Zobraziť témy bez odpovede | Zobraziť aktívne témy Aktuálny čas je Štv, 28.03.2024, 12:20
Dnes je štvrtok 28. marca 2024, meniny má Sona a zajtra Miroslav




Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 32 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2, 3  Ďalší
 Maroko 2013 - cestopis 
Autor Správa
Ťažký Profík
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 22.03.2012, 23:30
Príspevky: 428
Bydlisko: Rožňava
Odpoveď s citáciou
presne tadiaľ by som chcel ísť. Od quarzazate na severovýchod po N10 a z Kelaat M Gouna do údolia na sever až za dedinu Amejgag - tam sú prechody okolo 3000mnm, ale je to asi slepé, takže nazad na N10 a potom z Boumalne Dadés na sever po R704 prejsť cez atlas nasp. na západ ku pobrežiu. Na google vyzerá cesta dosť husto, lebo tá 704 sa v horách mení na úzku šotolinku v strmom úbočí, čo ja nemusím. Tak som zvedavý na ďalšie pokračovanie, že kadiaľ ste išli vy.

_________________
ARO 10,ARO 10, Asia Rocsta, JEEP YJ, TJ, JK

https://plus.google.com/u/0/photos/1180 ... 5400496177


Pon, 06.01.2014, 13:49
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
to, co sme v poslednom popisovanom dni vacsinu casu hladali cestu, to bol prave prejazd zo severu na juh, z osady Tabant na tu cesticku k Amejgag, o ktorej pises. Skutocne ta cesta asi neexistuje, je to len chodnik, potvrdili nam to domaci z opacnej strany a dost vyrazne si pri tom tukali na celo... ale ak ju najdete, ideme tam este raz :)

dalej sme isli cez priesmyk dades a potom sme si to skratili krizom cez hory k priesmyku todra. to bol krasny prejazd, ved uvidis v dalsom dni, pridam ho asi zajtra... ale aj ta cesta okolo (R704) vyzera byt podla fotiek na googli velmi zaujimava a ak pojdeme este raz, dame to pekne dookola... ale nepredbiehajme... :)

a fogy, pozdravuje ta thunderka a pekne prosi, ze ak by si sa tam dostal skor ako my dame repete, ze by poprosila priniest dve originalne modre touaregske satky s ciernymi koncami a arganovy kozmeticky olej, budeme sa revansovat... :smt146


Pon, 06.01.2014, 21:47
Profil ICQ WWW
Ťažký Profík
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 22.03.2012, 23:30
Príspevky: 428
Bydlisko: Rožňava
Odpoveď s citáciou
z Amejgag ide cesta na severozápad cez hrebeň do Almoun n zi. Odtiaľ ďalej na severozápad cez sedlo Tizi el Fougani /3100mnm/ do El Mrabitine. A El Mrabitine a Tabant delí od seba hrebeň 3000-3700mnm. Na google earth je tam vidno už len chodník pre osly a treking. Takže tam je asi konečná. V každom prípade sa aj tam chcem ísť pozrieť.
Idem tam v lete cez prázdniny so ženou. Viem , že tam asi bude horúco, ale iný termín nemám voľný. Chceme ísť na jeepe do Janova, potom trajekt do Tangeru. Po pobreží dole , skoro až ku hranici. Tam je nejaká diablova diera v zemi. Otočka a potom smer vnútrozemie Marakeš-Quarzazate a ďalej na sever po N10, odbočky na údolia a horské prechody, možno aj ten Erg Chebbi. Cestu spať na trajekt nerezervujem. Keď toho budeme mať dosť, objednám trajekt po ceste do prístavu kamkoľvek do európy a hajde domov. Ideme aj sami, ale do leta sa možno ešte nájdu dajakí odvážlivci z ĆSSR na časť alebo celú cestu spolu. Budem rád ak napíšeš/napíšete okrem cestopisu aj múdre rady pre potencionálnych cestovateľov / PHM-hustota čerp. staníc, ako je to s vodou, atď/

_________________
ARO 10,ARO 10, Asia Rocsta, JEEP YJ, TJ, JK

https://plus.google.com/u/0/photos/1180 ... 5400496177


Pon, 06.01.2014, 23:06
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 8 – 22.4.2013

Krvavé fľaky na stenách a štípance na koži sú neklamným znakom, že ten včerajší súboj s komármi nebol len sen. Pri raňajkách na terase pri bazéne konzultujeme miernu úpravu itinerára. Pôvodne bolo plánované, že pôjdeme z Ouarzazate smer juhovýchod po ceste N9 až po mesto Zagora a pozrieme si pieskové saharské duny v tejto oblasti a potom sa nejakými vedľajšími cestičkami skúsime dostať k do údolia Dades. Vzhľadom na to, že už nám ostávajú iba dva dni, musíme trochu redukovať. Duny v oblasti Zagory vynecháme, pretože niečo veľmi podobné by sme mali nájsť aj v oblasti pri meste Merzouga severnejšie, ktoré máme tiež naplánované a nachádza sa tam obrovská piesková duna Erg Chebbi. Tým ušetríme jeden deň a my to po ceste N10 vezmeme na severovýchod priamo k priesmykom Dades a Todra. Takže vstávať baby, ideme ďalej.
Mesto Ouarzazate priťahuje množstvo turistov, pretože je to v podstate filmárske mesto s peknými ružovými hlinenými stavbami a mnohými filmovými štúdiami. Okolie mesta a hlavne krásne piesočné duny sa stali miestom natáčania mnohých hollywoodskych filmov, ktoré sa síce tvárili, že zobrazujú prostredie Sahary, ale natáčané boli práve v tejto oblasti Maroka. Naša generácia by si mohla pamätať film Múmia, alebo Honba za klenotom Nílu, aj keď tých filmov bolo podstatne viac. Vezieme sa mestom a treba povedať, že je to veľmi pokojné mesto a to, že jeho názov v berberskom jazyku znamená Mesto bez hluku je naozaj pravda. Len sem tam sa mihne nejaké auto, široké ulice sú takmer prázdne. Všetky budovy ako keby boli budované v štýle hlinených opevnení kasbah, nie nadarmo sa mestu ako takému hovorí mesto tisíc kasbahov. Niektoré vyzerajú ako keby boli niekoľko storočí staré, iné vyzerajú, ako keby mali sotva desať rokov, ale všetky sú z rovnakého materiálu a rovnakej červeno ružovej farby. My nemáme v záujme loviť fotky filmových štúdií, chceme si pozrieť niečo pekné prírodné, takže smerujeme na výpadovku aby sme sa napojili na cestu, ktorá nás povedie smer údolie Dádes. Takmer na okraji mesta si ale uvedomíme, že máme už len veľmi málo dirhamov a nevieme, ako to bude vyzerať s možnosťou výmeny hotovosti v menších mestečkách, ktoré budeme mať po ceste, takže sa otáčame a ideme pohľadať nejakú banku. Nemusíme ísť ďaleko, hneď pri prvom hoteli, na ktorý sme natrafili, je ceduľka zmenáreň, takže tu stojíme a meníme a už sme aj na ceste.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Cesta z Ouarzazate do Tineghiru smer severovýchod je nazývaná cestou kasbahov a je to skutočne tak. Zdá sa, že cesta vedie vyprahnutou štrkovou púšťou, ktorá je kde tu spestrená oázou, v ktorých vznikli dedinky. Smerujeme do mestečka Kalaát M’Gouna, preslávené pestovaním slávnych marockých ruží, z ktorých sa vyrába ružový olej. Podľa dostupných informácií by sa v tejto oblasti mali ruže zbierať zhruba v máji a na konci zberu sa koná ružová slávnosť. Ako sa blížime k mestu, obzerám sa na všetky, pretože ak sa tu má behom jediného týždňa zozbierať okolo 4000 ton ruží, musia tu byť všade obrovské ružové plantáže, ale nikde nič nevidíme. Len sem tam popri ceste predávajú sušené ruže ponavliekané na lanku do ružových náhrdelníkov. Nuž, tak buď tento rok skončilo vegetačné obdobie ruží podstatne skôr, alebo tento rok ruže nekvitli. Som trochu sklamaná, veľmi som sa tešila, že tie ružové polia uvidíme a hlavne ovoniame. Zastavme sa tu aspoň na kávu, nech ovoniame aspoň niečo.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Zastavíme sa v malej kaviarničke pri ceste, ktorá je súčasťou malej radovky, kde hneď vedľa je predajňa sušených ruží a ružového oleja ale hlavne vidíme tu aj obchodík, v ktorom predávajú typické marocké tuaregovské šatky. Ale pekne po poradí, najskôr kafíčko latíčko s krásne napeneným mliečkom a ide sa nakupovať. Majiteľ predajničky nám ochotne ukazuje šatky rôznych farieb a druhov, ale my chceme také modré, typické pre marockých tuarégov. Majiteľ nevie pochopiť, že aj ja chcem takú istú šatku a snaží sa ma presvedčiť, že to je šatka pre mužov, ale že mne ukáže niečo pre ženy. Najskôr ma navlečie do nejakého čierneho hábu, pás mi previaže nejakým hrubým červeným povrazom, na hlavu mi uviaže šatku so zlatým zdobením a zlatými ozdôbkami po kraji a ešte mi na krk zavesí obrovský žltý guľôčkový náhrdelník. Hrdý na svoje dizajnérske dielo ma otočí k Romanovi, aby si ma obzrel. No ty kokso, marocká cigaňa, ty opováž sa tú fotku niekomu ukázať, veď to je hrozné. Ujo vidí, že nemám pochopenie pre jeho tradičný vkus, skúša ma teda navliecť do ženskej šatky, ktorá je síce veľká takmer ako plachta, ale marocké ženy sú zjavne nižšie ako ja, pretože im je táto zavinovačka po všetkých zákrutoch a obtočeniach dlhá až po päty, ale mne z nej trčia nohy takmer od pol lýtok. Ďakujem za pokus, ale naozaj by som chcela takú tú typickú chlapskú modrú a tak sa s tým majiteľ obchodu musí zrovnať, ak mi chce niečo predať. Lenže šatka ako taká by nemala žiaden význam, keby sme ju nevedeli uviazať presne tak, ako si to viažu tuarégovia. Ujo nám ochotne dáva názornú inštruktáž a my sa učíme a ešte si to aj fotíme a točíme na mobily, aby sme si šatky vedeli uviazať aj sami. Takto ozvláštnení si sadáme do áut a ideme ďalej.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Tvárime sa ako rodilí tuaregovia, skoro lokálni, ale po chvíli skonštatujeme, že napriek tuaregským šatkám alebo možno práve vďaka nim my jediní vyzeráme ako turisti, pretože tie šatky tu na hlavách nemá nikto iní.
V Boumale Dades odbočujeme z cesty N10 na vedľajšiu cestu R704 do údolia Dádes. Máme v pláne spraviť si okruh cez tiesňavy Dádes a Todra. Dedinky popri ceste rozhodne vyzerajú modernejšie ako tie horské, ktoré sme videli v Atlase, ale aj tak sú stavané v takom tradičnom štýle, že má človek pocit, že všetky tie domy sú skutočne hlinené. Možno majú len omietku z hliny ale aj tak je krásne ako to celé vyzerá, proste celá dedina je vo farbe okolitého terénu. V jednej zákrute je kopec pred nami akýsi iný. Všetko naokolo vyzerá ako štrkovo hlinená usadenina, ale tu sú také zvláštne skaly, ako keby niekto rozrobil celú túto horninu na husté bahno, nabral si ho plné dlane a vyprskol ho na kopec pred sebou. Pod týmto zvláštnym útvarom je nádherná zelená oáza s poliami, stromami a pretekajúcou kalnou riečkou. Pekná idylka.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Cesta začína výrazne stúpať po ľavom svahu a ten kopec napravo stúpa od koryta riečky veľmi strmo. Serpentínová cesta nás vedie až na vrchol priesmyku, kde je v skale ako na obrovskej terase postavený hotel. Nádherné miesto, ale vyzerá to tu byť neskutočne veterné, tam by som na terase asi nechcela sedieť. Rovnako prudko ako sme vystúpali teraz zasa klesáme na samé dno tiesňavy. Úzka asfaltová cestička vedie tesne popri riečke, ktorá tu tečie a miestami sú oddelené niekoľkými vrstvami napieskovaných vriec, keby náhodou chcela voda zaliať cestu. Okolité skaly stúpajú kolmo na jednej strane popri ceste a na druhej strane z vody a neposkytujú viac priestoru než možno 8 metrov. Táto dramaticky vyzerajúca tiesňava leží medzi horskými pásmami Atlasu a Antiatlasu a nie je síce príliš dlhá, ale je skutočne pôsobivá. O niekoľko sto metrov sa skaly zase roztvárajú ako doširoka otvorená náruč, skaly ostávajú za nami a cesta nás vedie krajinou, ktorá pri pohľade z cesty vedúcej akoby po najvrchnejšom leveli, vyzerá ako Grand Canyon. Rieka Dades po tisícročia tvarovala terén všade naokolo a odviedla skutočne veľkolepú prácu. Zastavme sa nachvíľu, toto si zaslúži viac ako fotku cez predné sklo. Šoférov pomaličky začínajú svrbieť prsty na volantoch, dnes sme už mali asfaltu pomerne dosť, chcelo by to nejakú terénnu vložku.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Podľa papierovej mapy a aj podľa Romanových satelitných snímkov by sa niekde okolo dedinky M’semir malo dať odbočiť do hôr a pri troche šťastia to, čo vidíme na mape by mohla byť prejazdná cestička a nie len oslí chodníček. Tú správnu odbočku sme najskôr trošku prebehli, ale nie veľmi, len možno o sto metrov, tak to nie je až taká hanba, že sa zase otáčame a ideme ju hľadať z opačného smeru. Keby tu aspoň niekde mali nejaké značenie, nejaké medzidedinské značky. Ja naozaj netuším, ako tu dokáže jazdiť turista, ktorý nie je vybavený navigáciou so satelitnými mapami, pretože papierová mapa je skvelá pre priestorovú orientáciu, ale hľadať odbočky by som podľa nej nevedela, aj keď už v oblasti navigácie mám zvládnuté pomerne dosť. Takže druhý pokus a sme na trase, ktorá by nás mala priviesť na cestu R703. Štrková cestička vedie pomedzi kopce a vyzerá byť pomerne používaná, teda vidno na nej koľaje po dvojstopom motorovom vozidle, aj keď široko ďaleko žiadne nevidíme. Zato oproti nám pomaly kráča kolóna oslíkov naložených trávou tak, že sa čudujeme, že ich nožičky nesú, a popri nich kráčajú teplo naobliekané ženy. Nie sú veľmi nadšené, že ich fotím, ale sorry dámy, keď musíš, tak musíš. O pár kilometrov ďalej míňame ďalšiu podobnú kolónu, čo tam majú nejakú ženskú kooperatívu? Tam, kde sú medzi kopcami trsy trávy najväčšie narazíme na skupinku žien, ktoré ešte nemajú oslíkov naložených, zatiaľ len chystajú balíky trávy, ktorými potom obložia nešťastne vyzerajúcich oslíkov. Ak by si niekto myslel, že sa tu tráva chystá tak po našom, minimálne s kosou a hrabľami, tak je na veľkom omyle. Tunajšie ženy pekne s ohnutými chrbtami ručne trhajú trávu tak, že rozhrnú trs trávy a vytrhávajú z neho len tú čerstvú zelenú trávu, nie takú, ktorá vyzerá už preschnuto. Z niekoľkých hrstí trávy uviažu snopček, a snopčeky viažu do balíčkov, ktorá viažu do veľkých balov a kladú na plachtu, ktorú sa nakoniec spoločnými silami pokúsia naložiť heavy duty oslíkovi na chrbátik. Ešte, že to majú k dedine dole kopcom.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Naša cesta ale vytrvalo stúpa, už sme vysoko nad 2400 metrov a ešte stále stúpame. Uvidíme, kam sa až dostaneme. Vo výške 2650 metrov sa cesta v sedle láme do ďalšieho údolia, asi sme dosiahli najvyšší bod tohto prejazdu, skoro ako keby sme boli na vrchole Gerlachu, chýba nám už len zopár metrov. Počkajte, oslávime aspoň jedným panákom. Podávam Braňovi a Mariánovi poháriky z oka do okna a tešíme sa z nádherných výhľadov. Nebuďte leniví, dajme aj exteriérovú fotku, aj keď v tejto výške je to v kraťáskoch veľmi osviežujúce. Cesta úhľadnými zákrutami klesá do červeno oranžového údolia pred nami a napriek tomu, že je štrková, je taká pohodlná, že Braňo hľadá kadejaké skratky, aby sa trošku na terénny spôsob ponatriasali. Uprostred ničoho vidíme od skál k ceste bežať dve postavy. Sú to deti, pastierikovia kôz, chlapec a asi dievča, aj keď jej hlas skôr znie ako keby robila ochutnávača cigariet pre koncern Philip Morris minimálne 20 rokov. Niečo sa nám snažia povedať, ale oni nevedia anglicky a my nerozumieme ich reči, ale z posunkov vytušíme, že by nám chceli predať to, čo vyzerá ako skamenelina nejakého slimáka. Táto oblasť je známa výskytom fosílií, takže by to mohlo byť aj pravé a tie deti vyzerajú skutočne biedne, tak im dajme nejaké dirhamy a cukríky a poďme. Pri tom, v akom prostredí tu tie deti žijú a ako vyzerajú domnievame sa, že práve pre rodinu zarobili peniažky, z ktorých prežijú aj s rodičmi aspoň týždeň, a to sme im dali ekvivalent asi tak 6 eur.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Štrková cestička sa ďalej kľukatí červeno oranžovým údolím s kopcami tvarovanými vodou a vetrom do rôznych útvarov. Pod niektorými skalnými prevismi je vidieť začmudenie od dymu, asi tu majú pastieri prechodné bydlisko. Postupne klesáme a napájame sa na cestu R703 kúsok pred mestom Tamtattouchte. Sme dosť vytrasení a nezaškodila by prestávočka s čajíkom alebo čerstvou pomarančovou šťavou. Stačí si priať. Blížime sa ku kaviarni, vedľa ktorej je pomerne pohodlne vyzerajúca krytá terasa so sedením. Nie je treba žiadne otázky, odbočujeme rovno k terase. Na laviciach s veľkými vankúšmi namiesto opierok sa pohodlne usalašíme a čakáme, či si nás niekto všimne. Naše autá sú dosť neprehliadnuteľné, majiteľ kaviarne si všimne, že mu niečo vrhá tieň pred dverami. Ochotne nám ponúka aj kávu, aj čaj aj pomarančovú šťavu a keďže sa nám nechce rozmýšľať, na čo máme chuť viac, dáme si to všetko. Majiteľ na nás chvíľku prekvapene hľadí a keď pochopí, že naozaj nám to môže začať nosiť a poradie dodržať nemusí, spokojne odkráča do kaviarne pripraviť nám nápoje. Roman ide preskúmať, čo sa nachádza na streche nad terasou, pretože tam videl schody a vraj je tam tiež ďalšie sedenie ale v takom beduínskom štýle aj so stanom. Dones mi ukázať fotečku, mne sa fakt nechce vstávať, mne sa tu dobre leží. Dalo by sa tu polihovať kľudne aj celý deň, no máme pred sebou ešte kus cesty, nerada vás zdvíham, ale poďme.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Smerujeme na Tingir a po ceste by sme mali ešte prejsť cez roklinu Todra. Skaly okolo nás sa postupne zvierajú čoraz bližšie k ceste, ktorá sa kľukatí pozdĺž vyschnutého koryta riečky. Keď sa topia snehy hore v kopcoch, asi tu musí voda celkom slušne valiť. Zrazu za zákrutou vidíme mierne vyvýšené štrkové parkovisko a cesta akoby išla priamo do červenej skaly. Marián oznamuje, že toto je Todra, pamätá si to zo svojho prvého tripu v Maroku. Pri pohľade z parkoviska roklina vyzerá ako uzučká štrbina v skale, taká úzka, že do nej ani slnko nedopadá. To je fakt sila. Toto si zaslúži zopár fotiek, ale peši sa mi ísť nechce. Tak to spravíme tak, že ja sa vystrčím z okna auta, sadnem si tam takto bokom a pôjdeme pekne pomaly a ja budem takto fotiť. Krížové stavce stuhnuté od niekoľkodňového natriasanie v aute chvíľu protestujú, keď sa ohýbam v okne, ale čosi tam puklo a buď to bolo to, čo m tam bolelo a už to bude ok, alebo zvyšok cesty strávim v okne, lebo ma z neho už nikto nezloží. Ale to budeme riešiť až o chvíľu. Tento štýl sedenia nie je veľmi stabilný, zakvačím si radšej jednu nohu pod sedadlo a snáď sa v prípade nejakého natriasania udržím. Tesne pred vstupom do rokliny je niekoľko predajných stánkov s drobnou vetešou, ale do úzkej rokliny sa zmestí už len jednoprúdová cesta a rovnako široké korýtko vyschnutej rieky. Skaly po oboch stranách vyzerajú, ako keby sa roztvorili iba nachvíľku, kým sa prešmykneme na druhú stranu a za nami určite zapadnú do seba. Mám pocit, že je to tu také úzke, že ak si Roman nedá pozor, tak mi sediacej v okne oškrie chrbát. O pár desiatok metrov ďalej sa roklina výrazne rozširuje a slnko má možnosť osvetliť biely štrk v suchom koryte, ktorý príjemne ladí s červeno oranžovými strmými skalami. Vo výklenkoch v skale popri ceste, všade, kde sa to dá, sú predajné stánky s ručne tkanými kobercami, šatkami a kadečím iným. Na druhej strane koryta riečky v najširšom mieste dna rokliny je dokonca postavená pomerne veľká reštaurácia, no vyzerá opustená. Zato pod skalou na roztiahnutej deke piknikuje trojica mužov, čajník, pomaranče, mäsko v plastovom lavóriku čaká na špízoch na horúcu pahrebu. Fotím si ich, a oni si na oplátku fotia nás. Roklina Todra sa ešte na chvíľu zúži, a po pár desiatkach metrov skaly ako keby niekto uťal, sme v širokom plochom údolí s palmami a dedinkami.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Smerujeme na Tingir, najväčšie osídlené mesto v tejto oblasti, ktoré pozostáva z terasovite stavaných domčekov z červených hlinených tehiel, ktoré dokonale kopírujú línie okolitej krajiny a to všetko je akoby obalené záplave zelene rozsiahleho palmového hája. Máme veľmi dobrý medzičas, je niečo pred treťou a my naberáme smer náš dnešný cieľ – piesková duna Erg Chebbi, niekde pri meste Merzouga. Nabiehame na hlavnú cestu N10 a z nej by sme mali odbočiť na cestu R702 na Erfoud a z Risani by nás cesta N13 mala doviesť až k Erg Chebbi. Roman chvíľu študuje satelitné mapy a má pocit, že by sme mohli ísť aj inou cestou, nie je treba ísť na Erfoud, pretože to by bola cesta tak trošku oblúčikom. Ak by sme z cesty N10 odbočili na R113 smer Alnif a tam sa napojili na N12 smer Risani, tak by to bolo o čosi priamejšie. Lenže tá prvá trasa je v papierovej mape vyznačená peknou hrubou červenou, to znamená dobrá asfaltka až takmer po Erg Shebbi, ale táto druhá trasa je v mape kreslená len tenkou hnedou čiarkou, to zase bude nejaká štrkovka. Akože nie že by mi štrkovka vadila, ale po tej asfaltke by sme možno zrýchlili presun. Lenže Roman podľa satelitnej mapy konštatuje, že by predsa len skúsil tú druhú možnosť, lebo jemu sa tá cesta páči. Niekedy treba dať za pravdu aj vlastnému mužovi a som príliš unavená na to, aby som tu ďalej argumentovala, tak poďme, kadiaľ chcete. Mne sa už aj tak tak zíva, že neviem, či udržím oči otvorené dostatočne dlho na to, aby som mohla povedať, že ja som to hovorila. Posledné, čo si pamätám je, že cesta je napriek záznamom v mape pekná široká a asfaltová a potom si už pamätám len jemné pohupovanie auta a upadám do zvláštne hlbokého spánku. Po hodine rýchlej jazdy, keď sa mi podarí rozlepiť oči a utrieť slinku, ktorá mi steká z kútika úst až po rameno, je cesta ešte stále asfaltová, ale charakter krajiny sa úplne zmenil. Všade naokolo je vyprahnutá púšť, ale taká štrková, sem tam spestrená plochami žltého piesku, ktorý si vietor presýpa z jednej strany cesty na druhú ako sa u nás v zime presýpajú snehové jazyky. Chalani, sorry, ja potrebujem toaletnú prestávku a je mi jedno, že tu nie je žiaden kríček, za ktorý by som sa schovala, postačí aj predný nárazník. Kým si ja vybavím, čo ma tlačí, Braňo to už nevydrží a blázni sa s autom v piesku okolo ako malý chlapec. Driftuje a piesok prská dovysoka a Roman by sa aj pridal, keby sa nebál odtiahnuť do púšte s autom, za ktorého predným nárazníkom sa krčí jeho cikajúca manželka. Čiastočne endorfínovo saturovaný sa Braňo vracia naspäť na asfaltku a zase si necháme olizovať pneumatiky pieskovými jazykmi. Do Rissani vchádzame cez veľkú ružovú murovanú bránu so zeleným zdobením. Hneď za bránou je kruhový objazd a nám sa zrovna tu musela zblázniť navigácia a nikde žiadna smerovka. No nič, tak odstavme tu pri obrubníku a skúsime to celé reštartovať. Ako si tak ďobkáme do navigácie, podíde nám k autu chlapík a snaží sa zistiť, kam máme namierené. Jasné, ďalší, čo by nám za minimálne desať eur robil sprievodcu na najbližších päťsto metrov. Slušne sa poďakujeme a trpezlivo čakáme, kým nabehne navigácia a pochytá si všetky potrebné satelity. Už je všetko v poriadku, Andrejka už hlási, že z kružáku máme zvoliť prvý výjazd, takže ide sa. Rissani sa javí byť pomerne rušné mestečko a na rozdiel od ostatných miest, kde ženy chodili síce zahalené, ale ich odev bol pomerne farebný, tu je zrazu výrazne vyššia koncentrácia žien v typických čiernych abayach a takmer všetky majú tváre zahalené na štýl tankistka, len s malým priezorom pre oči. Asi je toto podstatne ortodoxnejšie moslimská oblasť než tie, po ktorých sme chodili doteraz. Kľučkujeme po kruhových objazdoch a širokých aj úzkych uličkách a čudujeme sa, že aj keď je Erg Chebbi jednou z najlákavejších turistických oblastí, nevideli sem jediný smerovník, ktorý by naznačoval, ktorým smerom vedie cesta.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Za mestom sa dostávame do absolútneho prázdna, len rovná asfaltová cesta a štrková púšť. Kus pred nami sa k nebu zdvíha čudný mrak, nejaká povrchová baňa, kam by som bez hermeticky utesnenej kyslíkovej dýchacej súpravy nevstúpila, ale tí robotníci tu pobehuj len tak a nemajú ani rúšky na nose. Blázni. Ktovie, akú životnosť má taký robotník v tejto bani, lebo veď podľa mňa musia každý večer vykašliavať vysokokvalitný kleber. Cesta pred nami je kde tu označená varovnými ceduľkami, že si treba dávať pozor a čím ďalej tým viac začína byť zahalená vo vetrom rozvírených piesočných jazykoch. Okolitá kamenná púšť je čoraz viac presypaná pieskom a my začíname byť nervózni, pretože tu niekde by už mohla byť tá veľká piesková duna, ale netušíme ako ďaleko od cesty to bude a aká je vlastne veľká, či ju uvidíme alebo ju budeme musieť hľadať. Zarývame oči do obzoru pred nami a snažíme sa rozoznať v jemnom opare nad zemou niečo, čo by nám napovedalo, ktorým smerom máme ísť, keď tu si uvedomíme, že v diaľke pred nami z hnedožltej kamennej púšte vyrastá oranžovo červená obrovská piesočná duna. Odmeriavame po asfaltke ďalšie kilometre a to, čo sme identifikovali ako dunu pred na ľavo pred nami pomaly narastá, takže asi nepôjde o fatamorgánu, veď na tento jav je dnešných 23 stupňov predsa len príliš nízka teplota. Na prvej možnej odbočke odbočujeme z asfaltky a na ujazdenom piesku na hlinenom podklade pneumatiky úplne stíchnu. Auto ide ako po vankúši a síce nevieme presne kam, ale ideme po vyjazdenej ceste označenej drevenými kolíkmi. Za nami sa víri mračno jemného piesku, čo sa Braňovi a Mariánovi príliš nepáči a preto vybehnú mimo označenú cestu a uháňajú po štrkovo piesočnom teréne popri ceste hneď vedľa nás. Chalani si to zjavne užívajú a ujúkajú do vysielačiek ako malé deti. Sme pomerne blízko obrovskej piesočnej duny a prichádzame na križovatku ujazdených piesočných ciest. Na pravo aj na ľavo od nás takmer na okraji oranžovej piesočnej dun vidíme stavby, budú to asi hotelíky, aj keď to nie sú žiadne výškové budovy rezortného typu, ale nízke budovy kasbachového typu, pieskovej farby, dokonale zladené s farbou okolia.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ideme sa pozrieť doprava. Hotel La Baraka je síce ku križovatke bližšie, ale zdá sa byť úplne opustený a predná brána je zatvorená. Ideme sa pozrieť zboku, či nenájdeme nejaký náznak života, ale okrem upustených o stenu opretých lyží a snowboardu s lyžiarkami, ktorý je tu asi skôr sandboardom, sme tu nič nenašli. Braňo nevydrží, dupne na plyn a už aj s autom pláva po vlnkách sýto oranžového piesku. Po chvíľke je zase pri nás aj s úsmevom od ucha k uchu. Čo môj pekný, orgazmus? Jasne, pozrite na neho, aký je vytešený. Popri ďalšom opustenom hotely a niekoľkých akoby zabudnutých ťavách sa blížime k ďalšiemu hotelu, ktorý vyzerá ako zámoček z piesku. Dúfam, že aspoň tu niekto bude, ináč budeme nocovať pri tých ťavách. Ináč, všimli ste si, že v celom Maroku sme videli strašne málo tiav? Muly a oslíky, tých tu bolo mrte, ale tiav sme doteraz videli asi desať vrátane tých štyroch pred chvíľou. Hotel Auberge Les Dunes D’Or má vstupnú bránu otvorenú dokorán a na parkovisku stojí niekoľko áut, čo je dobré znamenie. Dokonca je tu niekoľko motoriek, ktoré vyzerajú ako keby ich tu len pred chvíľkou niekto odložil, ešte je cítiť pach horúcich výfukov.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

S Robinom ideme pohľadať recepciu a spýtať sa, či sa tu dá dnes v noci príjemne skloniť hlava. Za veľkými drevenými dverami prechádzame krásne zelenou záhradou s rozkvitnutými sýto ružovými oleandrami. Za ďalšou bránou vchádzame na centrálne nádvorie s bazénom a ručne stlčenými zaujímavo tvarovanými drevenými stoličkami a kreslami. Cez nádvorie k nám kráča mladý muž s úsmevom od ucha k uchu. Samozrejme, že má dve voľné izby a samozrejme, že nám ich ukáže. Z recepcie berie dva kľúče a vedie nás do pravého krídla, kde sa nachádza átrium okolo ktorého sú po všetkých stranách dvere do izieb. Prečo tie, čo nám chce ukázať práve tie, ktoré sú úplne na najvzdialenejšom konci tohto krídla? Keď nás mladý muž vovedie do prvej izby, okamžite je mu odpustené, že nám uštedril túto prechádzku naviac. Izby sú dokonalé, vyzerajú, ako keby boli omietnuté hlinenou omietkou, vyzerajú, ako keby boli postavené tak, ako sa tu stavalo aj pred tristo rokmi, ale sú čistučké, postele na vysokých matracoch, a to, čo vyzerá ako sklenené dvere na balkón sú dvere na terasu otočené priamo na vetrom zvlnenú oranžovú piesočnú dunu. Mladý muž citlivo chvíľku mlčí a čaká, kým zavrieme ústa a potom nám naznačuje, že máme ísť za ním hore po schodoch, ktoré sme si síce pri vstupe do izby všimli, ale vôbec netušíme, kam by mohli viesť. Nemôže zažať svetlo, pretože ešte dvadsať minút bude trvať výpadok elektriny, takže po tme stúpame k dreveným dverám a za nimi sa ocitneme priamo na streche nad našou izbou, nad terasou, na ktorej nám padla sánka dolu pred minútkou. Wow, tak toto je absolútne úžasné, odtiaľto budeme ráno sledovať východ slnka. Vraciame sa k autám a jediné, na čo sa zmôžeme je informácia, že baby, toto musíte vidieť, tu proste ostávame. Berieme batožinu a ideme sa ubytovať. Rovnako ako pred chvíľkou ja s Robinom, tak aj Roman, Braňo a Marián nadšene pobehujú najskôr po terase pred izbou a potom po terasách nad izbami a zhlboka vdychujú chladnúci večerný saharský vzduch. Je tri štvrte na šesť, slnko o chvíľu zapadne, večeru nám pripravia až tak zhruba o hodinku, poďme sa ešte pozrieť von do piesočných dún.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Chalanom nie je treba viac navrhovať. Cez átrium sa vraciame k centrálnemu nádvoriu, ktoré je osvetlené tlmeným svetlom a okolo bazéna striekajú tenkými prúdikmi vody fontánky. Asi už nabehla elektrina, to znamená, že asi bude aj tá večera ;) Chalani sa tešia, že si vyskúšajú jazdu v piesku, v podstate sa na toto tešia od začiatku a je mi jasné, že o chvíľu im bude zmes endorfínov a adrenalínu striekať aj z uší. Prvé ponorenie kolies do malej duny naviateho piesku je také trošku rozpačité, ako keď človek ochutnáva horúcu polievku a bojí sa vložiť si celú lyžicu do úst, aby si nepopálil jazyk. Aj chalani len tak trošku vybehnú na najnižší pieskový kopček len tak z kraja, zadné kolesá ešte na tvrdšom podklade, že keby čosi. No dobre, asi treba pozatvárať všetko čo sa dá – v prvom rade okná, potom náhon na všetky štyri, a keďže na štandardnom Pajere sa toho viac ponastavovať ani nedá, ideme na to. Roman sa s autom otočí, kúsok sa vráti, aby si spravil priestor pre rozbeh a už ho nezastaví ani moja otázka, či si je fakt istý. Dynamicky vyletí asi na 5 metrovú dunu pred nami, stočí volant prudko doľava a urobí manéver zákrutou dolu asi tak, ako to videl u jedného profesionálneho desertového drivera v Dubajskej púšti. No môj pekný, tak tuto mi zastav, ja si vystúpim, kým mi od strachu cvrkne a budem to radšej fotiť. Roman pochopil, že ak si chce toto piesočné bláznenie užiť, bude lepšie, keď poslúchne a Robino v minúte pochopil, že je to jedinečná šanca vystúpiť z auta a nemusieť nič vysvetľovať. Braňo s Mariánom sú už za horizontom prvej duny a Roman nechce ostať pozadu, dupne na plyn a stráca sa v spŕške zrniek piesku. Ja a Robino fotíme, kým nám to svetlo dovolí, a chalani čmárajú po piesku chaotické čiary kolesami áut. Akoby sa z piesku vynoril, zrazu k nám kráča nejaký muž tlačiaci bicykel. Bicykel? V púšti? To je ako ťava na islandskom ľadovci. Muž v rifliach, kockovanej košeli a s hlavou zahalenou v čierno oranžovej šatke ide priamo k nám. Chvíľu sa na seba usmievame, a potom sa mi prihovorí lámanou angličtinou. Vysvetľuje mi, že žije tu, v púšti, kúsok od Alžírska a život je tu veľmi ťažký, pretože je tu veľmi málo práce a turisti sem tiež chodia len pár mesiacov v roku, pretože v lete je tu príliš horúco a v zime tu zas nie je veľmi teplo. Ťažko odhadnúť, koľko môže mať rokov. Podľa postavy, držania tela a podľa svetla v očiach by som odhadovala, že môže mať tak okolo tridsať, ale tvár má prerývanú hlbokými vráskami. Možno je to dôsledok pôsobenia drsnej klímy, a možno má štyridsť rokov a ja proste neviem odhadovať vek.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Mladý muž položí bicykel, kľakne si do piesku a z tašky, ktorú má prevesenú krížom cez plece začne vykladať rôzne predmety. Sú to výrobky z lešteného mramoru, malá misky, mydelničky, ťavičky, a iné a vysvetľuje mi, že je to všetko ručne vyrábané a keby sme si niečo kúpili, veľmi by sme mu pomohli. Mištičky s motívmi fosílií nie sú škaredé, ale aj tak si myslím, že sú to továrensky vyrábané výrobky, sú príliš dokonalo hladké a jednoliato lesklé na to, aby to bol ručný výrobok. No dobre, niečo si vyberiem, aj tak potrebujem nejakú vec na odkladanie drobných šperkov, ktoré nosievam, ale teraz budeš musieť počkať, lebo tuším práve Braňo zapadol a musím to ísť fotiť, keď už som to ich bláznenie posledných desať minút nesledovala. Strieborné Pajero má kolieska celkom slušne zahrabané v piesku a čím viac sa snaží nimi otáčať, tým hlbšie sa zabárajú. To nemá význam, skúsime to vytlačiť. Opäť akoby sa z piesku vynorili blížia sa k nám ďalší dvaja muži v tradičnom berberskom oblečení a keď nás vidia, ako sa snažíme tískať, ochotne priložia ruku k zadku Pajera. Ani štyrom chlapom sa ale nepodarí rozhúpať dve tony zaborené v piesku dostatočne dynamicky na to, aby sa Braňo dokázal pohnúť ďalej. No nič, bude lepšie, keď ťa Roman skúsi potiahnuť. Ešte, že sa Braňovi pri prejazde nejakou malou rybárskou dedinou podarilo kúpiť v jednom rybárskom obchode kus lana, keďže ťažné lano zjavne k základnej výbave vozidla v tejto krajine nepatrí. Prvý pokus nevyzerá veľmi pozitívne. Chalani natiahli medzi autami lano len tak jednoducho jeden koniec na jedno auto, druhy koniec na druhé. Po dvoch zhupnutiach ale lano bez varovania prasklo a môžeme byť radi, že niekomu nešvihlo po lýtku. Chalani majú našťastie niekoľkoročné skúsenosti z offroadovania a teda aj rôznych spôsobov vyprosťovania a ťahania, takže neprepadajú panike, berú dlhší zvyšok lana a ide sa ešte raz. Tento krát ale lano natiahnu na dvakrát, čiže jeden koniec na jedno auto, do ťahacieho oka na druhom aute a zase naspäť k tomu prvému, čím sa vraj zdvojnásobí pevnosť lana. No ja neviem, ste si istí? Jeden z berberov sa snaží holými rukami odhrabávať piesok spod kolies. Počuj ujo, poď sem na bok, lebo ti prejdú po rukách. Roman ťahá a Braňo sa snaží jemne pridávať, lebo lano zlovestne vŕzga a ja už vidím, ako zase praská a ako tu to auto budeme musieť nechať na večné veky alebo budeme musieť čajovými lyžičkami prehádzať polovicu duny, aby sme ho vyslobodili zo zajatia piesku, ale zrazu sa obe autá pohnú a všetci skáču od radosti.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Človek by čakal, že sa chlapci poučili a že budú radi, že sú autá zase v pohybe a odstavia ich niekde mimo piesku, ale opak je pravdou. Ani sa nestihnem nadýchnuť a už zase miznú za dunou a ďalej sa bláznia. Nuž, ako chcete, ale komu neni rady, tomu neni pomoci. S robinom sa vraciame k mramorovým lešteným predmetom vyloženým v piesku. Jeden zo starších berbersky oblečených mužov stiahne Robina k sebe a tiež začne na piesok vykladať podobné misky a leštené kamenné výrobky. Obaja spravíme nejaké drobné nákupy a možno to nie je za najlepšie ceny, ale čo to sme zjednali a aspoň budeme mať malé trvanlivé suveníry.
Zapadá slnko, púštny piesok mení farbu z oranžovej na béžovú a aj vzduch sa začína citeľne ochladzovať. V diaľke vidíme niekoľko tiav s turistami na chrbtoch, ako sa vracajú z tripu. Jeden z berberov opodiaľ kľačí na kolenách a hlavu skláňa k zemi. Modlí sa večernú modlitbu pri západe slnka.
Svetla rýchlo ubúda, ani fotiť už sa nedá a pomaly by sme možno mohli ísť aj na tú večeru, čo vy na to? Šoféri sú už tiež pomerne vybláznení, ale Braňo dá ešte jeden pokus na podhustených pneumatikách. Vraj sa tak jazdí lepšie, ale po tme už to asi nemá veľmi význam. Na parkovisku pred hotelom si z kufra nášho auta potrebujem vybrať ešte jednu tašku, takže Roman mi otvorí dvere do kufra, ale keď sa ho potom snažím zabuchnúť, akosi to nechce ísť. Skúšam ešte raz a zase tam niečo zavadzia. Skúša aj Roman a zisťuje, že pri nadskakovaní na dunách sa asi niekde niečo pohlo, posunulo a pokrivilo a teraz je ľavá časť zadného nárazníka nejaká vysunutá a bráni zadným dverám aby sa zavreli. No super, stálo vám toto za to? Som zvedavá, akú škodu nám za toto v požičovni vyčíslia. To sme si pomohli. Roman ale nezdieľa moje podráždenie, jednoducho vylezie na zadný nárazník a niekoľkokrát po ňom poskacká. No super, tak ešte ho aj úplne urvi, už len to nám chýba. Lenže potom skúsi zadné dvere zabuchnúť a čuduj sa svete, zaklapnú absolútne bez problémov. Musím uznať, že fyzické násilie sem tam nejaký ten problém vyrieši.

Obrázok Obrázok Obrázok

Zo dva zdravotné u Braňa a Mariána na izbe ideme na večeru. Centrálne nádvorie s bazénom je osvetlené tlmenými svetlami. Niekoľko ubytovaných turistiek posedáva na krivoľakých drevených stoličkách. Jedno z driev zbúchané kreslo vyzerá mimoriadne vtipne, tam si idem sadnúť a niekto ma odfoťte. Keď sa ale na to kreslo pozerám z tohto uhla, veď to vyzerá ako koza na gynde. Veď aha, tieto opierky sú úplne ako robené na to, aby som si tam vyložila doširoka rozkročené nohy, aha a aa aaaaaaaaaa aaaaaaaaaaaaaaaaa. V sekunde som prekotená na chrbte a môžem byť rada, že ani ja ani to divotvorné kreslo sme neutrpeli žiadnu fyzickú ujmu, ale ak sa budete ešte chvíľu rehotať, tak k nejakej ujme prídete vy  No dobre, ale už fakt stačí, som rada, že ani vám ani tým turistkám tam opodiaľ necvrklo a ani nikomu žilka od smiechu nepraskla a ja sa idem ticho hanbiť dovnútra.
V jedálni to už krásne vonia, uchytíme si jeden stôl so sedením na laviciach s veľkými vankúšmi za chrbtom na jednej strane a s veľkými taburetkami na druhej strane a čakáme, čo sa bude nosiť. Tajming najlepší nemajú, takmer trištvrte hodinu nás nechajú sedieť len tak pri minerálke, ale asi to bude aj kvôli tomu výpadku elektriny podvečer. Keď už sme sa takmer presvedčili, že hlad je len prezlečený smäd, pristane na našom stole tanier so zeleninou a veľký tajinový hrniec. Keď mladý muž, ktorý nás obsluhuje, zodvihne klobúčik hrnca a odkryje jeho obsah, všetkým sa nám spustia slinky ako Pavlovovým psom.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Chlapi, toto nepotrebuje žiaden úvod, poďme rovno na jadro a záver. Rovnako dobre ako to vonia, tak to aj chutí a mne je jasné, že tento trip sa určite podpíše na mojej váhe, ale to teraz nie je podstatné. Teraz je podstatné, aby sa mi ušlo zo všetkého a ešte by som si aj tento kúsok chlebíka chcela namočiť do výpeku, čo ostal v tajine a úplne najlepšie by bolo, keby sa mi na chlebík podarilo odrypnúť trošku tej pripečenej cibuľky, pretože aj tá je strašne dobrá. Napriek tomu, že bedeker o Maroku niekoľkokrát prízvukoval, že si nemáme oblizovať prsty, nedbáme na toto odporúčanie a vychutnávame si aj posledné molekuly chuti. Keď už si myslíme, že sa do nás nezmestí už ani zrnko ryže, pricupitá chalanisko s tanierom melónov a pomarančov. Nijeeeeeee, to kam dáme? Bojujeme do posledných síl a na tanieri po nás ostanú iba šupky z melóna. Baby, ja užnevládzem ani dýchať. Ráno to vraj svitá o štvrť na šesť, východ slnka nad obrovskými piesočnými dunami si určite nechceme nechať ujsť, takže ráno budeme vstávať zavčasu a vidíme sa na streche, ok?
Na izbe ešte Roman s Robinom riešia deložovanie nejakého nadmerne prerasteného hmyzáka, ale viete čo? Ja som taká unavená a taká prejedená, že mne už asi ani ten chrobák nevadí. Zavriem oči a nevidím ho. A aj tak je pri Robinovej posteli, tak si s ním robte, čo chcete. Ešte by sme mal nastaviť budík, aby sme nezaspali východ slnka. Ako to vlastne treba nastaviť, ak nemám na telefóne posunutý čas na tunajšie časové pásmo? Keď tu je o hodinu menej ako u nás tak keď chceme vstávať o piatej tunajšieho času tak ten budík mám dať na štvrtú, či na šiestu podľa nášho času? No dobre, tak ma nepočúvajte a babrite sa tam s tým entomologickým exemplárom, ja tu niečo nastavím a uvidíme, kedy to zazvoní.

Obrázok Obrázok Obrázok


Str, 08.01.2014, 13:52
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 9 – 23.4.2013

Mali ste mi včera venovať trochu pozornosti, keď som sa pýtala, nemusel nám teraz zvoniť budík o štvrtej, namiesto o piatej :P Ale kľudne ešte spite, ja si aspoň stihnem dať rannú sprchu a umyť vlasy. Slnko by malo vychádzať o štvrť na šesť, ale vonku už je také pološero, že máme pocit akoby už malo každú chvíľu svitať a my by sme ten moment veľmi neradi prepásli. Je pár minút po pol piatej, idem ťuknúť Mariánovi a Braňovi na izbu, lebo ak ešte nevstali, tak je najvyšší čas. Ráno na strešnej terase je podstatne chladnejšie, než sme predpokladali. Len tak v tričku s krátkym rukávom je to takmer nevydržateľné, idem nám zobrať niečo teplejšie na seba. V diaľke na hrane jednej duny je vidieť skupinku ľudí, ktorí si dali tú námahu, že si takto skoro ráno pešo vyšliapli kus cesty po piesku, aby si našli romantické miesto na sledovanie východu slnka. Obloha nad dunou sa začína sfarbovať rôznymi odtieňmi červenej, a my si až teraz uvedomujeme, že ranné zore sa vlastne len na niektorých miestach predierajú cez sivé mraky. Tak obloha priamo nad nami je azúrovo modrá bez jediného obláčika a presne nad dunou je čo? Fantociho mrak? Asi bude pravda, že slnko dnes vyjde až o štvrť na šesť a mne sa tu nechce len tak stáť na tejto streche, je tu fakt chladno a asi bude lepšie trošku sa hýbať. Kým sa slniečku uráči vykotúľať sa na oblohu, zbehneme ešte dole a cez terasu za izbou priamo do piesku a trošku sa poprechádzame. Za hotelom je postavených zopár beduínskych stanov tvoriacich beduínsky kemp. Keby sme mali záujem, asi by sme boli mohli spať aj takto „naprírodno“ ale pravdu povediac sme radi, že sme spali v mäkkých posteliach pod paplónikmi, pretože ak je ráno takto chladno, v noci musela byť teplota ešte nižšie.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Slniečko sa s námahou prediera cez mraky a ukazuje aspoň náznaky toho, na čo sme sa tešili. Piesok na dune, ktorá miestami dosahuje výšku až 150 metrov, v slnečných lúčoch postupne mení farbu od nočnej sivej, cez bledo béžovú až po čoraz sýtejšie odtiene oranžovej na vrcholčekoch dún, do ktorých sa už slnku predierajúcemu sa cez trhlinky v mrakoch podarilo oprieť. Miestami má piesok farbu horúcej pahreby, a človek by mohol mať dojem, že by tam len nachvíľu stačilo vopchať zopár v alobale zabalených zemiakov a o pár minút by boli hotové. Ako keby sa so svitajúcim slnkom niekde vo vnútri duny prebúdzal nejaký energetický zdroj a snažil sa preniknúť na povrch. Ticho vnímame chvíle absolútneho pokoja, čas sa zastavil a jediné, čo sa mení je dĺžka tieňov. Na nízkej piesočnej dune kúsok za hotelom je v piesku postavený stolík a okolo neho kovové stoličky. Absolútne transcendentálny obraz. Taký kľud a pokoj, aký vyžaruje z tohto obrazu človeka donúti zamyslieť sa nad tým, kam sa stále ponáhľame. Tu by som chcela sedieť možno aj tri dni, len tak držať v jednej ruke šálku čaju, v druhej ruke knihu a zabudnúť na celý svet okolo. Zo zamyslenia ma vytrhne škvŕkanie v bruchu. Je fakt, že čím viac sa človek naje na večeru, tým viac je ráno hladný. Raňajky v hotelovej jedálni podávajú už od pol šiestej, čas prispôsobili všetkým, ktorí ráno vstávajú zavčasu, aby si pozreli východ slnka nad Erg Chebbi. Nuž, poďme teda pozrieť, na čom si dnes ráno pochutíme. Uvedomujete si, že toto sú asi naše posledné raňajky v Maroku? Odlietame zajtra ráno ale náš odlet je veľmi skoro ráno, takže ak stihnemeešte doraziť do hotela v Casablanke a stráviť tam dnešnú noc, raňajky nám istotne nedajú. Kým sa chalani dotlačia koláčikmi a kým mi vychladne ranná káva, idem ešte nachvíľu preskúmať okolie hotela. Vykĺznem z jedálne cez veľké železné dvere za hotel, kde na podstienku na lavici s vankúšmi za chrbtom posedáva skupinka asi Európaniek, ktoré si sem prišli užiť pár voľných dní. Podľa toho, že pred ich izbami boli povykladané motorkárske čižmy sme usúdili, že sú to asi pekné divošky, keď majú odvahu preháňať sa po púšti na endurách. Teraz ale vyzerajú veľmi pokojne, veď kam by sa v tomto nádhernom svitaní naháňali.
Kúsok od hotela je ohrada so zvieratami. Ovečky polihujú a celý úsvit a aj moja prítomnosť sú im srdečne ukradnuté. Jediné stvorenie, ktoré mi venuje pozornosť je veľká ťava, ktorá mi názorne predvádza čaro ťavieho úsmevu. Smiešne špúli pyštek do slnka a je mi jasné, že keby tu bol Roman, tak by sa smial, že presne takto vyzerám aj ja, keď otŕčam tvár do slnka a snažím sa chytiť nejaké opálenie. Mlč a nesmej sa!

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Nekonečná škoda, že tu nemôžeme stráviť viac času. Dnes by sme ešte veľmi radi stihli obzrieť Fez a ten je zhruba sedem hodín jazdy odtiaľto, takže máme čo robiť. Ale priatelia, sem sa raz vrátime. Balíme batožinu a keďže sa nám nechce vláčiť sa s batohmi cez všetky chodby až k parkovisku, šoféri Roman a Braňo veľmi ochotne privezú autá až k spodnej terase pri našej izbe a cestou si len tak mimochodom ešte dajú zopár zákrut po piesku, aby si ešte užili jazdenie v tomto type terénu. Konštatujú, že na to, aby sa človek naučil jazdiť v piesku by potrebovali aspoň niekoľko dní, lano na ťahanie a možnosť sfukovať a zase prifúknuť pneumatiky. Lenže nemáme tu ani poriadne lano a ani jeden kompresor a bohvie kde sa nachádza najbližší, nebudú to teda radšej so sfukovaním a pokusmi o jazdenie preháňať. Pozrite, slnku už sa konečne podarilo prebiť sa cez mračnovú bariéru a vyhuplo sa na čistú modrú oblohu. Na tento pohľad sme síce čakali o hodinu skôr ale nevadí, aj teraz je to krásne. Hrany nafúkaného piesku vrhajú tiene a vytvárajú rôzne obrazce od obyčajných vlnoviek až takmer po náznaky srdiečka. Erg Chebbi vyzerá ako oranžová kopa hustej šľahačky, len si treba trochu nabrať na prst a obliznúť. No nič, koniec romantiky, treba naložiť batožinu do áut, ešte posledný pohľad, posledné fotky, ideme zaplatiť na recepciu a ide sa smer Fez. Kolesá áut sa ticho valia cestou v piesku a my sa snažíme nájsť miesto, kde sa vieme napojiť na asfaltku, po ktorej sme včera prišli. Široko ďaleko okrem našich dvoch áut nie je ani živáčika, len kúsok pred nami sa s piesočnou cestou pasuje cyklista. Pozeráme, či to nie je ten mladý obchodník zo včera, ale je to úplne iný bicykel a aj úplne iný človek na ňom. Keď si uvedomíme, ako ťažko sa v piesku odvaľujú kolesá našich áut, nevieme si ani predstaviť, ako sa musí tento človiečik narobiť, aby sa dostal do roboty.
V Risanni je dnes ráno rušno, v uliciach je kopa mladých ľudí, takto o siedmej ráno to budú študenti kráčajúci do školy. Mesto opúšťame rovnakou ružovo zelenou murovanou bránou, ktorou sme včera do mesta vošli a po ceste N13 smerujeme na Erfoud, Errachidiu a Fez. Erfoud je červené mestečko s množstvom datľových paliem, ktoré sú hlavným zdrojom obživy v tejto oblasti. V tomto oázovom meste, ktoré je často nazývané aj Brána Sahary, sa aj vďaka jeho blízkosti k turisticky exponovanej Erg Chebbi rozvinula turistická infraštruktúra, hlavne pomerne dosť hotelov, viaceré z nich vidieť aj takto popri hlavnej ceste.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Palmové háje lemujú cestu takmer až po rušné mesto Errachidia.Kým moju pozornosť pútajú ľudia v uliciach, chalani si popásajú oči na masívne vyzerajúcich vojenských vozidlách odstavených popri ceste aj s niekoľkými vojakmi tváriacimi sa veľmi dôležito. Niet divu, veď podľa dostupných informácií by sa tu mala nachádzať aj vojenská základňa. Vojaci sa netvária príliš foto friendly, ale aj tak si jednu fotku spravím, snáď po nás nehodia cvičný ročný granát. Nehodili, takže si uháňame ďalej. Cesta stúpa do kopcov Vysokého Atlasu okolo vodnej nádrže, ktorá v objatí červených kopcov hádže všetky odtiene tyrkysovej. Uprostred vyprahnutých kopcov bez akéhokoľvek náznaku vegetácie vyzerá táto vodná priehrada ako keby ju tu niekto omylom odložil. Cesta sa kľukatí do kopcov a podľa mapy by sme tu niekde mali prechádzať Tunelom Legionárov, ktorý je známy aj ako tunel de Foum-Zabel. Tento tunel vraj vybudovali francúzski legionári niekedy v dvadsiatych rokoch minulého storočia, aby sa zjednodušil presun vojenských kolón do tejto oblasti. Keby som vedela, že je to vraj jediný tunel v Maroku, tak by mi bolo jasné že tá asi sto metrová diera vysekaná do skaly je ten tunel, ktorý sme tak hľadali. Ale keďže som sa túto informáciu dočítala až dlho po našom návrate z Maroka, tak sme týmto slávnym tunelom prefrčali len tak bez špeciálneho povšimnutia a že to bol ten tunel, ktorý to mal byť sme zistili len podľa toho, že sme najbližších 100 kilometrov na žiaden iný tunel nenaďabili. A to kvôli takémuto kúsku sa tým Francúzom oplatilo kladivkami mlátiť do červenej skaly? A to nemali jednoduchšie odpáliť to dynamitom celé preč a spraviť cestu na boku svahu? Kedy bol vlastne objavený dynamit?
Cesta na druhej strane tunela sa kľukatí náhornou plošinou a okrem klesajúcej teploty našu pozornosť upúta aj kolóna renaultov pätiek, ktoré sú tu zjavne na päťkovej expedícii, pretože ak ich oproti nám neprešlo aspoň dvadsať, tak ani jeden. Roztomilé tieto malinké autíčka a ešte aj všelijako pomaľované. Celkom nás pobavili. Sme na ceste už niekoľko hodín, dobre by padla zastávka na kávičku. Za mestom Midelt zastavíme vo veľkej reštaurácii pri ceste. Obrovská hala reštaurácie naznačuje, že sa tu otočí veľa návštevníkov a krištáľový luster nad širokým schodiskom evokuje pocit určitej úrovne luxusu, ale hnusnejšiu kávu som v živote nikdy nikde nepila a to je moja latka tolerancie nastavená pomerne vysoko. Fuj, tak toto fakt nevypijem, to sa nedá ani keď to človek osladí tromi kockami cukru. Veď to je ako keby tam naliali saponát alebo nejaké hnusné preháňadlo. Sme radi, že sme sa neodhodlali objednať si aj niečo na jedenie. Robino ale pociťuje potrebu niečo zjesť, a keďže sa mu nechce ťahať domov tie dve konzervy, čo si priniesol v rámci balíčka prežitia, otvára jednu z nich a úplne bez hanby sa tlačí šošovicou s bravčovou klobáskou takto uprostred muslimského sveta. Vieš čo? Tak ak mi dáš za lyžičku, tak nikomu nepoviem, k akej zvrhlosti si sa tu uchýlil, ok? Konzervová strava aj keď studená je lahôdkou v porovnaní s chuťou kávy, ktorú nedokážem dostať z chuťových pohárikov.
Pri meste Azrou odbočujeme z cesty N13 na cestu N8 smer Ifrane. Toto mesto je jedným z najvýznamnejších marockých lyžiarskych stredísk, akokoľvek čudne to znie. V zimných mesiacoch sa teší bohatej nádielke snehu a chodí sem vraj pomerne veľa Európanov a marocká elita. Celkovo toto mesto vyzerá úplne inak ako všetky ostatné mestá, ktoré sme tu videli. Architektúra je absolútne nemarocká, vyzerá to tu skôr ako švajčiarske horské mesto. Po snehu takto na konci apríla nie je ani stopy, ale teplota tu dnes klesla až na osem stupňov. Afrika? Aj okolitá príroda a celkovo lesy vyzerajú úplne ináč ako to, čo sme v Maroku videli doteraz. Pravdu povediac, tie zmiešané lesy tu vyzerajú úplne ako u nás, akurát namiesto zajacov a srniek tu pomedzi stromy pobehujú opice.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Do Fésu prichádzame z juhu a je načase pozrieť sa do navigácie, kam presne vlastne v tomto treťom najväčšom marockom meste chceme ísť. Kým Roman ťuká do navigácie názov ulice, ktorú mu ja diktujem z knižného guidebooku, pristaví sa pri nás človiečik na mopede. Samozrejme, že nám ide ponúkať nejaké svoje služby, tak len znudene stiahnem okno a nechám ho, nech sa vykecá. No of course, že chceme ísť do centra mesta popozerať si medinu a aké zvláštne, že by nám hneď vedel zabezpečiť sprievodcu. Našu pozornosť si ale získa, keď tvrdí, že certifikovaný sprievodca, ktorého nám ponúka, čiste náhodou jeho brat, si za svoje služby pýta veľmi rozumnú sumu, niečo okolo 15 eur a bude sa nám za to venovať, povodí nás po medine a poukazuje nám všetky zaujímavosti. No, mám síce náčrt mediny v tomto mojom bedekeri, ale ak ten človek naozaj stojí len 15 eur, tak si ho vezmime, je to za hubičku a bude to asi lepšie ako orientovať sa podľa tejto skromnej mapky. Chlapíkovi na mopede teda odsúhlasíme jeho návrh a on už veselo telefonuje bratovi a nám naznačuje, aby sme no nasledovali. Na príjazdovke v smere k centru mesta k nám do auta nasadá náš sprievodca Mohamed, milý, príjemný, zhovorčivý, vtipný asi päťdesiatnik. Od prvého momentu sa ujme svojej úlohy sprievodcu a začne na nás sypať informácie o Fése. Je to tretie najväčšie mesto Maroka s populáciou viac ako milión obyvateľov. V dnešnej dobe sa Fés rozvíja už ako moderná kozmopolitná metropola, ale stará medina je akoby samostatný svet. Najstaršia časť mesta - Fés el Bali - bola založená v roku 809 a stovky rokov bolo mesto sídlom kráľovskej rodiny. Fatima al Fihri, dcéra bohatého obchodníka z tuniského Kairouanu, ktorý ako mnohí kairouanci ušiel z Tuniska pred vtedajším útlakom a usadil sa vo Fese, sľúbila, že celé svoje dedičstvo venuje na vybudovanie nádhernej mešity pre svoju komunitu. Odtiaľ pochádza názov mešity a univerzity, ktorá pri nej vznikla – Karaouine. Pri mešite vznikla aj islamská škola madrasa, ktorá sa stala vedúcim duchovným a vzdelávacím centrom nie len Fésu ale celého muslimského sveta. Dnes je táto univerzita označovaná za najstaršiu nepretržite fungujúcu vzdelávaciu inštitúciu vo svete. Okolo mešity a univerzity sa rozvinulo staré mesto, ktoré je dnes považované za najväčšiu stredovekú medinu na svete a zároveň najväčšiu mestskú oblasť bez áut, pretože uličky mediny sú také úzke, že sa tam jednoducho žiadne auto nezmestí. Keďže na prehliadku mesta máme len dnešné popoludnie, bude najlepšie, ak zamierime priamo k medine. Nemáme chuť motať sa po nových častiach mesta okolo moderne vyzerajúcich stavieb po širokých upravených bulvároch, chceme sa nechať ovanúť historickým duchom stredoveku. Mohamed nás naviguje po širokej štvorprúdovke a vysvetľuje, že ideme smerom ku kráľovskému palácu, a v skutočnosti vlastne každú chvíľu by mal marocký kráľ svoj palác opúšťať a mal by sa autom presúvať do hlavného mesta Rabat. Tento týždeň si vraj robil cestu po krajine, navštívil viacero miest a vo Fése končí. Pri tejto informácii si spomíname na deň, keď sme prechádzali cez to vyzdobené a vyzametané mesto, kde akurát maľovali všetky čiary a prechody pre chodcov a vyzeralo to ako keď u nás má nejakým mestom prechádzať prezident. Nebol ten váš pán kráľ aj v meste Safi? Mohamed s úsmevom pritakáva, áno, Safi bolo jednou z jeho zastávok. No prosím, tak pán kráľ išiel podobnú trasu ako my? Ale tie horské cesty asi nedal. Mohamed nám vysvetľuje, že terajší kráľ je u marockého ľudu veľmi obľúbený, pretože sa správa ako obyčajný človek, neočakáva žiadne špeciálne zaobchádzanie, dokonca aj keď cestuje autom tak ako dnes, nevyžaduje sa úplné odstavenie dopravy, veď aha, aj my prechádzame touto cestou úplne bez problémov a pritom každú chvíľu by mala z kráľovského paláca tu neďaleko odchádzať limuzína s kráľom. A keď vyrazí, policajti vždy aktuálne odstavia len tú jednu križovatku, ktorou bude kráľov sprievod prechádzať, neodstavia polovicu mesta a aha, pozrite veď tam v protismere akurát v tej čiernej limuzíne s vlajočkami a so sprievodom, veď to práve okolo nás prechádza marocký kráľ! Nadšene hlásime druhej posádke, že sme práve mali tú česť s jeho veličenstvom, aj keď len takto vzdialene, ale predsa len sme vlastne teraz boli k marockému kráľovi bližšie ako kedy budeme napríklad k slovenskému prezidentovi. O pár sekúnd prechádzame okolo brány do kráľovského paláca, kde ešte stále stoja nastúpení a vyšponovaní sviatočne vyobliekaní vojaci a palácová stráž akoby zabudla dýchať.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Za bránou v hradbách odbočujeme doprava, Mohamed nás vedie k nejakému parkovisku, kde vraj za parkovanie nezaplatíme viac ako 5 dirhamov. Po našich skúsenostiach napríklad z Marakéša nám táto suma pripadá neuveriteľne nízka, ale tak uvidíme. Odbočujeme popri červenej ceduľke so žltým logom a nápisom McDonalds. Mohamed vtipkuje, že aha Americká ambasáda. Maročania vraj Mekáča ani ináč nevolajú ;) Prechádzame po širokom bulvári, na ľavo na kopci je pevnosť Borj Nord, napravo v údolí a okolitých svahoch sa rozprestiera stará medina. Mohamed tvrdí, že zorientovať sa v starej medine je veľmi zložité, pretože sa skladá z viac ako 6000 uličiek, z ktorých mnohé nemajú ani meno a ak niektoré meno aj majú, tak rovnaké meno majú minimálne tri ďalšie uličky. Naviac vraj neexistuje žiadna navigácia pre toto miesto. Jediný, kto vraj má navigačný systém pre medinu Fésu je americká armáda, ale pre komerčné účely nikdy žiadna navigácia zverejnená nebola. No tak to som zvedavá, ako to tam bude vyzerať. Cesta začína klesať a za niekoľkými zákrutami nám Mohamed dáva inštrukcie, že máme zabočiť na malé parkovisko, kde síce stoja hlavne taxíky, ale za nimi je miesto aj pre netaxíkové parkovanie. Do mediny vchádzame cez jednu z troch hlavných brán, Bab al-Guissa, a hneď za ňou akoby sme sa ocitli skutočne v úplne inom svete. Vnárame sa do spleti uzučkých uličiek, ktoré sú lemované obchodíkmi s ovocím, potravinami, vajíčkami, korením, odevmi, za privretými dverami vidieť malé drevárske alebo tkáčske dielničky, každú chvíľu sa okolo nás prešmykne človek s kopou koží na pleci a zmizne za rohom v nejakej inej úzkej uličke. Chvíľku sa snažím robiť si v hlave tracklog, aby som sa v prípade potreby dokázala vrátiť tam, odkiaľ sme prišli, ale po desiatich minútach pochopím, že je to absolútne nemožné, pretože všetky uličky vyzerajú rovnako a keby sa niekto nebodaj chcel navigovať podľa hviezd, tak aj to je nemožné, pretože väčšina uličiek je prekrytá vlnitými plastmi alebo aspoň drevenými mriežkami. Mohamed nám vysvetľuje, že do mediny sa nedá dostať žiadnym motorovým vozidlom, veď teraz už vidíme, že tie uličky sú jednoducho pre akékoľvek auto prúzke, ale napriek tomu tu majú systém taxíkov. V medine využívajú dva typy taxíkov – little taxi a big taxi. Little taxi vidíte tu, somárik, využíva sa hlavne na prepravu tovarov, no a big taxi je napríklad tamto odstavený mul. Muly sa používajú aj na prepravu ľudí. Ako kráčame ďalej, Mohamed nám vysvetľuje, že v medine žije veľa mačiek, a ľudia sa o ne starajú, pretože tu ľudia veria, že mačky sú poslami anjelov, ale nežije tu jediný pes, pretože vraj prinášajú nešťastie. A hento je čo? Ukazujem na psíka sediaceho na dlažbe hneď vedľa mňa a Mohamed je v nefalšovanom pomykove a keďže asi na tento nevídaný jav nemá žiadne vysvetlenie, otočí sa a ideme uličkami ďalej.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Mohamed nás vedie do nenápadných dverí, za ktorými sedí za jednoduchým dreveným stolíkom predajca vstupeniek a naznačuje nám, že tu máme zaplatiť 10 dirhamov vstupné a ísť sa pozrieť dnu. Tam dnu, kam máme ísť je madrasa al-Attarine. Vchádzame na jej nádvorie, ktoré človeka ohúri svojim zdobením. Štvorcové arkádové nádvorie je zdobené vraj jednou z najkrajších a najzložitejších mozaik zelij vo Féze (zelij je veľmi jemná a komplikovaná metóda obkladania povrchov malými geometricky tvarovanými dlaždičkami). Oblúky a stropné panely z cédrového dreva, ako aj štukovaná steny sú tak jemne vyrezávané a zdobené, že vyzerajú skôr ako jemná čipka, než ako tvrdý materiál, ktorý tu stojí už celé stáročia. Pokojná atmosféra je tu v absolútnom kontraste s pulzujúcim životom v uličkách za bránami tejto budovy. Oáza pokoja, kde sa čas zastavil. Keďže ako nemuslimov nás ani zaplatené vstupné neoprávňuje vstúpiť, vraciame sa do rušných úzkych uličiek a kráčame ďalej časťou, ktorá sa nazýva koreninový a parfumový trh. O pár uličiek ďalej v masívnej zdobenej bráne stojí starší muž. Jedno krídlo asi triapol metra vysokej brány je zavreté, druhé krídlo sa muž chystá zatvárať. Mohamed so starým mužom prehodí zopár slov a rýchlo nás nabáda, aby sme za bránu nakukli, pretože sa práve ide zavrieť, lebo budú prebiehať modlitby. To, kam práve nakúkame je slávna Karaouiyne univerzita. Ako madrasa, islamská škola, je asi prístupná iba mužom, a skutočne na jej nádvorí vidieť iba mladých mužov. Je neuveriteľné, aké je nádvorie, do ktorého sme mali možnosť nakuknúť veľké. V porovnaní s uzučkými uličkami, po ktorých sa tu ľudia prepletajú je to absolútne luxusný priestor. Na toto nádvorie, ktoré sa nachádza pri mešite, ktorá je súčasťou madrasy sa zmestí až 20 000 veriacich. Okolo mramorovej fontánky je na zemi vraj až viac ako 50 000 kúskov mozajky zelji, ktoré s usporiadané do jemných geometrických tvarov. Celkovo sú priestory mešity a madrasy pre nemuslimov neprístupné, musíme sa teda uspokojiť len s takýmto pohľadom cez bránu. Škoda, mohlo by to byť veľmi pekné.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Mohamed nás vedie cez maličké námestíčko do ďalšej úzkej uličky a ukazuje nám do jedných dverí, kam podľa neho máme vstúpiť. Trošku neistí vstupujeme do šera chodby za dverami, ale za ďalšími dverami sme v krásne osvetlených priestranných miestnostiach obložených kobercami odspodu až po strop. Vo vnútri nás víta telnatejší pánko, zjavne big boss, podáva nám všetkým ruky, oslovuje nás sister a brother a človek by mu takmer veril, že sa z našej návštevy úprimne teší. S Mohamedom sa priateľsky zvítajú a nám začína byť jasné, že sme sa práve stali súčasťou plánovanej návštevy tohto obchodu a že nás sem Mohamed nezaviedol len tak náhodou. Veľký šéf nás so širokým úsmevom vedie do vysokej prezentačnej miestnosti, kde čakajú ďalší dvaja muži, zjavne asistenti. Usadia nás na mäkké sedačky, na stole okamžite pristane podnos s pohárikmi s čajíkom, a hlasom sladším ako nápoj pred nami nám veľký šéf začne rozprávať o výrobe kobercov, o tom, ako sa nachádzame v podniku, ktorý je akoby štátom chránenou dielňou, všetky koberce sú ručne vyrábané a ceny sú pevne stanovené, dokonca nám ukazuje aj niečo ako cenník, kde sú farebne odlíšené jednotlivé cenové kategórie kobercov. Ak by nám niektorý z kobercov padol do oka, tak sú pripravení prijať platbu v dirhamoch, dolároch aj eurách, dokonca akceptujú aj kreditné karty, no a koberec nám do pár dní doručia prostredníctvom kuriérskej služby kdekoľvek na svete a menšie kusy nám vedia zbaliť aj aha do takéhoto úhľadného balíčka, ktorý nám doručia na letisko. Asistent nám so širokým úsmevom ukazuje, ako vyzerá taký úhľadný balíček s kobercom a my si uvedomujeme, že nám práve zobrali asi všetky základné argumenty, ktoré by sme mohli použiť, keby sme si nechceli nič kúpiť. Ani sa nenazdáme a pred nami sa rozbehne dobre nacvičená prezentácia kobercov rôznych farieb, vzorov a rozmerov, asistenti rozkladajú jeden koberec cez druhý a pred nami pomaličky rastie náhorná plošina z navrstvených kobercov. My sa pokojne necháme ohurovať rozprávaním o kvalite a ručnej práci, sem tam si koberec aj pohladkáme aby sme cítili jemnosť materiálu a ďalej si pokojne chlípeme sladučký marocký čajík. Keď má veľký šéf pocit, že už nám odprezentovali dosť, tlesne rukami, asistenti poodstúpia a on začne vysvetľovať. V arabčine máme takéto slovíčko na to, aby sme vyjadrili, že sa nám niečo nepáči a takéto slovíčko na to, že sa nám niečo páči. Teraz budú z navrstvených kobercov odoberať jeden po druhom, pri každom koberci, ktorý je pred nami povieme, či sa nám páči alebo nepáči. Ak sa nám nepáči, tak ho vezmú preč. Ak sa nám páči, dajú ho bokom a potom sa budeme jednať o cene. No moment, veď ešte pred chvíľou si hovoril, že ceny sú podľa toho tvojho vládou schváleného cenníka pevne stanovené, tak ako je to? Veľký šéf nás ešte preskúša, či sme si správne zapamätali slovíčka pre páči a nepáči, aby náhodou neprepočul prejav nášho nadšeného záujmu, a ide sa na to. Dvaja asistenti pristúpia ku kope kobercov a big boss sa pýta, čo si myslíme o tom koberci, ktorý je práve na najvrchnejšej vrstve. Chlipneme si čajíka a vykokceme slovíčko pre nepáči. Asistenti koberec bleskurýchle zrolujú a hodia bokom. Pred nami je ďalší koberec. Nepáči. Aj ten asistenti zrolujú. Nepáči. Zrolujú. Pri ďalšom koberci už začíname byť trochu nesvoji, pretože nám je jasné, že my tu žiaden biznis nespravíme a ak budú tie koberce odnášať takto po jednom, tak je to na ďalšiu polhodinu a to je už fakt len zabitý čas. Pri ďalšom Nepáči si už aj big boss začína nervóznejšie škriabať dlane a nám táto situácia začína byť trošku nepríjemná. Dohadujeme sa, že už by mu mal konečne niekto jasne povedať, že my sme sem neprišli nakupovať a že s týmto divadielkom môžeme hneď prestať. Ale ako mu to povedať tak, aby sa neurazil. Z kopy asistenti odoberú ešte dva koberce, keď sa big boss obráti priamo na Robina s otázkou, ktorý koberec by sa mu teda páčil. Robino sa chvíľu snaží nájsť správne slová a potom šéfovi vysvetlí, že keby mal vlastný dom, tak by sa mu možno nejaký z tých kobercov aj páčil, ale keďže nebýva vo vlastnom, tak nemá v pláne robiť nákupy tohto druhu. Big bossovi sa zúžia zreničky a snaží sa nájsť aspoň nejaký záujem o nákup u nás ostatných, ale pridávame sa k Robovmu názoru a ospravedlňujeme sa ale naozaj nebudeme nakupovať, ďakujeme za váš čas aj za čaj a dovidenia. Veľký šéf netají svoje sklamanie hraničiace so znechutením a pri našom odchode nám už nevenuje ani pohľad, nie to ešte úsmev a potrasenie rukou, len si s Mohamedom niečo tichu šušká. Krásna ukážka toho, ako keď nás majú za potenciálnych kupcov, tak sme brat a sestra ale keď nekúpime, tak sme menej ako tá mačka na ulici.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Bolo by dobré aj Mohamedovi vysvetliť, že my tu skutočne nemáme v úmysle robiť nákupy. Chceme vidieť len nejaké tie pamätihodnosti, samozrejme chceme ísť do koželužní a jediné, čo tu chceme kúpiť sú nejaké koreniny. Mohamed teda pochopí, že nemá význam vodiť nás po spriatelených predajniach, ktorých by mu istotne vyplatili províziu z každého nášho nákupu. V podstate až teraz sme pochopili, prečo je poplatok za služby sprievodcu ako takého nízky. Oni si tí sprievodcovia asi celkom slušne privyrobia na províziách. Veľkú radosť z nás náš sprievodca nemá a svoje rozčarovanie sa ani nesnaží skrývať. Široký úsmev mu z tváre zmizol a jeho rozprávanie je už len také suché a strohé. Smerujeme ku koželužniam a podľa zápachu vo vzduchu od nich asi nebudeme veľmi ďaleko. Pravdu povediac mám trošku obavy, či to nazretie d koželužní zvládnem, pretože všetci tvrdia, že to tam vraj neznesiteľne smrdí. Pre istotu mám v batohu aj takú tú malú mentolovú thajskú mastičku, aby sme si ju v prípade potreby mohli natrieť pod nos, ak by to bolo skutočne také neznesiteľné. Prepletáme sa uzučkými uličkami, v niektorých by bol aj problém, keby sme sa mali s niekým obísť a potom nám Mohamed naznačí, že máme vojsť do dverí a vyšliapať hore po schodoch. Na najvyššom poschodí vychádzame na prestrešenú terasu s výhľadom priamo na najstaršie koželužne na svete - koželužne Chouwara pod nami. Terasa je celá obložená koženým tovarom všakovakého druhu, kabelky, tašky, taburetky, ale to nás momentálne nezaujíma. Opierame sa o drevené zábradlie a pozeráme dole na veľké murované kade a mužov, ktorí tam dolu pracujú. Koželužne fungujú už po stáročia zjavne pomerne jednoduchým spôsobom. Pod slovom „jednoduchým“ mám ale na mysli, že by to človek darmo hľadal nejaké technické zariadenia a mechanizmy, chlapi tu pracujú tak, ako tu pracovali chlapi už pred niekoľkými stovkami rokov, vznik týchto koželužní sa vraj datuje do jedenásteho storočia. Inak práca v týchto koželužniach vonkoncom nevyzerá jednoducho a na môj vkus miestami asi aj dosť nebezpečne. Robotníci len tak v teniskách alebo gumených šľapkách alebo dokonca aj len tak naboso prechádzajú po hranách murovaných kadín a väčšinou len tak holými rukami manipulujú s kožami namočenými v rôznofarebných roztokoch. Keby si dali aspoň gumené rukavice, ale takto to musí byť predsa strašne škodlivé na pokožku. Veľké kade sú rozdelené do dvoch sekcií. V sekcii naľavo od nás je v kadiach len akýsi sivozeenkavobiely roztok, v ktorom sa kože vyčiňujú, aby zmäkli. Náš sprievodca na terase vysvetľuje, že to, v čom sa kože vyčiňujú je roztok z holubích exkrementov. Dokonca sa tu vraj každý týždeň koná burza holubích hovienok, ktoré ľudia v uliciach zbierajú a za kilo vedia utŕžiť aj dvadsať dolárov. Fuj, nechutné, ale asi výnosné. Po vyčinení sa kože preplachujú a potom sa namáčajú v kadiach v sekcii pred nami napravo, kde sa nachádzajú farebné roztoky rôznych farieb. Na farbenie sa vraj dodnes využívajú výťažky z rôznych bobúľ, korenín a iných prírodných zdrojov. Po zafarbení sa kože sušia na strechách a balkónoch v medine, preto pri prechádzkach úzkymi uličkami, ak človek zdvihne pohľad dohora, nie je žiadna zvláštnosť vidieť krížom krážom navešané kože ako schnú v prúdiacom suchom vzduchu. Kože, ktoré sa vo Fése farbia, aj sa tu spracovávajú na rôzne kožené výrobky, či už sú to tašky, alebo kabelky, až po jemná kožené bundy a kabáty, rukavice ale aj taburetky, vankúše, peňaženky a množstvo iných výrobkov. Obyvatelia mediny Fésu tvrdia, že moderné dejiny súce uznávajú Henryho Forda za prvého podnikateľa, ktorý zaviedol pásovú výrobu, ale Maročania mali tento spôsob výroby vraj zvládnutý o mnoho storočí skôr, pretože napríklad proces spracovania koží a následná výroba kožených výrobkov sú už p stáročia dokonalým príkladom pásovej výroby. Nech je to akokoľvek, nikto z nás by to nechcel stráviť ani dvojtýždňovú stáž, nie to tu ešte pracovať niekoľko rokov alebo celý život.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Predavač vidí, že už sme sa aj dosť nadýchali koželužňového odóru a aj sme si už porbili dostatočne veľa fotiek, takže sa snaží upútať našu pozornosť prezentáciou kožených výrobkov. Koža, z ktorej sú vyrábané, je veľmi kvalitná, čo nám dokazuje jednak tým, že po obliatí vodou kvapky vody okamžite stečú z kože preč ale napríklad ani priamy oheň kožu ani farbu nijakým spôsobom nepoškodia. Keďže sme sa nevrhli po žiadnej taške vystavenej na tomto najvyššom poschodí obchodu, vedie nás o poschodie nižšie, aby nám ukázal dámske bundy a kabátiky navešané v jednej veľkej miestnosti a pánske bundy a kabáty v druhej miestnosti. Robino si začne jednu bundu obzerať a obchodníkovi nie je treba viac. Chytí sa šance a už si Robina varí. Hneď ho navlečie do jednej bundy, potom do druhej, a treba uznať, že tá mu naozaj sedí, ale cena skoro 800 eur nám vyrazí dych. To si teda trošku prehnal, to je za takúto bundu strašne veľa. Obchodník vidí, že prestrelil, takže mení taktiku. Robina nabáda, aby mu povedal, koľko by bol za takú bundu ochotný dať a uvidí, čo by sa dalo robiť. Robino sa krúti a už by sa z bundy aj rád vyzliekol a skutočne nechce nakupovať, ale obchodník je neodbytný. O dobre, tak možno keby stála tak do tristo eur, tresne Robino len tak z voleja, ale aj tak ju nechce kupovať. Obchodník nám naznačuje, že máme počkať, on ide za šéfom a ide skúsiť vybaviť nejakú možno študentskú zľavu. Po chvíli prichádza spoza dverí kamuflovaných veľkým zrkadlom a šéf síce nie je veľmi nadšený ale tak teda súhlasí s tým, aby tú bundu predal aj za takúto cenu. Komplikovaná situácia, a pokiaľ nechceme dovoliť, aby bol Robino donútený ku kúpe, tam sú schody a švihajme dole. Obchodník z nami ešte čosi brble, ale nakoniec pochopí, že tento business mu nevyšiel a ide si nájsť iného kúpychtivého cudzinca.

Obrázok Obrázok Obrázok

Mohamed, my sme už docela uchodený, zaveď nás ešte niekde, kde sa dá kúpiť korenie a nám by už z tejto exkurzie aj stačilo. Sprievodca nás vedie ďalšími uzučkými uličkami do koreninového obchodu, v ktorom nás hneď pri vchode privíta bacuľatá mladá žena. Obchodík vonia korením a arganovým olejom. Mladá žena nám odprezentuje niekoľko druhov korenia, necháva nás ovoniavať a my si to užívame. Robinovi sa konečne podarí kúpiť niekoľko gramové balenie pravého šafránu a obohatení o niekoľko balíčkov ďalších korenín spokojne odchádzame. Sem nachodení a už len z nohy na nhu sa vlečieme smerom k parkovisku, teda my netušíme, kam ideme, pretože nemáme ani šajnu o tom, kde sa nachádzame, ale Mohamed dostal inštrukcie dostať nás späť na parkovisko a zdá sa, že on presne vie, kadiaľ treba ísť. Naozaj netuším, podľa čoho sa orientuje, ale je vidieť, že tieto uličky pozná veľmi dobre. V jednej vysvietenej dielni s rôznymi látkami je v žltom svetle sliepňajúcej lampy postavený tkáčsky stav a pri ňom mladý muž, ktorý na ňom pracuje. Počkajte chvíľu, toto si chcem pozrieť. Vojdem dovnútra pekne naaranžovaného obchodíku plného turistov, pretlačím sa až ku tkáčovi a chvíľku ho sledujem. Chalani sa pretlačia za mnou a obdivne sa vyjadrujú, že ako to tomu mladému mužovi ide. Lenže moment, mne tu niečo nesedí, mladý muž sa síce tvári, že tu čosi robí, sem tam niečím aj buchne aby vytvoril ilúziu pracovného ruchu, ale podľa mňa mu tu niečo chýba, čo by mu malo v tej osnove pridávať jednotlivé riadky tej tkaniny, prípadne nejaký vzor. Ako sa to volá? Tuším člnok. To by mu malo behať z jednej strany stavu na druhú ale on to tu nemá a len tak naprázdnu tu s tým trieska a ani mu v tej tkanine nič nepribúda. Veď toto je len divadlo pre turistov, rovnako ako divadielko s ručne vyrábaným arganovým olejom. Mladý muž síce nerozumie našej reči ale zjavne si uvedomuje, že sme ho odhalili, pretože pri tom, ako chalanom vysvetľujem podstatu práce na tkáčskom stave tak aj gestikulujem a ukazujem a mladý muž vidí, že toto divadlo sme mu nezhltli. Začína byť očividne v pomykove a aj trochu nervózny, poďme radšej preč, kým nás vyhodí. Ako tak kráčame ďalej zákutiami úzkych uličiek, nakuknem do jedných pootvorených dverí, z ktorých taktiež počuť buchot tkáčskych stavov. Je to malá dielňa, slabo osvetlená, ktorá rozhodne nie je tak pekne upravená a zariadená ako ten obchodík opodiaľ a ani starší muži za tkáčskymi stavmi nie sú takí nastajlovaní ako ten mladý feši pred chvíľou, ale robotu robia skutočnú. Tieto ručné tkáčske stavy sú presne také, ako majú byť a majú aj ten člnok, ktorý mi na tom v obchode chýbal a vidíte, že mu to tam behá pomedzi jednotlivé nitky natiahnutej osnovy? A tkáč zakaždým buchne tou drevenou lištou, čím tú novú nitku prirazí k tomu, čo má už vyrobené a na druhej strane mu to pekne riadoček po riadočku pribúda. Tak páni, toto je poctivá ručná výroba. Chlapi sa pokojne nechajú pofotiť pri robote a na rozlúčku nám veselo zamávajú. Uchodení sa dovlečieme k autu na parkovisku. Mohmed sa ani zďaleka netvári tak nadšene ako keď si k nám pred zhruba tromi hodinkami sadal do auta, nespravili sme nákupy, nebudú provízie. Ale ešte raz sa nás zastane, keď pri platení parkovného dávame strážnikovi 5 dirhamov a strážnik si prekvapene pýta stovku. Mohamed sa nakloní do okna a čosi strážnikovi vysvetľuje a po chvíľke nás strážnik púšťa. Aha, takže keď sem príde miestny, tak je to za 5 dirhamov a keď sem príde turista, tak za 100. Chápeme. Mohamed mlčí, len si ťuká do mobilu, vezieme ho späť tam, kde k nám nasadol. Robo sa snaží ešte aspoň o ľahkú konverzáciu, ale je to už len také cez zuby, Mohamed nám dáva najavo, že sme ho v podstate pripravili o čas a peniaze. Na druhej strane, keď sa to tak vezme, takéto skupinky turistov, keď má dobrý deň, dokáže odsprevádzať aj tri – štyri a to vôbec nemá zlé, ak vezmeme do úvahy, že nám povedal, že priemerná mzda je tu tak okolo 350 eur mesačne. Aby nebol až taký nespokojný, dáva Robo Mohamedovi 20 eur namiesto dohodnutých 15 a pravdu povediac sme radi, že vystúpil, lebo atmosféra v aute sa už pomaly dala krájať.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Pôvodne sme mali v pláne, že ešte navštívime starobylé mesto Volubilis, ktoré je jednou z najlepšie zachovalých a najrozsiahlejších pamiatok z obdobia Rímskej ríše, ale pravdu povediac, máme toho na tento výlet už tak akosi akurát dosť. Je skoro päť hodín popoludní, potrebujeme sa ešte prepraviť do Casablancy, ktorá je 300 kilometrov odtiaľto, čo nám navigácia prepočítava na takmer štyri hodiny jazdy a pri pohľade na naše autá konštatujeme, že by bolo asi vhodné ich trochu niekde umyť, pretože je na nich nalepené asi všetko blato z Atlasu zabalené v saharskom piesku a ak ich takto vrátime, je vysoko pravdepodobné, že by nás autopožičovňa aj pokutovala. Cestou do Casablancy skúšame nájsť pri hlavnom ťahu nejakú autoumýváreň, ale ako na potvoru sú umývarky buď pokazené, alebo zrovna neumývajú. Necháme to teda na Casablancu. Lenže keď do mesta dorazíme niečo po ôsmej a prechádzame popri benzínkach, na ktorých majú boxy na umývanie áut, všade je tma a nikde už nikto nepracuje a nikde nevidíme nič, čo by vyzeralo ako samoobslužná wapka. Cestou k hotelu sa nám nepodarilo nájsť jedinú otvorenú umývárku alebo aspoň tečúcu hadicu, ktorú by sme mohli použiť, ideme sa teda len tak povoziť po meste, veď niekde musí byť niečo otvorené. Vozíme sa dobrú trištvrte hodinu ale všade nás odmávajú s tým, že najbližšie sa bude umývať až ráno. Lenže my ráno o šiestej odlietame, to už je neskoro. No nič, mládenci, tak to vyzerá, že tie autá asi budeme musieť poumývať vlhčenými utierkami, alebo ich vrátime takéto zababrané a uvidíme, čo nám v požičovni povedia. Už ma nebaví sa takto voziť, som hladná, poďme radšej niekde pohľadať nejakú reštauráciu, za celý deň sme toho veľa nezjedli a hladní predsa spať nepôjdeme. Ideme k hotelu a na recepcii hlásime, že už sme tu a sme strašne hladní. Hotelová reštaurácia podáva iba raňajky, ale slečna na recepcii nám dáva vizitku nejakej reštaurácie, ktorá vraj nie je ďaleko, je veľmi dobrá a je len o pár ulíc ďalej. Dáme ešte jeden pokus s autoumývárkou, či náhodou nevedia o nejakej ešte otvorenej, pretože v meste akoby už všetky boli zavreté, ale slečna len krčí ramenami. Chvíľku debatuje so starším pánom, zjavne hotelovým pikolíkom a potom nám oznámi, že tento starší pán by nám tie autá aj umyl priamo tu na parkovisku pred hotelom, za poplatok približne šesť eur za auto. Ok, ale musí to byť hotové najneskôr o štvrtej ráno, pretože náš let odlieta o 6:20 a my musíme najneskôr o štvrtej vyraziť na letisko. Všetko je dohodnuté. Ešte ideme pohľadať tú reštauráciu, lebo podaktorí z nás už od hladu takmer nevidia. Študujeme vizitku a obzeráme sa, ktorým smerom by sme mali vyraziť, aby sme tú reštauráciu našli, keď tu pozrieme pred seba a vidíme, že nejaká reštika je aj priamo cez ulicu oproti hotelu. Kašleme na vizitku, táto reštaurácia je bližšie, len prebehneme cez dva pruhy cesty, tak kam by sme chodili. V malej reštaurácii s červenými koženými stoličkami a čiernymi drevenými stolmi majú už asi krátko pred záverečnou, ale čašník je milý, usadí nás k stolu a ochotne donesie jedálne lístky. V televízii buráca nejaký futbalový zápas a možno to je dôvod, prečo nás čašník nevypoklonkoval, veď aj tak by asi domov nešiel, kým zápas neskončí a takto im aspoň spravíme ešte nejakú tržbu. Chvíľku listujeme v menu ale nebudeme to komplikovať, všetci si objednáme nejaké mäsko na špajli a hranolky, vodu a samozrejme čerstvú pomarančovú šťavu. Tak toto je naša posledná večera v Maroku a my si ju užijeme do posledného sústa. Naša cesta je takmer na konci a na nás padá únava zo zážitkov zo všetkých predchádzajúcich dní. Sme radi, že sme ostali v tejto reštaurácii, pretože na viac ako preplazenie sa krížom cez cestu späť do hotela a hore do našich izieb už ani nemáme silu. Starý pán sa našich áut ešte ani nechytil, nemali sme mu asi platiť vopred, čo ak nám tie autá neumyje? Ale čo už, buď to bude alebo nie, už s tým nič nespravíme. Nezabudnite si nastaviť budík, ráno musíme vyraziť na letisko najneskôr o štvrtej.


Pia, 10.01.2014, 10:07
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 10 – 24.4.2013

Ranný budík reže do mozgu ako žiletka. Nie je ešte ani pol štvrtej a my už musíme vyliezť z postele. Náš let odlieta 6:20 a ak máme byť na check ine dve hodiny pred odletom a na letisko to trvá takmer tri štvrte hodinu, tak skutočne nie je pomoci a musíme vyraziť pred štvrtou, aby sme ešte stihli vrátiť autá a prípadne ich ešte niekde olízať tými vlhčenými utierkami, ak to ten vetchý starec nestihol. Ale on to predsa len stihol. Nie že by autá pred hotelom žiarili čistotou, ale už nie sú také špinavé, ako sme ich tam večer odstavili. Vyzerajú presne tak, ako keď sa niekto snaží umývať auto mokrou handrou a jedným vedrom vody a to celé po tme, ale musí to stačiť.

Ulice Casablancy sú takto zavčasu ráno absolútne prázdne, len sem tam nám cestu skríži zásobovacia dodávka. Na letisko dorazíme presne podľa plánu, je niečo pred trištvrte na päť a zatiaľ tu nie je žiaden veľký frmol. Autopožičovňu otvárajú až o pol siedmej, odstavíme autá na ich parkovacích miestach a jednoducho podľa dohody vhodíme kľúče do schránky na dverách ich kancelárie. Pomaličky si tlačíme vozík s batožinou letiskom k check inu a je nám tak trošku smutno. Vedeli by sme tu vydržať ešte pár dní, ale na druhej strane aj sa celkom tešíme domov. Na pultíkoch pri odbavovacích prepáškach ľudia niečo vypisujú. Sú to podobné papieriky aké sme vypisovali pri príchode do Maroka, pri príchode to boli imigračné formuláre, a teraz je to asi nejaký papier aby nám dovolili odísť. Tak teda na záver ešte trochu administratívy. Okolo pultíkov sa obšmieta chlapík a veľmi ochotne cestujúcim tu požičia pero, tam poradí, čo treba do kolónky vypísať a potom si bez hanby za svoje „služby“ pýta bakšiš. No tak na to zabudni, ja si to pero kľudne vytiahnem aj zo spodku mojej tašky. Chvíľu škaredo zazerá, ale pochopí, že na nás nezarobí a ide sa podlizovať inde.

S vypísanými lístočkami sa ideme zaradiť do fronty pred pasovou kontrolou. Pred letiskom to vyzeralo ako keby na letisku ešte poriadne nikto nebol, ale to asi preto, že už všetci stoja v niekoľkých zástupoch tu. Pomaly sa posúvame a čas akosi letí. Strašne radi by sme si pred odletom dali ešte nejaké dobré presso, ale tu sa to tak vlečie, že budeme radi, ak si stihneme aspoň odskočiť. Chlap kontrolujúci pasy v našej fronte si užíva majestát svojej pozície a možnosti, ktoré mu jeho stolička prináša a pracuje najpomalšie ako sa dá. Odkontrolovanie jedného lístka a jedného pasu jednému cestujúcemu mu trvá snáď desať minút. Keď vidí, že už sme fakt nervózni, začne sa s človekom stojacim v rade pred nami pri okienku vykecávať ako s najlepším kamarátom, ktorého nevidel už sto rokov. Na tabuli s rozpisom letov už dávno svieti, že cestujúci do Paríža majú isť k svojmu gejtu a o pätnásť minút začne boarding. Prskáme ako balíček prskaviek omylom zapálený dva týždne pred Vianocami a začínam mať obavu, že minimálne Roman exploduje ako rímska svieca a na konci sa mu z uší vysypú konfety, pretože jeho peristaltika sa zjavne dohýbala až k bodu, kedy nie je cesty späť. Úradník značne si vedomý svojej pozície sa konečne sa rozhúpe k tomu, aby toho pred nami poslal preč a nám láskavo pokynul, aby sme po jednom pristupovali. V zaťatej sánke mi pomaly začne zase prúdiť krv a spolu s Romanom pristupujeme k okienku. Bez náhlenia oficier otvorí môj pas, pomaly vytiahne vyplnený formulár a obzerá ho z jednej aj z druhej strany ako keby takých nevidel dnes ráno už aspoň sto alebo ako keby práve ten môj mal byť niečím iný. Je presne taký istý ako ostatné, tak si ho začne pomaly čítať. Údaje vypísané vo formulári po jednotlivých znakoch porovnáva s údajmi uvedenými v mojom pase a aby sa uistil, že náhodou nedôjde k nejakému omylu, každé jedno písmenko vypísané mojou rukou obtiahol svojím perom a niektoré aj dvakrát. Romanovi pomaly vystupujú na čelo kropaje studeného potu a mne je jasné, že začína mať naponáhlo. Zatínam päste aby som oficierovi nevydrapila pas aj pečiatku z ruky a okrem odtlačky do pasu by som mu jednu pleštila razítkom aj medzi oči. Oficier sa poškrabká pod čapicou, nalistuje si v pase stránku, ktorá sa mu najviac páči, druhou rukou stred pasu niekoľkokrát pošúcha aby si zabezpečil, že sa mu pas v najnevhodnejšej chvíli nezatvorí, do druhej ruky chytí veľkú kovovú mechanickú pečiatku a pomalým ťahom uderí dátumovku na ružový papier. Spokojne si svoje dielo skontroluje a keď sa uistí, že razítkom naozaj otlačil každý pixel farby, pomaly pas zatvorí a s úsmevom mi ho podá. Asi po slovensky nevie, lebo slovám, ktoré som vytisla pomedzi zuby istotne nerozumel, pretože ak by rozumel, do dnes by som sedela v nejakej fešáckej marockej base za urážku orgánu, orgán jeden.

Ešte musíme prejsť bezpečnostnou kontrolou, ktorá už prebieha viac menej plynule, ale už máme naozaj naponáhlo, pretože boarding asi začne každú chvíľu. Ponáhľame sa k správnemu gejtu a mali by sme aj chvíľu čas na medzipristátie na toaletách, ale ako Romanovi naschvál zrovna sú zavreté kvôli údržbe. Nuž, môj zlatý, asi ti neostane nič iné, ako použiť po prvýkrát v živote toaletu v lietadle. Roman ale dobré zvyky nemení, takže sa asi radšej oddal nejakým špeciálnym jogínskym cvičeniam, ale svoje črievka udržal na uzde až na letisko v Paríži. Tu máme po pristáti toľko času, že v príletovej hale terminálu, na ktorom sme pristáli ešte ani nemajú vypísané, z ktorého terminálu by malo letieť naše lietadlo do Viedne. Tak si kľudne poseď, aj tak sa odtiaľto nevieme nikam pohnúť.

Lety na timetablových obrazovkách postupne pribúdajú až kým sa doriadkujú k informácii, že náš let odlieta o 16:50 z terminálu K. My sme teraz tuším na terminály L, takže ideme sa presunúť k autobusu, ktorý nás cez letisko CDG prevezie k správnemu terminálu, keďže peší presun neprichádza do úvahy. Necháme sa skontrolovať bezpečnostnou kontrolou a ideme si sadnúť dolu do plastových sedačkiek v sklenenej kukani a čakáme, kým po nás príde kyvadlový autobus. V batohu som našla ešte pol balíčka cukríkov, ktoré sme pôvodne chceli rozdať marockým deťom, ale budú dobré aj pre nás. Keď konečne autobus pristane za veľkými sklenenými dverami, spolu s ostatnými cestujúcimi sa usadíme do modrých tapacírovaných sedačiek a necháme sa viesť okolo poodstavovaných lietadiel a servisných mechanizmov k prestupnému terminálu. Po niekoľkých zastávkach na iných termináloch konečne autobus zastaví pri našom eLku a my lenivo vystupujeme. Pri vstupe do sklených dverí terminálu si zriadenec pýta pasy a tu zrazu začne byť Roman nejaký nervózny. Nevie nájsť pas. Kde si ho mal? To mi nehovor, že v zadnom vrecku nohavíc. To si si ho nemohol dať aspoň do foťákovej tašky? A nevypadol ti z vrecka v autobuse? Našťastie autobusár postrehol, že sa niečo hľadá, a tak zatiaľ čaká a neodišiel, takže môžeme skočiť do autobusu a začať hľadať. Lenže nech hľadáme akokoľvek podrobne, pas nikde nevidíme. Kde si ho mal naposledy? Roman spomína, že keď sme na tom predchádzajúcom terminály išli čakať na tento autobus, prechádzali sme bezpečnostnou kontrolou a tam ten pas ešte určite mal. Ak nie je v zadnom vrecku nohavíc ani v autobuse, musí byť spadnutý tam niekde na tých plastových sedačkách, kde sme čakali.

Chalani, máme kopu času, vy choďte normálne k nášmu gejtu alebo tam niekde, a ja s Romanom sa vrátime na predchádzajúci terminál a ideme hľadať pas. V tej panike si ani nevieme spomenúť, aký terminál to vlastne bol, ešte že v autobuse je nákres linky aj so zastávkami a my si pamätáme, že kým sme prišli k tomuto terminálu, stáli sme dvakrát. Či? Tento autobus chodí stále dokolečka, ostáva nám len dúfať, že si to dobre pamätáme. Keď sa dostaneme k terminálu K, chvatne vystúpime, autobus za so syčaním zatvorí dvere a už ho niet. Šofér zjavne nechcel byť nijako viac zatiahnutý do riešenia našich problémov. Nech si ide, veď tu za týmito dverami sa náš problém vyrieši. Černoška pri sklenených dverách nás vpustí do sklenenej kukane a tu zrazu nemý údiv. Toto nie je tá sklenená miestnosť, ktorú hľadáme. Zmätene pozeráme na seba a okolo seba a jednoznačne sme na nesprávnom mieste. Terminál je to síce správny, ale miestnosť nesprávna. Tam vzadu sú eskalátory, poďme sa pozrieť, či nie sme nejak o poschodie nižšie, aj keď to je asi blbosť, lebo my sme nastupovali do autobusu na prízemí, teraz sme na prízemí, tak to nemohlo byť o poschodie vyššie. Uvažujme, kde sa mohla stať chyba. Pri sklenených dverách sedí chlapík v uniforme letiskového zriadenca, poďme mu skúsiť vysvetliť, čo sa stalo, možno nám poradí. Chlapík nás chvíľu so záujmom počúva a potom nám situáciu objasní. My sme teraz v tej časti terminálu, kam prichádzaj cestujúci, ktorí z tohto terminálu budú odlietať. To, kde sa asi stratil Romanov pas je tá časť terminálu, na ktorú cestujúci prilietavajú a nechávajú sa transportovať na iné terminály, takže je to v podstate cez stenu, ale vonkajšou časťou nás rozhodne nepustia, takže musíme sa tam skúsiť dostať tam hore po tých eskalátoroch a tam aby sme sa spýtali nejakého sekuriťáka.

Do kelu, veď je to len možno desať metrov, keby nás pustili vonku po tom chodníku, ale zriadenec sa s nami o takejto možnosti odmieta baviť a trvá na tom, že máme ísť hore po eskalátoroch. Nikdy v živote neboli eskalátory také pomalé, tak ich berieme behom. Hore vo veľkej odletovej hale sa snažíme nejako zorientovať, ale asi bude najlepšie ísť k bezpečnostnej kontrole a skúsiť sa spýtať. Jedna bezpečáčka práve nemá nikoho vo svojej fronte, dobehneme teda k nej a vysvetľujeme, že sa potrebujeme dostať do príletovej časti tohto terminálu, pretože tam môj manžel stratil pas. Nechápavo na nás pozerá, ale výraz našich tvárí asi odráža značný level nervozity u mňa hraničiacej s panikou, takže pochopí, že situácia je naliehavá. Vedie nás k chlapovi, ktorý podľa množstva zariadení zavesených na jeho veste vyzerá ako šéf ochranky a že mu to máme vysvetliť. Ok, tak ešte raz, môj manžel stratil pas v odletovej časti tohto terminálu a potrebujeme sa dostať tam, odkiaľ odchádzajú autobusy na iní terminály. Bezpečák sa poškriabe na hlave a p chvíli odtiahne pásku pri detektore kovov, nechá nás prejsť a ukazuje, že máme ísť tam tým koridorom a na konci sú napravo schody tými dolu a tam sa máme spýtať.

Rýchlo kráčame smerom, ktorý nám naznačil a dole schodmi už takmer bežíme. Nikde nikto, chodby sú tu úplne prázdne, nie je sa koho spýtať, tak kadiaľ? Skúsime to doprava ale na konci chodby je páska odhradzujúca priestor, kam vraj neautorizovaný personál nesmie. Skúsime to teda na druhú stranu a na naše potešenie sa po chvíľke ocitáme v priestore, do ktorého sme sa dostali, keď sme vystúpili z lietadla a čakali sme tam, kým na obrazovkách nabehne informácia o našom lete do Viedne. Takže teraz musíme zbehnúť dole po schodoch, nájdeme tú bezpečnostnú kontrolu a tam sa dostaneme do tej sklenenej kukane, kde sme čakali na autobus. Keď zbehneme k bezpečnostnej kontrole, okrem staffu tam nie je nikto a pracovníci v uniformách len tak znudene postávajú opretí o detektor kovov a pás, po ktorom sa za iných okolností odvaľujú plastové prepravky s vecami prechádzajúcimi roentgenovou kontrolou. Keď nás zbadajú, ako keby ich strunky vstrelili na rovné nohy, hneď sú pripravení na kontrolu ďalšej várky cestujúcich, ale keď sa nám lepšie prizrú spoznajú, že my sme tu už dnes raz boli a to nie tak dávno. Jedna zamestnankyňa sa nás nechápavým pohľadom pýta, že čo mi tu a tak jej najskôr žartom odpovedáme, že nám sa tá kontrola tak páčila, že sme si ju prišli zopakovať, ale potom jej hneď vysvetlím, že Romanovi z vrecka vypadol pas a s najväčšou pravdepodobnosťou to bolo na sedačkách tu hneď v miestnosti za rohom, takže sa tam potrebujeme dostať. Lenže mladá dáma sa v zmysle pravidiel a pracovných postupov zdráha pustiť Romana ďalej, pretože cez osobnú kontrolu nesmi prejsť bez pasu, takže to sa nedá.

Moja zlatá, my sme prešli bez Romanovho pasu celý tento terminál a nikto si od nás ani od jedného pas nepýtal, tak nerob fóry teraz na konci. Alebo vieš čo? Tak pusti tam za roh iba mňa, Roman tu počká a keď ten pas nájdem, potom pustíš aj jeho. Takéto riešenie sa mladej dáme nezdá byť proti bezpečnostným pravidlám, ale žiadne náhlenie, pekne najskôr treba prejsť bezpečnostnou kontrolou, takže topánky dolu, všetko kovové zo seba, opasok von z nohavíc, pas a ostatné veci do prepravky, šup cez detektor kovov, opasok naspäť do nohavíc, topánky na nohy, ale so šnúrkami sa fakt už nebudem babrať, len rýchlo zdrapím batôžtek s vecami a pasom a rýchlo bežím do čakárne za rohom. Na prvý pohľad romanov pas nikde nevidím, až mi tak hrdlo zovrie, ale idem to preskúmať z blízka. Sedeli sme takmer presne oproti tamtým skleneným dverám. Keď pristúpim k červenej trojsedačke a nakloním sa celkom blízko nad ňu, vidím, že v ohybe sedadla tam, kde sa sedačka spája s operadlom, presne tam je v zapadnutý Pas podobnej farby ako materiál, z ktorej je sedačka vyrobená. Víťazoslávne mávam pasom a ani mladá dáma, ktorá ma pred chvíľou kontrolovala tomu neverí. Kameň, ktorý nám obom odpadol od srdca nechávame v čakárni a najbližším kyvadlovým autobusom sa presúvame na terminál K za zvyškom našej expedície.

Chalani sú takí napätí, že bez nás ani nevkročili do reštaurácie, len tak sedia na lavičkách v hale, hryzú si nechty a čakajú na nás. Kamaráti, všetko je ok, tak poďte, dáme si niečo na papanie dobrú kávu. Ideme sa ešte na chvíľu potúlať do duty free obchodov, ale aj tak nám ešte ostáva viac ako dosť času na nudné čakanie. Nečakane sa halou začne ozývať tiché ťukanie do klávesov klavíra, ktorý stojí kúsok od nás. Z ťukania sa po pár chvíľach stáva melódia, ktorej autora sa vzhľadom k môjmu hudobnému nevzdelaniu neodvážim tipovať, ale je to veľmi príjemne a ten kto to hrá, hrá veľmi pekne. Obzeráme sa a očami hľadáme klaviristu a na naše prekvapenie na otočnej stoličke pri klavíri sedí malý, asi osemročný chlapec, pravdepodobne Japonec a prsty mu behajú po klaviatúre rýchlejšie, než stíhame sledovať. Je skutočne famózny a keď dokončí skladbu, celá letisková hala prepukne v potlesk. Chlapec povzbudený prejavmi uznania zahrá ešte niekoľko skladieb, ale asi už musí ísť, pretože klavír ostal opustený.

Keď človek čaká pri ceste za dobrodružstvom, čakanie nie je také otravné ako keď čaká cesto domov, vtedy sa čas ťahá ako žuvačka. Ale nabudúce by sme si mohli zobrať to pexeso, aspoň by bola sranda a čas by nám ubehol rýchlejšie.
Po desiatich dňoch na cestách tisíckach kilometrov sa na letisku vo Viedni cítime skoro ako keby sme boli už doma. Baby, škoda, že je to už za nami, bol to skvelý trip.

Obrázok


Sob, 11.01.2014, 21:29
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
V maroku sme boli zatial len raz a urcite sa nepovazujeme za znalcov tejto krajiny, ale ak ma niekto zaujem o informacie, ktore v cestopise nenasiel, pytajte sa. Co vieme, radi zodpovieme... ;)


Ned, 12.01.2014, 22:23
Profil ICQ WWW
Ťažký Profík
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 22.03.2012, 23:30
Príspevky: 428
Bydlisko: Rožňava
Odpoveď s citáciou
ja som sa už síce pýtal, ale...

-ako je to tam s gsm signálom, aká je dostupnosť v horách? Je lepšie si pozháňať miestnu sim kartu? Budem potrebovať prístup na internet kvôli google maps, earth.
-aká je tam kvalita nafty a hustota čerpacích staníc? Je nutné tam jazdiť s plnými bandaskami v kufri?
-beriem si strešný stan, ale aké sú približné ceny za ubytovanie pre 2-člennú posádku?
-ako s vodou? Zobrať zo sebou pitnú aj úžitkovú, alebo kúpiť pitnú tam ? Dá sa tam dočerpávať, naberať úžitková do bandasiek, alebo sa tam treba niekomu prosíkať, platiť?
-akú navigáciu /mimo online google maps,earth/ by si odporučil? Kto má dobré mapy?

zatiaľ ma viac nenapadá

_________________
ARO 10,ARO 10, Asia Rocsta, JEEP YJ, TJ, JK

https://plus.google.com/u/0/photos/1180 ... 5400496177


Pon, 13.01.2014, 12:08
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
jasne fogy, ale uz dozrel cas na otazky a odpovede :)

1.) gsm - fungovali v pohode nase telefony, ale v horach mimo civilizacie boli miesta bez signalu. s mobilnym internetom nemame skusenosti, v roamingu ho vypiname. internet sme mali k dispozicii takmer v kazdom ubytovani hoteloveho typu cez wifi, ale kvalita nic moc...

2.) paliva - pridavne bandasky bezne nepouzivame, cerpaciek je tam dost a sme zvyknuti, ze ked mame pod pol nadrze, tak proste ideme na najblizsej cerpacke dotankovat doplna, aby sme sa vyhli problemom. tiez, ked ideme do hor, alebo mimo civilizaciu, tak dotankovavame plnu bez ohladu na stav v nadrzi. tankovali sme hlavne na vacsich pumpach pri presunoch, kvalita bude asi v pohode, lebo tie miciny mali prekvapivo nizku spotrebu. ceny paliv su o nieco nizsie ako u nas, cca 1€ +/-...

3.) ceny ubytovania hoteloveho typu slusnej urovne boli cca. 20€ na osobu, vacsinou aj s ranajkami... mali sme sebou aj stany, ale popravde, tolko odvahy sme na prvy krat nemali, ze by sme si ich len tak niekde rozlozili...

4.) pitnu vodu sme kupovali v 5 litrovych pet bareloch a uzitkovu sme doplnali vzdy pri ubytovani a na pumpach...

5.) navigacia - s vysokou spokojnostou pouzivame locus pro pre android a v nom dva druhy map: offline google hybrid maps stiahnute vopred s dostatocnym rozlisenim na oblasti, v ktorych sa planujeme pohybovat a aktualne vektorove mapy danej krajiny. google earth ma vyhodu 3d zobrazenia, ale musi byt on-line a pouzivame ho len pri planovani, pripadne len informativne pri ubytovani s internetom, ak vecer este vladzeme, co vacsinou nevladzeme... plus samozrejme papierovu mapu pre thunderku, ktora sa s mojimi elektronickymi hrackami moc nekamarati a viac veri vlastnym ociam, nez mne s GPS... :D
a pri presunoch po normalnych cestach bezny sygic...


Pon, 13.01.2014, 21:01
Profil ICQ WWW
Ťažký Profík
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 22.03.2012, 23:30
Príspevky: 428
Bydlisko: Rožňava
Odpoveď s citáciou
ďakujem pekne za odpovede. Škoda že sa tu na fóre viac upravuje a opravuje, ako cestuje. Ale som si istý, že tam stretneme aspoň čechov, poliakov, lebo tých stretávam všade, kde idem.

_________________
ARO 10,ARO 10, Asia Rocsta, JEEP YJ, TJ, JK

https://plus.google.com/u/0/photos/1180 ... 5400496177


Str, 15.01.2014, 19:24
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Str, 30.05.2007, 10:04
Príspevky: 574
Bydlisko: Bratislava
Odpoveď s citáciou
Velmi zaujimavy cestopis, zatial som ho nestihol docitat cely ale bavi ma.
Kedze som tuto krajinu presiel uz velakrat krizom krazom, viem sa presne vzit do deja pribehu zvlast na miestach ktore poznam a v situaciach ktore som zazil.
Tazke je opisat to slovami, to treba zazit.

To Fogy:
1. Roaming data asi nebudes ochotny platit, lebo sa ti vylet znacne predrazi. Na internet na miestnych SIM sa velmi nespoliehaj - predsa len toto nieje europa :-)
Kupit miestu SIM sa ti oplati ak chces volat ludom ktori idu s tebou a predpokladas ze nebudes v dosahu CB. Inac velmi nema zmysel. Roaming ma vyhodu ze spolupracuje s viacerymi operatormi takze mas signal castejsie ako miestna SIM pri ktorej ma kazdy operator inac vybudovanu siet vysielacov. Pre pripad nudze mam vzdy v batohu zbaleny aj Iridium.
2. Kvalita paliva ako kde. Na zapadnej "civilizovanejsej" casti uplne v pohode aj EURO6 alebo AdBlue :-) Vnutrozemie je na tom trochu horsie, ale stale velmi dobre oproti zvysku Afriky. Ja zvyknem mat vzdy na taketo cesty na aute aj predfilter a samozrejme nejaky ten nahradny palivovy filter. Uz sa mi par krat zisiel. Hustota cerpaciek je celkom ok, ale ked si naplanujes dlhsi offroad trip po pistach, napr od Rissani az po Tata moze sa ti stat ze pumpu nestretnes. Alebo stretnes jednu kde nafta prave dosla a dalsiu dovezu za tri dni (zazil som). Nejaka ta rezerva je vzdy dobra. Ja mam velku nadrz 200L takze tento problem uz neriesim.
3. Spanie v stane uplne v pohode samozrejme s trochou rozumu. Idealne obcas do kempu kvoli hygiene a kludu za 10E. Tie su vsade.
4. Vodu kupis balenu vsade. Brat z domu nema absolutne zmysel, zbytocne vezies dalsie kila navyse.
5. Navigacii je tolko ze je tazko radit. Dnes uz je takmer kazda dobra. Ja pouzivam Soviet Military pre Android + Ozi explorer v laptope. A stary dobry Garmin 176, na ktory nedam dopustit.
Idealne je dopredu si pozhanat track-y roznych cestovatelov ktorych je na webe plno.

_________________
..všetko pre váš OFF ROAD. www.offroad24.sk , orc@orc.sk
Ironman4x4, Rugged Ridge, Asfir, ARB, AEV, SafariSnorkel, BullFace, Dick Cepek, Mickey Thompson, JamesBaroud, IPF, Pro Comp, Bushranger, FoxShox, Eibach, Misutonida, Delta4x4, AVM, ...


Str, 15.01.2014, 20:12
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Zucastnili sme sa na festivale Hory, cesty, ludia - a nase Jankou prezentovane Maroko obsadilo v sutazi krasne 3. miesto :smt023

Ak vas zaujima preco nie prve, tak tu je moje oficialne stanovisko :smt155 :

"Janka bola uzasna a mala jednoznacne na prve miesto, len sme na prezentaciu 10-dnoveho dobrodruzneho tripu dostali iba 25 minut a prezentovali "offroad" na turistickom festivale... Vo svetle tychto faktov je tretie miesto absolutny uspech.... :-D "


Pia, 07.03.2014, 9:05
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Sob, 07.03.2009, 21:15
Príspevky: 528
Bydlisko: Žilina-Bratislava
Odpoveď s citáciou
thunder píše:
Zucastnili sme sa na festivale Hory, cesty, ludia - a nase Jankou prezentovane Maroko obsadilo v sutazi krasne 3. miesto :smt023

Ak vas zaujima preco nie prve, tak tu je moje oficialne stanovisko :smt155 :

"Janka bola uzasna a mala jednoznacne na prve miesto, len sme na prezentaciu 10-dnoveho dobrodruzneho tripu dostali iba 25 minut a prezentovali "offroad" na turistickom festivale... Vo svetle tychto faktov je tretie miesto absolutny uspech.... :-D "


Paráda, moc gratulujeme a super ze ste sa pustili do takehoto prezentovania. Tieto cestovatelske festivaly su super a plne uzasnych ludi... Plánujete ešte niekde prezentovat v dohladnej dobe?

_________________
F.O.R.D Bronco Fullsize 1991 V8 5.8 351 EFI LPG
made in USA/Michigan

Bronchitida

http://bronconamiestohotela.com/
http://www.fordbronco.eu


Pia, 07.03.2014, 10:37
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
dakujeme :)

ak je medzi ludmi zaujem, radi odprezentujeme ktorykolvek z nasich tripov a podelime sa o zazitky a skusenosti pri akejkolvek prilezitosti. toto bola tak trochu nahoda a zhoda okolnosti, ze nas pozval priamo organizator festivalu, pretoze predseda klubu turistov bol s nami na tomto konkretnom vylete :)

a ide s nami aj na najblizsi trip peru-bolivia, takze o rok sme urcite minimalne v banovciach opat :)


Sob, 08.03.2014, 10:23
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Sob, 07.03.2009, 21:15
Príspevky: 528
Bydlisko: Žilina-Bratislava
Odpoveď s citáciou
No pekne ďakujem, znova som si to prečítal a mám chrobáka v hlave. Že by sme Broncu ukázali aj Afriku? :)

_________________
F.O.R.D Bronco Fullsize 1991 V8 5.8 351 EFI LPG
made in USA/Michigan

Bronchitida

http://bronconamiestohotela.com/
http://www.fordbronco.eu


Str, 01.04.2015, 23:25
Profil ICQ WWW
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Odpovedať na tému   [ Príspevkov: 32 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2, 3  Ďalší

Kto je on-line

Užívatelia prehliadajúci toto fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na: