Nasledovné ráno nás privítalo tým, čomu sa u nás hovorí typické anglické počasie. Drobné kvapky studeného dažďa stekali po malej okennej tabuli, ktorá púšťala do izby akurát toľko svetla, aby vyblednutá prehnane vzorovaná tapeta nevyzerala až príliš gýčovo. Doma by sme sa určite nevytiahli spod paplóna ešte aspoň dve hodiny a vychutnávali by sme si spoločné telesné teplúčko, ale tušenie nových zážitkov nás primälo vytiahnuť nohy na prešľapaný koberec našej izby. Ranná hygiena v typickej anglickej kúpeľni bola úsmevná. Dva samostatné vodovodné kohútiky v opačných rohoch umývadla nedávali žiadnu šancu namiešať si takú teplotu vody, ktorá by bola tak akurát. Z jedného kohútika tiekla voda príliš horúca, z druhého príliš studená. A ak si človek nechcel napúšťať vodu do zaštupľovaného umývadla a potom sa v nej čľapkať ako kačka, predstierali sme akú takú otužilosť a umývali sme sa v ľadovej vode. Po strmých drevených schodoch sme sa zvŕzgali do malej útulnej jedálne s veľkým oknom. Ďurik s Maťkou si už miešali kávičku s mliečkom. Na to, aká bola káva hnusná voňala až neskutočne dobre. Keď sa pán domáci objavil vo dverách s taniermi s typickými anglickými raňajkami, chytilo ma podozrenie. Mám pocit, že vo vzduchu sa nesie vôňa pečeného mäska. Spomienka na malých zajkov ma vystrelí k oknu na rýchlu inšpekciu fauny na dvore. Zdá sa, že za oknom poskakuje plný počet labiek a zdrojom tej vône sú aj tak nejaké zvláštne vyzerajúce sósidže, ktoré pán domáci od večera istotne nestihol vyrobiť a ich farba aj tak nezodpovedala čerstvej výrobe. Zvedavo prežúvame jedlá, ktoré by sme doma na raňajky istotne nejedli a ku podivu musíme konštatovať, že vypražená
slaninka, pečená fazuľa, pečené klobásky (sósidže) a pečená rajčina sú skutočne chutné. Doma by som na raňajky zjedla asi iba jogurt, ale keďže sme pred sebou mali deň s neistým priebehom, neznámymi miestami a neurčitou dĺžkou cesty, až do prasknutia sme sa dotlačili hriankami s domácim džemom z pomarančových šupiek a jahôd. Kým sme sa prejedení odgúľali s batožinou do auta, Ďurik s pánom domácim skonzultoval náš ďalší ítinerár. Zjavne nie sme prví turisti v tomto príbytku, pretože Highland automaticky ťahá zo šuflíka mapku a kreslí nám do nej trasu a vyznačuje miesta, ktoré by sme istotne nemali minúť. S úsmevom nám zamáva na cestu a my sa v aute pokúšame zorientovať v darovanej mapke. Popri Loch Lomond smerujeme na sever. V mestečku Luss sme si spravili krátku prestávku aby sme si z blízka pozreli jazero. Drobný vytrvalý dáždík sa začal vtieravo vpíjať do trigovíc, takže na dlhú prechádzku to nevyzeralo. Jedine že by sme z batohov povyťahovali niečo nepremokavé. Balákovci teda vybalia svoje čerstvo kúpené značkové bundy s úctyhodným vodným stĺpcom. My sme vytiahli neznačkové, ale o to krikľavejšie modré igelitové pršiplášte. Balákovci vystrojení v modernom nepremokavom červeno čiernom outfite s údivom hľadeli na to, ako sme sa vymódili. Híkajúc smiechom sme si všetci zaspomínali na branné cvičenia z osemdesiatych rokov, keď nás naši pedagógovia presviedčali o tom, že pršiplášte na tele a igelitové vrecká zagumičkované na rukách a nohách nás mali uchrániť pre útokmi nepriateľov. Aby sme teda podložili dôležitosť pršiplášťov na tomto výlete, vyhlásili sme v škótskom mestečku Luss vážny chemický poplach. Našťastie v túto hodinu bolo príliš neskoro na ranný pouličný zhon a príliš skoro na obedňajšiu prestávku, takže je pomerne pravdepodobné, že tých niekoľko obyvateľov mestečka, ktorí nás stretli si do dnes myslí, že sme boli len výplodom ich pivom ovplyvnenej fantázie.
Smerujeme ďalej na sever, kde z cesty A82 odbočíme na A83 smerujúcu do mestečka Invereray. Už z diaľky je vidno nádherný zámok so štyrmi vežičkami a vlajkou vejúcou vo vetre. Prestalo pršať a pomedzi mraky vykukuje slniečko. V tomto svetle má zámocká záhrada nádherné farby a príjazdová cesta vyspaná drobným štrkom vyzerá byť takmer biela. Okolo zámku sa motajú skupinky turistov tak sa motáme aj my. Je prekvapujúce, že časť zámku je obývaný. Informuje o tom ceduľa, ktorá žiada turistov, aby rešpektovali, že sa majú pohybovať len v tých priestoroch, ktoré sú turistom prístupné. Keď sa prestaneme motať ako ostatní turisti a pri pití minerálky z fľaše distingvovane zdvihnem malíček, pustia nás aj do priestorov pre lepšiu spoločnosť? Asi nevideli ten malíček, lebo pre nás neposlali žiadneho lokaja. Nuž, nedopriali sme teda miestnej aristokracii pôžitok z našej spoločnosti a pobrali sme sa ďalej. Na križovatke za zámkom sme v diaľke na ceste z ktorej sme ráno prišli videli blížiace sa dve poršiatka. Aha, Švédi asi dlhšie spali...
Presúvame sa popri jazere Loch Fyne, keď zbadáme nenápadnú odbočku. Ani neviem prečo tam Ďurik odbočil ale už sa pomaly húpeme hrboľatou cestičkou lemovanou košatými, málo upravenými stromami. Cesta končí neveľkým priestranstvom, ktoré vyzerá ako neupravené parkovisko a vedie priamo k masívnej kamennej stavbe. Pred nami sa rozprestiera zámok s rozľahlou záhradou. Vzduch je presiaknutý pokojom a vôňou pokosenej trávy. Nikde ani živej duše, všetko vyzerá tak opustene. Upravene ale bez života. Akoby tu všetko zaspalo. Odvážime sa nazrieť do vysokých okien siahajúcich takmer až po chodníček pod nimi. V rozľahlej miestnosti sú stoly s bielučkými obrusmi a bezchybným prestieraním karmínovej farby, so strieborným príborom a brúsenými pohármi na vysokých stopkách. Wow, lepšia spoločnosť. Zámok je zjavne používaný ako hotel. Štvorhviezdičkový hotel Minard Castle. Hotel bez ľudí, bez služobníctva, bez hostí, bez života. Aj smutná vŕba vedľa zámku bola úplne bez listov. Asi sa tu zastavil čas a my sme sa pohybovali v inom časopriestore. Ideme teda ďalej, kým nás toto miesto nezmrazí vo svojom zvláštnom vzduchoprázdne.
Cesta sa kľukatí popri jazere Fyne. V jednom z jeho záhybov, blízko mestečka Ardrishaig sa nám otvorí zaujímavý pohľad. Crinan Harbour nevyzerá ako obyčajný prístav. Jedna z lodí akoby sa pohybovala hlboko v tráve. Odstavíme auto a ideme sa prejsť peši po chodníčkoch v prístave. Maličký majáčik na brehu označoval začiatok zvláštnej stavby, ktorá sa pred nami otvorila. Je to Crinan canal – reťaz vzdúvadiel, spájajúci vnútrozemskú oblasť s oceánom. Táto dopravná cesta bola otvorená v roku 1801 a kedysi patrila do hlavnej dopravnej siete v Škótsku. Neskôr ho však nahradila železnica. Crinan canal začína v prístave pri meste Ardrishaig a končí o 9 míľ ďalej v Crinan v Sound of Jura. Chvíľku sa tu teda potulujeme a sledujeme, ako sa loď posúva od jedných vrát k druhým až nám zmizne z dohľadu. Skutočne zaujímavý pohľad, ako sa loď plaví hore kopcom. K autu sa vraciame popri typickej červenej telefónnej búdke a Ďurik si nenechá ujsť možnosť zatelefonovať mamičke, aby sa uistil, že ich syn Tomik, ktorý bol umiestnený do dočasnej náhradnej starostlivosti babke, je úplne ale fakt celkom, totálne a nespochybniteľne v poriadku )). Po desiatich minútach sme pochopili, že tento telefonát nie je len zdvorilostným odovzdaním a získaním základných informácií a tom, že tu je všetko v poriadku a či tam je všetko v poriadku, ale že ide o zámer zistiť, ako dlho asi vydrží kredit na telefónnej karte. Vydržal dlho a Ďurik mal šťastie, že kľúče od auta mal vo vrecku on.
Zhruba po dvadsať minútovom telefonáte sa nám podarilo Ďurika oddeliť od telefónnej šnúry a takmer násilím sme ho dotiahli do auta. Ideme ďalej po ceste po A816. Cesta smerom na sever do mesta Oban nás zaviedla na pobrežie, lemované majestátnymi čiernymi útesmi. Na okraji móla lemovaného starými zhrdzavenými piliermi, ktoré kedysi pravdepodobne slúžili ako základ zábradlia, alebo možno na uväzovanie lodí, sa nesmelo krčila čarovná zrúcaninka malej budovy. Kto vie, či to bol rybársky domček alebo stanovisko strážcu prístaviska alebo domček farmára, ktorý tu kedysi pásol ovečky. Aj keď sme múry poobzerali zvonka aj zvnútra, nenašli sme nič, čo by nám niečo napovedalo. Poprechádzali sme sa teda ponad útesy, ktoré pod zamračenou oblohou mali farbu nočného neba a pobrali sme sa ďalej. Ďurik by rád piknikoval, ale pobrežie je veľmi veterné a plamienok na plynovom horáku by sme istotne nedokázali zapáliť. Smerujeme teda na sever.
Do mesta Oban je to už len kúsok. Centrum mesta sa nachádza na pobreží, a zdá sa, že miestny prístav s múzeami bude stáť za pozretie, tak sa prepletáme cestičkami až na parkovisko takmer pri vode. Na informačnej tabuli sú označené miestne pamätihodnosti, ale nie je treba ich podrobne študovať. Stačí sa poobzerať po hlavnej ulici a história na nás dýcha z každého kúta. Pri pohľade na kopec nad mestom máme pocit, ako by sme sa preniesli o niekoľko tisíc kilometrov na juh, do Ríma. Nad hlavnou ulicou sa týčia múry miestneho kolosea. Je podstatne menšie a asi aj mladšie ako to v Ríme, ale charakterom sa sem akosi vôbec nehodí. Asi pozostatok architektúry, ktorú sem kedysi priniesli starorímske vojská. Poprechádzali sme sa po nábreží, poobzerali krásne staré budovy - kostol, múzeum, pub. Do prístavu práve pláva trajekt. V porovnaní s historiským charakterom Obanu tento kovový kolos vyzerá, akoby sem priplával z úplne iného storočia z budúcnosti. V piesku na brehu prístavu si kačky v chumáči morských rias chystajú hniezdočko na dnešnú noc. Už je pomerne dosť hodín a aj my by sme sa mali poobzerať po nejakom mieste na spanie. V jednej bočnej uličke zbadáme starú destilériu – The Obad Distillery. Podľa ceduľky na vstupnej bráne je zjavne prístupná verejnosti. V destilérke sme ešte nikdy neboli, a určite by to mohla byť zaujímavá exkurzia. A pokiaľ by bola spojená s nejakou tou ochutnávkou, bola by to určite zaujímavá skúsenosť. Vykročíme teda k vstupnej bráne, kde z nás nadšenie vyprchá tak rýchlo, ako prišlo. Je 16:50 a o piatej zatvárajú. Bohužiaľ nás už nikto nevpustil dnu. Predstava bujarej ochutnávky minimálne dvanásťročnej whisky sa v sekunde rozplynula.
Hmmm, čo už, vraciame sa do auta a zvažujeme ďalšiu cestu. Pôjdeme ďalej na sever a pokúsime sa dostať až do mesta Fort William. Je to mesto pod najvyšším kopcom Škótska Ben Nevis. Cesta A828 sa zužuje tak, že dve autá by sa na nej istotne neobišli. Pre Škótsko je typické, že cestná sieť je riedka a cesty mimoriadne úzke. Volajú ich single track, cesta s jedným jazdným pruhom, ktorý je kde tu rozšírený o fľak asfaltu tak, aby sa na ňom mohli autá obchádzať. Tomuto rozšíreniu hovoria passing place. V nepravidelných intervaloch je single track krížom preložený sériou kovových trubiek – cattle grid - s krídlami otvorenej bránky po bokoch. Uvedomujeme si, že pozemky naokolo sú pastvinami pre stáda ovečiek a cattle grid zabezpečí, že aj keď je bránka kvôli ceste otvorená, ovečky neprebehnú na susedovu pastvinu, pretože cez kovové trubky nedokážu precupkať.
Ďurik šoféruje po kľukatej ceste; za tie dva dni už nadobudol istotu za volantom na opačnej strane a my sme mu tiež začali dôverovať. Za jednou prudkou zákrutou nás ale prekvapí prudšie stúpajúci a zase prudšie klesajúci kopček. Ja s Martinkou na zadnom sedadle zvrieskneme, ako sa to na takýto hupáčik patrí a ešte chvíľu vyľakaním pištíme. O čo kľudnejšie by sme boli, keby sme tak stihli tú exkurziu v destilérke, samozrejme v prípade, že by tam bola tá ochutnávka. Pri tejto poznámke sa Martinka pomrví vo svojom batohu a víťazoslávne vytiahne polliterku Becherovky. Toto je moment, ktorý si zaslúži panáka. Ja som si chcela lognúť, ale ako ma všetci opravili, „Nie LOG ale LOCH!“ a tak od tohto momentu „locháme“. Kúsok za mestečkom Appin, keď sa cesta zase priblíži k pobrežiu, sa nám otvorí krásny pohľad. Na jednom z maličkých ostrovčekov sa krčí kamenný hrad, alebo skôr hradík Castle Stalker. Vyzerá byť taký maličký, ale v zapadajúcom slnku je krásne osvietený. Nevedie k nemu ale žiadna cesta ani mostík, evidentne sa dá na ostrovček dostať len loďkou a tú nemáme, takže si užívame pekný pohľad z brehu. Pomaly sa zmráka a tak sa hýbeme ďalej. Do Fort William je to ešte kus cesty.
Po hodinke a pol parkujeme pred domom označeným ako B&B. Je kúsok od cesty v bočnej uličke, parkovisko vyzerá prázdne. Je to dobré znamenie, mohli by mať voľné izby. Otvorí nám pani domáca – žena ako stvorená pre odtučňovaciu kúru. Milo si s Balákovcami pokonverzuje, pousmieva sa a už aj na nás mávajú, že ostávame, dnes spíme tu. Super. Pri dverách nás okrem pani domácej privíta zbierka porcelánových bábik. Pani domáca je patrične hrdá na miniatúrne dámy s bezchybnou pleťou, saténovými šatočkami a klipkajúcimi očkami. Odložili sme si veci do izieb a vybrali sme sa na prechádzku do mesta. Skôr ako prechádzka to vlastne bol lov na večeru. Celý deň sme okrem raňajok nič nejedli, aj keď pravdu povediac, po tých raňajkách sa nám aj tak ani nič nežiadalo, ale teraz večer sa už aj žalúdky hlásili o svoje. Prešli sme sa centrom mesta, na hlavnej ulici drevené puby pomaly zapĺňali miestni štamgasti a náhodní turisti, ktorí si v prítmí vychutnávali rôzne nápoje. Vchody označené tlmene svietiacimi lampášikmi pozývali na pohárik. Výklady obchodíkov na hlavnej ulici boli porozsvecované a vrhali na vydláždený chodník jasné svetlo. V jednom výklade stojí figurína v klasickom škótskom kilte – károvanej sukničke pre pánov. Uvedomili sme si, že sme v Škótsku už dva dni, no ešte sme nevideli žiadneho muža v tomto odeve. Poobzerali sme sa teda pozorne po ulici, či sa predsa len nejaký miestny típek nevybral večer na pivo v národnom odeve, ale asi sú všetci na nejakom úplne inom stretnutí kiltov. Vybrali sme sa teda ďalej k take away reštaurácii, z ktorej sa šírila príjemná vôňa. Dobré jedlo v otrasnom plastovom balení bolo príjemným zakončením dlhého dňa. Balákovci ešte chvíľu básnili o tom, ako si dopoludnia peši vyšlápneme na Ben Nevis, pretože je to vraj pekná túra a po turistickom chodníčku by to mohla byť pekná turistika. Nám s Romanom bolo jasné, že ak oni pôjdu peši hore, my sa tohto samovražedného pokusu istotne nezúčastníme. Kráčame späť k domčeku, kde sme mali túto nos spať. Ak si niekto pamätá, ako sme sa dostali do postelí, nech to skúsi doplniť, ale mám pocit, že sme zaspali ešte po ceste.
|