Sychravá vlhká hmla sa ráno ticho plazí tesne nad zemou a neveští nič dobré. Dokonca aj otužilci Janka a Majo sa ochotne utiahli do vykúreného domčeka za rannou hygienou a teplými raňajkami. V hosťovskom domčeku je príjemne, čisto a teplo, všade vonia čerstvo uvarená káva a čaj a rôzne zohriate potraviny, ktoré sme šikovne vylúpli z veľkých konzerv. Škoda, že nikde na okolí nie je žiadna reštaurácia a slečna domáca sa včera vôbec netvárila nadšene, keď sme sa pýtali, či poskytujú k ubytovaniu aj raňajky, pretože toto konzervové jedlo nám už akosi nechutí. Švédske guľky v islandskom hrnci by som s radosťou vymenila za slovenský jogurt, ale pri našich potulkách vnútrozemskými oblasťami sme už niekoľko dní nenarazili na žiadne potraviny, takže musíme vydržať na islandských konzervách. (Švédske guľky fuuuj, ale aspoň tu nepriberiem...) Čo je ale horšie, ba priam až tragické, absolútne definitívne a nenávratne včera došli aj tie najtajnejšie zásoby alkoholu, a aj keby sme boli ochotní uspokojiť sa aj s nejakou islandskou lávovicou, nie je žiadna šanca, že by sme v týchto končinách narazili na nejaký obchod ponúkajúci tvrdšie nápoje. Na Islande sa totiž nedá alkohol kúpiť len tak v akomkoľvek obchode alebo na čerpacej stanici tak, ako sme zvyknutí na Slovensku. Predaj alkoholu tu striktne podlieha licencii, takže sa dá kúpiť len v licencovaných predajniach. Aj, tieto licencia majú zjavne odstupňované, pretože napríklad, ak má krčma licenciu na predaj alkoholu, môže vám ho len naliať a vy ho musíte tam vypiť, nemôžu Vám ale predať celú fľašu tak, aby ste si ju zobrali so sebou. Myslím, že som sa práve rozhodla, že tu sa neusídlime... (Zdá sa, že spolujazdci nemilosrdne padajú na úroveň šoférov - nula promile alkoholu v krvi. To som veľmi zvedavý ako to takto triezvo zvládnu.)
Pred deviatou je už skutočne najvyšší čas, aby sme vyrazili na cestu. Dnes máme pred sebou vnútrozemskú trasu k sopke Askja, ak sa nám podarí, skúsime nájsť ľadovcovú jaskyňu, prebrodíme zopár vodných tokov a okolo severného okraja ľadovca Langjokull sa pokúsime dostať na východné pobrežie. Hmla sa viditeľne zdvihla ale obloha je bielosivá, akoby sa zbierala na dážď. Dnes máme v pláne pešiu túru, bola by preto veľká škoda, keby práve dnes začalo pršať. (Veď si hovorila, že si počasie vybavila na celý týždeň. Tak ako to teda je?)



Z kempu Grímsstadir je to iba kúsok na križovatku s hlavnou cestou RR1. Potrebujeme sa napojiť na cestu F88 Öskjuleid, takže sa po RR1 vraciame pár kilometrov späť na západ. Odbočka je veľmi dobre značená, okrem smerovníkov označujúcich smer k sopke Askja (120 km) a Herdubreid (60 km) je tu aj informácia o tom, že vstupujeme do prírodnej chránenej oblasti, že je to cesta vhodná len pre štvorkolky a že v žiadnom prípade sa tu nesmie jazdiť mimo cesty (no offroad driving). (Mne to prízvukovať nemusíš. Povedz to Majovi.) Modrá informačná ceduľka nám odovzdá dôležitú informáciu, že najbližšia čerpacia stanica sa nachádza vo vzdialenosti 268 kilometrov, ale nás tým nijako nevydesí, pretože včera večer sme dotankovala doplna, a ručička ukazovateľa stavu nádrže si ešte stále pokojne tróni v blízkosti písmenka F. Vydáme sa teda preskúmať túto cestu, ktorá by nás mala doviesť až k sopke Askja a je podľa všetkého menej náročnou alternatívou cesty F910, ktorej začiatok sme včera míňali pri osade Nýirdalur. Cesta F88 je pomerne dobre udržiavaná aj keď kto by čakal asfaltku, veľmi by sa mýlil. Je to štandardná štrková, ale pomerne príjemne uvalcovaná cesta, ktorú ale na niekoľkých miestach križuje rieka a bude treba prekonávať hlbšie brody.
Asi kilometer od križovatky z RR1 sa doprava oddeľuje pomerne nenápadná odbočka vedúca k starému kráteru Hrosssaborg. Kráter je spredu otvorený tak, že sa autom dá vojsť až dovnútra kruhového násypu, na ploché asi 500 metrov široké dno. Na naše prekvapenie uprostred krátera stojí auto a rozložený stan, očividne tu niekto strávil noc. (Na prvý pohľad dobré miesto na kemp. Pekne schované a takmer dookola chránené pred vetrom.) Máme ale pocit, že vzduch na dne krátera je obohatený aj o nejaké iné nie celkom príjemne dýchateľné plyny. Aj to, že za celý čas, čo sa tu prechádzame a lozíme po svahoch, zo stanu nikto nevyliezol, je trošku podozrivé. Nemáme odvahu ani tú drzosť, aby sme do stanu nahliadli, či sú jeho obyvatelia ešte živí, takže ak sa niekto chystáte na Island, skočte sa tam pozrieť. Ak tam ten zelený stan ešte stojí, istotne nie je odvčera . (Janka, nespomína ho náhodou aj Sucharda v tej svojej knižke?)
Ešte jeden skúmavý pohľad na stan a ideme ďalej.



Hustý mračnový opar sa postupne rozplýva a na oblohe už len kde tu plávajú biele baránky. Máme pred sebou ďalší krásny deň. Je absolútne neuveriteľné, ako nám vychádza počasie, úplne ako na objednávku. Vzduch je priezračne čistý a viditeľnosť stopercentná, takže v diaľke pred sebou vidíme siluetu 60 kilometrov vzdialenej hory Herðubreið. (Dobre, dobre, už ti verím, že si to počasie špeciálne objednávala.) Čierna cesta nás vedie tmavou púšťou, ktorá postupne mení svoj charakter a z jemného štrku prechádza do veľkých tmavých balvanov a tie sa zase ďalej strácajú v sypkej hornine bezpochyby sopečného pôvodu. Asi po tridsiatich kilometroch prichádzame k prvému brodu na tejto ceste. Na druhej strane asi 15 metrového koryta riečky stojí strieborná Grand Vitara a mladý pár s foťákom nachystaným tak, aby si stihli uloviť zopár akčných fotiek z nášho prejazdu. Nechceme si uhnať hanbu, takže na brehu zastavíme a len tak po očku omrkneme tabuľku s jednoduchým nákresom odporúčaného prejazdu brodom. Inštrukcia naznačuje, že rieku treba zdolávať miernym oblúkom vľavo, nie len tak priamo, ako by sa mohlo žiadať, pretože ťažké terénne autobusy, ktoré tadiaľto vozia turistov k sopke Askja, vymieľajú do štrkového dna hlboké jamy. Poslúchneme teda odporúčanie a prechádzame vodou presne tak, ako nám to radí obrázok. Voda je krásne priezračná, takže si v priamom prenose môžeme pozrieť, že dno v priamej línii je síce od kolies áut poprehrabávané, ale to pri súčasnej úrovni vody pre Hummer nepredstavuje žiadnu prekážku. Majo teda brodí priamo a užíva si vodu takmer po dvere. Kým sa my vytešujeme z mokrého zážitku, posádka Grand Vitary mizne za zákrutou. Nevadí, ďaleko asi neutečú, tu nie je kam, cesta týmto smerom je len jedna... (Reálne bolo v tomto brode asi najviac vody, čo sme doteraz na Islande zažili, ale na druhej strane mal aj to najrovnejšie dno. Podľa knižky tu však bude ešte jeden brod, ktorý by mal byť ešte hlbší.)

Krajina všade naokolo je pomerne plochá a jediným výrazným záchytným bodom je kráľovná islandských hôr, stolová hora Herðubreið, ktorej oceľovosivá silueta s ľadovcovou čiapočkou sa týči nad púšťou Ódáðahraun ako maják nad pokojným oceánom. Táto hora, aj keď vyzerá neškodne, je sopkou. Jej aktivita bola ale výrazná počas doby ľadovej, asi tak pred desaťtisíc rokmi, takže teraz s najväčšou pravdepodobnosťou nič nehrozí a my môžeme obdivovať dôstojnosť a majestátnosť, s akou nás vyhasnutý vulkán sprevádza od skorého rána, a ako neskôr dnes zistíme, bude naším spoločníkom až do neskorého popoludnia. Sypká púšť sa postupne stráca medzi obrovskými lávovými platňami a vlnami, ktoré počas mnohých tisícročí popraskali v rôznych smeroch a krivkách. Cesta sa tu vlní v rôznych zákrutách, náklonoch a kamenných prejazdoch, jednoducho sa prispôsobuje profilu krajiny tak, aby jej čo najmenej ublížila, ale pri tom nás previedla bezpečne okolo zvrásnených čiernych vĺn. Mierne povýšenecky míňame Grand Vitaru, ktorej posádka pri pohľade do spätného zrkadla rozumne zhodnotila, že bude bezpečnejšie, ak sa dvom arogantne vyzerajúcim Hummrom radšej uhnú na kraj úzkej cesty. Keby vedeli, že Majov Hummer sa od včerajšieho večera ešte neuzdravil a teda stále ideme len tak opatrne, v podstate úplne bez elektronických podporných systémov a vlastne aj bez štvorkolky, možno by nám na tej ceste pokojne zavadzali až po najbližší brod, ale Hummer je dobrý herec, takže nikto si nič nevšimol a my si bez prekážok a zdržovania fičíme ďalej. (Keďže nočný odpočinok trojke nijako nepomohol a kontrolky naďalej vytrvalo signalizovali problém s ABS a ESP, Majo celkom logicky usúdil, že skúsi prehodiť režim na redukovanú štvorkolku, čím by sa mali tieto systémy vypnúť a možno sa preberú pri opätovnom návrate do cestného režimu. A nie. Nie len že to nepomáha, ale zisťujeme, že nefunguje ani režim 4x4. Nevadí. O čo viac pokazené je auto, o to ambicióznejšieho ma šoféra, čím sa handycap plne kompenzuje. Majo si trúfa dodržať naplánovanú trasu aj v tomto stave.)



O pár kilometrov ďalej prichádzame k brodu na rieke Lindá. Brod je len pár sto metrov od miesta, kde sa táto prameniaca rieka vlieva do ľadovcovej rieky Jökulsá a Fjöllum. Vďaka tomu je spravidla hĺbka tohto brodu vždy veľkým otáznikom, pretože výškový rozdiel medzi týmito dvomi tokmi je takmer nulový a keďže počas dňa sa hladina vody v ľadovcovej rieke mení, ak stúpne jej hladina, voda rieky Lindá sa nemá kam vlievať a teda celkovo aj táto hladina stúpa, čo sa okamžite odrazí na prejazdnosti brodu. Pred vjazdom do vody je zase na bledej latke pripevnená modrá tabuľka s naznačeným smerom prejazdu vodou tak, ako sme to videli pri predchádzajúcom brode. Dno vyzerá byť hladké, štrkové, bez balvanov alebo iných nástrah a voda plynie pokojne, bez výrazného vlnenia, čo znamená, že nebude úplne plytká, pretože nekopíruje povrch dna. Budeme teda radšej opatrní, a skúsime prekonať brod presne tak, ako to naznačuje nákres. (Hovor za seba, ja by som dal priamo, nech je sranda. Ale veď ja viem, ty si tu šéf. Idem teda podľa návodu.) Naviac, na odstavnom miniparkovisku neďaleko je opustené nejaké auto, ktorého vodič zjavne nemal odvahu, alebo si možno jednoducho uvedomil, že poistky na Islande nekryjú škody spôsobené utopením vozidla (naviac to bolo len také nejaké auto z kmeňa bruchoplazov, takže sa úprimne čudujeme, ako sa vôbec dostal až sem cez ten prvý brod). Ľavým oblúkom elegantne prekonáme asi dvadsaťmetrovú rieku bez toho, aby nám šplechlo povyše nášľapov, z pohybov kolies je ale citeľné, že aj tu sa dno v línii priameho prejazdu výraznejšie prehlbuje. Pre Hummera, a o to menej pre Maja, by to nemal byť ani tadiaľto žiaden výrazný problém. Bez dlhého obzerania sa ale Majo oprie do plynového pedála a veselo si stredom brodu pred sebou valí vlnu spenenej vody, ktorá sa mu chvíľami prelieva cez prednú kapotu. Jasné, Chosé v zálive, proste baví ho to... (Anooo, uži si to aj za mňaaa...) Ako tak na druhom brehu prúdmi steká voda z podvozkov, niekomu napadne, že by sme si mali pozrieť, ako sa budú brodiť tí mladí na Grand Vitare. A ešte by mohlo byť docela fajn, keby sme ich tak trošku vyplašili, že je tá voda hlboká. (Priznávam, bol som to ja, čo som to vymyslel.) Takže, všetky foťáky do pohotovostnej polohy, prsty na spúšte, kamery naštartovať a pekne všetci do radu cez celú šírku výjazdu z vody. Niektorí postojačky a niektorí počupiačky naštelovaný v rôznych akčných polohách čakáme, kým sa spoza zákruty vynorí strieborné autíčko. Aj na takú vzdialenosť počuť, ako to posádke na náprotivnom brehu docvaklo. Viditeľne spomaľujú a len nesmelo zastavujú pri odstavnom parkovisku a vystupujú z auta. Naše napäté očakávanie v strehu investigatívnych reportérov mladých dostatočne vydesilo a tak váhavo kráčajú k vode a skúmavo hľadia pred seba v snahe odhadnúť približnú hĺbku vody. On sa škriabe za uchom, ona odmietavo krúti hlavou a zmätene pobehujú z jednej strany na druhú. Vidíme, že náš trik zafungoval lepšie než sme očakávali, tak by sme sa nad nimi mohli trošku zľutovať. Roman skočí do Hummra a ja sa snažím dokričať na druhý breh „Wait there, we will show you how to cross the river“ (Počkajte tam, ukážeme vám, ako sa dostať cez rieku). Nestihnú ani vďačne odkývať, a už Roman s rozbehom križuje brod v najhlbšom mieste s vlnou ľadovej vody až na prednom skle, ešte si aj pustil stierače, herec... (Tak keď už divadielko, tak nech je dokonalé. Idem trochu razantnejšie, čo spôsobuje, že široký čumák Hummera tlačí vodu pred sebou a dvíha vlnu chvíľami až na kapotu, čo pri pohľade zpredu určite robí dojem, že je tu ešte oveľa viac vody ako v skutočnosti.) Mladým na druhom brehu tuhne aj posledná kvapka krvi v žilách a v tejto sekunde sa zmierili s faktom, že k sopke Askja sa proste nedostanú. Rezignovane im ovisli ramená a porazenecky sa otáčajú späť k autu. Ešte, že nás cez špliechajúcu vodu nevidia, ako sa na druhom brehu dusíme smiechom. Pohľad na sklamaných mladých ľudí takmer trhá srdce a my sme síce škoďáci, ale nie hajzlíci. (Presne tak, už stačilo. Zastavujem pri nich a mojou lámavo-koktavou angličtinou sa snažím vysvetliť, že to bol „only džouk“ a že im ukážem „háv tu krós“. Otočím ozrutu a pomaly prečľapkám rieku pôvodnou, podstatne bezpečnejšou a plytšou cestou. Aj pekne na druhom brehu počkáme, kým sa bezpečne dostanú na druhý breh, tak ako to kážu Islandské nepísané pravidlá slušnosti.) Rýchlo teda naskáču do auta a brodia podľa Romanových inštrukcií, ako by sa báli, že ak sa o trošku omeškajú, istotne im v dne stihneme vyhĺbiť nejaký zradný výmoľ. Nestihli sme, a ani sme to nemali v pláne, táto humorná vložka nás dostatočne uspokojila a namiesto ďalších škoďarín sa radšej ešte chvíľku bláznime s autami vo vode. Ale dosť bolo mokrých zážitkov, poďme ďalej, lebo na dnes toho máme ešte veľa. (A je to tu zase: Itinerár nepustí!)

O kúsok ďalej sa cesta priblíži k úzkemu ale o to hlbšiemu korytu ľadovcovej rieky, takže môžeme z blízka pozorovať, ako sa divá voda valí po čiernych balvanoch aby sa o zhruba sto kilometrov ďalej stala súčasťou vodopádu Dettifoss.
Odbočka k hore Herðubreið je neprehliadnuteľná, pretože vedie do zelenej oázy, ktorá je v prudkom kontraste so všetkým naokolo. Podľa pôvodného itinerára bolo plánované, že sme predchádzajúcu noc mali prespať v tunajšom kempe, ale s prihliadnutím na všetky okolnosti bolo rozhodne lepšie, že sme spali pohodlne v mäkkej, teplej posteli.



Cesta F88 nás vedie ešte asi 20 kilometrov na juh, kde končí na križiovatke s cestou F910. Odbočujeme na západ priamo k sopke Askja, ktorá už asi nie je ďaleko, a rozsiahle duny stuhnutej lávy, ktorá sa tadiaľto valila a stuhla tu v rôznych tvaroch, jasne naznačujú, že tu niekde sa musí nachádzať aj zdroj týchto vyvrelín. Lávové prúdy všade naokolo sú tmavé, takmer čierne, ale kde tu sú podfarbené vínovo červenými žilkami. Príjemné farebné spestrenie v tmavej lávovej púšti. Asi po trinástich kilometroch prichádzame k základni Dreki pod sopkou Askja. Je to záchranárska základňa, vedľa ktorej je aj turistický kemp. Miesto je udržiavané a čisté, ak sa teda uprostred sopečného prachu a lávových valov dá hovoriť o čistote. Pred záchranárskou základňou stojí nazbrojený záchranársky arctictruck, ktorý ako by sa zabudol s ustupujúcim snehom taktiež roztopiť aspoň na prijateľné tridsať štvorky átéčka, takže tu na nás namyslene vystrkuje balóny, na ktorých by kľudne preplával aj rozbúrenú rieku. Ale tak, kto vie, na čo všetko ich tu používajú, možno v zime sa tu na nich sánkujú zo svahu, pod ktorým práve stojíme. Keďže dvaja záchranári správne odhadli, že my rozhodne nepotrebujeme byť zachránení, pokojne ďalej sedia na slnku na rozkladacích stoličkách a možno im aj pomerne dobre robí, aké pohľady ich smerom hádžeme (chalani pokukujú po ozrutnom offroade, baby tak trošku možno aj po nich). (Marian má nutkanie nadviazať medzinárodnú záchranársku družbu, ale máme toho ešte skutočne veľa a tak ho prehovárame s tým, že ak bude čas, tak na spiatočnej ceste.) Nuž, všetci sme si potešili oko, ale náš cieľ je ešte o pár kilometrov ďalej. Úzka cesta po úpätí hory naľavo nás vedie cez lávové pole mierne do kopca ešte asi desať kilometrov. Láva všade naokolo vyzerá pomerne čerstvá, istotne to nebude veľmi staré lávové pole, pretože stuhnuté vlny sú úplne holé, ani stopa po nejakom machu alebo inej jednoduchej forme života, žiadne stopy zvetrania. Podľa záznamov posledná erupcia tejto sopky bola zaznamenané roku 1961, ale erupcia v roku 1875 bola považovaná za jednu z najväčších čo do množstva erupovanej lávy a sopečného popola. V dôsledku tejto erupcie a následného sopečného spadu na Islande došlo k obrovskému úhynu dobytka a obrovskej vlne vysťahovalectva, kedy obyvatelia utekali z otrávenej krajiny hlavne do Nórska. Niekoľko desaťročí a príroda, aj keď viac neživá ako živá, si zjavne poradili aj s týmto problémom.



Autá odstavíme na malom odstavnom parkovisku priamo na úpätí sopky a ďalej musíme po vlastných. (Až doteraz som tomu neveril, ale Janka to fakt myslí vážne. Vyzerá to na turistiku.) Úzky červeno čierny chodníček stúpa do kopca do akéhosi nízkeho sedla zo sypkého materiálu. V priehlbinách v čiernom svahu sedia fľaky snehu, ktoré tu takto uprostred leta vyzerajú akosi nemiestne. Ale fúka tu pomerne chladný vterný vietor, takže nám celkom vhod prídu naše nové vlnené ručne pletené islandské čiapočky. Na vrchole úvodného stúpania sa nám naskytá nezvyčajný výhľad. Farebný chodník nás voviedol priamo do krátera sopky Askja. My práve stojíme na jeho severnom okraji a vychodená cestička pred nami pokračuje asi dva a pol kilometra priamo do stredu krátera k jazeru Öskjuvatn.

Toto najhlbšie jazero Islandu (hĺbka 217 m) vzniklo zaliatím obrovskej prepadliny vytvorenej v dôsledku rýchleho vyprázdnenia magmatickej komory po erupcii v roku 1875. Pôvodne bola voda v jazere teplá, dnes je ale jazero studené a pokiaľ by niekto dostal chuť na kúpanie, k jazeru sa viaže aj zopár tajomných príbehov, napríklad ten o dvoch nemeckých vedcoch, ktorí tu začiatkom dvadsiateho storočia, plávajúc na loďke uprostred jazera, len tak bez stopy zmizli. My zmiznúť nechceme a nemáme ani chuť práve tu začínať kurz otužovania, takže plavky z batohov rozhodne vyťahovať nemusíme. (Ja cítim potrebu niečo tu po sebe zanechať. Na veľkého warda to nevyzerá, pretože tu nie je dosť materiálu a aj ten čo tu je, sa veľmi drobí. Uspokojím sa teda s maličkým trojfarebným kamenným „snehuliačikom“ posadeným na vyvýšenej vyvreline. Obávam sa, že najbližšiu zimu a ťarchu snehu neprežije, ale dovtedy tu bude strážiť chodník na dne obrovského krátera.)



Pri chôdzi po povrchu krátera má človek pocit, ako keby kráčal po hrubej škrupine horniny, pod ktorou sa nachádza dutina, nevieme aká veľká ale o to tajomnejšia. Chodníček vyšliapaný v sypkom sopečnom povrchu nás asi polhodinu vedie priamo dopredu a na konci mierne stúpa, ako keby sme sa mali ďalej driapať do strmého kopca na okraji krátera v diaľke pred nami. Pravdu povediac, ja by som už asi mala toho pešieho pohybu aj dosť a do tamtoho svahu sa mi fakt driapať nechce. Po pármetrovom stúpaní sa pred nami uprostred sopečného krátera otvára výhľad na obrovské tmavozeleno až takmer čierne jazero. Podľa temnej farby sa dá odhadovať, že je skutočne veľmi hlboké a brehy rozhodne len tak mierne neklesajú.



Na severnom okraji jazera priamo pod okrajom vyvýšeniny na ktorú sme sa dostali je ešte jedno, podstatne menšie jazierko, s vodou vo farbe belasého mlieka. Kráter Víti má priemer asi 150 metrov a vznikol pri nejakej menšej erupcii. Geotermálne jazierko je bohaté na minerály a hlavne síru, takže vajcovkový puch sa plazí všade naokolo. Kúsok od nás do malého krátera zostupuje strmý a nie veľmi bezpečne vyzerajúci chodníček, kadiaľ sa dá zostúpiť až priamo k vodnej hladine. (Čo ty tu vidíš v tom strmáku? Chodníček? Mne to skôr pripadá ako plytké priehlbinky, naznačujúce, kam sa majú klásť nohy v klzkom svahu. Len si neskúsme pomýliť ich poradie, lebo budeme dole skôr ako by sme chceli. Tento zostup je zážitok. V hĺbke pod nami mliečne jazero, hneď napravo strž vymletá vodou z topiaceho sa snehu, napravo farebná skala syčiaca sírové smrady a nohy sa pri každom kroku ešte zakaždým zošuchnú o pár centimetrov nižšie, pričom nikde nie je ani len náznak niečoho, čoho by sa dalo pridržať.)



Nuž, keď už sa dnes prechádzame po dne sopky, ideme preveriť aj toto dno. Ako tatranské kamzík skackáme po sypkom, šmykľavom jednostopom chodníčku, po ktorom kde tu preteká voda vtekajúca do jazierka. Dole sme sa teda nejako dostali, ale keď si predstavím, že rovnakou cestou sa budeme potrebovať vyškriabať aj hore, už teraz sa mi ťažko dýcha. No moment, ono to ťažké dýchanie asi nebude spôsobené len predstavou polohorolezeckého výstupu, ale skôr zložením vzduchu na dne krátera. Akosi mi začalo zdvíhať žalúdok a mám docela čo robiť, aby som tu nenechala nejaké tie biologické vzorky. Nuž, celkom vhodné prostredie pre rekondičné pobyty bulimikov... Na náprotivnom brehu sa zopár postáv prezlieka do plaviek a zjavne sa chystajú na kúpanie. Voda je príjemne vlažná, až teplá, ale aj tak sa kúpanie v tomto jazierku neodporúča, pretože nad hladinou sa môže akumulovať oxid uhoľnatý a mohlo by to byť aj posledné kúpanie. Nám tu postačí aj posedenie len tak na brehu na zosypaných balvanoch, pohryzieme zopár kúskov toblerone a niektorí si aj vymáčajú turistickou obuvou pootláčané chodidlá. Hmmm, kto vie, či zdrojom toho zápachu všade naokolo je skutočne síra... Kamaráti, ja tu fakt nemôžem zostať ani o chvíľu dlhšie, tunajšia mikroklíma a mikroatmosféra mi nerobí dobre, takže kým ešte vládzem po svojich, idem sa ja pokúsiť o výstup do dýchateľnejších vrstiev... (Paradoxne sa hore ide výrazne ľahšie ako dole.)

Udychčaní vystupujeme na vrchol krátera tesne popri nenápadnej ceduľke s príhodným textom „Enter Víti at your own risk“ (Vstup do Víti na vlastné riziko) – typický Island, ale vďaka nedostatku obmedzení, zákazov a príkazov si tu človek akosi samozrejme dáva pozor a správa sa o čosi opatrnejšie. (Kým sme my skúmali dno krátera, Marian preskúmal jeho okraje. Ideme mu už oproti a stretáme sa v mieste s nádherným výhľadom, ktoré oddeľuje vyššie položený teplý bledý Víti od hlbšie položeného temného chladného Öskjuvatn. Prechádzame úzkou cestičkou, ktorá sa zrazu stráca v niekoľkometrovom prudkom stúpaní. Marian síce odtiaľto prišiel, ale aj keby tu nebol zákaz vstupu, asi by som sa tam nedriapal. Bolo by úplne jedno, do ktorého z kráterov by sme spadli, následky by boli rovnako fatálne. Vraciame sa teda naspäť rovnakou cestičkou a odchádzame k autám.)



Z parkoviska na okraji sopky Askja sa vraciame rovnakou cestou ako sme prišli späť k základni Drekagil. Ešte kúsok sa budeme vracať aj po ceste F910 v smere na východ až na križovatku s cestou F88, ktorou sme sem prišli zo severu. Ďalej ale budeme pokračovať po ceste F910 v smere na východ, kde by sme sa mali asi po 12 kilometroch napojiť na cestu F902, ktorou by sme sa mali dostať až k ľadovcovej jaskyni. Podľa toho, čo nám povedali členovia českej výpravy pred pár dňami, je jaskyňa síce z časti prepadnutá, ale aj tak to stojí za videnie.



Mäkký sypký povrch sa postupne mení na hrkotavú cestu po plochých aj zvrásnených lávových balvanoch a jazda týmto terénom začína byť pomerne náročná. Z Majovej posádky sa začínajú ozývať nespokojné hlasy, pretože niektorí členovia výpravy podľa všetkého očakávali viacej pohodového vysedávania na termálnych kúpaliskách a podstatne menej času stráveného v aute. Nejaký čas sa snažíme hustnúcu atmosféru decentne ignorovať a užívame si hru na schovávačku s horou Herdubreid, o ktorej sme si mysleli, že sme ju nechali dávno za sebou, ale vždy, keď vyhupneme na najbližšiu vyvýšeninu, zbadáme jej tmavú siluetu s bielou čiapočkou raz za sebou, raz v diaľke napravo, raz naľavo, ako keby pobehovala krížom krážom po čiernej púšti v obave, že sa jej nadobro stratíme. (Teraz si uvedomujem, že sme ju už dlhšie nevideli a začína mi aj chýbať.) Éterom chvíľami prebehne zopár pichľavých slov na tému terigania sa po nekvalitných cestách takže v snahe zachrániť aspoň akú takú pohodu operatívne meníme plán. Cestu F902 vynecháme a k ľadovcovej jaskyni teda nepôjdeme. Podľa všetkého by to mala byť dosť nekvalitná hrkotavá cesta a mohla by to byť posledná kvapka do pomyselného hrnčeka. Ale aspoň jednu odbočku z F910 na neznačenú cestu, ktorou sa dostaneme k ľadovcovej priehrade Halsalón by sme snáď ešte mohli zvládnuť, či? (Tak dobre. Vôbec sa mi to síce nepáči, ale nemá význam trápiť Evku, tak bez reptania akceptujem zmenu plánu. Sme tu predsa všetci spolu a „na jednej lodi“, musíme hľadať kompromisy.)



Úvodné kilometre tejto neznačenej cesty vedú tvrdým povrchom plochých kameňov, ktoré vyzerajú ako bridlicové pole, a tak výbuch emócií na seba nenechal dlho čakať a naplno sa prejavil rozpor odlišných očakávaní účastníkov tejto expedície umocnené Evkinými bolesťami chrbtice a hlavy. Požiadavka, že sa máme okamžite presunúť na asfaltovú cestu a ďalej pokračovať už len po ringu, vzbudila vlnu nespokojnosti u offroadovejšej časti expedície a ironický úškľabok na mojej tvári, pretože jedinou asfaltovou cestou na Islande je RR1 a priľahlé cesty na juhu ostrova, takže ktorýmkoľvek smerom sa teraz vyberieme je v podstate úplne jedno, pretože k asfaltu je to niekoľko hodín cesty. (Netuším, čo sa doteraz odohrávalo na palube H3, ale Marian už len rezignovane stojí obďaleč a vôbec nič nehovorí. Podobne sú na tom aj Jožo s Jankou. Vyzerá to na poriadne „tichú domácnosť“. Mám ale pocit, že Rišo s Robinom majú tiež tendenciu prikloniť sa k názoru, že terénu už bolo dosť. To už toho ale začínam mať dosť ja. Na výlet a dovolenku sme sem predsa nešli. Sme tu na výpravnej a poznávacej OFFROAD expedícii. Nestojí to celé málo peňazí a drahé terénne autá sme si tiež nepožičiavali na to, aby sme sa vozili po asfaltkách, ktoré by tu mimochodom aspoň nejaké museli byť. V hneve navrhujem, že keď si myslia, že tu je nejaká lepšia cesta, aby sme si teda išli každý po svojom a stretneme sa v meste Egilsstadir na samom východe ostrova. Keď tam po tej lepšej ceste budú skôr, nech si dajú opraviť auto a ďalej už pôjdeme s nimi po južnom asfaltovom Ring Roade. Uletené riešenie a ani to moc nemyslím vážne, ale atmosféra je skutočne hustá a treba to nejako riešiť. Moja hláška okamžite preberá z letargie Mariana s Jankou a začínajú komunikovať.) Po napätej pätnásťminútovke sa vyjednávaciemu výboru podarilo dosiahnuť krehký kompromis s tým, že dnes sa pokúsime ukončiť naše putovanie o niečo skôr a najlepšie v takej časti civilizácie, kde bude aj nejaké kúpalisko alebo iná možnosť relaxu.
Povrch strácajúcej sa cesty akoby sa snažil prispieť k obnoveniu priateľskej atmosféry a keď sa o chvíľu nepríjemné kamene strácajú v sypkom mäkkom sopečnom piesku, s tichým svišťaním nás mäkko vedie ďalej. Ticho v éteri hovorí za všetko a tak teda svorne mlčíme. Pomedzi nevysoké holé kopce sa premotávame hnedou púštnou krajinou smerom k vodnému rezervoáru Hálslón, ktorý bol vytvorený na rieke Jökulsá á Dal. Táto na mape obrovsky vyzerajúca priehrada vznikla spojením troch priehrad do jedného systému a využíva sa ako zásobáreň vody pre produkciu elektriny. V očakávaní rozľahlej vodnej hladiny uprostred opustenej krajiny skúmame povrch v diaľke za sedlami medzi kopcami okolo, ale zatiaľ nikde nič. Asi sme ešte ďaleko aj keď mapa aj navigácia sa vzácne zhodli, že už by to malo byť niekde tu.

Cesta mierne klesá do dolinky pred nami a tam sa ako prak rozdeľuje na odbočku doľava ďalej do doliny, ktorú ešte nevidíme a druhá cestička sa štverá do ostrého kopca priamo nad križovatkou. Mne inštinkt hovorí, že by sme mali pokračovať doľava do doliny, ale pohľad na Romana mi hovorí, že inštinkt bude musieť počkať a my rozhodne ideme spraviť prievan v nádržiach a bezpochyby sa pokúsime dosiahnuť tento vrchol. (Áno, pôjdeme aj do doliny. Ale už dlho bola nuda a kopček vyzerá lákavo. O čo, že ho dáme autom až na vrchol?) Kolektívne sa teda zaprieme do sedačiek a dúfame, že poskakovanie po ostrých kameňoch nebude mať fatálne následky pre úbohé pneumatiky. Našťastie sme to všetci prežili aj bez ujmy na syntetickom kaučuku a výhľad z hora skutočne stojí za ten adrenalín. (Akože stojí za adrenalín??? Výhľad je fantastický a adrenalín máme ako bonus.)



Na najvyššom bode kopca je na navŕšenej kope kamenia postavená nejaká biela škatuľa s ukotvenou anténou. Svorne tipujeme, či je to meteostanica alebo sejzmograf alebo možno GPS navigácia, ale nikto z nás nemá dostatok technických a technologických znalostí na to, aby sme sa dopracovali k uveriteľnej informácii, takže pofotíme to biele s anténou a ideme pomôcť Romanovi stavať malého warda. Romanovi sa táto budovateľská zábavka zjavne zapáčila, pretože každú chvíľu by niekde znášal kamene na kou a jedného malého červeno čierneho wardíka nechal dokonca aj na dne sopky Askja. Tú už síce cez horský masív naľavo nevidíme, ale v diaľke severozápadným smerom opäť vidíme kráľovnú hôr. To je sranda, dokedy ju dnes budeme ešte vidieť? (Obávam sa, že naposledy. Maj sa, Herdubreid. Tak snáď zase niekedy nabudúce.) Asi nás špehuje, takže naskáčeme do áut a po brutálne kamennej ceste skáčeme ako kozy naspäť dole na križovatku. Zdá sa, že je čas nasledovať môj inštinkt a spustiť sa ďalej do doliny niekde k vodnej nádrži Hálslón.



Dolina sa pred nami otvorila doširoka, ale kto očakával dlhú a širokú vodnú plochu, mohol sa tak akurát bystrozrako rozhliadať, pretože asi v dôsledku dlhého obdobia sucha z vodnej nádrže ostalo len niekoľko priemerných tmavých jazierok studenej vody na hornom konci, ktoré sa postupne zlievajú do väčšieho jazera, ktoré na spodnej strane podopiera neveľmi masívne vyzerajúca násypová hrádza. (Podľa fotiek z výstavby nádrže, ktoré som videla po návrate, ale usudzujem, že my sme asi videli len jednu z častí trojnádržového komplexu).
Od severovýchodného okraja jazera je na mape naznačená červená cesta, čo znamená, že ešte možno dva kilometre a máme možnosť napojiť sa na luxusnú asfaltku po ktorej by sme si nechutne pohodlne fičali až na východné pobrežie. Je to servisná cesta, ktorú si stavitelia vybudovali pri stavbe rezervoáru. Podľa pôvodného itinerára ale máme naplánované, že po nečíslovanej ceste by sme sa v smere na sever od vodnej nádrže mali zase napojiť na cestu F910 zhruba v mieste, kde sa spája s cestou F907 a ďalej by sme sa popod horský masív mali dostať k brodu, kde nás minulý rok zastavila zákazová značka na uzavretej ceste. Radi by sme tento krát brod pokorili a dostali sa až na koniec cesty F910 pri jazere Lagarfljót, takmer až na východnom pobreží. Posunkami komunikujem s Romanom a spiklenecky sa zhodneme na tom, že asfaltka nepripadá do úvahy. (Moja zlatá, ďakujem. Nemusia veru všetci vedieť všetko.) Brázdime teda pomerne na široko rozhrnutú uvalcovanú štrkovú cestu a fešácku asfaltku podlo zamlčíme. Za žltým katterpillarovým buldozérom sa cesta nápadne zužuje a my sme opäť na typickej štrkovej ceste smer severovýchod.

V tejto oblasti by sa možno niekde mohli nachádzať nejaké termálne pramienky a iné teplé vodičky a vôbec by nebolo zlé, keby sme pri nejakom teplom jazierku strávili aspoň chvíľku ako kompenzáciu za všetko nepohodlie pre krehkejších členov expedície. (Taký ozajstný prírodný termálny kúpeľ sme zatiaľ nikde nenašli a určite by tu mali niekde byť.) Na takúto orientáciu je mapa málo podrobná, takže skúsime, čo nám povie navigácia. Približujem náhľad na našu aktuálnu trasu až natoľko, že sa na mapke objaví ikonka naznačujúca nejaký bazénik. Vidina relaxu v teplej prírodnej vode vyvolala všeobecné nadšenie takže poďme my pekne hľadať odbočku. (Keby nám odhalil našu malú dezinformačnú kampaň so zamlčanou asfaltkou, budeme sa tváriť, že presne toto sme hľadali.) Obrazovka navigácie naznačuje, že treba odbočiť doľava, a skutočne tu je nenápadná odbočka aj s malou informatívnou tabuľou s nejakými vtákmi a trávami a jedným malým vodopádom. O termálnom kúpeli absolútne nič a keby tam aj bolo, takto za jazdy by sme ho asi nestihli prečítať, takže veríme navigácii a pokračujeme v ceste. Zostupujeme neudržiavanou cestičkou do nenápadnej doliny, ktorá je oproti okolitej sopečnej púšti nápadne zelená. Skutočná zelená oáza s mäkučkou trávou s machovým podrastom, v ktorej by sa nádherne stanovalo. Je ale ešte pomerne zavčasu, pol šiestej, a my sa dnes potrebujeme dostať čo najbližšie k východnému pobrežiu, pretože zajtra večer musíme vrátiť autá a musíme sa čo najviac priblížiť k ceste na Reykjvík. Prašná cestička končí blatovou trialovou vložkou v tráve, nepatrne ujazdenej od parkujúcich áut. Stoja tu tri vozidlá, ale nikde nevidíme žiadne pariace sa jazierko ani bazén ani nič iné čo by naznačovalo, že tu niekde by sme mohli zakopať vojnovú sekeru a užiť si zase príjemné chvíle. Vydáme sa teda na peší prieskum.



Po okraji lúky preteká nenápadný potôčik a stráca sa za trsmi trávy. Nemáme chuť na nejaké dlhé turistické výpravy, a keďže tu nikde nie je ani žiadna informačná tabuľa, asi si z nás iba naša navigácia trošku vystrelila a žiadne kúpanie sa nekoná. Prejdeme sa teda ešte kúsok dole popri potoku a uvidíme, či niečo nájdeme. O pár metrov ďalej sa z trávy vynára úzky chodníček, ktorý náhle prudko klesá po hlinenom zráze a otvára nám pohľad, ktorý sme nečakali. Tesne pred nami korýtko potoka končí a voda padá v malom vodopáde asi 6 metrov dole do malého prírodného jazierka v ktorom sa vyvaľuje skupinka polonahých turistov s pivami v rukách a slastnými pohľadmi na tvárach. Okamžite nám sú jasné dve veci – po prvé, toto je horúci vodopád s horúcim kúpeľom a po druhé, tí turisti dole sú rozhodne Nemci. Pariaca sa voda a nemecké pokriky naznačujú, že oba predpoklady boli správne, ale tak čo, Nemci sa budú musieť vysporiadať so slovenským nájazdom, pretože my už aj skáčeme do plaviek a cupkáme dole strmým chodníčkom, aby sme posadili naše utrmácané údy do horúceho nálevu.



Kamenné okraje prírodného bazéna sú ako vykladané obsydiánom ale chodidlá sa nám zabárajú do mäkkého dna plného čierneho sopečného piesku. Napriek tomu, že teplota vonku istotne nepresahuje 13 stupňov, užívame si prírodný kúpeľ a keby sme mali tú drzosť, isto by sme si vypýtali od Nemcov aj hlt toho ich piva. Drzosť ale nemáme, a tak sa len tak slastne povaľujeme alebo stojíme priamo pod padajúcim horúcim prúdom vodopádu. Niektorí v sebe nájdu aj kus otužilca a z horúceho bazénika sa odvážia migrovať do studenej riečky len o pár metrov pod nami. Robte si, čo chcete, ale mňa do tej studenej vody nikto nedostane a vám aj tak neverím, že je to príjemné. (Ja, Marian a Rišo na kúpanie nemáme chuť. Beriem ale foťák s kamerou a idem čvachtajúcu sa skupinku trochu zdokumentovať. Nechutné, ako sa tu slastne rochnia. Idem radšej k autám za chalanmi, kým ma nezlákajú do vody. Fakt sa mi nechce. A Marian tam má tuším ešte pivo. To by sa mi aj chcelo.) Keďže nekúpajúci sa členovia expedície boli totálne nekolektívni a odmietali priniesť nám jednu z posledných dvoch plechoviek piva, ktoré Marián potajomky opatroval a priam ich pred nami až tajil, uzhodli sme sa po trištvrte hodinke, že sme už dostatočne vyrelaxovaní a rozmočení a vlastne aj smädní, takže je čas vyloviť sa a vrátiť sa k autám, kde sa už na plynovom variči ohrievala voda na kávičku. Piknik na mäkkej tráve mimoriadne príjemným spôsobom zakončil náš wellness pobyt a v dobrej nálade ideme teda pohľadať minuloročný nepokorený brod.



Za križovatkou pri osade Brú začíname spoznávať okolitú krajinu, boli sme tu minulý rok aj keď vtedy bolo na okolitých kopcoch vidieť ešte fľaky snehu. Teraz boli kopce zelené, a kde tu cez cestu prebiehali skupinky ovečiek. Cesta vedie popri rieke, ktorú dvakrát križujeme chatrnými mostíkmi ponad vysoký skalnatý kaňon. Asi po 15 kilometroch prichádzame k malej osade Adalból, za ktorou sme minulý rok skončili. Dnes vyzerá akosi ináč, menej opusteno, aj keď vonku nikoho nevidieť. Vďaka žiarivej bielej farbe ale celkom jasne vidieť biele zásobníky benzínu a nafty, čo je neklamným znamením toho, že sa tu na chvíľu zastavíme. V islandskom vnútrozemí človek nikdy nevie, kedy bude ďalšia funkčná čerpačka, to už sme sa naučili, takže pre istotu natankujeme. Stojany ale nemajú samoobslužný terminál, takže musíme ísť do blízkeho domu zaplatiť. Milý starší pán nám pretiahne kreditky lačným terminálom a my sa cez vyrezanú priečku v stene pretiahneme do priľahlej miestnosti, ktorá je vlastne garážou prerobenou na maličké pohostinstvo. Kým sa stihneme prešuchtať k pultu obsluhy, starší pán od kasy už aj stojí za barom a usmievavo nám nalieva vytúženú whiskey. (Ako komu. Kua, šoféri zase nasucho.) Hreje a rozväzuje jazyky, takže si s pánom domácim chvíľu veselo pokecáme. S manželkou prevádzkujú túto vnútrozemskú čerpaciu stanicu, spravidla prichádzajú v polovici júna a ostávajú tak do septembra. Okrem tohto obdobia býva táto cesta uzavretá, a to, že sme sa sem dostali minulý rok v máji ich dosť udivilo. (A keby tak ešte vedeli, že akým autom.) Vypijeme ešte po poháriku a najradšej by sme tu aj zakotvili, ale potrebujeme ešte odkrojiť kus cesty. Nevieme, kde budeme spať a či tam bude také pohostinné okienko, takže poprosíme milého pána o pár plechoviek piva. Rád nám ich predá, a kým nám ich podá cez pult, chystá sa každú plechovku otvoriť. Preboha, čo to robí? Vaď my ich nechceme teraz vypiť. Gestikulujeme a vysvetľujeme, že pivá si chceme zobrať so sebou, ale pánko sa netvári veľmi nadšene. Vysvetľuje nám, že jeho prevádzka má licenciu len na nalievaný alkohol, takže by nám nemal predať ani pivo tak, že si ho odnesieme. Ale plííííz, veď tu nie je nikto okrem nás a my to nepovieme nikomu, wíí prooomis. Ujo zjavne nie je príliš odhodlaný bojovať s nami s nasadením vlastného tela a ani argumentovať sa mu veľmi nechce, tak sme sa dohodli, že keby sa niekto pýtal, tak to pivo sme tu nekúpili a ani sme tu vlastne neboli. (Po dvoch (rozumej troch-štyroch) pohároch whisky ti aj ja málokedy odporujem, tak sa nečuduj pánovi, čo ťa ani nepozná.)

Rozveselení doťahovaním s krčmárom a dvomi tromi panákmi nevenujeme veľa pozornosti tomu, že pár metrov od nás sa cesta stráca v kľukatiacej sa riečke. Tu sme minulý rok skončili, keďže sme si neboli istí hĺbkou vody ani charakterom dna a značka pred brodom hrozila náročným prejazdom a hlavne zákazovou značkou. Ani teraz nevieme odhadnúť, aká je voda hlboká, pretože je taká tmavá, že na dno nevidieť. Čo tam po tom, alkohol zjavne zlepšuje toleranciu nebezpečenstva, tak nech si Roman robí čo chce, v krajnom prípade budeme mať vodu v prístrojke. Roman chvíľu neverí, že nikto nepiští a nejačí, a tak ako jediný triezvy člen posádky (mal len jedného panáka) (aj to ani nie polovičného) zvažuje stupeň nebezpečenstva a spôsob a smer prejazdu. Bude radšej brodiť tak, ako sa to odporúča v príručkách, čiže pekne v smere toku rieky. Opatrne norí kolesá do vody a postupuje po malých kúskoch. Chvíľku sa vjazd do brodu zvažuje, ale veľmi rýchlo dosiahne svoj najnižší bod a ďalej už auto ide v podstate po rovnom štrkovom dne, žiadne jamy ani veľké balvany. Opatrne prebrodíme až na druhý breh asi dvadsať metrov širokej rieky, ktorá nám nesiaha ani povyše podbehov. Roman je presvedčený, že ten brod by sme minulý rok zvládli aj našou suzukou, keby sme sa nenechali odplašiť tým zákazom, ale ja si myslím, že minulý rok tu istotne bolo viac vody a pri brodení by sme mali asi problém, pretože naše auto vtedy rozhodne nebolo takéto robustné ako H2. (Asi by sme to minule zvládli, ale boli sme tu sami. A naviac tu bol jednoznačný zákaz. Ani mi nenapadlo skúšať to.)



Či už by to bolo tak alebo onak, teraz to už nezmeníme, a tak počkáme, kým si brodenie užije aj druhá posádka a cestou popri meandroch rieky postupujeme dolinou medzi dvomi kopcami ďalej. Po pár kilometroch nás cestička vyvedie na vrchol kopca naľavo a odhalí nám nádherný výhľad na zasneženú sopku Snaefell, ktorá dominuje krajine pred nami. Pekné miesto na krátku zastávku a pár fotiek. Cesta ďalej vedie na juhovýchod a o pár kilometrov sa spája s asfaltovou servisnou cestou vedúcou od jazera Hálslón. Odtiaľto nás už luxusný úsek cesty F910 pohodlne vedie k jazeru Lagarfljót. Cestou po jeho východnom brehu by sme sa mali napojiť na Ring Road.



Postupne klesáme z horských planín do nižších polôh. Prechádzame okolo jazierok a malých stád ovečiek. Vnárame sa do mraku, ktorý sa drží nízko nad cestou tak, že auto ide po stierače v dobrej viditeľnosti a my máme hlavy v hmle. Smiešny pocit, ale našťastie mrak nie je veľký, a tak sa táto dočasná slepota rýchlo končí a my máme výhľad na celú dolinu pod nami. Serpentínami asfaltky klesáme a odmeriavame posledné kilometre cesty F910, ktorá sa na križovatke pri jazere Lagarfljót končí a prechádza do cesty 931. Hladká asfaltka pokračuje popri jazere a vo večernom slnku máme príjemné výhľady na jazero a brezové hájiky okolo neho. Toľkoto stromov sme nevideli za celý posledný týždeň, takže zelenajúce sa okolie je príjemnou zmenou a takmer pripomína okolie bežných vodných nádrží u nás. To nám pripomína, že sa nám kráti čas a my sme ešte príliš ďaleko od Reykjavíku. Keď sme piknikovali pri horúcom vodopáde dohodli sme sa, že budeme pokračovať čo najdlhšie, aby nám na zajtra nezostalo príliš veľa kilometrov. Všetci sme sa príjemne najedli, takže nepotrebujeme zastavovať kvôli večeri. Cesta pred nami je asfaltová, takže to vyzerá na pohodlnú cestu. (Vďaka asfaltu a prekrásnym scenériám naokolo je kľud aj v druhej posádke. Ak ale pôjdeme rovnakou cestou ako minulý rok a ak ma pamäť neklame, asfaltu si moc neužijeme.) Ak ale Islanďania nepokročili v budovaní ciest, bude na tých, čo si mysleli, že ďalej už to nebude drncať, čakať nepríjemné prekvapenie. Po napojení na Ring Road smerom na juh pokračuje táto cesta zase ako štrkovka ale uvidíme, či sa niečo zmenilo. Nezmenilo, takže idylka sa zase mení na škrípanie zubov a žiadosti o asfaltku. Ale kde ti ju ja teraz vezmem? Jediná asfaltka v tejto oblasti vedie do mesta Egilsstaðir a odtiaľ po pobreží dole na juh cez niekoľko východných fjordov a aj keď sa to nezdá, pridalo by nám to k ceste viac ako sto kilometrov a to si teraz nemôžeme a vlastne ani nechceme dovoliť. Po štrkovej RR1, ktorú na chvíľu opustíme a skrátime si to cestou 939 by sme to nemali mať k asfaltovej ceste viac ako 45 kilometrov, čo je asi tak hodina, takže nediskutujeme a pokračujeme priamo ďalej. (Jasné šéfka. Som rád, že to máš konečne zase pevne v rukách.)



Máme pocit, že nielen že sa nezmenil povrch štrkovej cesty, ale ani počasie v tejto časti krajiny. Je to tu presne také isté, ako pred rokom, hmla visí tesne nad cestou a človek má pocit, že každú chvíľu začne pršať. Z výhľadov nemáme v podstate nič, a tak si niektorí krátime cestu plytkým spánkom v natriasajúcom sa sedadle. Jemné drifty v zákrutách ma ale vždy preberú a donútia skontrolovať situáciu pred nami. Štrkový povrch cesty sa postupne mení na hlinený a zrážajúca sa hmla na povrchu vytvára zradné slizké bahno. Cesta vystúpala a teraz sa priemykom Oxi začína serpentínami prudko spúšťať dole k fjordu Berufjordur, kde by sme sa mali napojiť na Ring Road. (Nízka viditeľnosť na kraji cesty bez zvodidiel odhaľuje len jej ostrý zlom a prudký zráz mizne v hmle. Jeho hĺbka sa nedá ani len vytušiť, ale moja posádka je asi už príliš unavená na to, aby sa tým nejako znepokojovala. Trochu mi tu chýba tá atmosféra s príchuťou strachu z neznáma, ale tak budiť ich kvôli tomu nebudem.) V jednej z prudkých zákrut je malé odstavné parkovisko a kúsok od neho padá zo skaly vodopád, ktorého meno som nikde v mape nenašla, ale aj tak je krásny. Nie je veľmi mohutný, ale aj tak sa nám schováva v pomerne hustej hmle takže na fotkách ho skôr tušíme než vidíme. Aspoň dievčatá nemusia hľadať žiadne rafinované úkryty, o tri metre ďalej nás už aj tak nikto nevidí...

Pri zostupe k fjordu necháme hmlu, nech si visí na okolitých kopcoch a my schádzame až na úroveň mora, kde sa zase napojíme na asfaltovú RR1. Je jedenásť hodín a začíname byť skutočne unavení. Šoféri sa síce trhajú, že by vládali šoférovať ešte minimálne hodinu, ale asi by bolo lepšie takto deň pred koncom výpravy nerozdúchavať nejaké vášne. Asi o 20 kilometrov pred nami by sa malo nachádzať mesto Djúpivogur, kde by sme sa mohli pokúsiť nájsť nejaký nocľah. Je pravda, že z minuloročnej skúsenosti vieme, že možnosti ubytovania na východnom pobreží nie sú také husté, ako na západe alebo na severe. Ak to neskúsime v Djúpivogure, môže sa nám stať, že najbližšia možnosť ubytovania bude až o zhruba 100 kilometrov. Ohlasy vo vysielačke naznačujú, že už je najvyšší čas, aby sme niekde zložili unavené telá, je teda rozhodnuté a poslušne nasledujeme smerovník do centra rybárskeho mestečka Djúpivogur. Je to malé mestečko, ale je to najväčšia metropola, akú sme videli za posledných pár dní a snáď budú mať aj nejaký hotel, kde bude aspoň trošku teplo a hlavne mäkko. (Tak pred 20 kilometrami som ešte machroval, že pohoda, ale veru hľadajme to ubytko, lebo mám toho už tiež na dnes dosť. Zajtra to nejako dobehneme.) Mestečko vyzerá akosi ľudoprázdno, nikde ani noha a ani koleso, ktoré by sme mohli zastaviť a spýtať sa na možnosti ubytovania. Cesta vedie priamo do prístavu, kde sa vo vode ospalo pohupujú malé rybárske loďky, nad ktorými drží stráž priemyselne vyzerajúca budova, tipujem, že asi nejaké rybospracovateľstvo. Napravo od prístavu stojí biela drevená budova s nápisom Hotel. Cena, ktorú nám oznámili na recepcii nás nijako nepotešila. Je to viac, ako sme od takéhoto hotelíka očakávali, ale nemáme silu ísť hľadať inú alternatívu, a dnes sa na kempovanie asi nikto necíti. Necháme si vysvetliť cestu k budove, kde dnes budeme spať, pretože naše izby nie sú v hlavnej budove, ale o pár uličiek ďalej, hneď vedľa krytého bazéna. Pri vybaľovaní batožiny z áut zaznie ambiciózny návrh ísť si ráno pred raňajkami zaplávať. Ale jasné, dobrý nápad, otvárajú o siedmej, tak by sme si mohli dať aspoň hodinku, že? (No už ma vidíš, mňa ráno zobudia až raňajky). (Mne to ani nehovorte. Teraz vám kľudne odsúhlasím čokoľvek, ale ako sa poznám, ráno budem rád, že stihnem raňajky. Ale veď uvidíme.)
Čajík pred spaním v spoločnej kuchynke poskytne príležitosť na spoločné zhodnotenie dňa a odventilovanie pocitov, a po horúcej sprche už nám naozaj nie je treba viac ako mäkkú čistú posteľ.

Podľa toho, ako rýchlo sme zaspali a podľa toho, ako strašne ťažko sme sa prebúdzali súdim, že obliečky na vankúše tu pri žehlení asi kropia roztokom s rohypnolom. Fakt sa mi ani trošku nechce z postele a najradšej by som ostala spať ešte aspoň hodinku, dve. (Polárny deň s celodenným svetlom má tú výhodu, že človek tak nejako necíti potrebu spať. Zdá sa, že nám ale po náročnom týždni dochádzajú baterky a už to tak dobre nefunguje. Večer musíme vrátiť autá a kilometrov pred nami je viac než dosť. Minulý rok to bola trochu naháňačka, uvidíme ako to zvládneme dnes.) Je už osem hodín, slnko prepaľuje závesy na oknách a zvyšok kolektívu už je istotne vykúpaný v bazéne. Nikto nás ráno nebudil, takže to zvládli asi bez nás. Raňajky by ale bez nás istotne nezvládli a my bez raňajok tiež nie, takže rýchla hygiena a najkratšou cestou do hotelovej reštaurácie. Kamaráti tam už sedia všetci do jedného, ale nikto nevyzerá, že by mal za sebou zopár dĺžok v bazéne. Ani sa veľmi nebránia priznaniu, že sa na bazén všetci kolektívne vykašľali. Ja som to vedela! Švédske stoly berieme útokom a užívame si, že v ponuke je dokonca aj jogurt, cereálie a ovocie. Po týždni ohrievaných fazuliek a švédskych mäsových guličiek je to úžasná zmena, a káva dokonca s mliekom a tichá hudba v pozadí by nás veľmi rýchlo presvedčili, že tu máme ostať kľudne aj na pár dní. Itinerár ale nepustí, a dnes do desiatej večer musíme odovzdať autá naspäť v požičovni na letisku v Keflavíku, čo znamená, že dojesť, dopiť, zaplatiť nocľah a šup šup na cestu. Dnes máme pred sebou niekoľko zaujímavých miest a bola by škoda strácať čas posedávaním na drevených stoličkách, keď môžeme sedieť v pohodlí kožených kresiel v humríkoch. (Na všetkých poznať, že je toho na nich už dosť, ale tento posledný deň strávime prevažne na asfalte, teda v relatívnom pohodlí.)



Okolo deviatej opúšťame hotel a po RR1 sa spúšťame po pobreží dole na juh. Mraky hrajú rovnakú zaujímavú hru s kopcami popri ceste ako minulý rok. Podstatou je, ktorý mrak dokáže vytvoriť hustejší klobúčik nad kopcom a ktorý sa dokáže spustiť čo najnižšie k úpätiu kopca. Takto sa nám cestou naskytne zopár veselých pohľadov na izolované kopce kompletne zahalené v mrakoch ako britský sudca v bielej kučeravej parochni. Na farmách na pobreží sú ledabolo porozhadzované biele balíky sena nachystaného na zimné obdobie, ale zver je zjavne niekde na letnej pastvine, pretože na žiadnej farme nevidíme ani jedno stádo, len kde tu sa pasie nejaký ten koník.



Po ľavej strane máme stále na dohľad čierne piesočné pobrežie so speneným chladným oceánom a miestami asfaltová cesta vedie priamo cez čierne piesky pod horským masívom. Z pravej strany sa stále viac približujeme k ľadovcovým splazom z najväčšieho islandského ľadovca Vatnajökull. Asi po dvoch hodinách sa dostávame k malej odbočke s cestou F985. Je to náš prvý dnešný cieľ.



Touto cestou by sme sa mali dostať až na ľadovec. Minulý rok bola táto cesta mimoriadne napínavá, pretože sme cestou do neznáma vystupovali do netušených výšok v extrémne hustej hmle, takže sme si užili adrenalínu a nefalšovaného strachu viac, než bolo potrebné. (Toto som si minulý rok mimoriadne užil hlavne ja. Miesto reálneho nebezpečenstva tu intenzívne pracovalo podvedomie a všetko čo v strmom stúpaní v hmle nebolo vidieť, pôsobilo zvlášť nebezpečne. Hmla sa nám zdvihla len na moment a aj to v mieste, kde viedla cesta mostíkom nad skutočne hlbokou priepasťou. Hneď nás však zase zahalila do neznáma a po desivom výhľade sa zdalo všetko ešte nebezpečnejšie. Ako hovorí Janka, užili si s Robinom nefalšovaného strachu a adrenalínu do sýtosti. Ale s SUV sme sa vtedy ďaleko nedostali, pretože cesta končila v snehu pri zatvorenej horskej chate. Až tam sme vybehli nad mrak a v inverzii sa nám odhalili vrcholce skalnatých končiarov a biely ľadovec. Dnes je krásne počasie, po snehu ani stopy, tak dúfam, že sa dostaneme ďalej, s trochou šťastia až na ľadovec.)

Dnes je ale krásny deň, slnko hreje a obloha je čistá, takže sa dá očakávať, že si budeme môcť užiť výhľady do všetkých smerov. Hlineno štrkové serpentíny stúpajú pomerne strmo popri prečerpávacej elektrárni a ďalej sa plazia pomedzi tyrkysové plesá a skaly. V roklinách medzi kopcami sa prevaľujú biele mraky a nechávajú sa lenivo odfukovať vetrom niekam k moru. Je to tu úplne iné ako minulý rok, pretože okolo cesty sa zelenie tráva a v nej sú rozkvitnuté malé kvietky a celkovo to tu vyzerá tak živo, nie ako minulý rok, keď to tu vyzeralo ako cesta k rieke Styx a my sme nemali pre Hádesa žiadne drobné, takže to bolo celé jeden veľký prúser. Ľadovcová rieka pred nami sa valí po balvanoch v riečisku a padá do neskutočne hlbokej kolmej rokliny pred nami a my si začíname spomínať na malý vratký mostík, ktorým budeme musieť prekonať túto prírodnú prekážku. V dnešný krásny deň za bezchybnej viditeľnosti sa ale mostík zdá byť podstatne pevnejší a menej desivý ako minulý rok, a bola by neskutočná škoda, keby sme si nespravili malú prestávku a neposkackali po kamenných útesoch nad roklinou.



Na skale nad nami, presne tam, odkiaľ steká rieka vidíme kusy snehu posadeného v žľaboch. Znamená to, že už sme tesne pod ľadovcom a o pár zákrut ďalej sa dostávame na rovinku, kde máme jeden z ľadovcových splazov takmer na dotyk. Zblízka môžeme sledovať, že ľadovec rozhodne nie je bielučký ako z mrazáku. Neuveriteľné množstvo zmrznutej vody sa v okom nepostrehnuteľnom pohybe mieša s tonami podkladovej horniny a vytvára tým mramorový žilkový vzor na kilometroch štvorcových všade naokolo. Ako pomaly stúpame ďalej, v jednej zo zákrut vidíme na ľadovci postavenú trojnožku prístroja, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou meria pohyb ľadovca. Kto vie, kam sa až dostane tak do konca roka. My sa ale istotne dostaneme ešte o kus ďalej, lebo táto cesta by mala končiť až o pár kilometrov ďalej pri vysokohorskej chatke. Svet sa tak veľmi mení, ale tu sa od minulého roka zmenilo len to, že cesta je pohodlná, štrková, bez hlbokých snehových závejov a luxusne nás privedie až na parkovisko pred chatou.



Vyzerá tu byť dosť plno, na parkovisku je kopa SUVéčiek, ale nikde ani živej duše. Že by boli všetci v chate? Vrhneme po okolí zopár skúmavých pohľadov a vlniaci sa slíž čiernych bodiek v diaľke hore na ľadovci nám naznačí, kde sa všetci podeli. Práve sa vracia výprava z ľadovcového výletu na snežných skútroch, a my tam nie sme... Že by sme to skúsili autami? Idem sa spýtať do chaty, či sa dá autom dostať aj ďalej. Vraj sa dá, ale len o kúsok a na ľadovec autom nemáme ísť, pretože je to veľmi nebezpečné. Čo môže byť nebezpečné na jazde po snehu? Len to ty človeče nechaj na nás, šak nie sme krepí a po snehu sme už čo to pojazdili, nie?



Pomaly sa spúšťame zo štrkového parkoviska po štrkovej cestičke do štrkovej priehlbiny pod nami. Skútristi už pristáli, skútre odstavili na okraji snehového fľaku asi 100 metrov pred nami a plní dojmov a vzrušujúcich zážitkov sa vracajú ku chate. V červených kombinézach a s prilbami v rukách je asi dvadsať postáv roztatárených po celej šírke cesty a vôbec im nevadí, že proti nim sa blížia dve ozruty (a to teda nie že by videli aj do našich tvárí). (Útli japončíci zaberajú celú cestu a nemajú najmenšiu snahu upratať sa na kraj. Po polovičke šuchtajúcej sa skupinky ma čakanie už nebaví.) Nuž, to ešte nepoznajú Romana, ktorému tiež nevadí, že je cesta plná turistov, keď hneď vedľa cesty je utešený štrkový kopec poskytujúci náklon na hranici diváckej znesiteľnosti. Mám pocit, že dvom Japoncom ktorí sa ocitli takmer pod nakláňajúcou sa Há dvojkou sa vplyvom šoku zmenila genetická informácia, pretože oči majú vypleštené absolútne naguľato a v nemom úžase nevládzu ani utekať a stuhnuto sledujú, ako posádka nakloneného monštra vreští hrôzou a chytá sa všemožných úchytov, aby nevypadla cez pootvorené okienka. (A ja že som škoďák. Bez tohto divadielka by sa to určite nezaobišlo, že?) Výborný herecký výkon, fešáci, tí Japonci si ešte dnes vyberajú štrk z vlasov a menia plienky, pretože toto musel byť pre nich väčší adrenalín ako dvojhodinový výlet na ľadovci. Roman škodoradostne uspokojený a dostatočne veľa krát pofotený už podstatne kľudnejšie postupuje bližšie k ľadovcu. Za zaparkovaným žltým ratrakom štrkový povrch postupne mizne pod snehom a chlapci vo vysielačkách debatujú, či budeme alebo nebudeme skúšať šťastie a pozjazdujeme trošku po ľadovci. Kým sa stihnú dohodnúť, kolesá Há dvojky sa dostanú až na biely podklad a máme utrum. Ešte zopár neplatných pokusov a je jasné, že sme došli. Majo skúsi s jeho H3 ale výsledok nie je o nič lepší a siliť sa nebudeme. (Že to nejde nám na zjazdených ATčkach chápem. Ale prekvapivo, ani nové MTčka na H trojke neumožňujú pohyb hore po zmrznutom snehu. Už len pre efekt to dáme ešte raz s rozbehom a dostávame sa s oboma autami o niekoľko metrov vyššie. Kolesá sa pretáčajú, ale dezén proste nezaberá.)

Necháme autá na studenom parkovisku a ideme sa kúsok poprechádzať. Taká poctivá guľovačka uprostred júla pod nádhernou modrou oblohou vo výške okolo 1300 metrov nad morom jednoznačne má svoje čaro. V rámci letno zimného bláznenia sa niektorí členovia výpravne zabehnú kúsok ďalej od okraja ľadovca a to už trošku spozornieme. Samozrejme, najďalej sa zabehol Majo a zdá sa, že je tak ďaleko, že ľadovec pod ním je už dosť hlboký, ale zvuky spod ľadovca naznačujú, že jeho konzistencia rozhodne nie je pevná. Pod ľadovcom počujeme pretekať viacero potokov, voda zurčí v rôznych priehlbinách a medzerách, čo znamená, že ľadovec sa topí a hrozí nebezpečenstvo, že sa môže prepadnúť. (Tak toto by mohol byť dostatočne dobrý dôvod na to, aby sme sa autami po ľadovci nevozili.) Sú známe prípady, kedy turisti na ľadovci jednoducho zmizli, a môžeme si jednoducho domyslieť, čo sa im asi stalo. Majo, ak sa nechceš prepadnúť a skončiť ako ľadovcovo štrková paštéta, tak ťahaj sem k nám!!!! Majo sa ešte chvíľu rozhliada okolo, potom sa po niečo zohne a kráča k nám. Nad hlavou víťazoslávne drží horolezecký cepín a my si môžeme len tipnúť, kde tak asi skončil dobrodruh, ktorému patril. Hľadať ho ale nepôjdeme, a radšej by sme teda mohli ísť na kávičku do chaty. (Dole to po snehu našťastie ide lepšie ako hore, takže opatrne schádzame zo snehu na suchý povrch. Ukazuje sa nám ešte jedna cestička smerujúca na ľadovec, ale po predchádzajúcich skúsenostiach ju ignorujeme a schádzame k chate. Keby sme tu boli len ja s Marianom, asi by sme ju aspoň kúsok opáčili, ale s prísnou šéfkou na palube, pozorne dohliadajúcou na bezpečie zvyšku posádky a zachovanie materiálnych hodnôt, to určite nehrozí.)



Vyzametaná drevená terasa zaliata poludňajším slnkom je úplne prázdna, akoby čakala len na nás. Káva nie je žiadny zázrak, kto by tu hľadal pressovar, bol by sklamaný presne ako ja, ale výhľad dole do doliny je taký úžasný, že tú kávu im odpustím. V diaľke hlboko pod nami sa črtá oceán a všade naokolo zasnežené končiare a skalnaté štíty a uprostred toho totálny pokoj. Tu by som vedela ležať aj týždeň, ale čas sa nám kráti, a mali by sme asi pokračovať v ceste. Neochotne teda naskáčeme do áut a pomaly sa spúšťame sypkými serpentínami dole k hlavnej ceste.





Ďalšou zastávkou je ľadovcové jazero Jokulsarlón, ku ktorému sa dostaneme absolútne pohodlne po hlavnej ceste RR1. Do tohto jazera sa spúšťajú dva ľadovcové splazy z Vatnajokullu a na spodnom okraji sa lámu do vody, a v obrovských kryhách sa vplyvom prílivu a odlivu pomaly posúvajú do oceánu, kam toto jazero ústi. Ľadovcové kryhy hrajú všetkými farbami, od špinavej tmavosivej až po snehovo biele kusy, niektoré dokonca akoby svietili na belaso, iné sú takmer priesvitné. (Oni sú všetky viac-menej farebne okolo modrej. Je to preto, lebo ľad pohlcuje celé farebné spektrum okrem modrej farby. Preto kryhy žiaria všetkými odtieňmi modrej, tak ako okraje ľadovcov pri pohľade zblízka.)



Miestny prevádzkovateľ ponúka možnosť previezť sa po jazere pomedzi obrovské kryhy na obojživelných člnoch, ale jeden plný práve odchádza a netušíme, kedy asi pôjde do vody ďalší a na dlhé vyčkávanie už bohužiaľ nemáme čas. Ale nevadí, poprechádzame sa po brehu jazera a ideme sa ešte previezť kúsok aj priamo na čiernu pláž k ústiu jazera, kadiaľ sa ľadové kryhy spúšťajú na svoju poslednú cestu do slanej vody. Lesklý čierny piesok je pokrytý úlomkami ľadu, ktorý sa v slnku ligoce ako malé kúsky diamantov. Aj keď slnko výrazne hreje, od oceánu tiahne citeľný chlad, na kúpanie to teda v žiadnom prípade nevyzerá, a nevyzerá to ani, že by sa o takýto výkon niekto chcel pokúsiť.

Párik holandských dôchodcov ale predvádza komplet iné výkony. S ich SUVéčkom sa chceli pozrieť na pláž a podarilo sa im v piesku zapadnúť takmer až po brucho a nešťastne trápia motor a zahrabávajú sa čoraz hlbšie. (Že SUV... Ospravedlňujem sa za Thunderku všetkým offroadistom vlastniacim Land Rover Discovery. Ja jej vysvetlím, že aj toto tu je Offroad. A dokonca slušne nazbrojený. Má vpredu aj navijak, ale na prázdnej pieskovej pláži sa nemá o čo chytiť.) Ak sa na nich budeme ešte chvíľu pozerať, zahrabú sa ako korytnačka. To už Romanovi nedá a ide ponúknuť obstarožným dobrodruhom pomoc. Aj by chceli, aby sme ich vytiahli, ale majú paniku z toho, že aj my zapadneme a už nás, a hlavne ich, z piesku nikto nedostane. Roman s kľudom Angličana vysvetlí starostlivým pánom, že s nemusia báť, pretože my sme predsa nejakí offroadaci- záchranári, takže niečo vymyslíme. Teatrálne veľkým oblúkom preparkuje našu sivú ozrutu na dosah ťažného lana od zapadnutých nešťastníkov, upevní ťažné lano a rozdáva inštrukcie, čo a ako majú robiť. (Aj na moje obrovské prekvapenie, H2 sa drží krásne na povrchu a nemá ani len snahu ponoriť sa do piesku. Asi si je vedomá, že je potomkom slávneho Humwee americkej armády, ktoré bolo konštruované aj do púštnych podmienok. Skúsim ich teda vytiahnuť silou auta, bude to rýchlejšie ako navijakom. Dôchodcom sa mojou chatrnou anglickou slovnou zásobou snažím vysvetliť, nech na redukcii len zľahka pridávajú plyn bez zbytočného prehrabávania kolies.) Ujovia skočia do auta, zdrapnú volant a vypleštia oči v nemom očakávaní toho, čo sa bude diať. Z ich pohľadov je zjavné, že predpokladajú, že H2 zahrabe kolesami a skončí na bruchu rovnako ako oni. Roman ale nie je žiaden amatér a tak citlivo hladká plynový pedál (čím spotrebu znížil hádam aj na 20 l/100 km) a pomaličky sa hýbe po sypkom povrchu dopredu. Lano sa napína, jemne trhne a už je v pohybe aj zapadnuté vozidlo. S absolútnou istotou ich Roman vytiahne až na pevnejší povrch a dôchodcovia nevedia nájsť dostatok slov vďaky. Ale veď no problem, a it’s ok, a kľudne aj next time, veď sme predsa nejakí Rescue. Ešte si do fľaše zoberieme troche čierneho piesku na pamiatku a poďme už rýchlo ďalej.



Čas strašne letí a my letíme k vodopádu Svartifoss. (S pribúdajúcim časom zvoľna zvyšujeme rýchlosť presunu. Spotreba sa stáva druhoradým parametrom, oneskorené odovzdanie aut by nás vyšlo podstatne drahšie.) Je to jeden z najzaujímavejších vodopádov Islandu a nachádza sa v Skaftafellskom národnom parku. Zjavne sa už nachádzame v oblasti spadu sopečného popola po erupcii sopky pred pár mesiacmi, pretože okolo nás sa zdvíha matná stena prachu, ktorú vietor ženie smerom k nám ako piesok počas piesočnej búrky. Skúsme jej ujsť.



Na parkovisku, ktoré označuje lokalitu, kde by sa mal nachádzať vodopád Svartifoss, necháme odstavené autá a ideme sa pokúsiť nájsť túto prírodnú krásu. Smerovník ukazuje, že treba stúpať po strmom hlinenom chodníku asi 1700 metrov. A tak to nie je také strašné, tak to poďme skúsiť. Po niekoľko sto metroch, keď sme už asi kilometer šliapali na kyslíkový dlh a prvýkrát sa o mňa pokúsili závrate, sa dostávame na vyvýšeninu, z ktorej vidieť menší vodopád padajúci dole červeno hnedou skalou. No ja neviem, ale toto by asi ešte nemalo byť to, čo hľadáme. Tento vodopád vyzerá tak akosi obyčajne, rozhodne to nespĺňa predstavu najobľúbenejšieho vodopádu na Islande. Obávam sa, že treba ešte zaťať zuby a šliapať ďalej hore do kopca. Pri pohľade na hodinky začínam byť v miernom strese, pretože je už pol štvrtej a my máme pred sebou ešte strašne veľa kilometrov. Takže kopnite do vrtule a makáme.
Pot mi cícerkom steká po čele aj po chrbte ale pokračujeme v nasadenom tempe. Pod mostíkom cez potok sa vo vode čvachtá psík a my by sme sa k nemu vďačne pridali, keby tá voda nebola taká studená. Zjavne to nie je potok zo žiadneho teplého prameňa. Za mostíkom cesta stúpa ešte kúsok až na neveľkú planinu, kde sa nám otvorí výhľad na vodopád, ktorý sme hľadali.



Svartifoss alebo Čierny vodopád nie je pozoruhodný množstvom valiacej sa vody ani extrémnou výškou, ale pohľad naň je aj tak očarujúci. Prúd vody steká po obrovských čiernych šesťuhoľníkových čadičových stĺpoch, ktoré vyzerajú ako obrovské píšťaly kostolných varhanov. Kamaráti, tak toto chcem vidieť zblízka. (Nie, nie, ja nemusím, ja už ho vidím. Kľudne choďte, ja tu počkám. A pozerám, že nie sám. Ale šup šup, čas beží.) Niektorých členov výpravy výstup zmoril natoľko, že im stačí užiť si pohľad na Svartifoss len tak z diaľky, ale dole k vodopádu to nie je až tak ďaleko, a keď to vezmeme poklusom, tak by to nemalo trvať viac ako päť minút. Úzky hlinený chodníček miestami preložený šmykľavým balvanom klesá až dole pred vodopád, kde zopár turistov loví zábery z bezpečnej vzdialenosti . My ale chceme viac, ako štandardný záber, takže baletíme po mokrých balvanoch v koryte potoka na druhý breh a vo vysokej tráve sa prepletáme až priamo pod vodopád tak, že máme obrovské čadičové stĺpy aj s prúdom priezračnej vody priamo nad sebou. Pohľad na lávu stuhnutú v presných geometrických útvaroch je fascinujúci, ako keby každý jeden stĺp bol odliaty v monumentálnej forme a zasadený do zvláštnej priestorovej koláže. Ten výstup až sem rozhodne stál za tú námahu.

Pri zostupe dolu na parkovisko je už z diaľky vidieť veľký sivý nepriehľadný mrak, ktorý vyzerá ako predzvesť nepríjemnej búrky. Že by sa nám takto k záveru pokazilo počasie? Lenže keby to bola búrka, ten mrak by asi nesiahal až po zem. Zakrátko pochopíme, že to, do čoho mierime, je vetrom zvírený mrak sopečného popola, ktorý pokrýva toto územie po nedávnej erupcii sopky. Čas nás tlačí ako buldozér a tak aj šoféri tlačia plynové pedále hlbšie k podlahe, pretože je už niečo po štvrtej a my sme ešte strašne ďaleko od Keflavíku a ja už začínam mať pocit, že pri plánovaní dnešného dňa som započítala aj dvojhodinový časový posun oproti Slovensku, pretože práve tie dve hodiny nám akosi chýbajú. (Mám asi nejaké dé-já-vú. Nebolo to presne rovnako aj pred rokom?) So stúpajúcim stresom hľadím do mapy a rozmýšľam, ako urýchliť presun tak, aby sme stihli termín odovzdania áut. Bude mi to fakt ľúto, ale asi teda vynecháme zastávku na útese Dyrhólaey, kde sme si mali pozrieť typického Islandského vtáčika Puffina. Nuž, bohužiaľ, minulý rok sme sa tam nedostali kvôli zákazu v období hniezdenia, tento krát to nezvládame časovo. Rezignovane oznámim Romanovi moje rozhodnutie, ale ten radikálne nesúhlasí. Vie, že už minulý rok som prekonala ľahký hysterický záchvat, keď sa mi nepodarilo na vlastné oči vidieť toto zvláštne stvorenie, takže dnes to už nechce riskovať. Na útes ideme a basta. Aspoň na chvíľu, veď je to v podstate kúsok od hlavnej cesty takže desať minút hore dole. Máme pred sebou takmer 150 kilometrov, takže dupnime do vrtule a leťme nízko nad zemou. (Rok o tom počúvam, že škoda že sa tam nedalo a ako sa na neho teraz veľmi teší. A nezaberá ani prísľub, že jej teda ukážeme celkom iných vtáčikov. Nie je čo riešiť, ideme navštíviť Puffina a presun ešte viac zrýchlime. Aj keď tých 150km sa mi veru nezdá. Si si istá? Podľa mňa je to oveľa viac.)
Ako sa tak prepletáme mrakom zvíreného sopečného spadu, míňame auto so slovenskou ešpézetkou. Povedomo vyzerajúci strieborný opel s povedomými tvárami. Veď to sú naši Slováci, s ktorými sme sem prileteli, stretli sme sa v Modrej lagúne a potom aj pri gejzíroch. Mávame a blikáme ako o život a oni keď si uvedomili, že tí šialenci čo sa ich snažia zmiesť z cesty sú mierumilovní priateľský krajania, tiež nám radostne mávajú, ale nášmu tempu ani zďaleka nestíhajú a tak ich nechávame v sivom nepriehľadnom mraku a my sa rútime rýchlym tempom ďalej.



Asi po dvoch hodinách dorazíme k odbočke za mestečkom Vík, ktorá sa z hlavnej cesty spúšťa k pobrežiu s obrovskými skalnými útesmi. Silný vietor víri prach ale nás len tak niečo nezastaví, dokonca ani autobus s turistami, ktorý sa tu motá viac ako pomaly. Trochu šoférskej zručnosti a radšej zavrite oči a už je autobus za nami a teraz zase my prášime pred ním a to nám vadí podstatne menej, ako otočené garde. Interne sme všetci poučení, že na útese sa zdržíme len nevyhnutne nutný čas, kým sa nám podarí objaviť čierneho vtáčika s veľkým maľovaným zobáčikom, ktorého v češtine volajú absolútne nádherne – papuchálek, pofotíme a bežíme. Ako japonská turistická výprava brzdíme šmykom na neveľkom parkovisku a vyskakujúc z áut meníme dlhé sklá na foťákoch a ostríme sokolím zrakom po okolitých útesoch. Operení obyvatelia asi videli aj celého sokola, pretože sa poschovávali a my bezradne skúmame každý centimeter štvorcový a možno aj kubický čiernej skaly ale nikde nič, len chumáče veľkých kamiliek ponakláňaných v prudkom vetre. Cez nazumovaný objektív ale vidím, že za trsom bielych kvetiniek žmurklo oko. Natiahnem zoom ešte o kúsok a je tam!!! Párik Puffinov sa k sebe túli a kvetinky majú ako prírodné maskovanie. A keď sme už odhalili týchto dvoch, aj ostatní sa prestali ukrývať a zrazu boli povyliezaní na kamenných výčnelkoch útesu a opatrne sa nechali fotiť. Naozaj sú to veľmi roztomilé vtáčiky, aj keď ja som si ich predstavovala trošku väčších ale nevadí, radosť nie je o nič menšia. Čas nám bohužiaľ nedovoľuje zdržať sa tu dlhšie, musíme ísť ďalej. (No prosím. Aký malý vtáčik a ako úžasne ťa uspokojil. Neviem či by som nemal aj žiarliť...)



Poslednou naplánovanou prírodnou pozoruhodnosťou na tejto ceste mal byť vodopád Skógafoss. Ostatní členovia expedície vzhľadom na náš časový sklz navrhujú túto padajúcu vodu jednoducho vynechať, ale z môjho pohľadu by to bola škoda. Je to predsa len jeden z najfotografovanejších vodopádov, ktorý nájdete takmer na všetkých turistických materiáloch o tejto krajine, a bola by škoda, keby ho nevideli na vlastné oči. Od cesty je to len niekoľko sto metrová odbočka po pohodlnej asfaltovej ceste, takže keď sme už tu, tak si ho pozrime aspoň jedným očkom. Ako sa približujeme k mestečku Skógar, pastviny aj polia okolo cesty sú výrazne pokryté sivým prachom. Je to oblasť, ktorá bola najviac postihnutá sopečným spadom, pretože tadiaľto vietor unášal všetok sopečný prach zo sopky smerom do Európy. Počas niekoľko týždňovej erupcie bol dokonca vodopád Skógafoss úplne čierny ale keď sme sa dostali bližšie, vidíme, že voda, ktorá padá 25 metrov širokým a 60 metrov vysokým vodopádom je absolútne čistá. Pózovanie vo vodnej triešti je mimoriadne osviežujúce a o kúsok ďalej sa nad kopcom k nebu zdvíha biely oblak pary z krátera sopky. Dva v jednom. Keby sme mohli ostať o deň dlhšie, stálo by za pokus vydať sa odtiaľto na pešiu turistiku horským chodníkom, ktorý vedie cez priesmyk Fimmvörðuháls pomedzi ľadovce Eyjafjallajökull a Mýrdalsjökull, a končí v údolí Þórsmörk. No proste, dnes nie, ideme ďalej. (Horšie je, že gurmánom na zadných sedadlách sa hlásia o slovo prázdne žalúdky a obzerajú sa po stavbách neďaleko vodopádu v nádeji, že to je reštaurácia. Aj je, ale zatvorená. Budú musieť ešte chvíľu vydržať, aj keď mi je jasné, že keď to nemá skončiť ostrou výmenou názorov, niekde bude treba okrem nádrží natankovať aj bruchá.)

Opäť prechádzame úsekom Ring Roadu, ktorý bol v rámci likvidovania následkov erupcie sopky rozrytý a zatiaľ je provizórne dobudovaný ako štrková cesta. Oproti idúcemu autu odfrkol spod kolies auto a ani nevieme ako a máme prasknuté predné sklo na H2. Úplne úžasné, tak celý týždeň prežijeme bez vážnejšej umy na technickom stave áut a teraz, dve hodiny pred koncom toto!!! Ešte že máme pre takéto prípady gravel protection (poistenie proti poškodeniu štrkom). Je to teda síce nemilé, ale my sme krytí.
Nie že by sme videli všetko, čo táto úžasná krajina ponúka, viac sa nám ale do programu asi nezmestí. Je sedem hodín, my sme zhruba 200 km od letiska. Ak máme autá odovzdať do desiatej, tak sa začína skutočný závod s časom. Potrebujeme sa ešte niekde zastaviť na dotankovanie nádrží a úplne sme zabudli, že máme nárazmi poposúvané nášlapy a bolo by vhodné ich nejako dostať do pôvodnej pozície. Znamená to teda ešte minimálne dve zastávky, pretože na opustenom odpočívadle nenatankujeme a naťahovať nášlapy na parkovisku pri pumpe by bolo istotne veľmi slušné divadlo. Nájdeme si teda radšej opustené odstavné parkovisko a chlapi uväzujú ťažné laná o nášlapy a najskôr ťahal čierny toho sivého, a keď už ten mal nášlapy na správnom mieste, ponaťahoval nášlapy ten sivý tomu čiernemu. Nevdojak mi to pripomenulo rozprávku o psíkovi a mačičke, keď sa tí dvaja striedavo vešali na sušiacu šnúru. Keďže je tento servisný zásah vysoko utajený, nikoho ani nenapadlo celú akciu fotiť. Aká škoda. (Fotili to tie dve slečny, čo sa tu zastavili na osobáku. Ale nenechali nám kontakt. Ježíííš, nieee, nič s nimi nechcem. Len kvôli fotkám som myslel.)



Cestovná rýchlosť sa s pribúdajúcim časom postupne mení z komfortnej 90 km/hod po asfalte na 100 až 120 km / hod, čo je už pomerne dosť nad povolenú maximálnu rýchlosť a my dúfame, že tých pár policajtov, ktorí sú na Islande väčšinou zamestnaní na pol úväzku, sa práve venujú svojmu druhému zamestnaniu a nenapadne ich takto navečer postávať niekde s radarom. Rozhodujeme sa, kadiaľ by bolo najlepšie dostať sa do Keflavíku. Pokiaľ z cesty RR1 odbočíme na cestu 42 smer na západ, privedie nás okolo Modrej lagúny až do Keflavíku, bude to cesta, ktorej stav zjazdnosti poznáme a bude to teda voľba istoty, ale už vieme, že je to tak na jeden a pol hodiny. Druhou možnosťou by bolo pokračovať na Reykjavík a odbočiť na cestu 417 a tá by nás mala veľkým oblúkom previesť okolo hlavného mesta a napojiť sa na štvorprúdovku smer Keflavík. Veľký úsek cesty 417 je ale v mape zakreslený hnedou farbou a môže nám kľudne priniesť aj nejakú terénnu vložku, ktorá nás zdrží a to si teraz nemôžeme dovoliť. Na druhej strane táto trasa vyzerá byť o poznanie kratšia ako prvá alternatíva. (Tretiu alternatívu, a to prejazd okrajom Reykjavíku ako minulý rok, hneď v úvode vylučujeme z výberu, pretože je pomalá a úplne nezaujímavá. Ja som za cestu, ktorou sme ešte nikdy nešli, ale uvidíme, ako sa rozhodne kolektív.) Skupinové hlasovanie vo vysielačkách odsúhlasilo druhú možnosť, pretože by sa tu malo nachádzať podstatne viac asfaltových ciest a ten hnedý kúsok na 417ke nejako prekorčuľujeme. Širokou štvorprúdovkou valíme na Reykjavík a pomedzi stĺpy horúcich pár stúpajúcich k červenému slnku sledujeme siluetu hlavného mesta, ktoré ani tento krát nenavštívime. Odbočka na cestu 417 nie je nijako výrazne značená, ale je to jediná cesta široko ďaleko, na ktorú sa dá z hlavného ťahu odbočiť, takže odbočujeme a s napätím očakávame, ako sa bude vyvíjať povrch cesty pred nami. Asfalt sa o chvíľu stráca v štrku (nie že by sme na ňom moc ubrali z rychlosti) ale nie nadlho, pretože o pár kilometrov opäť nabiehame na hladký, novučičko vyzerajúci asfalt, po ktorom sa dá uháňať koľko sa nám len chce. Podľa cedúľ okolo cesty by sa tu niekde malo odbočovať k nejakému lyžiarskemu stredisku a to by mohlo byť dostatočným vysvetlením toho nového asfaltu. Režeme si serpentíny do kopca aj z kopca a necelú polhodinku sme zase na hlavnom ťahu, na ceste 41 z Reykjavíku do Keflavíku. Je štvrť na desať, takže medzičas máme viac ako napätý, pred odovzdaním áut sa musíme ešte zastaviť v hoteli, vyložiť všetku batožinu a aj väčšinu spolucestujúcich a až s prázdnymi autami sa dostaviť do požičovne a to znamená minimálne 15 minútové zdržanie. Ak to máme stihnúť, musíme zase pridať. Pred nami je príjemná asfaltová štvorprúdovka z Reykjavíku do Keflavíku, ktorá priam vyzýva na otestovane rýchlostných limitov. Povolenú 90ku sme vzhľadom na dnešný celodenný časový sklz už dávno povýšili na zhruba 110 -120 km/hod ale ani to už teraz nestačí. Plynové pedále sa postupne dostávajú čoraz nižšie a my s údivom sledujeme, že ručička na tachometri sa postupne dostala až na 160 km/hod. Chlapi výskajú radosťou a ja údivom, ako viditeľne pri tejto rýchlosti mení svoju polohu ručička ukazovateľa stavu nádrže, ako keby si chcela ťapnúť s ručičkou tachometra. Chlapi, ale my by sme mali vrátiť autá s plnou nádržou a pri takomto výkone budeme musieť ešte niekde dotankovať, a na motanie sa po Keflavíku a hľadanie čerpačky už fakt nemáme čas. Moje úpenie nikto neberie do úvahy – to je tá chlapská účelová hluchota, keď počujú iba to, čo chcú, a toto teraz naozaj počúvať nechcú. (Tankovať musíme aj tak, tých pár sekúnd už vážne nehrá rolu.) Hecovanie vo vysielačkách sa stupňuje, na dvojprúdovke sa vedľa seba valia dva Hummre bok po boku a vypĺňajú celú šírku vozovky, že by sa medzi ne snáď ani bicykel nevošiel a pri všetkej tej zábave sme si skoro nevšimli, že v diaľke pred nami si poslušne predpísanou rýchlosťou ide nejaký tmavý golf. Pri našej rýchlosti veľa času na manévrovanie nemáme, ale aj tak sa bez výrazných ťažkostí darí oba Hummre zrovnať do ľavého pruhu, aj keď niekomu by to mohlo pripadať, že to bolo takmer na poslednú chvíľu. Minimálne vodičovi golfu musel pripadať tento losí test desivo, pretože jeho zdesenie sa viditeľne prejavilo zaplávaním jeho drobčeka až na okraj odstavného pruhu, a kto vie, koľko sedení u psychológa musel následne absolvovať, kým si zase sadol za volant. Prepáč kamarát, ale my sa fakt ponáhľame, ale tak dobre, trošku uberieme... (Na tento výkon nie som zrovna hrdý, pretože z hĺbky duše neznášam porušovanie akýchkoľvek predpisov. Ale vidina mastnej pokuty za oneskorené odovzdanie aut je silná motivácia a zásady idú čiastočne bokom. Aspoň že je cesta úplne prázdna a nikoho neohrozujeme. Hummríky to tiež v pohode bezpečne zvládajú, teda až na ten vír v nádrži.)



K hotelu prichádzame niečo pred trištvrte na desať. Nie je čas na nosenie batožiny do izieb, takže všetko len povykladáme na parkovisku, a bežíme za majiteľom hotela Jonasom, ktorý by nás mal prísť vyzdvihnúť na letisko do požičovne. Jasné, príde, ale stačí, keď vyrazí tak o 15 minút neskôr, pretože my budeme musieť ešte absolvovať odovzdávaciu procedúru a obhliadku vozidiel.
Do požičovne to stíhame absolútne presne a obhliadka neukázala nič nezvyčajné, čo by nám požičovňa chcela dať k náhrade, takže nášlapy sme zjavne zreparovali perfektne, a prasknuté predné sklo je kryté poistkou. Takže je to tiež v poriadku a nemusíme nič tajiť. (Chlapec v požičovni si trochu ťahá tričko, že aké perfektné autá nám nachystali, tak ho trochu chladíme popisom porúch, čo nás cestou stretali. Nakoniec je tuším aj rád, že netrváme na žiadnej náhrade za nepohodlie.) Ďakujeme, bolo to super, ale asi sme sa presvedčili, že Hummra si nekúpime.
Jonas prichádza presne včas a odváža nás späť na hotel a do pohodlných postelí. Panák whisky na recepcii je nechutne drahý, ale o to príjemnejší . Plní dojmov z posledného týždňa padáme do vankúšov, pretože ráno zavčasu odlietame a asi by sme nemali zaspať.