal dych ale skala, z ktorej sme pozerali vyzerala byť dosť pevná na to, aby udržala naše nakláňajúce sa telá. Bristol ako taký na nás urobil pomerne dobrý dojem. V rezidenčných oblastiach bolo pomerne dosť parkov a parčíkov, v ktorých na upravenej trávičke nedbalo posedávali a polihovali mladší aj starší ľudia, užívali si neviazaný piknik alebo si len jednoducho čítali knižku. Toto u nás tak často nevidíme, my si asi nevieme takto užívať také obyčajné veci ako je pár príjemných slnečných lúčov. Ak by u nás niekto v mestskom parku takto sedel v tráve, rozbalil by si termosku s kávou a odkusoval by si zo sendviča, asi by sme sa na takéhoto človeka pozerali ako na nejakého homelessa alebo minimálne mierne šibnutého. Veď na takéto posedenie máme predsa všetky tie naše úžasné obchodné centrá s kaviarňami, ktoré sa predbiehajú, aby nám naservírovali všetko, čo si zaplatíme. Taký pokoj a kľud, aký vládol na týchto trávničkoch a lavičkách nám ale asi nenaservírujú nikde. Poprechádzali sme sa chvíľku, nadýchali sme sa vône čerstvo pokosenej trávy a pobrali sme sa ďalej. Už bol takmer čas vrátiť sa k našim hostiteľom, ale chceli sme sa ešte zastaviť v nejakom obchode, aby sme pre Mr. X kúpili nejakú lepšiu fľašku vína. Ďurik sa pomotal s autom po nejakých uličkách a zrazu sme parkovali pred príjemne vyzerajúcim obchodíkom s vínom z celého sveta. Vzhľadom na svoju lásku k nákupom ostal Roman sedieť v aute a ja s Balákovcami sme vošli do príjemne vyzerajúcej predajne lemovanej tmavohnedými drevenými regálmi s množstvom vínových fliaš a rôzneho suveníroidného tovaru. Biele, červené, ružové, austrálske, bolívijské a neviem aké. Čo ja viem, aké by sme mali kúpiť? A aké má Mr. X rád? A aké by sa vlastne patrilo doniesť? Za akú cenu? Musím priznať, že v tomto čase sme ešte boli v oblasti vína absolútni nováčikovia a bola to pre mňa skutočne ťažká úloha. Bolo jasné, že Nitrianske knieža ani Kláštornú sviecu by som nekúpila, ale mám také podozrenie, že tieto značky by som v Bristole asi márne hľadala. Zozbierala som teda všetky svoje vtedajšie znalosti vína, zobrala som do ruky dobre vyzerajúcu fľašu s názvom Cabernet na dizajnovej etikete a spokojne som sa pobrala k pokladni s dobrým pocitom, že víno z Californie predsa nemôže byť zlé. Od pokladne som odchádzala trošku menej spokojná, ale za dobrú večeru sa predsa treba odvďačiť. V aute odstavenom pri obrubníku sme našli euforicky sa usmievajúceho Romana a hudbu hrajúcu na dvakrát viac decibelov, ako sme boli za posledný týždeň zvyknutí. Kým sme my v obchode hľadali nejaký dobrý hroznový mok, Roman v aute hľadal nejakú hudobnú stanicu, počúvaním ktorej by si skrátil čas a našiel hudobnú stanicu, ktorej meno mne síce nehovorilo absolútne nič, ale z výrazu Romanovej tváre mi bolo jasné, že našiel niečo ako malý poklad uprostred veľkého mesta. Ministry of Sound bola stanica, ktorú Roman sem tam počúval cez internet a na tú dobu to bola jediná stanica, ktorá hrala poriadnu dance muziku a remixy. Ešte chvíľu sme sa tešili s Romanom, ale keď sa ľudia na chodníkoch obzerali a hľadali zdroj hlasno hrajúcej hudby, stíšili sme zvuk na prijateľnú hladinu a pobrali sme sa smerom k penziónu.
Mr. a Mrs. X nás už čakali s prestretým stolom a voňavou večerou. Mr. X sa ukázal byť znalcom vína a fľaške Cabernetu sa zjavne potešil. Na oplátku otvoril niečo zo svojich zásob a spoločne sme si vychutnávali príjemné jedlo a výborné vínko. Po druhom poháriku som sa osmelila aj ja a zapojila som sa do spoločenskej konverzácie. Nestačila som povedať ani tri súvislé vety, keď Mr. X zložil vidličku na stôl, nabral farbu v tvári, pomaly sa ku mne otočil a cez stisnuté tenké pery precedil: „Are you American???“ Ako som sa snažila vykašľať posledné sústo, ktoré mi v šoku zabehlo až do pľúc a skúmajúc tváre pri stole, aby som pochopila, o čo Mr. X ide, došlo mi, že mi vlastne takýmto spôsobom zložil veľkú poklonu, keď môj angličtinový prízvuk považoval za americký. Wow! Yes! Teda vlastne Nooo, I am not American! But my English is ). Neviem, či bola táto odpoveď úplne správna, ale Mr. X sa trošku ukľudnil hundrajúc „I hate Americans!“ (Nenávidím Američanov!). Zdá sa, že toto citové rozpoloženie sa však týkalo takmer výhradne Mr. Busha a jeho vládnej garnitúry, pretože americké vínko Mr. X zjavne zvládal, a okrem toho od nás sa v jeho vinotéke nachádzalo ešte zopár ďalších kúskov zo zeme zasľúbenej. Každopádne, v tento večer som sa snažila viacej prehĺtať koncovky a používať zodpovedný britský prídych pri vyslovovaní niektorých hlások dúfajúc, že zlá britská výslovnosť bude Mr. X dráždiť menej ako ten dobrý americký prízvuk. Asi to zabralo, pretože po večeri nám Mrs. X dovolila pohrať sa s ich obľúbenou bielou mačkou Lili a jej mačiatkom Fifi. Keď som si predstavila, že sa práve hrám s hračkami v súhrnnej hodnote asi 4000 eur, mala som trošku zábrany zabávať sa s nimi ako s bežnými dedinskými mačičkami. Mačičky si ale zjavne neuvedomovali, aká cenovka by im mala visieť na obojkoch, takže boli ochotné sa hrať hoci aj so štupľom od šampanského alebo s kúskom papierika na špagátiku. V multipacku s mačiatkom sa ale zjavne dodávali iba nejaké šmejdové baterky, pretože mačiatko sa po desiatich minútach naháňania papierika na šnúrke zložilo presne na tom mieste, kam pred chvíľkou veselo a pružne doskočilo pri naháňaní hračky. Zdesene sme sa s Romanom vrhli k bielemu mini zvieratku a prehmatávali sme mu labky, hlavičku a bruško hľadajúc, čo si zlomilo, že nám tu teraz umrelo. Mrs. X nám ale so smiechom vysvetlila, že Fifi iba zaspala. Dúfam len, že nezaspala naveky. Pre nás ale bol už tento deň viac ako dlhý a začíname mať pocit, že zaspíme ako mačence tam, kde sedíme. Poďakujeme teda za večeru a príjemnú spoločnosť a ideme sa utopiť v tých voňavých perinách, ktoré nás čakajú v izbe. Toto je vlastne naša posledná noc v anglickej posteli a ráno veľmi skoro vstávame tak si to ideme užiť.

Náš posledný spoločný deň na tejto ceste. Naše posledné spoločné ráno. Dnes sa skončí táto úžasná výprava plná nádherných miest, krásnych zážitkov a zaujímavých skúseností. Ale kým sa toto všetko skončí, ešte máme jeden dôležitý cieľ, ktorý musíme dosiahnuť, jedno magické miesto, ktoré musíme navštíviť, jeden div, bez ktorého neodídem. Stonehenge. Aj keď sa nás Balákovci pri plánovaní nášho výletu pokúšali odhovoriť od návštevy tohto miesta, lebo je to len kopa kamenia, ktorá je rozhodne menšia, než ukazujú fotky, nepodarilo sa im zlomiť naše odhodlanie. Bez Stonehengeu tento výlet pre mňa nemá význam! Vstali sme teda dosť zavčasu, pretože dnes do poludnia sme sa potrebovali dostať až do Londýna a Stonehenge je miernou zachádzkou. Nachádza sa blízko mesta Salisbury, ktoré je asi 65 km juhovýchodne od Bristolu. Rozlúčili sme sa teda s Mr. a Mrs. X a vyštartovali sme takmer za svitania. Chceli sme na miesto doraziť čo najskôr, aby sme si vychutnali pohľad na Stonehenge ešte predtým, ako sa tam nahrnú davy turistov. Prázdnou vidieckou cestou sme sa prepletali ešte spiacou krajinou. Pás čierneho asfaltu nás zeleným tunelom stromov, ktoré sa nad cestou uzatvárali, vyviedol až k otvorenému zelenému priestranstvu obohnanému pletivom. Cesta sa vyrovnala s výškou okolitého terénu a informačná tabuľa nás nasmerovala na odstavné parkovisko naľavo od cesty. Zatiahneme teda na jemný štrk, lenivo povyliezame z auta a naťahujeme si ešte nezobudené končatiny. Ako sa naťahujem a otáčam pohľad po okolí, zastavím sa v nemom úžase stočená s nohami prekríženými a telom vytočeným v ľahkom strečíngu presne tam, kde akoby len tak mimochodom zo zeme vyrastajú obrovské kamenné útvary. V lesku kvapiek rannej rosy na tenučkých steblách jarnej trávy vyzerajú tmavosivé balvany obrovské. Absolútne samozrejme vás napadne otázka „Kto preboha a na čo túto stavbu vytvoril?“ Archeológovia sa do dnešného dňa nevedia presne zhodnúť za akým účelom bola táto kamenné štruktúra, ktorá pozostáva z viacerých kruhov z kamenných blokov, a z ďalších usporiadaných do tvaru podkovy, vytvorená. Kamenné kruhy pozostávajú z kamenných pilierov na ktorých sú položené ďalšie kamene ako trámy. Prvé kamene boli do svojich pozícií umiestnené už okolo roku 3100 pnl ale verí sa, že celkovo bola táto stavba dokončená okolo roku 2500-2000 pnl. Existuje niekoľko teórií, prečo bol Stonehenge postavený – ako pohrebisko, ako monumentálny kalendár, určujúci čas slnovratu, čas kedy treba zberať úrodu, ako miesto náboženských ceremoniálov, ako dôkaz existencie druidov a ich tajomnej moci... Nech bol ale kedysi dávno dôvod na postavenie Stonehengeu akýkoľvek, dnes som mala pocit, že na tomto mieste sa zastavil čas, rozum aj tep. Nemo sme stáli, upierali oči pred seba a snažili sme sa nasať čo najviac z neuveriteľne pokojnej atmosféry tohto miesta. Slnko bolo ešte pomerne nízko, takže tmavosivé kamenné bloky vrhali na mäkkú trávu dlhé tiene, ktoré ešte umocňovali magický dojem. Bez pochýb, Stonehenge je absolútne fascinujúce, elektrizujúce a totálne nepochopiteľné miesto, ktoré rozhodne stojí za pozretie.



Jemný vlhký opar akoby zdvíhal závoj mystických tajomstiev nad celou Salisburskou planinou a my sme ľutovali, že sa nemôžeme zdržať dlhšie. Vstup do ohradenej oblasti sa otvára až o 9:30, čo je ešte takmer hodina, ale my bohužiaľ nemôžeme čakať. Máme pred sebou presun na letisko Heathrow, kde musíme odovzdať auto a Balákovcom letí krátko po poludní ich let. Musíme sa teda stihnúť presunúť a netušíme, aká bude premávka na príjazdových cestách k najväčšiemu európskemu letisku. Premávka na diaľnici M4 nie je hustá a s naším časovým plánom sa zdáme byť v miernom predstihu, operatívne sa teda rozhodneme spraviť si rýchlu odbočku do Windsoru. Máme to viac-menej po ceste a patrilo by sa venovať aspoň jeden pohľad letnému kráľovskému sídlu, ktoré ako najstarší a najrozľahlejší obývaný hrad na svete s takmer 1000 ročnou históriou je oficiálnou rezidenciou Jej Veličenstva Kráľovnej. Koľko hradov, v ktorých býva skutočná kráľovná alebo kráľ má dnes človek možnosť vidieť? Uličky so zákazmi parkovania, rezidenčnými parkovacími pásmami a pešími zónami neponúkajú veľa možností, ako len tak narýchlo a bez platenia drahého parkovného odstaviť auto na pár minút. Čas sa nám kráti a na dlhé prechádzky po hrade to nevyzerá, takže je zbytočné hľadať predražené odstavné plochy. Našťastie sa nám podarilo nájsť jedno miestečko, kde sa náš fordík zmestil len tak-tak so zatiahnutým bruchom, ale čo tam po tom, že ten pred nami sa asi von nedostane. Veď len jedna noha tam a druhá späť. Rýchlou chôdzou sme precupkali niekoľko uličiek a dostali sme sa k rozľahlému parku s nádherne upraveným trávnikom, ostrihanými stromami a vzorne uvalcovanou príjazdovou cestou vysypanou jemným naružovelým štrkom. Na trávnikoch posedávali oddychujúci turisti a po ceste sa pomedzi skupinky ľudí k zámku hrkotali koče ťahané koňmi s návštevníkmi, ktorí si vstup do zámku zjavne chceli vychutnať vo vyššom štýle. Vznešenosť tohto miesta bola v silnom kontraste s prúdovým lietadlom, ktoré s hukotom preletelo takmer ponad vežu kráľovského sídla. Nuž, kráľovná zjavne podcenila možnosť ovplyvniť plán územného rozvoja, ináč by predsa nemohla dovoliť aby sa jej jedno z najrušnejších letísk rozrástlo takmer za záhradou. Vychutnali sme si zopár pohľadov, pofotili sme čo to a šup šup späť do auta. Žiadny nervózny majiteľ priparkovaného vozidla ani demonštratívne vypustená pneumatika nás neprekvapili, takže sme na dve jemné ťuknutia vykĺzli z tesného parkovacieho miesta a nabrali sme posledný smer – Heathrow.



Letisko sme našli absolútne bez problémov, keďže smerovníky čo do počtu a výpovednej hodnoty istotne počítali aj s blondýnkami. Prišli sme akurát včas na to, aby Balákovci stihli odovzdať auto a dostaviť sa na check-in. Ich let už bol vypísaný na informačnej tabuli a mohli sa pomaly tešiť, že ešte dnes budú vo vlastnej posteli, keďže si kúpili letenky za Ďurikove nalietané kilometre od Lufthanzy. Ja s Romanom sme odlietali až na ďalší deň ráno o 9:30 z letiska Stansted s akciovými letenkami od SkyEurope. Nevadí, aspoň máme ešte celé popoludnie na prehliadku Londýna, pomotáme sa po meste do noci, posledným autobusom sa prepravíme na Stansted a v letiskovej hale si niekde na lavičke do rána zdriemneme. To bude v pohode. S Balákovcami sme sa rozlúčili pred vstupom do letiskovej haly a s batohmi na chrbte a cestovnými taškami na ramene sme sa pobrali hľadať vchod do metra. Naskočili sme na eskalátory a tie nás nekonečne konštantným pomalým tempom viezli do diery osvetlenej bzučiacimi neónkami. Orientáciu v London Tube sme si nacvičili pred pár rokmi, keď sme tu strávili týždeň, takže nám bolo jasné bez čoho sa do spleti podzemných chodieb neradno vydať, a to je mapa liniek metra. Stanica pri letisku Heathrow nie je nijak zvlášť komplikovaná, vedie sem len jedna linka – tmavomodrá a v podstate sa tu stáča do slučky a vracia sa späť do mesta, takže kamkoľvek sa na nástupisku postavíte, vždy viete nastúpiť do vlaku, ktorý ide do centra. Keďže sme sa ale potrebovali dostať na Victoria Station, museli sme z modrej Piccadilly linky prestúpiť na zelenú District line a tu už treba rozmýšľať. Podľa toho, ako je v mape zakreslené kríženie liniek a podľa toho, koľko liniek sa v ktorej stanici stretá, je možné predpokladať, nakoľko bude prestup dlhý a zložitý. V staniciach, kde sa dá prestupovať medzi tromi linkami môže totiž človek počítať s tým, že bude treba kráčať pekných pár sto metrov komplikovanou spleťou podzemných chodieb, prípadne prekonať rozdiel jedného až dvoch poschodí. S ťažkou batožinou by to mohlo byť pomerne nepohodlné, takže hľadáme stanicu, kde sa križuje naša linka iba s tou zelenou. Na Victoria Station je to v tomto skorom popoludňajšom čase takmer hodina cesty, takže máme dosť času, aby sme sledovali ako pán v strednom veku v tmavom obleku s okuliarmi v dizajnovom ráme zavesenými na končeku nosa číta Financial Times, študentku so slúchatkami od empétrojky, ktorá sa práve zdvihla zo sedadla vedľa neho a stratila sa cez otvorené dvere vagóna v mase ľudí na stanici, vystrieda mladík v dotrhaných rifliach a hlučne sa usadí na uvoľnenom sedadle. Vedľa nás sa kymáca skupinka turistov, ktorí horúčkovito študujú mapu metra a dohadujú sa, kde sa práve nachádzame a kde by mali vystúpiť . Na ďalšej stanici vystúpi niekoľko mladších rádoby manažérov a vstúpi dobre oblečená dáma so značkovou kabelkou v lodičkách, kvôli ktorým by každá žena vraždila. Vedľa nás sa tyče chytí osoba pochybnej povesti a neurčitého pohlavia v sukni takej krátkej, že zakrýva len to najnutnejšie a na vysokých podpätkoch s jemne pokrčenými kolenami v sieťovaných silonkách balansuje medzi pádom na špinavú podlahu a zlomeným členkom pri každom hrknutí metra. Tento spôsob dopravy zjavne nie je úzko profilovaný podľa spoločenskej vrstvy, takže sa na našich sedadielkach hneď necítime takí low endový a pokojne sa pohupujeme v rytme drkotajúcich koľajníc až do srdca dopravy v Londýne – Victoria Station. Vlak metra nás vyvrhne na nástupisko obložené množstvom panelov so svetelnými reklamami na všetko možné aj nemožné a dav ľudí nás unáša smerom k východu. Cítim sa ako planktón, ktorý je súčasťou beztvarej masy života smerujúceho odnikiaľ nikam, pričom ich kolektívne myslenie ich vedie smerom k prežitiu. Dúfam, že na konci nášho snaženia nebude nejaká veľryba, ktorá nás precedí pomedzi husté zuby. Kaskádou eskalátorov sa cez niekoľko poschodí sunieme k zemskému povrchu. Žiadna veľryba, žiadne zuby, len rozľahlá hala obrovskej stanice s miliónom ľudí s kuframi aj bez nich, čítajúcich time tables, rozhodne kráčajúcich na svoje nástupisko alebo zmätene pobehujúcich tri kroky dopredu a desať doprava, potom späť, v ruke coffee to go alebo kúsok pizze, noviny alebo mobil. Úžasné miesto, ktoré vyzerá ako lokalita improvizovaného orientačného cvičenia s minimálne tisíckou účastníkov. Fascinujúce. Ideme sa zapojiť a pohľadáme úschovňu batožiny. Keďže si chceme trošku pobehať po meste, potrebujeme sa zbaviť batožiny, a keďže ju nemienime darovať na charitu, úschovňa bude najlepším riešením. Ok, takže lístok z left luggage je bezpečne v zadnom vrecku nohavíc a hurá do víru veľkomesta. Skočíme do metra ne žltú Circle line, odvezieme sa o stanicu ďalej a začneme s prehliadkou mesta pri Buckinghamskom paláci. V spleti podzemných cestičiek sledujeme žltý pás na stene, keď zrazu hlásenie v podzemnom rozhlase vyhlási, že Circle line je z dôvodu ohrozenia uzavretá a žiadajú všetkých cestujúcich tejto linky, aby vyšli na povrch a prepravili sa náhradným spôsobom, napríklad autobusom. Prúd ľudí smerujúci do podzemia sa neochotne obráti a kráča smerom hore. Skutočne ako planktón. Masa drobných čiastočiek sa pohybuje jedným smerom a zrazu ako švihnutím prútika sa všetky drobné čiastočky zvrtnú a plavia sa všetky do jednej iným smerom. Nikto nediskutuje, nikto neprotestuje, slovo „danger“ je dostatočne dôrazné a tuším niekto z okolo kráčajúcich cestujúcich zmienil slovo „bomb“ a „terorist“. Pridáme do kroku a o chvíľu stojíme na ulici pred stanicou. Pôvodne sme sa chceli dostať niekam k Marble Arch pri Hyde Parku, pretože vieme, že tam sa dajú kúpiť lístky na okružnú jazdu Londýnom a keďže netušíme, akým autobusom by sme sa tam dostali, pôjdeme pekne peši. Nie je to až tak ďaleko, a po týždni sedenia v aute je to príjemná zmena. Počasie je celkom fajn, na oblohe len tak sem tam mráčik, takže okružná jazda po Londýne na otvorenom poschodí typického červeného doubledeckera je veľmi príjemná. Rozhodne je to lepší zážitok ako pred pár rokmi, keď sme rovnakú trasu na rovnakom autobuse absolvovali uprostred januára.





Z otvoreného poschodia kabrioletového dvojposchodového autobusu si užívame pohľad na všetky pamätihodnosti tohto úžasného mesta. Je fascinujúce sledovať dianie v uliciach tohto veľkomesta, ktoré vyzerá ako živý organizmus - akoby mu tĺklo srdce, akoby dýchal. Prúdy autobusov, áut a chodcov prúdia ulicami ako tepnami a žilami všetkými smermi, vlejú sa do križovatiek, spletú sa na kruhových objazdoch, potom sa zas rozpletú a opäť ide každý svojím smerom. Je to úchvatné divadlo a mne neostáva nič iné len zasa konštatovať, že toto mesto by som dokázala milovať.







Uprostred všetkej tej úžasnej pokojnej histórie a chaotickej súčasnosti sme prešli peši krásnym parkom uprostred mesta. Vedľa nás si nesmelo poskakuje veverička a pri troche snahy sa nám ju podarí prilákať tak blízko, že si priamo z ruky zoberie kúsky keksíka. Strašne zlaté zvieratko takto uprostred mesta.







Začíname byť akosi unavení a tak sa pomaly vraciame na Victoria Station. Je takmer pol deviatej a ulice sú nejaké opustené. Kráčame prázdnym chodníkom, keď okolo nás prefrčia dvaja policajti na motorkách. Pozorne si nás obzreli, ale idú ďalej. To ešte netušia, ako pozorne si ich prezrel Roman, lebo mi okamžite začne vysvetľovať, že to, na čom sa tí dvaja uniformovaní strážcovia poriadku vozia je presne taká motorka, akú by chcel, keby si mal nejakú kúpiť. Jasné, dve kolesá, volant a kus železa medzi tým. Je tam toho. Ale keďže Roman o tých motorkách rozpráva s takým záujmom otočím sa teda, aby som si lepšie prezrela tú parádu. Policajti práve zatáčajú do zákruty a asi si tiež chceli pozrieť nejakú parádu, lebo si nás zjavne obzerajú, len neviem, či so záujmom alebo s podozrením. No, asi by sme mali radšej zmiznúť, prejdime na druhú stranu. Práve nejde žiadne auto, tak asi prebehnime hneď teraz. Ale prechod je až o kus ďalej. Kašľať na prechod, ideme. Keď sme poli akurát tak v strede cesty, oproti nám sa vynoria zase tí dvaja policajti na motorkách. Do kelu, a my prebiehame cez cestu mimo prechod! Určite nás videli! Určite nám dajú pokutu! Poďme rýchlo, možno si nás ešte nevšimli! Vbehneme do nenápadnej uličky a rýchlym krokom uháňame ďalej. Cez rameno sa obzeráme, ale policajti si nás asi nevšimli, lebo prefrčali rovno a zjavne idú ďalej. Super. Otočíme sa dopredu, spravíme ešte zopár krokov a... Do paži! Policajti na motorkách sa vynoria v uličke pár metrov pred nami. Zrazu presne viem, ako sa cítia tí kriminálnici, ktorí spáchajú zločin, a keď vidia policajta, rozbehnú sa ozlomkrky bez toho, že by sa ich policajt niečo spýtal. Pri pohľade na týchto dvoch uniformovaných ma tiež v prvom momente mykne keby ma Roman nedržal za ruku rozbehnem sa ako splašená koza. OK, tak nás zavrú. Do kelu, oni nás zbalia za porušenie ich blbých predpisov. Prečo sme nešli až cez ten prechod? Prečo sme to museli švihnúť len tak mimo semafor?? Prečo...??? Policajti sú už celkom pri nás, pomaly sa priblížili ako dravec k svojej obeti. Zastavili, nohy pomaly spustili na zem, teatrálne si uvoľňujú pásku prilby pod bradou. Hlavou mi beží milión výhovoriek a snažím sa ich rýchlo preložiť do angličtiny, keď sa jeden z tých dvoch hrôzu naháňajúcich chlapov spýta: „Do you need any help?“. Hlavou mi prebehne jediná otázka: „What?“ Oni sa fakt pýtajú, či potrebujeme pomoc? A to ako prečo? Why? Policajt sa milo usmeje a skonštatuje: „Vyzerali ste takí bezradní, keď ste sa po nás obzerali a vyzeralo to, že sa chcete niečo spýtať.“ Keby nemali hlavy stlačené v prilbách, určite by počuli, aký kameň mi spadol zo srdca. Rýchlo sme pochopili, že títo policajti nás neprišli zavrieť ani pokutovať, a že sú vlastne celkom milí a tak im s úsmevom vysvetľujem, že my sme sa po nich obzerali, pretože môjmu manželovi sa páčia ich motorky a že takú by chcel. Chlapi sa polichotene uškrnuli a konštatovali že yes, to sú very good motorky a a ešte niečo, čomu sme vďaka ich londýnskemu prízvuku ani pri najlepšej snahe nerozumeli. A keďže sme už nadviazali celkom fajn kontakt, spýtali sa tí uniformovaní: „Where are you from?“ a my že „From Slovakia“ a jeden z nich že „ Oh, well, Bratislava!“ a my že „???“ sánka až na zemi. Tento policajt vie, že Bratislava je na Slovensku? A to je ako možné? Že by maturoval z geografie strednej Európy? Keďže chlapík pochopil naše rozpaky, jednoducho vysvetlil: „I had aupair from Slovakia.“ Aha, tak už je to jasne. Ale pekne od neho, že si to pamätá. Prehodíme ešte zopár zdvorilostných fráz, policajti sa uistia, že skutočne nepotrebujeme žiadnu pomoc a poberú sa strážiť právo a poriadok do stmievajúcich sa ulíc. Príjemné stretnutie, príjemná skúsenosť. Ale aj tak už cez cestu budeme prechádzať len na prechode. Pred Victoria Station podľa vône nájdeme stánok, kde pečú fish and chips. Máme pred sebou ešte celú noc a asi by bolo dobré niečo zjesť. Vyhrnieme si teda rukávy, aby sme si nezamastili bundy, a necháme si od strapatého mládenca, o ktorého hygienickom školení dosť pochybujeme, podať do dlaní mastný papier s kusiskom smaženej ryby a hranoliek. Pred stanicou je dosť husto, tak si zatiahneme papier do tvaru balíčka a kráčame do stanice pohľadať nejakú prázdnu lavičku. Na lavičke v čakárni si vychutnáme naše posledné dnešné jedlo a asi aj posledný kus smaženej ryby tento rok. Hotovo. Je skoro desať hodín. Vonku je už tma a aj keď sme sa pôvodne chceli prechádzať večerným Londýnom, sme už fakt dosť uchodení a asi už toho máme na dnes dosť. Nebudeme teda čakať do polnoci na posledný autobus na letisko. Skúsime sa na autobusovej stanici pozrieť, či nám pôjde niečo aj skôr. Z úschovne batožiny sa nám ku podivu podarilo vyzdvihnúť presne tie kusy batožiny, aké sme si tam uložili a pomaly sa šuchceme k Victoria Coach Station. Informačné tabule píšu, že autobus na Stansted odchádza o desať minút. Aká paráda! Rýchlo si kúpime lístky od operátora sediaceho v pokladni za hrubou plexisklovou tabuľou , prebehneme preplnenou čakárňou a dobehneme k nášmu autobusu presne vo chvíli, keď sa šofér chystá pozatvárať batožinový priestor. So širokým náprahom hodí naše cestovné tašky hlboko do útrob coachu, zaplesne za nimi krídla bočníc, skontroluje naše cestovné lístky a velí odchod. Šofér v rýchlosti odrapoce niečo o bezpečnosti a pásoch a ešte niečo o tom, že na letisko dorazíme okolo pol dvanástej a už aj vychádza na hlavnú cestu. Chvíľku nás baví pozerať sa na osvetlené nočné ulice veľkomesta, ale výklady obchodov a butikov vyzerajú byť všetky rovnaké, reštaurácie rovnako prázdne, puby rovnako plné a šeféri na cestách rovnako neurotickí, takže zakrátko upadáme do plytkého spánku prerušovaného bolestivým hrknutím stavcov v uvoľnenom krku pri prudkom brzdení autobusu na diaľnici z mesta k letisku. Po hodine a pol dolámaní a rozospatí vystúpime na konečnej pred letiskovou halou na Stanstede. Do tašiek nám musel ten vtipný autobusár niečo priložiť, lebo sú také ťažké, že ich na ramene neunesieme už ani chvíľu. Letiskové vozíky na batožinu sú skvelý vynález. Tešíme sa, ak si v letiskovej hale nájdeme lavičku v nejakom tichom kútiku kde sa zložíme a možno si aj trošku na striedačku pospíme. Dvere haly sa automaticky otvoria a my máme takmer pocit víťazstva. Sme tu, už nikam nemusíme ísť, noc nám rýchlo prebehne a ráno letíme domov. Tlačíme vozík k sektoru pre čakajúcich pasažierov a hľadáme prázdnu lavičku. Hmmm, je tu celkom plno, tak kráčame ďalej. Aj tu je plno, a aj tam. Všade sedia nejakí ľudia, a to tento bezohľadný vlasáč normálne leží krížom cez trojmiestnu lavičku. Ani tu nič nie je voľné a ani tam. Pomaly prekráčame celou letiskovou halou a...Nič. Žiadna lavička čakajúca na nás. Ani jedno voľné miesto. Zjavne sme neboli jediní s takým skvelým plánom. Ešte raz skontrolujeme všetky smery a, hurá. Jedna lavička je síce obložená kusmi batožiny, ale nikto na nej nesedí. Chvíľku čakáme, či sa objaví niekto, kto by sa k tejto batožine hlásil, ale zdá sa, že tu taká osoba nie je. A keďže vedľa lavičky stojí opustený vozík na batožinu, v okamihu sú všetky tašky z lavičky naložené na vozíku do úhľadnej kopy. A keďže sme nechceli byť úplne hnusní, na trojmiestnej lavičke sme zabrali len dve miesta, aby si majiteľ batožiny, ak sa ešte niekedy objaví, mal kam sadnúť. Majiteľ batožiny sa objavil asi po pol hodine a už z diaľky bolo vidieť jeho rozčarovanie, keď sa blížil k pôvodne svojej lavičke. Reči jeho kmeňa sme síce nerozumeli, ale z tónu hlasu sa dalo jednoznačne pochopiť, že nadáva ako drevorubač. Vo svojej zlosti vôbec neocenil, že sme mu nechali jedno voľné sedadlo, oprel sa do vozíka so svojou batožinou, zasipel niečo naším smerom a tískal si svoj majetok niekam preč. Nemali sme odvahu ani potrebu mu niečo vysvetľovať a tak sme sa dvojhlasne tvárili, že hlboko spíme. Ak človek neleží na pohodlnej posteli, čas sa v noci strašne vlečie. Našťastie sa dovliekol až k šiestej hodine rannej a to bol podľa timetablu čas, kedy mal začať check-in pre náš let. Pri pulte sme stáli ako prví. Usmiata a zjavne nechutne vyspatá dievčinka nám ochotne priklepla sedadlá pri exite nad krídlom, takže Roman bude zase sedieť s nohami natiahnutými. Ranná káva voňala celou letiskovou halou a my sme pri veľkej šálke počítali minúty do odletu. Keď tabule hlásili, že sa môžeme presunúť k nášmu gejtu, prebehli sme kontrolou, prekráčali sme okolo duty free obchodíkov a posadili sme sa na lavičky s výhľadom na letiskovú plochu a runway. Pred obrovským oknom priamo pod nami bolo odstavené modré lietadlo SkyEurope. Paráda, lietadlo tu už máme, už aby nám ohlásili boarding. Pomaly sa do čakárne začali schádzať ľudia, ktorých sme videli pri check-ine. Takže sme pri správnom gejte. Svorne sme sledovali dianie pred oknom. Chlapi pobehovali okolo veľkého modrého stroja. Tu pozreli, tam podumali, hentam poklepali. Potom prišlo navádzacie vozidlo, zaprelo sa do kolies lietadla, potom ho odtlačilo od nášho okna, vytlačilo ho z dohľadu.



Zmätene sme sa začali obzerať okolo seba. Mali sme v tom lietadle už sedieť? Veď to bol zjavne náš let! Ale veď nehlásili, že máme nastúpiť! A veď aj hentá pani tuším čaká na ten istý let a aj tamtá rodinka a aj tento chlapík. No, tak asi sme tam ešte sedieť nemali. Ale kam to lietadlo potom išlo? Asi nám niekto čítal myšlienky, pretože letiskový hlásateľ zrazu ohlásil, že let do Bratislavy bude meškať pretože lietadlo malo nejakú technickú komplikáciu a bude sa čakať na náhradné lietadlo. Nuž keď sme čakali od pol noci, asi teda ešte chvíľu vydržíme. Po hodine a pol ku gejtu prirolovalo iné lietadlo našej leteckej spoločnosti s usmiatou Sklenaříkovou na trupe. Začalo nám byť jasné, že nebude žiadne špeciálne náhradné lietadlo, ale že vlastne poletíme týmto strojom, ktorý práve pristál. Nemali sme ani potuchu, ako dlho trvá prichystanie lietadla na let cez polovicu Európy, ale pri pohľade na letiskový personál nám bolo jasné, že v prípade nášho letu to istotne stihnú za polovičný čas. V rýchlosti vyhádzali batožinu cestujúcich, ktorí práve pristáli, ešte rýchlejšie do útrob lietadla nahádzali tú našu a dotankovali. Pri pohľade na to, ako citlivo manipulovali s kuframi som bola strašne rada, že sme v batožine nemali žiadne fľašky whisky ani iné rozbitné suveníry. Z Londýna sme síce odlietali s takmer dvojhodinovým meškaním, ale pilot to asi domov zobral skratkou, lebo let bol takmer o pol hodinu kratší, ako sme predpokladali. Hladké pristátie na letisku v Bratislave definitívne ukončilo naše malé dobrodružstvo a nám bolo jasné, že takúto dovolenku si ešte určite zopakujeme. Možno nie v Škótsku, možno niekde inde, ale crosscountry sa stane naším koníčkom.

nuz, len tolko k tomu, ze ste pochodili krajiny, s velmi peknym okolim, a bohatou hystoriou,, tie ,obrazky-foto su velmi pekne aj textovo podlozene,,pacia sa mi, a najviac co sa mi paci, su hrady a zámky, ktore sa mi vzdy pácili.. ale jedno je iste ze zamky a hrady v irsku a Anglicku su typicke a spoznat ich aj z tisic fotiek na fotke vsade ,, takze honem na dalsiu dovolenku at mame co citat a v duchu sa unasat do tych priestorov. Autorovi patry velke podakovanie a obdiv za velmi pekne spracovanie celeho deja prezitej vasej dovolenky..