Zobraziť témy bez odpovede | Zobraziť aktívne témy Aktuálny čas je Pia, 29.03.2024, 1:46
Dnes je piatok 29. marca 2024, meniny má Miroslav a zajtra Vieroslava




Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 23 ]  Choď na stránku 1, 2  Ďalší
 United Arab Emirates – je to viac, ako len Dubaj... 
Autor Správa
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
United Arab Emirates – je to viac ako len Dubaj.
autor: Thunderka

Obrázok 

Ak pred niekým vyslovíte názov pomerne exotickej destinácie vašej letnej dovolenky a táto osoba neprejaví ani najmenší náznak závisti, ale práve naopak, vyjadrí obavu o vaše mentálne zdravie, znamená to jediné: rozhodli ste sa cestovať uprostred augusta do Dubaja. Nie, že by to bol náš zámer alebo výsledok dôkladného načasovania, jednoducho sa to tak vyvinulo s prihliadnutím na ostatné pracovné a dovolenkové plány. A keďže sme už viac ako pol roka mali naplánovaný trip do Nórska v polovici júla, a zároveň sme museli cestu do Dubaja plánovať na obdobie letných prázdnin, a štyridsaťstupňový teplotný rozdiel sme nechceli prekonávať v rozmedzí týždňa, logicky z toho vyplývalo, že musíme cestovať v auguste. Mnohým to síce logické nepripadalo, dokonca neboli zriedkavé hlášky, že v auguste do Dubaja môže cestovať iba idiot, nuž ale tak my sme to teda skúsili. Viac ako teplotný priemer nás limitoval fakt, že v roku 2012 pripadal Ramadán práve na väčšiu časť augusta a aj keď sme chceli zažiť, ako to v období Ramadánu v striktne moslimskej krajine skutočne funguje, nechceli sme sa nechať obmedzovať počas celého pobytu. Po niekoľkých dňoch rozhodovania a zosúlaďovania s cenami leteniek sa vykryštalizoval termín 16.-25.8.2012. To znamená, že si užijeme tri posledné dni Ramadánu v čase najvyšších augustových teplôt. Nuž, tak keď extrém tak poriadny ;)

Letenky sme najskôr hľadali priamo u leteckých operátorov, ale ceny nás príliš nepotešili, skúsili sme preto, čo by s cenou vedela spraviť cestovná kancelária. A keďže nič v živote sa nestane len tak náhodou, a keďže práve uprostred januára dostala Maťa čisto náhodou pozvánku od jednej cestovnej kancelárie na výlet do Dubaja na nákupný festival, checkli sme teda, za akú cenu by nám vedeli letenky zohnať oni. Príjemne nás prekvapili cenou 443 eur, takže už len na rovnaký termín zohnať hotel. Je fakt, že Google je tvoj najlepší kamarát, nuž kamarát nám teda pomohol pohľadať pekný hotel za akceptovateľnú cenu. Žiaden beach resort, je to mestský hotel Arabian Park Hotel, ale vyzerá pohodlne, čisto, príjemne, má internet, fitko a bazén a milého pána riaditeľa, ktorý nám ako bonus pribalil raňajky v cene izby na celú dobu pobytu, stačilo sa milo spýtať. Aj recenzie na tripadvisorovi spievali chvály a hotel je v dobrej štvrti, na polceste medzi letiskom a downtown Dubajom, nuž, nie je dôvod ubytovanie v tomto hoteli neobjednať. Už zostáva iba auto. Na webe je dosť car rentalových spoločností, ktoré ponúkajú pomerne široký sortiment áut, moja voľba najskôr padla na Chevrolet Tahoe, pretože je to veľká pohodlná štvorkolka za veľmi príjemnú cenu, ale kým sme sa rozhýbali a dopracovali sme sa k objednávaniu, bol už v apríli tento model sold out a nám už ostala z prijateľných štvorkoliek iba Toyota Prado zhruba o stovku drahšia. Čo už, tak objednám aspoň to...

Ak sa má človek na čo tešiť, čas letí ako bláznivý. A aj keď nápad s výletom do Emirátov vznikol okolo Vianoc, nestihli sme sa čudovať a bol tu august a deň odletu.


Pia, 17.01.2014, 19:30
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 1 (15.8.2012)

Po nechutne drahej káve v odletovej hale na Schwechate a chutnom dúšku koňaku (ja teda rozhodne triezva na palubu lietadla nevleziem), sme sa usadili v pomerne pohodlných sedadlách lietadla spoločnosti Emirates. Skutočne treba skonštatovať, že táto spoločnosť prepravuje cestujúcich o poznanie pohodlnejšie v porovnaní s budgetkami, ktorými sme cestovali doteraz. Nielen že sedadlá boli komfortnejšie, človek mal na nohy podstatne viac miesta, zabaviť sa mohol značným množstvom filmov, hudby, správ a iných multimédií, môžeme skutočne potvrdiť, že Emirates poskytujú veľmi chutné a objemné občerstvenie a množstvo nápojov, ktorými vám tých päť a pol hodiny letu výrazne spríjemnia. Pre pánov je ešte ako špeciálny bonus to, že letušky spoločnosti Emirates sú veľmi pekné, krásne upravené éterické bytosti, ktorých úsmev zvýrazňuje výrazný karmínový rúž rovnakého odtieňa ako ich klobúčiky, z ktorých sa ako malý vodopád spúšťa hodvábna biela šatka ležérne prehodená okolo krku. Vždy som hovorila, že uniformy letušiek Emirates sú najkrajšie a výrazne podtrhujú ich ženskosť a to dokonca aj u mužskej časti crew :)

Obrázok Obrázok

Mäkké dosadnutie na pristávacej dráhe medzinárodného letiska v Dubaji by nás istotne nezobudilo, ale adrenalín z očakávania už dávno držal naše oči doširoka otvorené. Očakávanie, že uvidíme v nočnej tme svetlami lemovaný Palm Island sa nenaplnilo, asi sme sedeli na nesprávnej strane lietadla, ale zato sme mali ešte v čerstvej pamäti obraz nádherne vysvieteného Kandaháru a horiacich ropných vrtov niekde okolo Kataru. Prelet nad nočnou púštnou krajinou je pôsobivý.

Súvislý tok netrpezlivých ľudí nás vyplavil z lietadla do priestorov letiska a my sme sa vďačne nechali unášať prúdom rozospatých tiel. Veď čo, poďme tam, kam ostatní. Sme všetci? Máte všetko? Ok, takže ideme. Keď sme sa dostali k osobnej kontrole s rontgenmi príručnej batožiny a detektormi kovov, začala som mať ľahké podozrenie. Čo si preboha (pardon, pre Allaha) títo Arabi myslia, že sme im priniesli z toho lietadla, že nás potrebujú kontrolovať aj na výstupe? Čo sa boja, že sme im ukradli vidličku z príboru, ktorým sme jedli večeru na palube lietadla? Ale tak ok, keď to považujú za nevyhnutné, tak ja si teda zase vytiahnem z nohavíc opasok a aj sa vyzujem, ak to skutočne považujú za potrebné... Poslušne sme sa nechali skontrolovať, aj tak sme nemali vlastne na výber, a v miernych rozpakoch sme vykročili po schodoch o podlažie vyššie. Naše rozpaky sa vystupňovali až na najvyšší level, keď sme prechádzali širokým koridorom očividne duty free obchodov lemovaných nápismi Gate 233-237 a iný gate... Pomaly sme poňali podezření. Kadiaľ sa tu dostaneme k batožine? Bude lepšie spýtať sa v tamtom kiosku informácií. Keď ale pri otázke „How can we get to luggage reclaim“ osadenstvo kiosku na mňa vypleštilo prekvapené pohľady, začala som mať skutočné obavy. S rozhodnosťou v hlase nás poslali neurčitým smerom niekde k výťahom a tam dole ale až keď prejdeme nejakými schodmi naľavo a dáme sa hneď doprava...No fajn, tak sme zbehli všetky tie schody, vyskúšali sme troje sklenené dvere aby sme zistili, ktoré sa vôbec dajú otvoriť, prešli sme okolo podozrievavo hľadiacich strážnikov v uniforme bezpečnostnej služby, ktorí niečo tajomne a nezrozumiteľne mumlali do vysielačiek, ale tadiaľto sme sa dostali na vstupnú kontrolu osôb prichádzajúcich na letisko. Tak ešte raz. V ďalšom informačnom kiosku nás poslali presne opačným smerom. Ďalšie eskalátory, chodba, sklenené dvere, securiťáci, narastajúci stres ale po ďalšej desaťminútovke bolo zrejmé, že tadiaľto cesta nevedie. Bolo nám jasné, že sme sa nedopatrením dostali do tranzitnej zóny a tá je s najväčšou pravdepodobnosťou hermetickým uzáverom oddelená od zóny, kadiaľ sa dá dostať z letiska von. Bude teda asi najlepšie, ak sa vrátime presne tam, odkiaľ sme prišli. Pamätá si niekto, ako sa dostaneme k tomu schodisku, z ktorého sme vystúpali do tranzitu? Ok, kľud, ja si to pamätám, tak sa ma držte, ideme...

Officier pri detektore kovov netajil prekvapenie, keď sme k nemu prišli z úplne inej strany, než to bolo bežné. Ale keď sme mu vysvetlili, že hľadáme našu batožinu a že chceme ísť do Dubaja a nie do tranzitu, zakričal na opodiaľ stojacich servisákov niečo ako hchrrrrchhhhhaaachrrrchchchch, čo sme si voľne preložili ako Pozrite na týchto blbcov, ďalší, ktorí nečítajú smerovníky a zablúdili. S blahosklonným výrazom v tvári odpáskovali zábrany a pustili nás do chodby, ktorá nás podľa ich gestikulácie mala priviesť presne tam, kam sme chceli ísť. No, tak my im teda skúsime veriť. Kráčame chodbou a nálada nám stúpa s pribúdajúcim počtom ceduliek naznačujúcich, že týmto smerom sa dostaneme k batožine. V nadšenom rozlete nás však zastavili rady ľudí kľukatiacich sa pred niekoľkými pracoviskami vízovej kontroly. Aha, tak na toto máme vytlačené tie elektronické víza. Už som aj celkom zabudla, že s UAE máme vízový styk. Poslušne sa teda zafrontíme a ticho čakáme. No, ticho, skôr teda nahlas komentujeme to, ako pomaly to tým chlapcom za pultíkmi ide. Máme pocit, že majú totálne v paži. Nevieme, či sa práve menia služby, alebo či je to bežný štandard, ale vyzerá to, že mladým mužom v služobnom pomere záleží skôr na tom, ako dobre vyzerajú než na tom, akí sú pasažieri chladiaci sa v 18 stupňovej klimatizovanej kose nedočkaví. Mladí muži vyzerajú skutočne dosť dobre, s precízne upravenými čiernymi briadkami, ktoré majú nastajlované skôr ako vyrezávané ornamenty než ako niečo vyrobené u holiča, ale my už sme dosť nervózni. Blúdenie v tranzitnej zóne nám trvalo dobrú polhodinu a pravdu povediac, začíname mať obavy, aby sme si ešte našli svoju batožinu, pretože cestujúci z nášho letu sú určite už dávno preč. Maťovci postupne strácajú trpezlivosť, sme smädní, je nám chladno a už toho máme pomerne dosť. V záchvate nervozity Maťovci dospeli k názoru, že fronta o dva stĺpy doľava je kratšia a mohli by byť vybavení skôr, a tak za pomerne hlasného škrípania zubov ostatných členov rodiny menia Maťo s Maťou pozíciu. Je pravda, že v ich fronte je síce menej ľudí, ale odbavovanie tam ide o to pomalšie. Ani nie o desať minút sa odídenci vracajú, pretože síce by sme boli vybavení možno aj naraz, ale keď stojíme v jednej fronte, môžeme tu aspoň spoločne hundrať a nadávať. Po takmer hodine sa dostávame na rad. Mladý muž v dokonale vyžehlenej khandure (biele pyžamko), s bielou gathrou (biela šatka na hlave) s logom Etien Aiger a čiernym agal (čierny kruh) posadeným presne na vrchu hlavy si elegantne prehodil jeden cíp šatky dozadu cez plece a pokynul, aby jeden z nás pristúpil k jeho pracovisku. Passport, visa, where did you come from? Look here. No tak ja sa teda pozriem do tej čudnej čiernej malej obrazovky. Little bit closer. Too close. Not so far. Closer. No tak sa tu teda môžeme takto hrať, ale čo to má vlastne robiť? Aha, teraz tam vidím zelené svetielko, tak už je to asi ok. Cvaklo to, ako keby ma odfotil, ale naozaj netuším, či mu išlo iba o fotku tváre alebo snímal zadnú stenu sietnice, ale tak keď to inak nejde... A ešte sa treba pozrieť do malej kamery, zase cvak. No cítim sa skoro ako modelka, ale tento mladý muž mi asi za pózovanie platiť nebude, či? Ale dátumovú pečiatku na víza uderil, a tak sa na ten honorár za fotenie radšej nepýtam a ponáhľam sa za ostatnými smer batožina. Roman a Maťo už majú dva vozíky plné kufrov a mohli by sme aj ísť smer východ za tam už hodinu čakajúcim netrpezlivým Kavom (Matin ex), ale poďme ešte rýchlo pohľadať wecka. Pred vstupom na toalety je verejná fontánka s vodou s nápisom Drinking water. Napriek tomu, že sme na adresu pitnej vody v arabských krajinách počuli veľa nepekného, sme takí smädní, že je nám to v podstate úplne jedno a tak sa po jednom vrháme na čurkajúci pramienok vody a hlceme ako keby sme strávili hodinu a pol v žeravej púšti a nie v klimatizovanej letiskovej hale. Uvidíme, ako si s tým poradí naša črevná fauna a flóra...

Po zvítaní sa s Kavom, ktorý v Dubaji už niekoľko rokov žije a pracuje, sme sa vybrali pohľadať požičovňu áut, od ktorej sme mali mať prenajaté auto.
Dvere letiskovej haly sa otvorili a my sme rázne vykročili. V momente, ako sa naše tepelné receptory stretli s reálnou exteriérovou teplotou, čas sa rozbil na sekundy, ktoré sme si začali každú jednu jednotlivo uvedomovať, pretože s každou ďalšou sekundou sme si uvedomovali, že všetka tá voda, ktorú sme vypili z fontánky s pitnou vodou sa okamžite premiestnila na vonkajšiu stranu pokožky a my sme sa orosili ako dobre vychladené plechovky radlera. Nikdy som si nevedela predstaviť, že vzduch môže byť taký materiálny, hmatateľný, hustý a lepkavý. Čísla na teplomery hlásili, že je „iba“ 38°C ale všetky tie betónové platformy parkovacieho domu všade okolo pulzovali horúčavou, ktorú naakumulovali za celý deň a škodoradostne ju posielali do polnočnej tmy. Výbuchy smiechu cez slzy na seba nenechali dlho čakať, lebo ak je to tu v noci skoro na umretie, aké to preboha bude cez deň???

Trafiť do autopožičovne nebolo vôbec ťažké. Všetko je dobre značené, takže car rental sme našli bez problémov, požičovňa ale zase netrafila také auto, aké sme si objednávali. Takže namiesto Toyoty Prado nám odovzdali veľký čierny Ford Explorer. Čím to je, že ešte nikdy na žiadnom tripe sme nedostali také auto, aké sme si objednali? Zamestnanci autopožičovne mali zjavne zvrhlý zmysel pre humor, pretože namiesto toho, aby po nás rýchlo hodili kľúče od auta aby sme ho mohli okamžite naštartovať a schladiť sa klímou, zdvorilo nás poprosili o chvíľku trpezlivosti a začali pobehovať okolo auta a leštiť z neho vrstvy prachu, aby bolo vidieť, že pod odtieňom pieskovej béžovej sa nachádza presne taká nemilosrdná čierna, aká je popísaná v techničáku. Do kelu, zhoďte ich už niekto z tých nášlapov, lebo im vlastnoručne napchám moje spotené tričko do hrdla!!! Indicky vyzerajúci típkovia pochopili nevraživé pohľady skupinky neuroticky vyzerajúcich bielych tvárí, takže posledné zrnká prachu radšej nechali bez povšimnutia, naložili našu batožinu a dovolili nám nastúpiť. Podľa plánu sme išli najskôr vyložiť juniorov k otcovi Kavovi, a potom nás odeskortuje k nášmu hotelu, aby sme sa nemuseli motať po nočných šesťprúdovkách. Netušil, že Romanova navigácia a môj prirodzený orientačný zmysel by nám nedovolili, aby sme sa stratili, ani keby vonku zúrila nočná piesková búrka ;)

Takže rýchly prejazd z letiska cez Al Garhood Bridge smer Jumeriah I až po Al Satwa Roundabout. Tu budú bývať Terka s Miškom u Kava. A teraz bez zastavenia pekne späť do štvrte Al Jadaf. Je to zase smer letisko, v podstate náš hotel je tak 10 minút od letiska, ale je potrebné sa znavigovať všetkými tými malými odbočkami z veľkého obchvatu a tak sa nechávame viesť Kavom, ktorý pred nami kľučkuje ako pomätený safety car a vyzerá to skôr ako by nás chcel striasť než doviesť na nejaké konkrétne miesto. Lenže my sa nedáme a držíme sa ho ako kliešť a o niekoľko minút v tme pred nami vidíme tyrkysovo žiariaci nápis Arabian Park Hotel. Uprostred piesočnej plochy za kovovým plotom sme sa vnorili do osvetlenej umelo zavlažovanej zelene hotelovej záhrady a cestička v nej nás priviedla až na parkovisko pre hotelových hostí. Ešte raz sa zhlboka nadýchneme a čo najrýchlejšie povyberáme batožinu z obrovského kufra obrovského amerického auta a rýchlo sa ponáhľame do klimatizovanej hotelovej lobby. Rozospatý recepčný, ktorého zjavne prebudil závan teplého vzduchu, ktorý sme so sebou priviali, vylúdi na tvári nacvičený profesionálny úsmev a po krátkej debate a kontrole dokladov šťastne stískame v dlaniach kartičky od našich hotelových izieb na piatom poschodí s výhľadom priamo na hotelový bazén a s teplotou na regulátore izbovej klimatizácie stiahnutou na 15°C. Blázni!! Okamžite sme teplotu upravili na znesiteľných 25°C a pre zahriatie si poďme rýchlo naliať uvítacieho panáka z dovezenej zásoby domácej jablkovice. Maťa neprejavila žiadne nadšenie, ale my to zvládneme aj iba tak v trojke, ja, Roman a Maťo. Teda toho uvítacieho panáka, aj keď je pravda, že ešte dáme jedno skupinové foto v našej posteli, ale vo všetkej počestnosti, len tak na privítanie. Už je fakt strašne neskoro, takmer dve hodiny ráno a máme toho všetci dosť, poďme pekne spať, vidíme sa ráno na raňajkách...

Obrázok Obrázok


Sob, 18.01.2014, 11:32
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 2 (16.8.2012)

Budíme sa do nádherného slnečného rána, ale aké iné ráno by sme tu uprostred augusta asi chceli očakávať? Pri pohľade priamo do hotelového bazéna má človek potrebu doširoka otvoriť okno a vykloniť sa, aby lepšie videl postavy čľapkajúce sa v teplej vode, ale obe krídla sú nepohyblivé, okno je doslova zapečatené. Asi aby natešení turisti zbytočne nezvyšovali spotrebu elektriny, pretože pri pootváraných oknách by sa klíma asi mohla aj zblázniť. Poďme teda pekne na raňajky, dohodneme sa, ako strávime dnešný deň.
Bufetové stoly hotelovej reštaurácie sa síce prehýbajú pod množstvom chutne vyzerajúceho jedla, ale celá reštaurácia je pozastieraná hrubými tmavými závesmi a tak je oddelená od hotelovej loby a ostatných verejne prístupných priestorov a to preto, aby stravujúci sa hostia neboli zdrojom pohoršenia pre Moslimov, ktorí dodržiavajú Ramadán. Ako turistov nás síce nenútia dodržiavať pôst počas dňa, ale zariadia aspoň to, aby nás Allah nevidel. Tak sa teda poriadne najedzme, lebo celý deň nám nikde nič na jedenie nespravia.
„Ramadan je deviatym mesiacom islamského kalendáre. Od moslima sa vyžaduje, aby sa tento mesiac po celý deň, od východu do západu slnka postil, t.j. zdržal sa jedla, pitia, fajčenia a telesných radostí. Musia sa taktiež zdržiavať ohovárania, neslušných rečí, hádok a pokiaľ je to možné mal by konať len dobré skutky. Už je mi jasné, prečo na Slovensku ramadán nemáme ;) Pôstom si má moslim upevniť telesnú a psychickú stránku, pevnú vôľu a tak sa priblížiť k Bohu – Allahovi. Vyzdvihované sú morálne hodnoty pôstu ako cvičenie pevnej vôle a prejav solidarity s chudobnými. Je to v súlade s poznatkami súčasnej medicíny. Zdôrazňuje sa i užitočnosť pôstu pre zdravie.
Cudzinci a veriaci iných náboženstiev by mali dodržiavať určité pravidlá a to najmä: na verejnosti by nemali jesť a piť, fajčiť alebo nevhodne prežúvať napr. žuvačku, nevhodne sa obliekať (neobliekať si žiadne vyzývavé a odhaľujúce oblečenie na verejnosti). Dodržiavaním týchto pravidiel sa vyvarujete zbytočných problémov. Bezohľadné opovrhovanie týchto pravidiel môže mať za následok v lepšom prípade len upozornenie alebo pokutu a v tom horšom prípade aj väzenie.“ toľko hovorí informácia niekde z webu, tak sa teda podľa toho zariadime. Takže berme aspoň nejaké minerálky z hotelovej izby, hotel poskytuje každý deň dve pollitrové fľaše vody, to nám bude na úvod stačiť a potom niekde nájdeme nejaký supermarket .
Napapaní a dobre naladení opúšťame hotel. Keď sa za nami zavrú automaticky ovládané dvere, automaticky za nami odstrihnú aj poslednú molekulu klimatizovaného chladného interiérového vzduchu a je to tu. Štyridsaťtri stupňov slnečného dňa nás pohltilo ako keď človek skočí do vody a v zlomku sekundy si uvedomí teplotný rozdiel medzi vyhriatou plážou a studenou vodou. Ale teraz bol ten pocit komplet opačný. Teplotný šok sprevádzame výbuchmi bezmocného smiechu a údivom nad tým, ako na túto teplotu reaguje moje a Matine telo. Namiesto toho, aby sa z nás začali valiť prívalové vlny potu, vybehne nám obom po celom tele taká husia koža, že nám stoja všetky chlpy. To čo je? Husia koža z tepla? Tak to som ešte fakt nezažila 

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Poďme rýchlo do auta a zapnite niekto už tú klímu!!! Lenže kým sa bude dať do auta nastúpiť, budeme sa ešte chvíľku vonku variť a pripekať, lebo čierny Ford je rozpálený ako pekáč a štyridsať stupňov vonku je lepších ako sto stupňov v aute. Zatiaľ čo čakáme, kým teplota interiéru klesne na prežiteľnú úroveň, užívame si pohľad na panorámu Downtown Dubaja. Pred nami sa k oblohe ako strieborná ihla týči najvyššia budova sveta Burj Khalifa. Sme ohúrení tým, akú výbornú polohu má náš hotel, keď vidíme priamo na Khalifu. Úžasné. V podstate sme len kúsok od centra. Roman medzitým presvedčil klimatizáciu, aby mala trochu pochopenia a začala makať na plné obrátky, na rozpálené predné okno sa mu podarilo pripevniť celkom nový držiak na tablet v ktorom sa mu podarilo rozbehnúť navigáciu, nič nám teda už nebráni v tom, aby sme vyrazili na prieskum mesta.
Na dnes nemáme žiaden konkrétny plán, ideme sa len tak poobzerať a najlepší spôsob je vyraziť priamo na Sheikh Zayed Road. Je to úsek diaľnice E11, najdlhšej cesty v UAE, ktorá prechádza od juhu (v oblasti Silah v emiráte Abu Dhabi) až na sever do emirátu Ras Al Khaimah. Sheikh Zayed Road prechádza centrálnym Dubajom, a ako široká šesť až osem prúdovka ho rozdeľuje na severozápadnú a juhovýchodnú časť. Z každej strany k nebu stúpajú najznámejšie mrakodrapy úchvatných tvarov, rôznych farieb a materiálov, s menami rôznych renomovaných globálnych spoločností sveta. Táto ulica je skutočne výkladnou skriňou bohatstva a luxusu tohto emirátu. Prechádzame popri Dubai Mall s Burj Khalifa v pozadí, Emirates towers – v podstate elegantnejšia obdoba New Yorkských dvojičiek, a zástupe ďalších nádherných budov, z ktorých každá má svoje meno, ale ja si ich rozhodne pamätať nebudem. Panorámu Downtown Dubaja nechávame postupne za sebou a v diaľke napravo pred nami sa črtá biela silueta hotela v tvare plachetnice - Burj Al Arab. A pred nami naľavo zase vidíme Mall of Emirates a obrovský sivý šíkmý tubus, v ktorom sa nachádza podľa mňa najšibnutejší počin v tomto meste – interiérový lyžiarsky svah. V rozhodovaní, čo chceme vidieť skôr jednoznačne vyhráva pláž a plachetnicový hotel. Z hlavného ťahu teda spleťou nadjazdov odbočujeme smer Jumeirah.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Plachetnica rastie ako keby ju nadúval morský vietor napriek tomu, že vzduch okolo nás stojí a jediný pohyb v ňom je vlnenie vriaceho vzduchu tesne nad úrovňou rozpáleného asfaltu, ktoré nám už už sľubuje premietnuť nejakú fatamorgánu. Hlavná cesta nás doviedla priamo pred Burj Al Arab v celej jeho nádhere. Je pravda, že som predpokladala, že budova tohto hotela je vyššia, ale aj tak je nádherná. Biela budova kombinovaná s modrým sklom vytvára príjemný kontrast s belasou oblohou bez jediného mráčika. Bližšie k hotelu sa bohužiaľ nedostaneme, jedine že by sme boli ubytovaní hostia alebo mali aspoň rezerváciu v reštaurácii. Tú ale nemáme, a tak plynule za cvakania foťákov pokračujeme ďalej a pokúsime sa nájsť prístup k nejakej verejnej pláži. Hneď vedľa plachetnice po ľavej strane cesty sa k nebu štverá modrá vlna budovy hotela Jumeirah a pod ním vodný a zábavný park Wild Wadi. Organizovanú zábavu v umelo vytvorenom nútene zábavnom prostredí dnes vynecháme, chceme ísť na voľnú neorganizovanú pláž. Odboč tu za touto mešitou, tu hneď by sme mali byť už asi na pláži. A skutočne, priamo pred nami sa otvoril pohľad na širokú bielu pláž za ktorou sa lenivo vlní nekonečná tyrkysová voda Golfského zálivu. Odparkujeme auto a nadšene zabárame nohy až po členky do horúceho piesku a čo najrýchlejšie sa ponáhľame k vode, aby sme si aspoň nohy trochu osviežili v slanom kúpeli. Na naše prekvapenie sa však žiadne osvieženie nekoná, pretože more je tak neskutočne teplé, že rozdiel medzi tým, keď človek kráča po pláži a tým, keď už kráča vo vode je len v tom, že vo vode to žblnká. To je neskutočné. V tomto momente sa síce nechystáme na kúpanie a iné vodné radovánky, ale toto je fakt sila, veď tu sa človek musí pri plávaní normálne spotiť... Chvíľu si lovíme zábery typu Chosé v zálive, akurát Chosého nám supluje silueta Burj Al Arab a my sa pred ním staviame do rôznych formácií a kombinácií, ale priority sa pomaly začínajú meniť a do popredia sa dostáva potreba riešiť pitný režim, pretože úbohé pollitrovky vody z hotela sme vyprázdnili už asi pred pol hodinou a jazyk sa nám začína lepiť na podnebia.

Obrázok Obrázok Obrázok

Vieme síce, že možno dva a pol kilometra odtiaľto je Mall of Emirates, a tam istotne bude aj nejaký obchod s potravinami, ale nechce sa nám zatiaľ zabíjať čas v obrovskom obchoďáku, skúsme teda pohľadať niečo bližšie. Navigácia Sygic má zaujímavý zmysel pre humor, pretože pokiaľ sa potrebujete znavigovať k nejakej konkrétnej geografickej lokalite, pokiaľ poznáte mesto alebo ulicu, tak s vami komunikuje bežnou latinkou, písmenkami, ktoré vieme prečítať. Ale pokiaľ od navigácie chcete napríklad zoznam supermarketov v okolí, dostanete len spleť červíkov a húseníc, proste arabské písmenká, ktoré bežnému našincovi nič nehovoria. Roman na to teda skúsil ísť logicky. Tu pri tomto riadku je, že tento supermarket je len 550 metrov od miesta, kde parkujeme, tak sa teda zveríme do rúk kamarátovi Sygicovi a ideme. Rovno pekne krížom cez križovatku s hlavnou cestou, potom doprava kúsok rovno, potom doľava do úzkej uličky. No, ja neviem, ale tu to vyzerá ako v nejakej rezidečnej štvrti, samé domčeky charakteru obytného, rozhodne to tu nevyzerá na nejaký supermarket. Hentam to vyzerá na nejakú väčšiu plochu pri ceste, tam sa otočíme a ideme naspäť a asi skúsime radšej istotu v podobe mega Carefour predajne v mega Mall of Emirates. Ako Roman zatiahol na plochu, kde sme sa chceli otočiť, pred nami sa na nízkom domčeku objavil nápis hlásajúci, že ide o predajňu potravín. Sklenené vstupné dvere popreliepané baliacim papierom a novinami rozhodne nevzbudzovali dojem vstupu do supermarketu, ale keď už sme tu, tak aspoň nazrieme. Veď nechceme robiť veľký nákup, chceme iba vodu. A keďže kam čert nemôže, pošle ženu, aj naši muži sa rozhodli, že bude najlepšie na prieskum do lokálneho grocery storu do ktorého vnútorných priestorov nie je vidieť a nikto netuší, kto alebo čo sa tam nachádza, poslať svoje manželky. S námahou sme otvorili dvere, ktoré v nepremazaných pántoch vzdorovali akémukoľvek pohybu a boli sme dnu. Výrazne klimatizovaná miestnosť rozmerov asi tri krát štyri metre, v ktorej bol v škatuliach na podlahe a v niekoľkých dookola rozostavených starých regáloch poukladaný tovar neznámeho charakteru a neistej doby spotreby. Indický majiteľ so záujmom sledoval, ako sa v miernom prítmí snažíme zorientovať. Hrubými priehľadnými plastovými pásmi pozakrývaný chladiaci box rozhodne nesľuboval, že tovar v ňom uskladnený by sa akokoľvek teplotne líšil od toho, ktorý je poukladaný len tak voľne v predajni, nevenovali sme mu teda žiadnu pozornosť a zamerali sme sa na pátranie po minerálkach. Po chvíli sme objavili nastohované balíky nejakej vody, ktorá sa na prvý pohľad nejavila ničím zaujímavá ale ani závadná, berieme teda celú šestku a na dva kroky sme z jedného rohu predajne pri pokladni v druhom rohu. Majiteľ na nás skúmavo pozrie a šušlavou angličtinou sa nás spýta, či skutočne chceme presne túto vodu, alebo proste iba nejakú vodu. Nechápeme otázku a tak mu dáme šancu na ďalšiu konverzáciu. Ďalšími šušlavými slovami nám vysvetľuje, že tá voda, ktorú sme si zobrali, je francúzska, a táto šestka nás bude stáť skoro 40 dirhamov (čo je v prepočte cca 9 EUR) ale ak si kúpime balík lokálnej vody, ten nás bude pri rovnakom objeme stáť 9 dirhamov (čo sú asi 2 EURá). Neuveriteľné, také niečo by sa u nás istotne nestalo, aby obchodník chcel turistovi ušetriť peniaze. Nechápeme, ale tešíme sa. Tak tento vtip navigácie bol skutočne užitočný.

Obrázok Obrázok

A kam ďalej? Poďme sa pozrieť na Palm Island. Je to odtiaľto v podstate iba pár kilometrov a v hoteli Atlantis je akvárium, tak by sme sa tam mohli príjemne zašiť. Hlavný ťah a návestia nás bez problémov vedú smer Palmový ostrov, ktorý sa začal z kameňa a piesku stavať v roku 2001.
Očakávame pocit nadšenia, že sa na tento umelo vytvorený útvar dostaneme, ale pravdu povediac, keď je človek už priamo na palme, nie je to žiaden mimoriadny zážitok, keďže cesta vedúca kmeňom palmy smerom k posledným palmovým listom na jej najvzdialenejšom konci je vlastne úplne obyčajná trojprúdovka ako každá iná. Zážitok nám ale ozvláštni červené ferrari, ktoré sa s revom stoviek besniacich koní dovalí spoza nás a bezohľadne nás obehne. My sa nezmenenou päťdesiatkou sunieme vpred, pretože speed limit v rezidenčnej zóne je daný a naviac na ceste pred nami sa zhruba každých 200 metrov nachádza retardér. Náš Ford Explorer má ale podstatne vyššiu svetlú výšku a neporovnateľnú odolnosť čohokoľvek, čo sa nachádza na spodku auta než červený vyšportovanec. Keď sa blížime k retardéru, vidíme a počujeme, ako pretekár vo ferrari zúfalo brzdí takmer do nuly a opatrne zdoláva prekážku na vozovke. Vzhľadom na konštrukčné vlastnosti nášho auta a hlavne na to, že je to auto z požičovne, v duchu hesla „Don’t be gentle, it’s a rental“ pred retardérom ani trochu nepribrzďujeme a preskáčeme ho spôsobom „tdm tdm“, čím nechávame hrdého majiteľa červeného sexi fešáka ďaleko za sebou. Majiteľ sexi fešáka to ale nevzdáva a prezentuje schopnosť zrýchliť z nula na sto v rozmedzí asi 120 metrov, pričom nás samozrejme zase drzo obehne, ale zároveň sa nebezpečne priblíži k ďalšiemu retardéru, v dôsledku čoho opäť preverí účinnosť brzdných kotúčov a spomalí opäť takmer na nulu. Z výšky nášho SUV majestátu sa uškrnieme na majiteľa úzko profilovaného super športiaka a opäť spôsobom „tdm tdm“ ho zahanbujúco necháme za naším veľkým zadkom. Vyšportovaná riťka zase kopne do vrtule a zase nám predvedie, ako sa dá na sto metroch spáliť asi 20 litrov paliva, ale pri ďalšom retardéri mu už takmer nevenujeme pozornosť. Chudák, na čo je mu také auto, keď tu má mesto plné retardérov a iných foriem spomaľovačov? Ale autíčko je to pekné, a keď sa dostávame za posledný retardér v rade, nemilosrdne nám ukáže, že na hladkej ceste je to kráľ a v sekunde sa stráca v tunely pred nami. Silueta hotela Atlantis pred nami postupne rastie a keď sa vynoríme z tunela, ktorý nás priviedol na vonkajší okruh palmového ostrova, môžeme si nádhernú ružovú budovu s tyrkysovými sklami obzrieť v celej jeho nádhere. Vyzerá ako obrovská marcipánová torta s otvorom orientálneho tvaru uprostred, zasadená v zelenom podnose čerstvo zavlaženej perfektne udržiavanej trávy a v záplave strapatých paliem. Za múrom pri ceste sa o navezené obrovské balvany triešti biela pena na vrcholoch vĺn a ja mám podozrenie, že tak ako ostrov, tak aj tie vlny musia byť umelo vytvorené, pretože vzduch stojí absolútne nepohnute, nikde ani náznak vetríka, a jediné, čo v pohybe je, sú kvapky potu stekajúce po línii mojej chrbtice až k miestam, o ktorých sa nepatrí písať pred 22:00.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Preboha, poďme do toho akvária, tam snáď bude klimatizácia. No ok, tak odfotím ešte Maťovcov tuná na trávičke, hentam pri kvetinke, aj tam pri tej palme ale teda už stačí. Ideme!!!
Vodný svet Lost Chambers je krásny. Obrovské vodné nádrže sú plné vody, bubliniek a rybičiek, rýb, rají a iných vodných živočíchov nádherných farieb aj nechutných tvarov, ktorí sa predvádzajú akoby v nacvičených choreografiách, aby poskytli návštevníkom dokonalý zážitok. Obzvlášť v najväčšej vodnej nádrži, ktorá vyzerá ako ruiny bájnej Atlantídy stratené tisíce rokov v morských hlbočinách sa okrem množstva druhov rýb so zvláštnym kľudom v každom pohybe v preddefinovaných trajektóriách premáva čudná trojica – obrovská raja a dva nadrozmerné tuniaky plávajúce v tesnom závese ako čudná morská ochranka nejakej miestnej celebrity. V jednej nádrži sa z tmy vynorí taká obrovská ryba, že v prvom momente ustúpim o pol metra. Je neuveriteľne veľká a neforemná a vyzerá absolútne neskutočne, takmer až hrozivo. Ak toto naozaj žije v mori, tak ja sa tam už teda kúpať nebudem!!!
Samozrejme nemôže chýbať nádrž s rybičkami z rozprávky o Nemovi, nádherné neónovo modro a cyklámenovo nasvietené nádrže s medúzami a nejaké ďalšie, ktorých obyvateľstvo neviem definovať presným biologickým názvom. Je tu krásne, aj keď pravdu povediac som si myslela, že to bude trošku väčšie, ale nevadí, je to príjemný zážitok, ktorý človeka naplní zvláštnym kľudom a pokojom, a vôbec nie je stratou času, keď si človek len tak sadne do vankúšov pred vodnými nádržami, a bez ohľadu na čas sa nechá unášať ladnými pohybmi rýb a bubliniek...

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Teraz by tak dobre padla čerstvá kávička, skúsme ísť do nejakého obchoďáku, tam istotne budú kaviarne, niekde zapadneme a trošku si posedíme. Vraciame sa tunelom späť do stonky palmového ostrova, keď tu padne nápad, že poďme sa pozrieť na jednu z tých ulíc, ktoré vedú na palmový list. Tak teda odbočujeme doprava ale do cesty nám lenivo vstupuje tmavo opálený, čisto oblečený strážnik v bielej košieľke a reflexnej vestičke a „No, u cannot go there, it is a private road.“ No a čo, že je to privátna ulička, veď my sa chceme len previesť tam a späť. Ale strážnik si svoju robotu robí svedomito, a keďže máme pocit, že je ochotný brániť nám nie len rampou ale aj vlastným telom, cúvame a točíme sa späť na hlavnú cestu. No tak nech si tú svoju private road nechajú a ako Maťa dodáva, keď oni prídu do Trenčína, ani my ich nepustíme na Kňažské!!!

Obrázok Obrázok

Najbližší obchoďák je Mall of Emirates. Napriek tomu, že v priestoroch tohto obchodného domu je slávny Ski Dubai, teplota v betónovom parkovacom dome je neznesiteľná. Prečo niekoho nenapadne vypúšťať trošku chladu z tej obrovskej mrazničky s lyžiarskym svahom aj sem do priestorov parkoviska? Parkujeme iba pár metrov od vstupných dverí na najvyššom poschodí, ale kým prejdeme od auta do klimatizovaných priestorov, mám pocit, že sa môžem ísť rovno osprchovať.
Interiér obchodného domu vyzerá nádherne. Obrovské galérie lemujú obchody všetkých vykričaných značiek, množstvo eskalátorov preváža nakupovania chtivých z poschodia na poschodie a pomáhajú im v tom, aby sa čo najskôr stratili. Pod skleneným stropom visia biele ozdoby v tvare bielych hviezdičiek a bielych reťazí, vyzerá to skoro ako mimoriadne vkusná vianočná výzdoba, ale uprostred augusta to asi s Vianocami nemá nič spoločné a skôr túto tematiku pripisujeme prítomnosti unikátnej atrakcie Ski Dubai.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Hneď vedľa vstupu na najvyššom poschodí prechádzame okolo reštaurácie, je dosť veľká, ale úplne prázdna a tmavá. Nevadí, pohľadáme niečo iné. Z galérie nad kruhovým átriom pozeráme niekoľko poschodí nižšie, zdá sa, že toto átrium je plné kaviarní, ale každá z nich je úplne prázdna, ani hostia ani obsluha... Celkovo to tu vyzerá pomerne prázdno, obchody sú síce pootvárané, ale zákazníkov je tu ako šafránu. Postupne si spomínam na to, čo som čítala o Ramadáne a jasné, je niečo pred pol treťou a v tomto čase je väčšina kaviarní a reštaurácií proste zatvorená a otvoria až po zotmení alebo okolo piatej najskôr. Do kelu, to nám fakt nedajú ani kávu? Tak viete čo? Mal by to byť Carefour, tak poďme tam, kúpime si aspoň niečo na zjedenie, lebo okrem kofeínového deficitu sa o slovo hlási už aj hlad. S obavou hľadím na informačnú tabuľu a hľadám, ako sa dostaneme k predajni potravín, ale ku podivu to vôbec nebude také komplikované. Carefour sa nachádza len o dve podlažia pod nami a potom doprava a sme tam. To istotne nájdeme. Wow, takýto potravinový hypermarket som ešte nevidela! Je skutočne obrovský a je tu kopa takých vecí, ktoré ani nepoznáme, takže vsadíme na známe značky, aj keď napríklad nápis CocaCola písaný arabským písmom je naozaj srandovný. Ešte že väčšina nápisov je písaná aj v angličtine, to veci značne uľahčuje. Lenže to, na čo nám slinky tečú nemôžeme jesť len tak sediac na lavičke uprostred obchoďáku. Je Ramadán, to znamená, že sa musíme ísť zašiť niekam, kde nás Moslimi nebudú vidieť a jediným takýmto miestom je momentálne naše auto. Švédske stoly na kolenách na prednom a zadnom sedadle pôsobia dosť smiešne, ale je to momentálne jediný spôsob, ako môžeme zahnať hlad. S príjemným pocitom v žalúdku opäť vyrážame do útrob obchoďáku. Náš cieľ – pozrieť sa na Ski Dubai a prípadne si aj zalyžovať.
Ten lyžiarsky svah musí byť tu niekde blízko, lebo veď na parkovisko sme prichádzali z tej strany, kde bol ten obrovský kovový tubus. Obzerám sa okolo, a môj vnútorný kompas mi hovorí, že skutočne nie sme ďaleko, ale voľným okom ho nikde nevidím. Zase skúmame informačnú tabuľu a skutočne, je to len kúsok od nás, zase by sme mali zísť eskalátormi z tejto vrchnej galérie úplne dolu a tam doľava. Presne podľa návodu sa pred nami na konci koridoru belie nápis Ski Dubai. Povinné foto, mrkneme na suveníry a imitáciu ohňa v krbe premietanú na plochej obrazovke na mieste, kde by normálne krb bol, keby ho tam vedeli spraviť a voľným krokom sa pozrieme do prezliekárne, kde sa skupinka ľudí prezlieka do požičaných lyžiarskych kombinéz a iných častí lyžiarskeho výstroja. Nejako je tu ale prázdno. Chceme to vyskúšať? S Maťom sme pred cestou do Dubaja boli odhodlaní, že si lyžovanie uprostred púšte nenecháme ujsť, ale poďme si to najskôr obísť. Spoza skla pozeráme dovnútra lyžiarskej haly a pravdu povediac, nie sme nejakí odviazaní. V hale je iba zopár ľudí, máme pocit, že je tam viac personálu ako návštevníkov, a celkovo mi to pripadá akési podstatne menšie, než som očakávala. A celkovo ja neviem, na mňa to nepôsobí ako niečo, kam musím ísť, a Maťo sa tiež netvári, že by sa trhal. Tak sa dohodnime takto: ak sa dostaneme do stavu, že už sme videli všetko a už nemáme čo robiť, tak sa pôjdeme lyžovať, ale inak si zrovna túto atrakciu môžem nechať ujsť.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Nejaký čas teda ešte strávime prechádzkami po galériách obchodného domu v nádeji, že predsa len nájdeme nejakú kaviareň v ktorej by nám spravili aspoň Coffee to Go, ale nikde nič a tak sa neuspokojení zberáme späť do auta. Ešte chvíľu stojíme na najvyššom poschodí Mall of Emirates pod sklenenou kopuľovitou strechou, presne tam, kde sme sa rozhliadali, kde by sa mohol nachádzať umelý lyžiarsky svah, presne tam, kde som mala taký neodbytný pocit, že to musí byť niekde tu. V tom sa Roman pozrie nad seba a pustí sa do smiechu. Ty si mala pocit, že ten svah musí byť niekde tu? Tak sa pozri hore. Presne nad nami nad sklenenou strechou vidíme koniec obrovského kovového tubusu s lyžiarskym svahom v útrobách. Nuž, tak aspoň že ma ten môj orientačný zmysel neklamal.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Pravdu povediac, sme pomerne uťahaní, je skoro pol piatej, ideme do hotela trochu si oddýchneme, a večer sa môžeme ísť pozrieť do Mall of Dubai. Nie že by sme nevyhnutne potrebovali stráviť celý deň v obchoďákoch, ale v Mall of Dubai sa kupujú vstupenky na Burj Khalifa a tie si treba ísť kúpiť vopred a keď už tam budeme, môžeme si pozrieť aj tancujúcu fontánu.
O ôsmej nás Kavo čaká pred hotelom a eskortuje nás najskôr k najbližšej benzínke, pretože Fordíkovi treba dať zopár litrov benzínu do bruška. Kavo na Tuaregovi uháňa večernými ulicami ako o závod, večer sú cesty podstatne plnšie ako cez deň takže kľučkujeme a robíme myšičky, aby sme ho nestratili z dohľadu. Keď tesne pred benzínkou potrebujeme na semafóroch spraviť U-turn a Roman na Forde zľahka driftuje, aby sme to stihli ešte na koniec oranžovej, Kavo pochopí že nás len tak nestrasie a naviac máme navigáciu, takže aj keby sme ho stratili z dohľadu, bez problémov trafíme, kam budeme chcieť, takže pri ďalšej ceste do Downtownu sa už tak nenaháňame.
Parkovisko v najväčšom obchodnom dome na svete je asi tiež najväčšie na svete, ale aj tak je plné na prasknutie. Dve miestečká sa tu ale pre nás ešte nájdu a my v ľahkých pochybnostiach, či v tejto spleti cestičiek budeme schopní pri návrate naše auto nájsť, sa vnárame do útrob mega obchodného domu. Orientačný bod je, že vchádzame popri kinokomplexe Reel Cinemas. To by sme pri návrate mohli nájsť. O kus ďalej sa dostávame na galériu, ktorá nám poskytne výhľad na ľadovú plochu s korčuľujúcimi sa ľuďmi. Opierame sa o zábradlie, sledujeme zimnú zábavu v plnom prúde uprostred horúceho augusta a ja sa kúsok zatúlam pri fotení najbližšieho okolia. Netrvalo ani 5 minút, kým sa vrátim k Romanovi, ale to by nebol Roman, keby už nebol v družnej debate s nejakou plavovlasou mladou dámou. No paráda, tak ja ťa nechám chvíľu samého, a ty už si narazíš niekoho iného? Zrazu sa mi plavovlasá slečna prihovorí perfektnou slovenčinou s vysvetlením, že ona je letuška z toho letu, ktorým sme sem prileteli a že Romana si pamätá a že preto sa s ním pustila do reči. A vlastne si pamätá aj mňa, vraj. No, je to teda také vysvetlenie, že jej to snáď budem musieť veriť ;) Ok, tak sa majte pekne a užite si... A my sa pohneme k spodným podlažiam, chceme sa ísť pozrieť na tancujúcu fontánu, najväčšiu fontánu na svete, ktorá sa nachádza pred Burj Khalifa v Burj Khalifa Lake. Od 18:00 sa koná nádherné vodné predstavenie v sprievode rôznych skladieb každú pol hodinu, najbližšie teda máme možnosť užiť si tento mimoriadny zážitok o 20:30. Máme ešte viac ako 20 minút čas, môžeme si ešte zapózovať pri interiérovej fontáne Waterfall funtain s veľmi zvláštne pôsobiacimi sochami ľudských postáv skákajúcich alebo možno skôr letiacich dole vodopádom.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Na nádvorí pred obchodným domom sa rozprestiera 30 akrové jazero a v jeho pokojnej hladine sa ako v zrkadle odráža obraz pôsobivo osvetlenej veže Burj Khalifa. Do vodnej show ešte ostáva zhruba 10 minút, ale davy ľudí už sa zbierajú a vypĺňajú každé voľné miestečko na nádvorí okolo jazera ale aj na prístupovej rampe k obchodnému domu v arabskom štýle Souk Al Bahar ponad vody jazera. Všetci nedočkavo čakáme a po chrbtoch nám stekajú cícerky potu, keď sa zrazu nad hladinou tmavej vody na viacerých miestach začne vznášať biela para. Všetci akoby odrazu stíchli a so zatajeným dychom očakávali, čo sa bude diať, len spúšte foťákov cvakajú... Z piatich kruhov rôznej veľkosti a dvoch centrálnych oblúkov vystrekuje voda v rôznych útvaroch do výšky až 150 metrov. Celkovo je fontána dlhá 275 metrov a v sprievode hudby vytvára z tenkých vodných prúdov rôzne obrazce a útvary presvetlené bielym svetlom. S otvorenými ústami sledujeme asi 5 minútové predstavenie a aj potom, čo na hladinu jazera dopadla posledná kvapka roztancovanej vody ešte chvíľu čakáme, či náhodou nepríde nejaký prídavok ako na každom dobrom koncerte. Ale prídavok sa nekoná a ak by sme chceli vidieť viac, museli by sme tu počkať ďalšiu pol hodinku a to sa nám v tomto teple ani moc nechce.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Ideme naspäť do obchodného domu pohľadať predajňu vstupeniek na Burj Khalifa. Prechádzame okolo rôznych nádherne ozdobených predajní všetkého možného, ale hlavne rôznych cukroviniek. Pred jednou z cukrovinkární sa zbehol hlúčik ľudí a niečo sledujú, tak sa ideme pozrieť, čo je tam také zaujímavé. V predajni s názvom Arabesq pri pulte s dvomi kovovými mažiarmi dvaja v bielom vyobliekaní cukrári predvádzali svoju cukrársko akustickú show. Jeden cukrár s obrovskou paličkou na stĺkanie masla udieral do niečoho vo veľkej nádobe, zatiaľ čo druhý so špachtľami vyťukával rýchlejší rytmus na bočnej strane druhého mažiara ale nie len tak bezcieľne a tupo, ale tak, ako keby sa obaja zúčastnili niekoľkých nácvikov so Safri Duo, takže toto ich udieranie vytvára veľmi zaujímavú rytmickú produkciu niekoľkých bicích nástrojov sprevádzanú rôznymi mimickými prejavmi hlavných protagonistov. Nazerám do kadí, do čoho to vlastne vkladajú toľko snahy a fyzického násilia, pretože ja by som na dne tých mažiarov rozhodne nechcela byť. Podľa toho, aké ingrediencie sa nachádzaj na pulte a podľa toho, ako to vyzerá tam dole v mažiari, to čo práve chlapi stĺkajú je zjavne hmota na výrobu nejakej úžasnej pistáciovej dobroty. Vo vnútri obchodu sú na rôznych podnosoch poukladané neskutočne vyzerajúce hotové cukrovinky, každý jeden kúsok je malým umeleckým dielom, nádherne sa na to pozerá. Poďme radšej preč, lebo už nám všetkým slinky tečú a keď tu začneme nakupovať, výrazne sa to odrazí na našej váhe. Pokračujeme teda ďalej smerom, ktorým by sa podľa Kava mal nachádzať pult pre predaj vstupeniek na Burj Khalifa a asi ideme správnym smerom, pretože prechádzame okolo predajne so suvenírmi v tvare tejto veže. A sme tu, pred veľkou presklenou vstupnou halou, za ktorou je maketa Burj Khalify a pri pulte sa na nás usmievajú dve dámy pripravené odľahčiť naše peňaženky. Monitor za nimi hlási, že termíny až do sobotného večera sú vypredané, ale my aj tak chceme ísť na vyhliadku až v nedeľu, pretože na sobotu sme si naplánovali výlet mimo Dubaj, a netušíme, ako budeme po návrate unavení. Rozhodli sme sa kúpiť si vstupenky až na večer, pretože výhľad na nočný Dubaj osvetlený miliónmi svetiel je určite krajší ako pohľad na mesto cez deň, keď je väčšinou aj tak zahalené v povestnej hmle (jumeirah). Lístky na výstup o 21:00 na 19.8.2012 po 100 dirhamov za každý spokojne stískame v rukách s istotou, že túto atrakciu už máme poistenú a v nedeľu sa na mesto pozrieme z vtáčej perspektív, aj keby z neba traktory padali.
Spať sa nám ešte nechce. Poprechádzame sa teda ešte chvíľu po Dubai Mall.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Maťa stále túži preskúmať predajňu Luis Vuitton, pretože jedným z hlavných motívov jej cesty do Dubaja bolo kúpiť si pravú Vuittonku. Ešte sa len priblížime k informačnému portálu, aby sme zistili v ktorom krídle a na ktorom poschodí sa táto predajňa nachádza, už sa po nás vrhá ochotný pikolík s otázkou How can I help u a bez zaváhania nám ukazuje, ktorým smerom a o koľko levelov vyššie sa musíme dostať aby sme našli, čo hľadáme. Prosím, mohol by sa sem chodiť školiť aj personál našich obchoďákov? Po koridoroch s hrubými mäkkými kobercami kráčame v ústrety Matinmu snu. Pred predajňou sa chalani uvelebia na mäkkej sedačke s vyjadreniami, že nech si obzeráme čo chceme, oni sa toho zúčastňovať nebudú a počkajú nás tu a hotovo. Ok, tak keď si teda trúfajú pustiť nás samé, nech sa páči. Pri vstupe do predajne nám pán v obleku ochotne otvoril dvere a my vchádzame do sveta, kde každý predmet nesie minimálne jeden pár písmeniek LV. Jediné LV, ktoré som ja doteraz vlastnila bol list vlastníctva na náš dom, ale ten by sa dosť ťažko nosil prehodený cez rameno...
Dvere za nami ticho cvakli a my sme vykročili doľava poobzerať si poličky s kabelkami rôznych tvarov a farieb a úrovne lesklosti. Zrazu sa dvere znova otvorili a za nami do predajne vstúpil Maťo a veľkým oblúkom naťahuje k Mati ruku s kreditkou so slovami „ A keď sa ti niečo bude páčiť, tak si to kúp.“ V nemom úžase sledujem tento záchvat štedrosti a mám čo robiť, aby som sa nezačala smiať a hlavou sa mi preháňajú myšlienky typu: Maťo, preboha, a ty si uvedomuješ, že tá kreditka, ktorou tu mávaš je modrá a nie zlatá? Neviem, či aj elegantné shop assistants zaregistrovali, že Maťova kreditka nie je zlatá ani platinová, pravdou ale je, že za celý čas, ktorý sme strávili v predajni si nás nikto ani nevšimol, aj keď pri niektorých kúskoch sme prejavovali pomerne vysokú mieru nadšenia. Vrásky na čele nám ale robilo to, že pri žiadnom vystavenom tovare nebola jediná cenovka, žiadna informácia o cene, nič, čo by naznačilo, či zakúpením daného kúsku minieme rodinný rozpočet na mesiac alebo na dva. Asi to tu funguje tak, že keď príde chlap v nažehlenom pyžamku so svojimi manželkami prezlečenými za Batmanov, tie si asi len ukážu, čo chcú, on pretiahne kreditku, následne doma aj Batmanov a nikoho nezaujíma, koľko to stálo, pretože z účtu s rodinným ropným dedičstvom ubudne taká suma, ktorú si oni ani nevšimnú. Nebudeme tu my teda za trápne, kašleme im na kabelky a hrdo opúšťame predajňu, kde jediný, kto si nás všímal bol pikolík pri dverách, ktorý nám aj tentokrát otvoril dvere a my sme hrdo vyplávali do širokých koridorov obchodného domu.
Na dnes máme dosť. Je jedenásť hodín, poďme do hotela. Keďže aj zajtra je ešte Ramadán, rozhodli sme sa stráviť ďalší deň mimo mesto, lebo tu nám ani kávu nenalejú a ak sme hladní alebo smädní, musíme sa schovať v aute, tak poďme proste autom na výlet na sever a nemusíme sa nikde schovávať. Dohodnuté.

Obrázok Obrázok Obrázok


Ned, 19.01.2014, 20:27
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 3 (17.8.2012)

Vyzbrojení kopou fliaš s vodou a nejakými keksami štartujeme smer sever. Dnes nebudeme behať po mestách, chceme si obzrieť severné emiráty, pretože podľa mapy by sa v tejto časti krajiny mali nachádzať okrem púštnych rovín aj nejaké hory. Po včerajšej civilizovanej zábave vo vychytených atrakciách veľkomesta by mohol byť pobyt mimo civilizácie pomerne osviežujúci. Vyrážame diaľnicou E311 smer sever. Spravíme to tak, že najskôr pôjdeme úplne na sever a potom postupne na spiatočnej ceste sa budeme zastavovať tam, kde sa nám bude chcieť. Máme pred sebou asi 80 kilometrov po pomerne dobrých cestách, viac menej diaľničného typu, takže by nám to nemalo trvať viac ako hodinku a pol až do najsevernejšieho emirátu Ras Al Khaimah.
Trojprúdovka smer sever sa postupne prerieďuje, a po pár kilometroch sa charakter krajiny výrazne mení. Všetky sklenené výškové aj šírkové budovy ostávajú ďaleko za nami a my sledujeme podstatne typickejšiu arabskú architektúru. Budovy pieskovej farby, podstatne nižšie ako budovy v Dubaji, podstatne obyčajnejšie, podstatne menej nablískané, s podstatne obyčajnejšími ľuďmi všade v uliciach, s obyčajnejšími autami na cestách. Jeden mladý muž dostal skvelý nápad trošku si s nami na diaľnici zazávodiť a tak nás predbehne, potom spomalí, aby sme predbehli my jeho, potom zase predbehne on nás a takto sa chce chvíľku hrať. No dobre, tak ale iba chvíľku a iba v rámci speed limitu, ktorý je na tejto ceste iba 100 km/h, a my pokuty rozhodne platiť nechceme. Pre mladého počerného muža sme zjavne boli asi strašní suchári, lebo po pár predbehnutiach nás nechá tak a ide si nájsť na hranie niekoho iného... Tak to by sme mali, ale máme tu iný problémik. Maťa by si cikla a keď tak o tom hovorí, aj ja by som si niekam odskočila, ale pumpa s toaletou nikde v dohľade a čo je omnoho väčší problém, ani žiadne kríčky alebo stromčeky, za ktoré by sa dalo čupnúť a tváriť sa nenápadne. Všade iba cesta a hneď vedľa púšť a ani tá púšť tu nemá také duny, že by sme sa za niektorou z nich schovali. Roman ale dostal skvelý nápad, tu sa dá z diaľnice zbehnúť a odbočka ide trochu pod úrovňou diaľnice, tak by sme sa tam mohli proste schovať za auto v štýle cikám za nárazníkom. Ok, ešte že máme také veľké auto, že sa zaň zmestíme obe. Bože, takto vystrkovať v podstate na verejnom mieste holé zadky uprostred arabského sveta a ešte aj počas Ramadánu, kedy by sa mali zdržiavať akéhokoľvek potešenia. Ale tak, otázka je, či by im pohľad na naše riťky spôsobil až také potešenie ;) Stihli sme to bez vzbudenia verejného pohoršenia takže ideme ďalej smer sever. Kúsok od mesta Ras Al Khaimah, ktoré je hlavným mestom najsevernejšieho emirátu Ras Al Khaimah prechádzame okolo budovy Ittihad Univerzity. Je veľmi zvláštne, keď sa pozeráte na univerzitu, ktorá stojí uprostred púšte a takto v lete cez prázdniny je úplne opustená, akoby sa tu nachádzala iba preto, že niekomu vypadla z vrecka... V okolí hlavného mesta Ra Al Khaimah by sa mali nachádzať zelené nížiny, hory, púšť a oázy, dlhé pieskové pláže, kde ešte nestihol v plnom rozsahu preniknúť turistický ruch. Nič zelené tu ale v tejto ročnej dobe nevidíme, aj keď v tomto emiráte má napríklad poľnohospodárstvo významné postavenie. Ale asi nie v auguste. Nás dnes ale zaujíma skôr divočina. Prechádzame mestom a cez cestu nám totálne neorganizovane prechádzajú ľudia bez ohľadu na to, či je prechod pre chodcov aspoň niekde v blízkom okolí, proste len tak, ako ich to napadne. Tak radšej pekne opatrne, až na výpadovku z mesta, kde už pred sebou vidíme do výšky stúpajúce červenkasté kopce. Hurá, toto sme hľadali. Lenže kým sa vyberieme niekam mimo cestu, bolo by dobré mať okrem telefónu a zásob vody aj lopatu. Teda takto to odporúčajú všetky návody pre adventure driving.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Vedľa rozkopanej cesty vidíme niečo ako miestny Coop, zastavíme sa teda na rýchly nákup. Okrem lopaty by nebolo zlé kúpiť aj niečo drobné na zjedenie.
Za hrubými priehľadnými plastovými závesmi sa ocitneme v obchode typu „Nájdeš tu všetko, ak nehľadáš nič konkrétne“. Okrem základných potravín v centrálnej časti sa napravo nachádza technicko-záhradno-kuchynskopotrebová časť a v ľavej časti je niečo ako obchod s oblečením v štýle našich čínskych obchodov. Rozdelíme sa na nákupné tímy. Roman ide hľadať lopatu a Maťa a ja hľadáme niečo medzi základnými potravinami. Zatiaľ čo Roman lopatu identifikuje na prvý pohľad, my sa medzi balenými potravinami trochu strácame, keďže vôbec netušíme čo je čo a či je to sladké alebo slané. Pokiaľ teda nechceme jesť Twix alebo Milky Way, keďže jedine tieto obaly spoznávame, musíme sa rozhodnúť len tak náhodným výberom. Beriem zelenú škatuľu nejakých keksov a tajne dúfam, že je ich aspoň veľa, ak by už aj neboli celkom dobré. Ešte zopár interiérových fotiek s lopatou, bez lopaty, pri cukríkoch... Domorodci sa na nás pozerajú ako na bielych bláznov, tak asi radšej poďme preč.
V mape máme vyhliadnutú cestičku do údolia Wadi Ghalilah, v podstate o tomto údolí nevieme nič špecifické, ale navigácia tam kreslí cestu, ktorá tam niekde končí a kde končí cesta, začína zábava, tak to istotne ideme preskúmať. Návestia hlásia, že sa povážlivo približujeme k ománskej hranici a tú by sme veľmi neradi prekročili, skúsme radšej hľadať odbočku niekde doľava, ktorá nás dovedie do toho Wadi, čo hľadáme. Roman sa rozhodol, že táto malá odbočka je skratkou tam, kam chceme ísť, tak ju ideme preskúmať. Ale okrem ministáda kôz, bytovky s minimálne stovkou satelitných tanierov a vjazdu do miestnej cementárne, sme na tejto cestičke nič nenašli, vybehneme teda znova na hlavnú. Tak potom hneď táto ďalšia cestička. Zase to vyzerá len na odbočku niekde smerom do cementárky. Roman si nedá povedať a cestičku skúma ďalej. No vidíš, je to zase len vjazd do cementárne. A čo že v navigácii vidíš, že tá cestička sa napája presne na tú, kam sa chceme dostať? No tak ti tá navigácia neukazuje hentam tú bránu a nápis na nej že prejazd zakázaný. Tak to otoč a ideme na hlavnú. O kúsok ďalej je ešte jedna odbočka ale aj tá sa ukáže ako ďalšia príjazdovka do Union Cement Factory. To čo je? Tu všetky cesty vedú len do fabriky??? Maťo už počuteľne škrípe zubami pri akomkoľvek náznaku, že by sme mali odbočiť doprava, pretože jedna cementárka pozvoľna prechádza do ďalšej, ale táto pekná asfaltka už aj podľa navigácie hovorí, že by to mala byť presne tá, ktorú hľadáme.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Postupne za sebou nechávame prach cementárenskej výroby a údolie naberá príjemné červenkasté, oranžové a terakotové odtiene. Ešte aj domy, ktoré sú tu postavené sú farebne dokonale zladené s okolitou krajinou akoby si majiteľ dával záležať na tom, že stavba bude čo najmenej narúšať prirodzenosť všetkých kameňov a skál okolo. Franforce látky z vlajky Spojených Emirátov v absolútnom bezvetrí nepohnute visia z kandelábrov osvetlenia popri ceste a vyjadrujú národnú hrdosť, ktorá snáď nie je až taká dotrhaná a rozorvaná. Kopce okolo sú zjavne výsledkom vrásovej činnosti, pretože sú viditeľne vlnisto priečne pruhované a v násypoch zvetranej horniny na úpätiach o život bojujú zdanlivo vyschnuté stromy, ktoré v tomto období farebne splývajú s farbou kameňov ale v zimnom období, keď v tejto oblasti prší sú určite zelené a hrdo vystavujú na obdiv svieže listy aspoň po tú krátku dobu, keď je im to dopriate. V oblasti emirátu Ras Al Khaimah prší pomerne veľa a preto pitnou vodou zásobujú aj iné oblasti UAE. My ale s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote na dážď istotne nenatrafíme a od kolies rozpáleného čierneho Fordu sa zdvíhajú iba kúdole suchého prachu ktorý sa nám lepí na sklá a odoberá farebnú sýtosť každej mojej fotke. Nenápadná križovatka v tvare Y nás vedie mierne vľavo do dedinky pred nami. Uvítací výbor v podobe stád tmavých kôz povaľujúcich sa v nedostavaných priestoroch niečoho, čo raz asi bude obchod alebo možno reštaurácia o nás nejaví záujem a aj dvaja muži nakladajúci balíky z miestnej práčovne do dodávky a chystajúci sa na rozvoz majú sami so sebou roboty viac ako dosť a vôbec si nás nevšímajú.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Vchádzame hlbšie do dedinky. Niekoľko obyčajných prízemných domčekov typu zvláštna radová zástavba sa tu krčí pri sebe v doline medzi kopcami, takmer pred každým stojí zaparkované novšie alebo staršie auto, jedno mi dokonca pripomína starého hrdzavého Muttera z animáku Cars, ale nikde nevidíme ani nohu, žiadne známky života, ako keby sa všetci obyvatelia teleportovali do inej dimenzie. Prechádzame okolo obrovskej skaly rozlomenej na dva kusy, ohradenej plotom a za ňou sa krčí malý domček. Dobrý nápad ohradiť si takúto skalu v záhrade. To je čo, nejaká zvrátená forma skalky? Ale odkiaľ preboha sa tu vzal takýto obrovský kus...mramoru alebo čo je to za skala? Asi to bude hotový majetok, keď je tá skala celá takto oplotená, lebo silne pochybujem, že by mohla spadnúť presne takto doprostred hranatého oploteného pozemku...

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na konci dedinky sa rozhodneme zbehnúť z asfaltky, ktorá aj tak o kúsok pred nami končí a ideme preskúmať prašnú cestičku, ktorá sa škriabe do kopcov naľavo. Celá oblasť vyzerá byť absolútne vyprahnutá ale pred nami sa zelenie jediný strom ktorý asi rastie priamo nad podzemným prameňom a v jeho tieni oddychuje zopár kôz, aby predstierali aspoň akú takú prítomnosť života v tejto opustenej, Allahom zabudnutej doline. Ináč nikde nikto, len cesta pred nami sa strmo kľukatí hore tam, kam nedovidíme. Maťovci začínajú byť nervózni, čo ak nás tu niekto prepadne, čo ak sa nám tu niečo stane, predsa len sme tu medzi moslimami, mali by sme sa vrátiť. Ale Roman je ako v tranze, a kým nezistí, kde táto cesta končí, tak sa nikam vracať nebude. A nebojte sa kamaráti, kto by nám tu čo robil, veď v takomto prostredí, ktokoľvek tu žije, má dosť čo robiť sám so sebou a nie ešte aby nám chcel niečo spraviť. Cestička sa po pár sto metroch končí pred príbytkom, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako totálna chatrč, na druhý pohľad je to ale seriózny murovaný prízemný sivý domček, akurát je poobhadzovaný bordelom všakovakého plechovo, železno, dreveného charakteru a kamením, o ktorom ťažko povedať, či je tu úmyselne nahrnuté alebo len tak ledabolo popadané ako následok zvetrávania. Takže tu už sa skutočne musíme otočiť. Maťovci sú konečne trochu spokojní, pretože vidina návratu na asfaltovú cestu sa takmer zreálnila, ale Roman ešte ani poriadne nedokončil otáčací manéver a ja už otváram dvere a chystám sa vystupovať. Maťovci sa ma v záchvatoch zdesenia snažia zastaviť a že „Čo to robíš? Kam ideš? Preboha, veď čo ak tam v tom dome niekto je?“ moje „Veď ja práve dúfam, že tam niekto je“ im vezme akékoľvek ďalšie argumenty a mám pocit, že si len potichu zacvakli zámky na zadných dverách. S foťákom na oku a Romanom po boku si obzeráme okolie a pozeráme smerom k domčeku a vidíme, že aj z dvora sa niekto pozerá na nás. Celkom nefalšovaný domorodec pekne v bielom pyžamku so šatkou uviazanou okolo hlavy si nás so záujmom obzerá a asi nevychádza z údivu, kde sme sa tam vzali. Priateľsky mu mávame a Romanove Salam alejkum sa stretne s mierumilovnou odpoveďou Alejkum Salam a keďže aj on nám priateľsky máva a nič po nás nehádže a ani nemá v ruke kalašnikova, aj ustráchanejšia časť posádky pochopí, že nie je dôvod na obavy o život. Odvážne teda povyskakujú z auta a ešte odvážnejšie pózujú pre fotky. Z čoho tu preboha ten človiečik žije? Všade okolo len kamenie, a tých pár kozičiek ho asi uživiť nemôže. Vyzerá byť ale totálne v pohode takže sa nebudeme trápiť podstatou jeho existencie a v kľude odchádzame tadiaľ, kadiaľ sme prišli.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na križovatke, kde sme pri príchode odbočili do dediny skúsime preskúmať ešte druhú cestičku, pretože kúsok jej smerom vidíme niečo, čo vyzerá ako hrádza nejakej priehrady ale tu uprostred totálneho sucha to vyzerá absolútne nezmyselne a neuveriteľne, takže musíme na vlastné oči zistiť, čo to tam vlastne je. Na naše prekvapenie je tam presne to, čo sa to zdalo byť. Násyp priehrady. Žiaden veľký betónový múr, ale aj tak. Čo to tu robí? Nikde ani kvapka vody, sucho z oboch strán násypu. Podľa útvarov prehryzených v pôde za násypom je ale vidieť, že musia byť obdobia, keď tu voda asi tečie, pretože sú zjavne výsledkom vodnej erózie. Cesta vyjazdená na dne nádrže je ale dôkazom toho, že dno je suché už veľmi dlho. Na konci cesty je niečo zvláštne, niečo, čo vyzerá ako čudná konštrukcia pre mobilný vykrývač, ale čo by tu asi tak robil? Údolie tu končí, pred nami je už len strmý kopec ako stena, tak jedine že by tu vykrývali signál pre šialených horolezcov, ktorí nevedia, že sa im to tu všetko bude pod skobami droliť...Možno je to konštrukcia pre sledovanie stavu nádrže v čase, keď v nej voda je. Lebo ak toto nie je správny tip, tak už to môže byť jedine podstavec pre snímač ozveny výkrikov stratených turistov ale na takýto účel by to bolo strašne veľké, tak sa vraciame k nejakému pseudokamerovému systému. A aby mali v centrále kamerového sledovania čo sledovať, tak sa tu trošku vybláznime s Fordíkom na tomto štrkovom svahu a vyštveráme ho do polôh, ktoré budú na fotkách vyzerať pomerne chrumkavo. To, čo vyzerá ako čudná kamera sa ani nepohlo, tak to možno ani kamera nebola, nuž sme sa pohli aspoň my smerom naspäť z tejto čudnej vyschnutej priehrady. Keby to bolo opustené mesto, bolo by to mesto duchov. Keď je to vyschnutá priehrada, aký prívlastok sa k nej hodí?

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Navigácia hovorí, že pár kilometrov späť, kúsok od hlavnej cesty by mal byť nejaký point of interest. Už z diaľky vidíme, že na kopčeku nad obytnou štvrťou tróni nejaká veža alebo hradík alebo čo to tam vlastne je. Ideme teda mrknúť, čo to je a či sa tam dá ísť. Cesta nás vedie ulicou s nádhernými vilami s ešte krajšími obrovskými kovovými tepanými bránami, ktoré samé o sebe sú hotovými umeleckými dielami. V rohu parkoviska stojí informačná tabuľa. To tam hore na červenom kopčeku nad nami je Dhayah Fort vybudovaná z nepálených tehličiek v 19. storočí. Nebola dizajnovaná na to, aby vzdorovala nejakým veľkým obliehaniam, pretože v nej nie sú žiadne zádrže s vodou, ale má strategicky výbornú pozíciu a pozorovatelia istotne z tohto miesta dokázali z diaľky spozorovať akýkoľvek nájazd a podľa toho sa zariadiť. A keď už tí pozorovatelia mali taký skvelý výhľad na okolitú krajinu, poďme si ho užiť aj my, veď je to iba zopár schodov, ale pre istotu si vezmite tie fľaše s vodou... Zdolať tých zopár schodov sa v teplote nad 40°C mení na mimoriadny športový výkon hraničiaci s účasťou na polmaratóne, minimálne podľa objemu vypoteného potu, hrúbky žily navretej na čele a rozsahu kyslíkového dlhu, na ktorý sme šliapali, pretože v tejto teplote máme pocit, akoby si molekuly kyslíka musel človek z horúceho vzduchu odhryznúť. To bol koho nápad škriabať sa tam hore???

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na pokraji fyzických síl sme sa dostali medzi hradby hlinenej pevnosti. Sme tu iba my a naša neutíchajúca potreba schladiť sa, a tak sa uprostred arabského sveta a zúriaceho Ramadánu s Maťou vyzliekame do podprseniek a lejeme na seba prehriatu minerálku. Naši chlapi fotia a nám ostáva len dúfať, že nad nami práve nepreletela fotodružica mravnostnej polície, lebo ináč skončíme vo fešáckej arabskej base za hrubo pohoršeniahodné správanie. Slnko pečie, ako keby si nás chcelo upiecť ála kačka v hlinenom pekáči ale nás len tak ľahko nedostane. Dole schodmi to ide o voľačo ľahšie ako hore a vidina klimatizovaného interiéru nášho auta nám dodáva energiu, aby sme to v polceste nevzdali a neuschli ako stromy naokolo. Napriek horúčave je ale minimálne ženská časť posádky zmáčaná po vodných orgiách v pevnosti a ani vysoká teplota nijako neprispieva k tomu, aby sme aspoň trošku uschli. Zjavne je vlhkosť vzduchu skutočne neskutočne vysoká. Až po najbližšiu čerpaciu stanicu nevládzeme zo seba okrem sípavého dýchania dostať ani hlások a aj na čerpačke sa z auta dostávame pomerne neochotne, ale došla nám voda, takže musíme. Nepresušila nás ani klíma a moje nohavice vyzerajú, ako keby som sa výdatne pocikala, skúsim sa radšej nejako zamaskovať pareom, ktoré je síce určené skôr na pláž, ale nevadí, možno zavedieme nový fashion style. V predajni čerpačky na vyleštenom pulte tróni presso stroj a nám skrsne nádej, že dnes by to šlo. Pokladník ale nemá pochopenie pre náš kofeínový deficit a rázne odmieta spraviť nám kávu. No jasné, Ramadán. Treba uznať, že to tu dodržiavajú podstatne striktnejšie ako pôst v našich končinách. Kým sa ja s Maťou vyrovnávame so sklamaním ktoré predĺžil neukojený kávový absťák, chalani vonku tankujú. Je zjavné, že niečo robíme ináč ako lokálni, pretože tí len pristavia auto pri stojane, ani motor nevypnú, obsluhujúcemu Pakistancovi len podajú bankovku a vydajú inštrukcie koľko čoho si želajú dostať do nádrže. Na rozdiel od nich Roman vyskočil z auta a sám si od prachu umýva čelné sklo, pričom obsluhujúci Pakistanec na neho zmätene pozerá, pretože mu nikto neoznámil, že by tu mal pracovať nový brigádnik a on by sa o prácu asi veľmi nerád nechal pripraviť. Roman, nechaj to tak a sadaj do auta, lebo ten človiečik má tuším už slzy na krajíčku.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Podľa mapy, ak pôjdeme z Ras Al Khaimah smer východ, mali by sme sa dostať do údolia, z ktorého vedie krásne kľukatá cestička a podľa toho, ako kľukatá vyzerá byť a koľko cik cakov má by som povedala, že sa vyškriabe poriadne vysoko do hôr. To by mohlo byť presne to, čo nás teraz poteší. Kľučkujeme mestom a snažíme sa nájsť niečo ako vonkajší obchvat. Cesta sa postupne zužuje a vedie nás pomedzi stúpajúce červené pahorky k horám, ktoré len matne tušíme v opare pred nami. Mali by sme si ale dávať veľký pozor, pretože odbočka na horskú cestu, ktorú hľadáme je iba pár kilometrov od ománskej hranice, tak aby sme to náhodou neprepásli. Ako sme ale zistili o pár minút neskúr, táto odbočka sa rozhodne prepásnuť nedá, pretože je to vlastne riadny kruhový obchvat na ceste uprostred ničoho a aj smerová tabuľa na mountain road je riadne veľká. Ja teda neviem, ale mám pocit, že túto cestu musel dizajnovať nejaý ruský architekt, pretože na to, aké nič je to všade naokolo je tá cesta riadne predimenzovaná. Prechádzame okolo skupinky stavebných robotníkov, ktorí skôr podopierajú odstavený buldozér, než by sa mali oháňať tými lopatami, na ktorých si odložili pracovné rukavice. Hľadia na nás s ľahkým údivom ale my ich nechávame v prachu za nami a užívame si celú šírku tejto takmer diaľnice. Červené kopce okolo začínajú zubato naberať na výške a široká cesta sa pomedzi ne príjemne kľukatí. Neviem teda ako to vidíte vy, ale takúto cestu tu predsa nemajú len tak pre nič za nič, to musí mať nejaký dôvod, že tu nie je len taká úzka cestička akú sme čakali, ale že je tu takáto autostráda. Ale okolie cesty je tu nádherné. Zvrásnené erodované kopce sú ako pomaľované pruhmi vrstiev hornín, z ktorých sa skladajú a vo svetle popoludňajšieho slnka sú skutočne červenkasté, úplne pusté ale aj tak sálajúce energiu akoby priamo k nám.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na naše sklamanie ale po niekoľkých kilometroch prichádzame k závore krížom cez cestu, pri ktorej buď drieme alebo sa sústredene modlí nejaký človiečik. Cedule Stop a Road Closed hovoria jasnou rečou. Pokúšame sa síce posunkovou rečou človiečikovi naznačiť, že aj na vlastné nebezpečenstvo by sme radi pokračovali ďalej po ceste, ktorá kúsok za rampou prestáva byť asfaltovou a ďalej sa do kopcov zahrýza už len ako nádherná štrkovka na ktorej v diaľke vidíme v pohybe zopár stavebných mechanizmov, ale človiečik nemá pre naše dobrodružné vlohy žiadne pochopenie a ani ho nehne, aby nám rampu otvoril. Neochotne sa otáčame a vraciame sa serpentínami dole. Zjavne pôvodne roztomilú štrkovú cestičku prerábajú na širokú asfalku, ktorá tam hore povedie za nejakým určite dôležitým účelom. (Až po návrate do hotela mi kamarát Google prezradil, že na vrchole Jebel Al Jais je naprojektovaný nejaký šialený horský adrenalínový rezort a výstavba tejto megacesty je asi začiatkom tohto podivuhodného projektu.) Sme sklamaní, tešili sme sa na výhľady z výšky kopcov a teraz sa porazenecky vlečieme naspäť bez toho, aby sme dosiahli aspoň určitú úroveň uspokojenia. A čo keby sme skúsili ešte jednu odbočku na štrkovú cestu, ktorú sme míňali kus za mestom? Podľa mapy by sme sa ňou snáď možno prípadne s určitou dávkou šťastia mohli dostať do oázy, v ktorej by mohla byť beduínska dedina alebo aspoň stádo tiav. Roman teda zbehne z asfaltky zhruba tam, kde by sme mali hľadať náš nový cieľ a pred nami skutočne vidíme do svahu pomerne strmo stúpajúcu cestičku. Waw, tak to už hej, začína sa nám to páčiť, bude sranda. Zo zadného sedadla ale Maťo začína prejavovať výraznú nevôľu podfarbenú nepopierateľnými známkami strachu. Tá cesta je vraj príliš strmá a nebezpečná. Maťo, ale veď tá cestička vyzerá byť normálne používaná, možno je to servisná cesta k tamtým elektrickým stĺpom. Maťove vyšteknuté „Ja nie som servisák a som už unavený a chcem ísť na hotel“ dalo definitívnu bodku za naším nadšením. Romanove zaťaté zuby škrípu viac ako kameň v brzdovom obložení, ale keďže máme pred sebou ešte týždeň spoločnej dovolenky, nebudeme situáciu eskalovať a o dosiahnutie tejto méty sa teda nepokúsime. Ford sa vracia späť na asfaltku a hrobové ticho v interiéry vezie smer hotel.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Ticho a napätie v aute by sa dalo krájať kým my odkrajujeme kilometre zo spiatočnej cesty. Ako prechádzame emirátom Umm Al Quwain, z hlavnej cesty je vidieť štyri pásikaté minarety mešity. Poďme si ju pozrieť z blízka. Veľké parkovisko pred mešitou napovedá, že je asi valne navštevovaná, ale teraz sa tu zjavne žiadne motorizované davy nemodlia, pretože okrem nás na veľkej ploche tróni len zopár áut. Podvečerné slnko zalieva okrovú budovu s oranžovými vzormi mäkkým svetlom. Polmesiačikové ukončenia na minaretoch a centrálnom dóme vyzerajú ako zabudnuté mieridlá po poslednom ostreľovaní hviezd na oblohe. Pofotím zopár pekných detailov a snáď by sme sa aj mohli pohnúť. Zvyšok posádky je ale ešte zamestnaný dojedaním nejakého ovocia a dopíjaním nápojov z dvojlitrových fliaš. Ste sa zbláznili? Vám vôbec neprekáža, že ešte nezapadlo slnko a vy sa tu v čase Ramadánu napchávate a nadájate priamo pred mešitou??? V tom momente sa dvere hlavého vchodu otvoria a von vychádza asi päť ročný chlapec v bielom a hľadá, kde si odložil topánočky. Zbaľte poživeň a padáme, modlitby sa zjavne skončili a keď nás tu uvidia takto si bez rešpektu uspokojovať pozemské potreby priamo pred svätostánkom, určite nás za to nepochvália. Naskáčeme do Fordu, utrieme poslednú omrvinku, oblizneme zabudnutú kvapku minerálky z pery, tiché grgnutie a už sme preč ;)
Spiatočná cesta do hotela ubehla rýchlo, asi kvôli tomu, že jediný, kto nespal bol Roman a aj to len preto, že šoféroval, aj keď na parkovisku pred hotelom tvrdil, že boli minimálne dva niekoľkokilometrové úseky, ktoré istotne prešiel v makrospánku...

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Sme docela unavení po celodennom dobrodružstve, ale bola by asi strašná škoda zaľahnúť už do postele. Je len sedem hodím a nočné mesto volá, tak sa netvárte ako mŕtvoly a poďme niekde von. Maťovi sa nechce, ale Roman a Maťa javia mierne náznaky nadšenia, stačí ich už len trochu postrčiť. Viem čo zaberie, takže navrhujem výlet na Golden Souq, Zlatý trh, a to sa Maťa chytá ako rotvailer kosti. Takže už sme dve a Roman ako šofér nemá na výber, pretože ak mi nechce zveriť rentalového Forda, musí ísť proste s nami. Prípadný nákup na Zlatom trhu bude aj tak lacnejší ako minimálna čiastka podpísanej spoluúčasti v prípade, že by som v nočných dubajských uliciach niekde niečo oškrela. Takže dáme si hodinku oddych a vyrazíme.

V noci ako keby sa Dubai menil na úplne iné mesto. Svetlá okolo ciest, svetlá na cestách, svetlá nad cestami, rozsvietené budovy všade okolo. Vo všetkom tom svetle vlastne ani nie je vidieť hviezdy alebo mesiac ale koho by vo všetkej tej žiare zaujímalo niečo také obyčajné, keď všetko okolo vyzerá tak nádherne.
Nebolo by zlé ísť sa pozrieť na nočné pláže. Jumeirah public beach je autom len kúsok od hotela, poďme sa tam pozrieť. Z Al Diyafah Road odbočujeme na pobrežnú Jumeirah Road na križovatke pred monumentálnou vlajkou Spojených Arabských Emirátov, ktorá sa na neskutočne vysokom stĺpe vlní ako keby bola ponorená v pomaly tečúcom oleji, pomaly, ťažko, dôstojne. V prúde áut všetkých možných luxusných aj neluxusných značiek prechádzame pomaly od križovatky ku križovatke a hľadáme odbočku doprava, aby sme sa dostali na nejaké verejné parkovisko pri pláži. Informačná tabuľka nám ukáže, že toto je presne tá odbočka, kde je správne odbočiť. Zdá sa, že pláž rozhodne nie je v túto večernú hodinu opustená. Parkovisko je plné áut, máme šťastie, že sme si našli jedno voľné miesto hneď pri chodníku pri pláži. Nočné teplo je pre nás už absolútne pohodové, asi sme sa stihli dokonale aklimatizovať. Verejná pláž Jumeirah je široká, až má človek pocit, že keby sme chodili na túto pláž, tak by cesta do mora bola v podstate turistickou výpravou, na ktorú by som si so sebou vzala aj pollitrovkou vody, aby som cestou neumrela od smädu. Na polceste od parkoviska k vode má človek šancu vytriasť piesok zo sandáliek na verejnej cyklistickej cestičke, ktorá pretína pláž v celej jej dĺžke. Na brehu pri mori postávajú a posedávajú skupinky mladých ľudí, bavia sa a užívajú si letný večer. Niektorí sa dokonca takto potme kúpu, aj keď je otázne, či do tmavej vody tam, kde ich už z brehu nie je vidieť idú kvôli tomu, že si chcú užiť vodu, alebo si chcú užiť úplne iné radovánky, ktoré by nemali byť nikým videné, lebo prejavy fyzickej náklonnosti nie sú v tomto kraji povolené ani takto potme...
Prechádzka po pláži je príjemná ale aj tak nás to ťahá ísť pohľadať ten Golden Souq. Vraciame sa po Jumeirah Road a pred nami žiari ako zlatom zaliata Jumeirah Mosque. S kapacitou pre 1200 veriacich je to vraj najväčšia mešita v Dubaji, aj keď je pravda, že až tak obrovská nevyzerá, ale je absolútne nádherná. Je to jedna z mála mešít v Dubaji, do ktorých je dovolené vstúpiť aj nemuslimom, ale len v rámci sprevádzaných návštev raz za deň. A keďže je táto mešita aj jednou z najfotografovanejších, ulovíme si aj my zopár nočných záberov a smerujeme do časti Deira, kde by sa mala nachádzať tržnica s najväčšou ponukou zlata na svete.

Obrázok Obrázok Obrázok

Tunelom popod Dubai Creek sa dostávame na druhý breh zálivu. Niekde tu by mal byť Golden Souq ale netuším, kde presne. Nemám presnú adresu, viem len, že pred tou uličkou, ktorá je vlastne zlatým trhom stojí také niečo drevené, čo vlastne ani neviem čo je, ale keby som to videla, tak by som presne vedela že je to ono. No nepozerajte sa na mňa takto, jednoducho poďme sa vnoriť do uličiek, trochu to tu prešnurujeme a niekde to snáď nájdeme. A tak brázdime úzkymi uličkami a prepletáme sa spleťou krížom krážom zaparkovaných áut a chaoticky kráčajúcich ľudí nepredpovedateľne prebiehajúcich cez cestu v najmenej predpokladateľnom okamihu. Roman šoféruje takmer krokom a ja sa rozhliadam do každej odbočky, či neuvidím to drevené niečo, podľa čoho by som tú sprostú tržnicu spoznala. Handier a topánok a iných nezmyslov je tu povešaných mrte, ale po zlate zatiaľ ani stopy. A doprava tu vyzerá fakt husto, kašlime na to, lebo sa tu s niekým nabúrame. Na hotely pozriem presnú adresu, a pôjdeme to pohľadať napríklad zajtra, takto naslepo to asi nemá význam. Poďme smer hlavná cesta a nejako sa odtiaľto vymotáme. S výraznou dávkou šťastia sa nám podarilo vykľučkovať z tmavých zákutí na ulicu, ktorá podľa navigácie ústi priamo do hlavnej cesty. Prechádzame okolo platených parkovísk a niečoho, čo vyzerá ako autobusová ministanica, keď mi posledný pohľad skĺzne do uličky naľavo od nás a hľa, je to tam, to drevené niečo, Stojte, tu je to!!! Tu je ten Golden Souq!!! Jasné, že som si istá!!!! Poďme zaparkovať na to platené parkovisko a ideme sa tam vnoriť. Keď sa pri parkovacom automate dohadujeme o tom, koľko mincí a v akej hodnote vlastne treba vhodiť a koľko vlastne plánujeme byť v tej tržnici vnorení, poteší nás nejaký lokálny pán informáciou, že dnes je víkend, takže parkovné platiť nemusíme, lebo cez víkendy je to free of charge. No aká paráda. Myslíte, že s prihliadnutím na víkend bude aj nejaké to zlato zadara?
To drevené niečo, podľa čoho som spoznala Zlatý trh je vlastne začiatok prestrešenia, ktorým je krytá celá ulica napravo aj naľavo, asi aby sa tu nákupovchtiví turisti mohli bez rizika úpalu pohybovať aj v priebehu dňa. Na druhej strane ale táto dreveno celtová pergola bráni akémukoľvek prúdeniu vzduchu, takže tu na začiatku sa zhlboka nadýchnime a ideme. Kým sme sa stihli rozhodnúť, ktorý výklad bude prvý, do ktorého sa zadívame, zadívajú sa na nás uprene dvaja muži, ktorí na nás angličtinu so silným arabským prízvukom vysypú nacvičené „Ma’am, Sir, copy bags? Copy watches?“ Maťa chytá prvý záchvat paniky, pretože skúsenosť z Egyptských a Tureckých bazárov jej pripomenula, že takíto ponúkači sú strašne vterní a neodbytní. Kŕčovito ma drží pod pazuchou s otázkou Čo budeme robiť? No čo, no nič. Thank you, no, thank u bye. Ani to nebolo také ťažké, chlapi po pár krokoch pochopili, že nemáme záujem a vracajú sa na svoje pôvodné stanovisko. O dva kroky sme pochopili, že sme ich tak jednoducho striasli len kvôli tomu, že o tri kroky ďalej sa na nás zavesil ďalší típek s rovnakou ponukou. Aha, takže zjavne sú organizovaní po celej dĺžke ulice a potenciálne obete si takto vlastne len podávajú zo stanoviska ku stanovisku v duchu hesla „Ak sa toho hrachu na stenu nahádže dosť, on sa tam nejaký prilepí, a ak budú turistu otravovať dostatočne veľa krát, tak prejaví záujem aspoň o čosi“. Keby to bolo len o tom, že by nás zatiahli niekam do vedľajšej uličky, možno by sme si nejaký ten copy back aj išli pozrieť, ale podľa informácií, ktorými Maťa disponovala sa obchod s falšovaným tovarom odohráva v konšpiračných bytoch a tam dokonca v nejakých konšpiračných komôrkach a na takúto skúsenosť teda rozhodne chuť nemáme, aj keby tie Vitonky, Prady a Ralf Lorenovky vyzerali ako pravé. To ale Maťa netušila, že o pár dní si tento zážitok užije v sprievode svojho ex, keď budú kupovať okuliare pre Terku ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

My sme sem dnes ale prišli poobzerať šperky, pretože online aj offline zdroje svorne tvrdia, že zlato a šperky tu ponúkané sú za najnižšie ceny na svete, a to znamená, že tu si rozhodne niečo kúpime. Vysvietené výklady sú plné prsteňov, retiazok, náhrdelníkov, náramkov, brazliet, a iných výtvorov, nad ktorými sa nám miestami aj dych zastavuje. Niektoré kúsky sú skutočne nádherné. Na druhej strane to skoro až oranžové zlato vyzerá tak divne. Až neskôr sme zistili, že je to vraj 24 karátové zlato. Ak je tu to zlato skutočne také lacné, poďme si pozrieť nejaké nové obrúčky. Tie naše sú už po sedemnástich rokoch riadne jazdené (minimálne moja, keďže Roman tú svoju naťahuje na prst tak trikrát za mesiac), tak by nebolo zlé nájsť nejaké pekné nové. V prvom obchode, do ktorého sme vstúpili a vyslovili sme želanie kúpiť si nejaké wedding rings nám ochotne ukázali platá s krásnymi obrúčkami a bolo by fakt divné, keby sa nám žiadne nepáčili, ale tie, ktoré sa nám páčili najviac obchodník ocenil na zhruba 2000 EUR a to aj s uplatnením špeciálnej Eid zľavy (zľava pri príležitosti končiaceho Ramadánu) a tak sme s neúspešne tajenými výbuchmi smiechu obchod opustili. V ďalšom obchode boli ceny síce akceptovateľné, pár obrúčok by nás vyšiel na 270 EUR, ale ak mám byť úprimná, vôbec sa mi nepáčili a kupovať niečo len kvôli tomu, že by to bolo za dobrú cenu sa mi nechce. A nech sme ďalej chodili a obzerali každý jeden výklad, nič nám už tak neskočilo do oka, len ešte jeden model obrúčok z troch farieb zlata, ale kým ich pôjdeme vyskúšať, poďme si to celé ešte obzrieť aj na druhý koniec ulice a ak nenájdeme nič lepšie, tak sa sem vrátime. Nič lepšie sme nenašli, a keď sme sa vrátili hľadať tie trojfarebné obrúčky, už sme nedokázali nájsť ten obchodík, v ktorom sme ich videli Nuž, zjavne platí, že kto zaváha... No nič, vážení, ja som z tohto zlatého trhu pomerne neuspokojená. Nebolo tu nič také, čo by som nevyhnutne musela mať, nie len čo sa týka obrúčok, ale tak akosi celkovo som nenašla žiaden šperk, kvôli ktorému by som Romanovi otvárala peňaženku. Upachtení, spotení, smädní a nákupne neuspokojení sa vraciame do hotela. Zlata sme síce videli viac ako za celý život dokopy, ale že by to tam bolo také lacné, ako sa hovorí, tak to vôbec nie. Nuž, tak s kilom zlata z tohto tripu asi neprídeme. Bedekre by asi mali updatovať informácie.

Obrázok Obrázok Obrázok

Pri návrate do hotela debatujeme o zajtrajšom programe. Bude lepšie, ak sa zariadime tak, že jeden deň budeme všetci spolu v meste a na pláži a jeden deň pôjdeme ja s Romanom za nejakým dobrodružstvom na sólovku bez Maťovcov. V záujme zachovania priateľstva to bude asi lepšie riešenie a v tie dni, keď my pôjdeme za nejakým offroadom, Maťovci ostanú v meste s Kavom a deťmi. Podľa tejto dohody by sme teda zajtra mali ostať v Dubaji, ale čo tu budeme robiť, veď sa zase nebude dať ani káva nikde vypiť. Dokonca ani ak by sme ostali v hoteli pri bazéne, tak nám v hotelovom bare počas dňa nič nenalejú. Ako to vlastne je s tým skončením Ramadánu? Podľa online zdrojov by sa mal skončiť 19.8., čiže zajtra, v nedeľu, ale znamená to, že zajtra ešte pôst trvá a normálny život sa začne až v pondelok, alebo pôst končí dnes a zajtra už má byť normálny deň? Bude asi najlepšie spýtať sa na recepcii nášho hotela, personál by snáď mohol mať najnovší informačný update. Lenže personál si asi zabudol do mozočkov downloadnuť najnovšiu aktualizáciu, alebo sme v celom hoteli boli jediní, ktorých táto informácia zaujímala, ale pri vyslovení otázky, či Ramadán pokračuje aj zajtra, alebo zajtra už bude „normal day“ pozreli nechápavo najskôr na nás, potom jeden na druhého a v miernej panike s vedomím, že nedokážu zodpovedať túto otázku sa snažili získať informáciu od priateľa na telefóne. Takže tomorrow will be a normal day. No Ramadan. Tomorrow is Eid Mubarrak. S úľavou nás informovala rýchlejšia z pracovníčok a v jej očiach sa javila nádej, že o tomto zaváhaní sa nedozvie jej na sto percent muslimský šéf. Bolo by to asi riadne foajé ;) Takže zajtra si dáme kafííííííčkoooooo. Také normálne, dopoludnia, popoludní, kedy chceme. Hurááá.


Pia, 24.01.2014, 11:47
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 4 (18.8.2012)

Dnes je podľa dohody deň, keď ostávame v Dubaji, žiadne výlety do divočiny. A na dnes máme kúpené lístky na vyhliadku na Burj Khalifa. Bolo by fajn stráviť trochu viac času na pláži, ale jediný spôsob ako predĺžiť čas pobytu na bielom piesku a v priezračnej vodičke je, že sa na tú pláž dostaneme podstatne skôr, ako sa tam dostanú horúce lúče poludňajšieho slnka. Takže dovolenka nedovolenka, budíček pekne na siedmu, do bruška dostaneme čo najviac z toho, čo oči hltajú zo švédskych stolov dnes už okato vystavených na obdiv, žiadne závesy a žiadne skrývanie, takže pôst skutočne skončil a pred ôsmou už aj sedíme v aute smer pláž pri Burj Al Arab. Dnes ale nepôjdeme po hlavnej ceste, zbytočne by sem platili Salik, Roman naťukal do navigácie, že sa chceme vyhnúť plateným cestám, tak ušetríme zopár drobných na poplatkoch. Lenže keď sme sa vďaka Andrejke dostali niekam, kde to vyzeralo ako pakistanské geto, začali sme mať obavu, že nás tu rozoberú na náhradné diely a to minimálne Forda, ak nie aj biologicky. Pri podrobnejšom pohľade na chatrčoidne vyzerajúce obydlia ale konštatujeme, že takto skoro v centre mesta asi úplná lúza nebýva, a napriek tomu, že tie domčúriky vyzerajú nevábne, pred každým parkuje minimálne EfJéčko a skupinka mužov prechádzajúca cez cestu v bielych nažehlených pyžamkách tiež vyzerala pomerne mierumilovne. Asi takto z rána nekráčajú na rannú omšu, či?

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Pláž je aj dnes biela, upravená, pohrabaná, ale dnes už je na pláži aj zopár miestne vyzerajúcich jedincov, ktorý vyzerajú byť náramne šťastní, že si už nemusia odriekať žiadne zábavky ani počas dňa. Trojica mladíkov sa čľapká v teplej vode a potom si na brehu plácajú hrste mokrého piesku jeden druhému na telo a majú z toho náramnú radosť. Vyzerá to síce ako gay zábavka, ale budeme si myslieť, že je to len prebytok potláčanej radosti, ktorá im teraz strieka aj ušami ;)
Voda je teplá ako čaj ale dnes sa po hladine naháňajú celkom pekné vlny v ktorých sa bláznime ako mláďatká bielych veľrýb. Prvú vlnu beriem ukážkovým pupkáčom, ďalšia mi vypláchne nosné dutiny tak, že by žiaden otoringolaringolog netušil, kam sa až voda z nosa dokáže dostať. Že mám podprsenku plnú piesku nestíham riešiť, pretože sa valí ďalšia vlna a ja som sa ešte nestihla postaviť na nohy po tej predchádzajúcej, takže z napeneného hrebeňa vlny mi trčia iba chodidlá zatiaľčo chrbát si užíva prírodný pieskový píling a zrniečka piesku už nemám len vo vrchnom diely plaviek. Zlato, ak dnes budeš chcieť nejaké potešenie, tak asi len „na šmyrgel“ ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

O pol jedenástej je už ale slnko dosť nevydržateľné, takže dozbierať mušličky a poďme na hotel k bazénu. Tam je aspoň trochu tieň a lehátka so slnečníkmi, takže tam nebude tak horúco.
Naviac dnes pri bazéne leží mladík s gitaroidne vyzerajúcim hudobným nástrojom a úplne bez zábran hrá a spieva pre radosť a potešenie všetkých. S kávou v papierovom termopoháriku je to takmer raj a my si užívame, čo sa do nás vojde.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Viete, čo mi napadlo? Odkedy sme tu, ešte sme nemali taký normálny obed. Niečo normálne teplé. Nie, že by sme trpeli hladom, ale možno by bolo fajn skočiť do nejakej reštiky. Náš hotel patrí do siete Wafi, rozhodli sme sa teda ísť s pozrieť do Wafi centra. Jednak by to mal byť shopping mall a určite tam budú aj nejaké možnosti ulovenia niečoho teplého do bruška.
Wafi komplexu dominuje budova hotel v tvare pyramídy pri ktorom je na malom námestíčku postavený egyptsky vyzerajúci obelisk. Vstup do Spa centra vyzerá ako vstup do pyramídy s obeliskami a sochami faraónov po stranách vstupnej brány.
Na poschodí Wafi mall je niekoľko reštaurácií a my netušíme, do ktorej by sme mali zapadnúť, tak sme sa rozhodli pre tú s otvorenými dverami a nápisom Wafi Gourment. Veľkým pozitívom tohto podniku je, že okrem jedálneho lístka si človek môže prezrierť jedlá aj priamo za sklom prípravných pultov. Nie že by sme vedeli, z čoho je to spravené, ale aspoň vieme, že sa to na tanieri nebude hýbať. Takže ja, Roman a Maťo si dáme niečo, čo sa výrazne podobá mäsovému špízu a zeleninový šalát a pre Maťu posunkovou rečou pýtam nejaké morské veci, ktoré vyzerajú ako veľké krevety. Čašníčka nám na stôl ochotne prinesie fľašu vody. Aké milé. Áno, až kým sme nepozreli na účet. To, že jedlo bolo pomerne drahé, to je v zásade ok, s tým sme rátali, ale že fľaša vody, ktorá v potravinách stojí 1,75 dirhamu bude v reštaurácii stáť 17,50 dirhamov, to nás celkom dostalo. Tomu sa hovorí poctivá marža.
Reštaurácie v celom komplexe sú pomerne plné, v rámci Eid Mubarrak hlavy rodiny povyťahovali svoje manželky a deti na obed, zjavne si užívajú plné taniere, poháre a vodné fajky po mesiaci poctivého pôstu.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Shopping mall v podstate akoby pozostával z dvoch častí,. Jedna časť vyzerá ako normálny mall, značkové predajne, sklo, svetlá, zrkadlá a najnovší tovar. V druhej časti sa zrazu človek ocitne v Marockej uličke, Egyptskej uličke, Sýrskej uličke a v iných štvrtiach s etno tovarom od výmyslu arabského sveta. Veľa obchodov je ešte pozatváraných, otvoria až neskôr popoludní, ale aj tak to tu vyzerá zaujímavo. Najzaujímavejšie ale vyznie nápad ísť si nájsť nejakú útulnú kaviarničku a vychutnať si popoludňajšiu kávičku, keďže dnes sa to už môže. V kaviarni pod sklenenou kupolovou strechou si užívame to, čo nám bolo doteraz odopierané ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na dnes máme kúpené lístky na výhliadku na Burj Khlifa, ale máme ešte dosť času. Do hotela sa nám nechce ísť, ta čo budeme robiť? Že by sme išli ešte raz omrknúť Golden Souk? Maťo tam s nami minule nebol, a možno by sme teda našli ten obchod s tými obrúčkami, čo sa nám naposledy páčili ale nevedeli sme sa k nemu vrátiť.
Tentokrát už teda ideme takmer na isto. Presne vieme, kde treba zaparkovať, tak to bude rýchlovka. A ku podivu aj obchod s tými trojfarebnými obrúčkami sme našli pomerne rýchlo. Tak my sa tu trochu poobzeráme a Maťovci sa idú popozerať po ďalších obchodoch, či aj im niečo nepadne do oka. Ale máme iba hodinu, je pol siedmej, takže najneskôr o pol ôsmej by sme mali vyraziť smer Dubai Mall, aby sme tam stihli byť o tri štvrte na deväť, pretože k vstupu sa treba dostaviť 15 minút pred termínom. Ok, tak to máme hodinku, to bude stačiť. Lenže pri dohadovaní sa s obchodníkmi čas utekal pomerne rýchlo a pri tom, ako sa nás snažili presvedčiť, že za pár obrúčok by sme mali zaplatiť 2700 eur sme hodinky takmer aj prestali sledovať. Najskôr cenu zdôvodňovali tým, že v dámskej obrúčke je osadený pravý diamant. No dobre chlapci, ja tam ten diamant nepotrebujem, aj tak je taký malý, že by to kľudne mohol byť aj obyčajný zirkón a nikto by nevidel žiaden rozdiel a ja už vôbec nie. ítakýmto argumentom obchodníci začnú tvrdiť, že diamant je vlastne len nepatrnou časťou ceny, pretože veľkú časť ceny tvorí dizajnérska ráca. No nič chlapci, my nie sme hlúpi ruskí turisti, takže ani zľavou na 2200 EUR nás neopijete a fakt už na vás nemáme čas, tak bye a my už ideme. Keď si obchodníci uvedomili, že naozaj odchádzame, boli by ochotní predať aj za podstatne menej peňazí, no už nemáme ani čas ani chuť sa s nimi jednať. Je najvyšší čas, aby sme vyrazili smer najvyššia budova na svete.

Obrázok Obrázok Obrázok

Lenže keď sme sa napojili na Sheikh Zayed Road, doprava sa začala výrazne zahusťovať a minúty začali utekať, ako keby im s nami nebolo dobre. Nevadí, stále sa hýbeme, síce pomaly, ale postupujeme. Máme ešte takmer hodinu a do Dubai Mall je to už len zhruba tri kilometre, to by sme došli aj peši, tak kľud, to stíhame. Lenže s ubiehajúcimi minútami a vlečúcimi sa metrami atmosféra vo našom Forde hustne. Do kelu, hýbeme sa ako slimáci, to čo má znamenať? To prečo? Tesne pred nami je už odbočka na Dubai Mall, to znamená, že už sme fakt blízko, ale všetky autá smeruj presne tam, kam my. Čo sa všetci zbláznili? A čo tam vpredu robia tie policajné autá? Keby jedno, ale majáky blikajú snáď každých 200 metrov. Na nehodu to nevyzerá, to by boli všetci na jednom mieste, ale oni sú akoby pravidelne rozmiestnení, ako keby niečo regulovali. Ale čo by ta regulovali? Prečo by regulovali? Jedine, že by všetci fakt išli do Dubai Mallu. Lenže keď je dnes koniec ramadánu, ak vezmeme do úvahy, aké boli plné reštaurácie, tak je vysoká pravdepodobnosť, že oni fakt idú všetci do obchoďáku, pretože v rámci Eid Mubarak -niečo ako pre nás štedrý večer ;) - tam asi budú nejaké zábavky a úplne najúžasnejšie zľavy. V tomto momente nám to všetkým docvaklo. Tá zápcha je skutočne kvôli Dubai Mallu a tí policajti tam tú dopravu skôr odkláňajú, než regulujú, pretože parkoviská v mega obchoďáku sú plné a nezmestí sa tam už ani skúter. Hmmmm, tak sme došli. Paráda. Tam sa nedostaneme. Keby sme to aj do Dubai Mallu dostali, tak tam parkovacie miesto nemáme šancu nájsť. Ostáva nám už len pol hodina, vjazd do garáži máme síce takmer na dohľad, ale čo je nám to platné, keď nás tam policajti nepustia? A keďže na vstupenkách na vyhliadku je napísané, že platia výhradne na jeden vstup a to len na ten čas, na ktorý sú zakúpené a nedajú sa prenášať na iný vstup, môžeme ich asi rovno hodiť do koša. Toto nemáme šancu stihnúť. No nič, tak si kúpime lístky na nejaký iný deň, bohužiaľ, toto sme fakt nemohli predpokladať. Nemá zmysel sa ani rozčuľovať. Viete čo? Kašlime na to, obíďme celú túto kolónu smerujúcu do Mallu a poďme preč. Takže smerovka doľava, a zrazu aká voľná cesta, keď už nechceme ísť tam, kam všetci. Počkajte, hentam som videla smerovku, že niekde smerom doľava by sa mal nachádzať alternative parking for Dubai Mall. Poďme to vyskúšať, máme ešte 15 minút. Takže na najbližšej križovatke odbočíme doľava, ale po ďalšej smerovke na ten záhadný alternatívny parking už ani stopy, takže musíme improvizovať. Tu skúsme doľava. Aha, tak tu nič nie je, tak poď ešte raz doľava, doprava, hentam prejdime cez ten rozkopaný chodník, no lenže tu už je len nejaká rozkopávka a kopa piesku a tma. A zrazu offroadujeme uprostred centra veľkomesta po kopách piesku v tme osvietenej jedinou zabudnutou pouličnou lampou. Ja sa asi začínam báť. Kúsok pred nami v tme pod opusteným stromom, parkuje nejaké auto. Že by sme sa pridali? Lenže tu nie je označený parking, a keď tu zaparkujeme, neodtiahnu nás? Nie je čas hľadať odpoveď na túto otázku a to druhé auto vyzerá byť docela zaprášené, tak tu už asi parkuje dlhšie, takže je rozhodnuté. Roman driftom parkuje jedným kolesom vylezený na pieskovej minidune a my skáčeme šípky z auta a snažíme sa o základnú trianguláciu a identifikáciu našej polohy. Ak sme prišli od hentiaľ a tamto pred nami je tá cesta, na ktorej sme stáli v tej zápche, tak Dubai Mall vôbec nie je tak ďaleko. Máme ešte asi 12 minút, to dáme. A tak sa púšťame do behu o závod s časom, čo by nebolo až také zlé, keby sa okolo nás nerozlieval takmer tekutý horúci asi tak 40 stupňový vlhký vzduch. Už na základnej škole som neznášala behy typu tisícpäťstovka a v živote by mi nenapadlo, že ju pobežím len tak v šľapkách. Kropaje potu nám stekajú od spánkov až po zárezy v nohavičkách a kyslíkový dlh by sa možno vyrovnal dlhu verejných financií Slovenska, ale nevzdávame sa. Krátka prestávka na vydýchanie na červenú na semafóroch a bežíme ďalej. Chodníky sa rovnako ako príjazdové cesty plnia, ľudia kráčajú jeden nalepený na druhom ale my máme už len šesť minút a tak kraulujeme v tomto živom mori a snažíme sa kontrolovať aspoň foťáky prehodené na krku, aby nám pri behu nerozbili bradu alebo nezlomili rebro. Na pokraji fyzických síl dobiehame do vstupných dverí Dubai Mall asi ta o 20:42. Ale my sa musíme dostať ešte na spodné podlažie, pretože vstup do Burj Khalifa je práve z prízemia obchoďáku. Lenže pri výťahoch je fronta tak asi na pol hodinu a najbližšie eskalátory sú asi tak 500 metrov od nás, tak čo teraz? Výťah? Eskalátory? Aha, tam pred nami je šípka na Lake Fountain a k tej fontáne sa predsa vychádzalo z prízemia a tam sa potrebujeme dostať, tak poďme teda tadeto. Otvárame ťažké dvere a štyri páry nôh dupocú dole bezpečnostným schodiskom. Lenže kam teraz? Tu už nie je žiadna šípka a sú tu len dvere a na nich nič ale teraz už nemáme čas na rozmýšľanie a tak otváram ťažké sivé dvere vedúce do širokej prázdnej chodby a takmer do nej vbieham, keď sa ozve prenikavý zvuk alarmu v intenzite, ktorá ma sotí naspäť do schodiska. Čo teraz? Ty vole, veď to je poplach na polovicu Dubai Mallu! V panike nás trhá ako postavičky v kreslenej rozprávke hore schodmi, dole schodmi. Veď utekajte, ešte nás tu niekto chytí. Lenže už je neskoro, lebo ťažké sivé dvere sa otvárajú a stojí v nich veľký černoch v sivej uniforme so spýtavým výrazom v tvári. Kým afrodubajčan stihne vysloviť čo má na jazyku, vysype sa zo mňa len že „We want to go to Burj Khalifa“. S mierne prižmúrenými očami zaťatými zubami čakáme spŕšku ostrých slov, ale po chvíli skúmavých pohľadov tmavú tvár prežiari milý úsmev, a so slovami „Ok, but only this time“ doširoka otvorí ťažké sivé dvere a za besného vreskotu alarmu nás púšťa do prázdnej chodby a ukazuje na ďalšie rovnako sivé dvere, že tadiaľ a do vysielačky hlás niečo, na základe čoho niekto umlčal ziapajúci alarm. Ako zlodeji sa pretiahneme tými veľkými dverami a zrazu sme presne pri vstupe do vestibulu k výťahom na výhliadku na Burj Khalifa. Presne snáď úplne na sekundu. Síce sme udychčaní, spotení, unaháňaní, ale sme tu. Lenže nikde nevidíme Kava s deckami. Asi ani oni nepočítali s tou zápchou, ktorá zúri vonku, a zjavne ten výťah nestíhajú. Vo vestibule je okrem vysvietenej makety Burj Khalifa aj režisérska stolička z natáčania filmu Mission Impossible. No, keby Tom Cruise videl náš závod s časom aby sme stíhali dobehnúť sem načas, to by ešte len videl, čo je to mission impossible a nie to jeho poletovanie okolo veže Khalify.

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Je čas. Prechádzame bezpečnostnou kontrolou, potom povinné foto, ktoré sa nám následne budú snažiť predať za nehoráznu sumu, a bežiaci pás nás unáša tmavým koridorom s multimediálnou prezentáciou na stenách. Ďalšia chodba, potom eskalátory. Ďalšie zábery zo stavby tejto očarujúcej budovy, potom otočné dvere a sme pri výťahoch. Vysokoleštená tmavá podlaha, tmavé steny, tmavé dvere ktoré nás púšťajú do tmavého interiéru výťahu v ktorom sa svetlo zhasne a za tónov dramatickej hudby sa vo farebných vlnách premietaných na strope výťahu so zatajeným dychom sledujeme, ako sa rýchlo menia číselká na indikátore poschodí až kým sa doráta k číslu 124. Sme na výhliadke At the Top. Ani zďaleka to nie je najvyššie poschodie, ale je to najvyššie, kam sa ako turisti môžeme dostať, aj keď nad nami je ešte ďalších 36 poschodí tejto 160 poschodovej budovy. Výhliadková terasa je obohnaná hrubým sklom v ktorom je len úzky priezor aby bolo možné odfotiť si panorámu mesta bez odrazov. Ale čo tam po tom, že je ten priezor úzky, keď sa trochu poohýbam, tak sa mi tam zmestí aj celé rameno a potom asi aj druhé a vlastne sa tak môžem celá vykloniť až úplne von a fotiť tancujúcu fontánu, ktorá pod nami práve začala svoju tanečno svetelnú šou. Ale úprimne povedané, sledovanie fontány z úrovne jazera bolo podstatne zaujímavejšie, pretože takto zhora to celé vyzerá ako obrovský sporák s kruhovými horákmi, na ktorých sa mení intenzita plameňa, proste je to celé akoby len 2D namiesto 3D. Ale pohľad na mesto ako také je úchvatný. Bol to dobrý nápad ísť na výhliadku v noci a nie cez deň. Hra svetiel a tmy vytvára krásne farebné obrazce, ktoré človeku vyrážajú dych. Je to pôsobivý pohľad na neskutočné mesto.

Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Po takmer hodine sa necháme výťahom zviezť zase dole na ground floor. Kavo s deťmi to síce nestihli, ale práve prichádzajú a čuduj sa svete, personál ich kľudne pustil aj hodinu po termíne na tie prísne termínované vstupenky hore na vežu. No pekne, to keby sme vedeli, tak sme si pri prekonávaní osobného rekordu v behu nemuseli uhnať ľahký infarkt. Vo vstupnom vestibule sa ale niečo deje. Skupinka mladých mužov v tradičných bielych pyžamkách sa tam aranžujú v štýle ľudového spevokolu a skutočne začali spievať nejaké pesničky a do rytmu si točia s nejakými divnými paličkami. Asi ich to naozaj baví, skutočne si to užívajú a my si to užívame s nimi.
Príjemne unavení sa vraciame na miesto, kde sme nechali zaparkované naše auto a ku podivu je stále tam. Ale povedzme si úprimne, kto by asi tak na takomto mieste čakal zaparkované auto? ;) A tak sa vysvieteným mestom vraciame k hotelu spokojní s dnešným dňom.

Obrázok Obrázok Obrázok


Ned, 26.01.2014, 21:09
Profil ICQ WWW
Support
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Str, 04.10.2006, 14:20
Príspevky: 6674
Bydlisko: PB
Odpoveď s citáciou
Thunderovci - Ak Vas to tiez napadlo, a nahodou ste sa na to pytali :-D :
Na poslednej foto su 4 baby v burke (Tak sa tomu nadava ?, resp. nevieme ci su vsetky 4 baby, to je len predpoklad :-D ) a jedna v bielej bez.
Od coho zavisi, ci musi alebo nemusi mat zahalenu tvar ?
(vydata, slobodna, alebo je to trochu aj na uz "civilizovanosti" krajiny, a moze do toho "kecat" aj ona sama).
Ale odpovedat moze samozrejme ktokolvek, ak vie odpoved.


Pon, 27.01.2014, 9:07
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Sob, 12.11.2011, 13:20
Príspevky: 1461
Bydlisko: B. Bystrica
Odpoveď s citáciou
možno z časi odpoveď na tvoju otázku:
Dubaj dodržiava svoje tradície aj v spôsobe odievania. Domáci obyvatelia nosia biele, po členky dlhé rúcha, ktoré sa nazývajú kandura. Ženy sa obliekajú do čiernych po členky dlhých šiat abaya. Prísnejšie zvyky určujú pri nosení dámskych šiat aj používanie burka ako tvárovej masky. Tento zvyk sa neberie tak prísne pre vzdelané ženy,

Mám v Dubaji sesterku. No tieto zvyky obliekania sa turisti dodržiavať nemusia úplne ale odporúča sa aby mali ženy aspoň dlhšie sukne pod koleno, žiadne obtiahnuté veci atd..
ďalšia vec že na ulici by si nemal ani chodiť s polovičkou za ruky, bozkávať sa, dokonca by si si nemal so ženou ani podať ruku na verejnosti..
ďalšia vec že keby si chcel isť napríklad s frajerkou do dubaju tak Vás len tak ľahko nepustia. Buď sa musíte tváriť že sa nepoznáte, alebo musíte byť manželia

Majú tam viacero takýchto zaujimavých vecí. Toto čo som písal je len niečo čo ma v rýchlosti napadlo čo som čítal a čo sesterka vravela... ;)

Ale inak je tam naozaj pekne čo dokazujú aj foto v týchto príspevkoch. :smt023

_________________
http://www.safeworks.sk - Výškové práce, Pilčícke práce, Elektroinštalácie


Pon, 27.01.2014, 23:02
Profil WWW
Support
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Str, 04.10.2006, 14:20
Príspevky: 6674
Bydlisko: PB
Odpoveď s citáciou
Este ma napadlo, ze slnko pecie, chlapi to v bielom vyhrali, a baby ciernu maju za trest ? :?


Uto, 28.01.2014, 8:53
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Pon, 16.03.2009, 1:26
Príspevky: 2391
Bydlisko: Zvolen
Odpoveď s citáciou
Tibor, arabské ženy si nikdy neoblečú bielu, ak nemusia kvôli nejakému závažnému dôvodu. Prečo? Lebo by vyzerali tmavé.
Je neuveriteľné, aké obrovské úsilie venujú celý život bieleniu pleti a aké obrovské zdravotné problémy a následky to má každý rok (napríklad použitie roztokov ako Savo...). Najkrajšia arabská žena má totiž bielu pleť, to je ideál krásy.
Náboženstvo totiž vôbec nepredpisuje zakrytie tváre, je to len vec zväčša lokálnych zvykov, módy a tiež skrývanie sa pred slnkom. Náboženstvo žiada, aby žena mala zakryté telo (ruky po zápestia, nohy po členky) a vlasy (tak ako u nás kedysi). Naopak, správne by mala byť tvár odkrytá.
Dotýkať sa ženy na verejnosti je považované za neslušné, je to vlastne urážka a obťažovanie ženy (sexistické, harassment,...).

_________________
Jenki

Patrol GR (Y61) 2,8 TD6 Wagon, Family Off Road Edition
Subaru Outback 3,6 H6, SUV Edition
Pajerko II, 3,5 V6 automat, SWB, Off Road Edition - predané


Uto, 28.01.2014, 13:37
Profil
Support
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Str, 04.10.2006, 14:20
Príspevky: 6674
Bydlisko: PB
Odpoveď s citáciou
Supa, uz som mudrejsi.
Inac - nech mi je odpustene - ale nad tou ich tmavou pletou som sa musel strasne zasmiat.
Na jednej strane ich chapem, ale na druhej to hadam nie je az take zle. A to ci je alebo nie je tmava by mal zhodnotit muz, nie ? (teda ci si s nou nieco zacne alebo nie, aj ked osobne si myslim, ze ked je pekna, tak odtien nehra velku rolu u zeny).


Uto, 28.01.2014, 14:15
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Pon, 16.03.2009, 1:26
Príspevky: 2391
Bydlisko: Zvolen
Odpoveď s citáciou
:-D u nás je to tak... u nich nie :D
Jeden môj kamarát odtiaľ, vzdelaný a múdry muž pri vysvetľovaní len tak dodal "veď vieš, Jozef, veď kto by chcel byť čierny..." aj ma to pobavilo, on zrovna tej bledej nepobral, ale asi je to tak.

_________________
Jenki

Patrol GR (Y61) 2,8 TD6 Wagon, Family Off Road Edition
Subaru Outback 3,6 H6, SUV Edition
Pajerko II, 3,5 V6 automat, SWB, Off Road Edition - predané


Uto, 28.01.2014, 14:23
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
priamo v Dubaji to nie je take prisne. snazia sa z toho urobit moderne business a turisticke mesto (ropa totiz dochadza) a tak aj tvrde moslimske pravidla tam nie su az take striktne, teda minimalne pre turistov. ale podla roznych informacii na nete maju zlozku mravnostnej policie a nedavno bol medializovany aj pripad uvaznenia europanky (tusim nemky) za cudzolozstvo. su tam ale niektore emiraty, ktore na to dbaju viac. my sa ale snazime respektovat zakony a zvyky krajin ktore navstevujeme a neprovokovat zbytocne. vladny special s ficom vraj nechodi pre kazdeho a hocikam, ved prezidentske volby nie su kazdy rok... :)


Uto, 28.01.2014, 19:59
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 06.09.2012, 12:18
Príspevky: 2732
Bydlisko: Michalovce
Odpoveď s citáciou
jenki píše:
Tibor, arabské ženy si nikdy neoblečú bielu, ak nemusia kvôli nejakému závažnému dôvodu. Prečo? Lebo by vyzerali tmavé.
Je neuveriteľné, aké obrovské úsilie venujú celý život bieleniu pleti a aké obrovské zdravotné problémy a následky to má každý rok (napríklad použitie roztokov ako Savo...). Najkrajšia arabská žena má totiž bielu pleť, to je ideál krásy.
Náboženstvo totiž vôbec nepredpisuje zakrytie tváre, je to len vec zväčša lokálnych zvykov, módy a tiež skrývanie sa pred slnkom. Náboženstvo žiada, aby žena mala zakryté telo (ruky po zápestia, nohy po členky) a vlasy (tak ako u nás kedysi). Naopak, správne by mala byť tvár odkrytá.
Dotýkať sa ženy na verejnosti je považované za neslušné, je to vlastne urážka a obťažovanie ženy (sexistické, harassment,...).


:-D :-D hehe toto sa nazyva paradoxy zivota,moja zase nie je spokojna,kym nie je hneda ako mulatka ,tak sa skvari na slnku :-D :-D

_________________
_________________________________________________________
Kto v 20 nebol socialistom, nemá srdce a ten, čo je nim ešte v tridsiatke, nemá rozum. :D

Kto raz zvládol 18 kolies,nemal by mať problém na 4 ,ani keď su x4

Jeep Grand Cherokee '98 V8 5.9l


Uto, 28.01.2014, 22:02
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 5 (19.8.2012)

Po mestskom dobrodružstve dnes balíme zásoby vody na offroadové objavovanie krajiny. Ideme len ja a Roman, keďže Maťovci uprednostnili pohodlie mesta pred objavovaním menej civilizovaných oblastí. Na dnes máme v pláne prejazd na východné pobrežie s malou odbočkou do Sharjah. Na východe v emiráte Fujairah sa chceme prebiť cez Fujairah mountains do dedinky Dibba, kde by sa mala nachádzať najstaršia mešita krajiny. A ak bude čas, skúsime zistiť, čo za čudesné tvary a ryhy sa to zobrazovali na googleearth, lebo na hrebene hôr to nevyzeralo a my netušíme, čo sme to vlastne tam na neďalekom východe v mape videli.
Pri odchode z hotela sa nám naskytne milý pohľad na skupinku chlapov, ktorí si užívajú príjemné ráno hrajúc niečo, čo sme odhadli na kriket, vzhľadom na to, že sa to síce podobá na nejaký divný baseball ale sú úplne inak rozostavení a aj tie pálky majú čudne placaté.

Obrázok Obrázok

Naša prvá zastávka je v Sharjah. Hľadáme Blue Souq, alebo Modrý trh. Emirát Sharjah je podstatne menej vybudovaný v porovnaní s Dubajom, ale už aj tu sa k nebu škriabu sklenené budovy, aj keď ich je neporovnateľne menej. Blue Souq je ukážkou tradičnejšej architektúry, ale pravdu povediac pri pohľade z vonku vyzerá ako dvojkrídlová železničná stanica, ale podstatne krajšie zdobená a podstatne čistejšia ako akákoľvek stanica, ktorú som kedy videla. Modré zdobenie exteriérov dávajú jasnú odpoveď na to, prečo je tento souq modrý. Vzhľadom na pomerne skorú dopoludňajšiu hodinu je tu absolútny kľud a vo vnútri tržnice je iba málo otvorených obchodov, ale nám to nevadí. Neprišli sme nakupovať, len sa tak poobzerať. V prázdnych chodbách len sem tam minieme nejakého človeka, keď tu zrazu oproti nám kráča rodinka – arabský muž, v abaji zahalená žena a malý synček. Len tak po očku sa na nich pozeráme a keď už nás takmer míňajú, zahalená manželka nás s úsmevom v hlase osloví: Hi, how are you? a počuteľne sa chichúňajúc kráča s namželom a synom ďalej. V miernom pomykove odpovedám, že Fine, thanks, and you? a tiež chichúňajúc sa za nimi obzeráme, pretože nám nepripadá také bežné, že by žena v tejto krajine len tak oslovila cudzincov. Aké milé.
Obchodníci, ktorým sa nelenilo otvoriť svoje obchodíky už pred pol desiatou nás lákajú na obhliadku zaručene vysokokvalitného tovaru ale fakt nie, nechceme nič kupovať ani keď nám hovoríte, že hi my friend. Ale nie sú nijako vterní a keď vidia, že nakupovať nechceme, nehádžu po nás nevraživé pohľady a ani nič iné.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Po ceste E88 sa vydávame smer východ. Pôjdeme kus po asfaltke ale niekde si nájdeme odbočku do hôr a začneme hľadať niečo off. Na chvíľku sa zastavíme na Sharjah Arab Coulture Capital Monument ale fakt len tak na chvíľku, lebo mne sa chce cikať a tu sa nie je kam schovať a okolo toho obeliskovo vyzerajúceho monumentu sa prechádza zopár rodiniek s detičkami takže tu rozhodne nebudem riskovať verejné pohoršenie. O pár kilometrov ďalej hneď vedľa diaľnice sa s gráciou presúva niekoľko tiav. Jéééééj, ťavy sme tu ešte nevideli. Zastav, ja si ich chcem odfotiť!!! Ešte ani poriadne nesadol rozvírený piesok po tom, ako Roman dobrzdil na krajnici a ja už skáčem z auta a bežím pieskovou minidunou smer ťavy, ktoré ako naprotiveň ťažko flegmaticky kráčajú preč. Ťavýýýýýý, ťavy čakajteeeeeee! Nereagujú. Asi mi nerozumejú. Že by som to skúsila inak? Hey, camel, wait! Turn back to me!!!!! Chvíľku nič a potom tá ťava fakt zastala a otočila sa ku mne. No, buď fakt rozumie po anglicky alebo mám ťaví prízvuk, ale to je jedno, hlavne že to funguje ;) Spokojná sa vraciam späť k autu ale vidím, že Roman na mňa nespokojne gestikuluje. Čo sa mu nepáči? Že sa mám pozerať, kam šliapem? A prečo? Aha, skutočne sú v piesku nejaké čudné čiarky a keď si spomeniem na prírodopisné filmy z detstva (a to si teda už fakt musím spomínať na doby dávnominulé), tak by to skutočne mohli byť stopy po plaziacom sa hadovi a tamtie diery by mohli byť aj hadie nory. Zrazu našľapujem o poznanie opatrnejšie a riťku mám o poznanie viac stisnutú ale bezpečne docupkám až k autu, kde si Roman so záujmom obzerá svoje crocsy a v nich napichané čudesné placaté bodliačiky. To kde si zobral? Aha, aj mňa niečo pichá do chodidla, aj ja tam mám napichané tie zubaté ufá. Napichané crocsy sú podstatne menšia ujma ako nakusnutý členok a tak celkom veselo vyťahujeme prírodné pripínačky z gumovej obuvi a poďme teda rýchlo pohľadať nejaké bezpečnejšie miesto, kde by som mohla uľaviť svojmu močovému mechúriku, napríklad v prvom obchoďáku v mestečku Al Dhaid. Nakupovať sa nechystáme, ale pri zmrzlinárovi sa k pultu naťahuje roztomilý chlapček a hrdý otecko ochotne súhlasí, že si jeho potomka môžem pokojne odfotiť.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Cesta nás popri rozsiahlych sadoch datlových paliem vedie ďalej na východ ale už by bol pomaly aj čas odbočiť z asfaltu na niečo menej spevnené. V mestečku Manama preto odbočujeme z hlavnej cesty doľava a k slovu sa dostávajú satelitné mapy, pretože na toto už Sygic nestačí. Zbiehame na prašnú cestu zaviatu oranžovým pieskom a lemovanú zdanlivo vyschnutými stromami, prepletieme sa popri posledných domoch a zrazu je všade okolo nás nič. Nič, len cesta, piesok, vyschnuté stromy a pred nami prvé náznaky terénnych nerovností, ktoré by niekde v diaľke mohli vyrásť na tie hory, ktoré hľadáme. Keď sa ale človek lepšie pozrie, tak to nič nie je také absolútne, pretože kde tu sa dajú rozoznať chatrče s ohradami pre zvieratá, ale jediné zvery, ktoré tu vidíme sú ťavy pohodlne uložené v tieni stromov pred nami. S jednou z nich si ideme pokecať aj z blízka a aj som si za ňou vyskočila z auta a snažila som sa o bližší medzidruhový kontakt, ale keď sa z polohy ležmo vztýčila do celej svojej výšky, bolo mi jasné, kto by v prípade fyzickej konfrontácie ťahal za kratší koniec aj napriek tomu, že má ťava zviazané predné nohy. Asi jej majiteľ zatiahol ručnú brzdu ;) Každopádne radšej s rešpektom cúvam k autu a v koženom kresle sa cítim o poznanie bezpečnejšie.

Obrázok Obrázok Obrázok

Cesta sa v oranžovom piesku kľukatí presne na rozhraní piesočnej púšte a skalnatých hôr, ktoré postupne naberajú kontúry. Opustené ale pomerne nové detské ihrisko s hojdačkami a šmýkalkou naznačujú, že niekde tu asi žijú rodiny s deťmi, ale nikde na okolí nevidieť žiadne náznaky života, takže to ihrisko vyzerá ako fatamorgána.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Cestička nás vedie okolo viacerých na pohľad opustených usadlostí, ale niekoľko pomerne rozsiahlych haciend naznačuje, že tu asi nebudú postavené iba preto, aby investor minul peniaze. Obyvatelia ale pravdepodobne buď budú niekde v práci, alebo majú siestu, alebo išli niekam na dovolenku. Ešte aj dopravná značka Men at Work na štrkovej ceste vyzerá tak akosi bezprízorne, pretože tu široko ďaleko žiadneho muža v práci nevidno a ani žiadneho iného muža alebo človeka. A keď už si myslíme, že sme tak ďaleko od civilizácie a stratení, že by nás už ani google nenašiel, za zákrutou zrazu vybehneme na luxusnú novú asfaltovú cestu. To čo je? To kde sa tu zobrala takáto cesta? Prechádzame okolo mešity, do ktorej sa práve zbiehajú muži na modlitby a podľa počtu papučiek už je tam asi docela plno. Ah, tak tu sú potom všetci tí, čo mali byť at work ;) Luxusná asfaltka lemovaná lampami so solárnymi panelmi nám vyráža dych ešte zo dva kilometre ale potom ako začala, tak aj skončila a my opäť vírime prach nad štrkovou cestou.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Nadmorská výška stúpa a my sa pomaly štveráme do vyšších levelov nádherných výhľadov na Fujairah Mountains. Hrebene hôr prečesávajú horizont a v poludňajšom štyridsaťstupňovom slnku a hrajú rôznymi odtieňmi ružovej, terakotovej, oranžovej a okrovej. Je to zvláštne, ako horúcim slnkom spaľované hory dokážu vyžarovať toľko energie, že má človek chuť len tam tak stáť a dýchať a vnímať to ticho a prázdno a pritom má pocit, že ním prebiehajú vibrácie od vlasov až po prsty na nohách. V tejto teplote a pri tejto intenzite slnka si ale určite nebudeme rozkladať kempovacie stoličky, radšej sa necháme schladiť klímou v našom Fordíku a pomaly sa spúšťame dole k pobrežiu smerom k mestu Dibba. Na úpätí hôr zbiehame zase na asfaltku, ktorá je ale miestami lemovaná čudnými červenými stĺpikmi. Na jednom z nich je napísané: „Ak voda siaha až do tejto výšky, šoférujte veľmi opatrne“. Uprostred krajiny, ktorá vyzerá ako kamenno piesočná púšť toto varovanie pôsobí pomerne nezmyselne, ale na druhej strane akokoľvek nezmyselne to znie, je to asi dôkazom toho, že aj tu sa vyskytujú obdobia dažďa, kedy sa asi na cestách vyskytnú lokálne záplavy. Opatrne sa teda rozhliadame, či niekde nejaká voda niekam nesiaha, ale široko ďaleko jediná voda žblnká akurát v petfľašiach v našom aute, takže ani nepribrzďujeme a valíme ďalej smer pobrežie.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

More na východnom pobreží vyzerá trochu inak ako to na západe krajiny. Vlastne more ani nie, lebo voda je tu rovnaká, ale pohľad na pobrežie je iný, pretože ho lemujú červené hory. Cesta sa kľukatí priamo po pobreží a my na kopci pred sebou už vidíme výhliadkovú vežu, ktorá by sa mala týčiť nad mešitou Al Badiyah, najstaršou mešitou v celých Emirátoch. Keďže táto stavba je postavená z kameňa a hliny bez použitia dreva a keďže v kameni a hline sa vraj nedá urobiť uhlíkový test na určenie veku materiálov, nie je celkom jasné, kedy bola táto stavba vlastne postavená. Odhaduje sa, že mešita bola postavená niekedy okolo roku 1446 a nám neostáva nič iné, len tejto informácii veriť.
Krajnica ďaleko pred mešitou je plná parkujúcich áut, medzi ktorými sa pokúšame nájsť medzierku, do ktorej by sme sa s naším Fordom zmestili. Pred vchodom do mešity sa musíme vyzuť ale aj keď moje crocsy už pamätajú veľa prechodených kilometrov, rada by som si ich nechala ešte aspoň pár dní, takže si vyhliadneme miestečko pri múre mimo hlavného topánkového úložiska a odložíme si svoju obuv tak akosi na sólovku.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Interiér mešity je malý a pomerne tmavý. Na 53 štvorcových metroch sa tu tisne dosť ľudí a každý sa snaží aspoň na chvíľku pretlačiť dopredu a odfotiť sa vo výklenku, kde počas modlitby sedáva imám – muslimský duchovný. Ako zjavne jediní nemusimovia stojíme tak trošku v úzadí, ticho sa rozhliadame a ja sa snažím o nejaké interiérové fotky. V kúte za nami sedí niekoľko žien a na kolenách kľačí muž, ktorý sa očividne chystá k modlitbe. Ako sa ale on v predklone zohne hlavou na koberec, v tom momente Roman neopatrne ukročí dozadu a nešetrne nakopne modliaceho sa muža do hlavy. Buď bol tak sústredený n modlitbu že si tohto kroskulturálneho kontaktu nevšimol, alebo bol kopanec dostatočne silný a od modlitby plynulo prešiel do ľahkého bezvedomia, ale muž sa ani nepohol a tak sme sa my rýchlo pohli von aby sme to stihli ešte predtým, než sa nešťastník z koberca zdvihne opäť do vzpriamenej polohy. Radostne sa zvítame s našou vlastnou odloženou obuvou a Roman s úsmevom zapózuje domorodcom, ktorí sa s ním chcú odfotiť. Zjavne sme tu momentálnou atrakciou. Alebo skôr Roman. Opatrne sa s autom prepletáme pomedzi množstvom ľudí, ktorí sa rozhodli navštíviť mešitu Al Badiyah a snažíme sa nikoho nezraziť. Vyzerá to, ako keby táto mešita mala nejaký špeciálny význam, pretože na to, aká je maličká je tu skutočne strašne veľa ľudí.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

V mestečku Dadna odbočujeme z hlavnej cesty doľava a ideme pohľadať tie čudesné útvary, ktoré sme na satelitných mapách nevedeli nijako pomenovať. Čudné kľukatiace sa línie síce vyzerajú, ako by kopírovali línie hrebeňov kopcov, ale na to, aby to boli hrebene kopcov sú tie línie na snímke príliš hrubé. Zatiaľ nám pod kolesami ticho sviští hladká asfaltka, ktorá sa vnára medzi kopce pred nami a my sme naozaj zvedaví, k čomu nás privedie. Pred nami sa otvára krásna scenéria červených hôr v ľahkom opare a nás zákruty vedú doprava a doľava ale miestami aj hore a dole do zvláštnych doliniek, ktoré ale nie sú len takými obyčajnými dolinkami, ale vyzerá to ako keby cesta prechádzala naprieč obrovským vyschnutým riečiskom, ktorým sa valila masívna hlboká voda a vyhrýzla do mäkkých štrkovo hlinených usadenín hlboké a široké koryto. Keď nás cesta vedie takýmto cestno suchoriečnym priesečníkom asi tak štvrtýkrát, zrazu nám to docvakne. To, čo sme videli na satelitných mapách neboli hrebene hôr, bolo to dno tohto čudesného koryta neexistujúcej rieky. Bohvie kam to suché koryto až vedie. Možno by to aj stálo za preskúmanie. Poďme sa najskôr teda pozrieť, kam až vedie táto cesta a potom sa vrátime a preskúmame, či nás to tým korytom niekam pustí, ok? Cesta mierne stúpa a v niektorých momentoch naľavo od seba vidíme, že sme vlastne nad úrovňou rokliny alebo toho suchého koryta alebo čo to vlastne je. Steny pod nami sú absolútne kolmé a keďže hornina vyzerá byť potenciálne sypká, radšej sa len tak po kolenačky priplazím na okraj strže a pozerám sa do priestoru dole. V rokline pod nami síce netečie voda, ale zjavne je tam cestička, podľa vyjazdených stôp a pár vozidiel hrkotajúcich po kameňoch a skupiniek ľudí, ktorí sa pomaly presúvajú hore dole. To by ma zaujímalo, na čo tam chodia, lebo ja tam nič také, kvôli čomu by sa oplatilo teperiť sa touto čudnou roklinou. Pomaly postupujeme cestou ďalej, ale zdá sa, že po pár sto metroch končí, pretože všade pred nami sú v totálnom chaose odparkované autá a motá sa tu kopa chlapov, zdravia sa, potriasajú si rukami, debatujú v skupinkách, niektorí idú len tak ku kraju rokliny a pozerajú dolu, niektorí odchádzajú niekam dozadu ďalej za odparkované autá a my sa len tak z auta rozhliadame a snažíme sa odhadnúť, čo by sa tu asi tak mohlo diať. Prečo sú tu samí chlapi? A zrovna tu, na konci sveta? Veď tu to vyzerá, že tu nič nie je, tak čo tu preboha robia? Sami to asi nevyhútame, takže sa skúsim spýtať napríklad tohto bradatého pána. Excuse me, what is going on here? Bradatý pán v bielom pyžamku na mňa chvíľu skúmavo pozerá a potom začne vysvetľovať: Wata is down der. Čo je tam? Jaj voda ;) Kde? Tam v tom suchom údolí? Človek ešte niečo vysvetľuje a gestikuluje smerom k okraju roklilny ale jediné, čo mu rozumiem je že tam nemáme ísť a keď tam chceme ísť, tak sa máme vrátiť a máme ísť tou roklinou, lebo že v mojej obuvi by sme tam tadiaľto neprešli. A čo ty vieš, milý môj bradatý, aké cestičky ja som už v týchto crocsoch pochodila? Ale aj tak sme mali v pláne ísť preskúmať dno tohto podivného prírodného útvaru, takže nebudem mu vysvetľovať, že ja by som to dala, nech je tá cestička akákoľvek, pekne sa poďakujeme a ideme odkiaľ sme prišli.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Naklesáme k prvému možnému vjazdu do rokliny a ideme to teda skúsiť. Dno je síce kamenné ale stopy po kolesách presne naznačujú, kadiaľ je vyjazdená línia prejazdu. Pomaly sa hrkoceme po väčších aj menších kameňoch a snažíme sa ušetriť podvozok, lebo ako obvykle v prípade požičaného auta poistka nekryje poškodenie podvozku a utopenie auta. Utopenia sa tu teraz neobávame, ale niektoré balvany vyzerajú povážlivo. Míňame zopár pešo kráčajúcich mužov, ktorí sa ležérnym tempom presúvajú smerom k ceste. V nepravidelných intervaloch sa míňame aj s pick upmi rôznych značiek a rozmerov, ktoré na korbách vezú ďalších mužov, až začíname mať pocit, že tieto vozy tu premávajú ako shuttle buses. Jeden tojotový pick up vyzerá mimoriadne veselo. Hudba v štýle bolyvood hrá z kabíny doďaleka, a všetci cestujúci, či už v kabíne alebo na korbe sa veselo vrtia. Keď vidia, že ich fotím, auto zastaví a šofér veselo vyskočí von a predvádza ľahko nekoordinované pohyby, ktoré pri veľkej dávke fantázie môžu pripomínať pokus o tanec. Tázka je, či ho takto naladila tá vonná tyčinka, ktorá mu čmudí n palubnej doske, alebo mu v tej vonnej tyčinke čmudí niečo omnoho zábavnejšie. A keď už je taký veselý, tak skáčem z auta aj ja a tancujeme bok po boku ale tak teda dosť bolo zábavy, lebo aj my chceme ísť tam, kde ste boli vy doteraz a ste z toho takí veselí. Čím viac sa vzďaľujeme od cesty a vnárame sa do kľukatej rokliny, tým častejšie sa začínajú vyskytovať skupinky mužov, ktorí postávajú alebo posedávajú spolu a buď si niečo grilujú alebo opekajú alebo aspoň debatujú. Pred nami sa po ceste vlečie nejaký bruchoplaz ale vyjazdená cestička je úzka, takže ho nemáme kadiaľ predbehnúť, tak sa trpezlivo vlečieme za ním. Po ľavej strane vo svahu, v tej takmer kolmej stene vidíme akýsi pohyb. Zastavíme a sledujeme, čo sa tam deje. Po uzučkej strmej cestičke sa dole asi tridsaťmetrovou stenou ako zástup bielych mravcov sype zástup mužov, ktorý sa z parkoviska na samom vrchu snažia dostať až na dno rokliny. Až teraz som pochopila, čo mal ten bradatý pán na mysli, keď tvrdil, že v tých mojich crocsoch by som sa dole nedostala. Nuž, tak možno by som sa aj dostala, a možno aj rýchlejšie, ako by sa mi to mohlo páčiť. Som rada, že sme si dali povedať, aj keď povedzme si na rovinu, títo chlapi na nohách tiež nemajú žiadnu horolezeckú obuv ale obyčajné šlapky ale asi absolvovali kurz zostupov strmou sypkou cestičkou a rozširujúci kurz aj o škriabaní sa späť. A všetci títo muži a aj bruchoplaz pred nami postupujú ďalej vpred za zákrutu, za ktorú nevidíme, tak sa poďme pozrieť, čo to tam všetci majú. Keď sa pred nami otvára priestranstvo za zákrutou, máme pocit, že sú tu skutočne všetci, pretože tu vo väčších či menších skupinkách stoja, sedia a čupia muži v bielom, ako keby sa tu natáčal nejaký protest proti filmu Man in Black. Na ohniskách z kameňov sa pečú mäsové špízy a človek by aj povedal, že to pečené mäsko celkom dobre vonia ale s prihliadnutím na tú hygienu prípravy, no, neviem, ja by som to asi neriskovala, ale veď vlastne ani ma nikto neponúka, tak čo sa trhám. Poďme skúsiť pohľadať tú vodu, ktorá by tu niekde mala byť. Na skale kúsok za nami sme videli porozhadzovaných stojacich chlapov, ktorí tam asi kvôli niečomu sú, ale žiadnu vodu sme tam nevideli. Naviac mám pocit, že sú tu samí chlapi, ale fakt že len chlapi, žiadna žena, začínam mať obavy, či to tu nie je určené len pre mužov a či tu ja ako žena mám vôbec čo hľadať. Opatrne sa rozhliadam okolo, či sa v pohľadoch týchto mužov nestretnem s nejakým výrazom nevôle, ale tvária sa celkom normálne a aj fotiť si ich môžem a ešte sa tvária, že ich to docela baví, takže moja prítomnosť tu asi nebude žiaden problém.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Bude ale asi lepšie, ak to, čo je tam pod tými skalami, kde sú povyliezaní tí mokrí chlapi, pôjde obzrieť najskôr Roman, pretože keď sa trošku započúvame, je zjavné, že tam šplechoce voda a čo ak by tam náhodou boli niektorí chlapi povyzliekaní. Neboli, všetci boli poobliekaní v bielych spodkoch, sukničkách a tričkách, takže aj ja sa môžem vyškriabať na jednu skalu trčiacu priamo predo mnou a pozrieť sa, čo sa to tam vlastne deje. V rokline medzi skalami je skutočne voda, alebo skôr niečo ako prírodný bazén plný čvachtajúcich sa chlapov. Niektorý šialenci dokonca z výška skáču do vody a ostatní im nadšene tlieskajú. Skala nad týmto bazénom kalnej vody je očividne tvarovaná tečúcou vodou aj keď teraz tam žiadna nesteká, ale zjavne v období, keď tu voda tečie, padá tu z výšky do tejto rokliny vodopád. Keďže teraz tu ale nič netečie, znamená to, že táto voda je len pozostatkom nejakého vodopádového jazierka a to znamená, že tá voda tu je už asi celkom slušne odstáta. Hmmmm, mám o svojej imunite pomerne vysokú mienku, ale do tejto vody by som asi ani palec neomočila, pri predstave toho, koľko a čoho sa tu v tejto nádržke stojacej vody už od posledného dažďa máčalo.
Ok, dosť bolo fotenia šantiacich mužov, poďme asi ďalej. Keď sa chystám zoskackať dole zo skaly, vidím pred sebou trojicu mužov s deťmi na rukách a trojicu zahalených žien za nimi. Automaticky zdvíham foťák, že si tie ženy odfotím, pretože napriek tomu, že sú zahalené v abayach, tváre majú odkryté a vyzerajú veľmi milo. Potom mi ale docvakne, že ženy by som tu vraj nemala len tak fotiť, a tak sa ich radšej pýtam, či si ich môžem odfotiť. Ženy ale chytajú nefalšovanú paniku a očividne nevedia, čo majú spraviť a čo mi majú povedať. Ďalšie cvak v hlave. Jasné, asi sa nepýtam na správnom mieste, treba sa spýtať majiteľa, teda vlastne manžela. Otáčam sa k mužom a zdvorilo si pýtam povolenie. Tu už je reakcia úplne iná. Hrdý muž začne ženy aranžovať do úhľadného radu a mňa k nim a Roman fotí. Muž dokonca gestikuluje na Romana, že poď sem aj ty a ja vás odfotím. Milé. To kto píše do tých bedekrov, že fotiť ženy je zakázané? Veď sa stačí normálne spýtať a nič nie je problém, tí ľudia sú tu úplne v pohode, pokiaľ im človek prejaví patričný rešpekt a úctu.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Je štvrť na päť, pomaly aj čas pohnúť sa smer Dubaj. Máme pred sebou ešte riadny kus cesty tak poďme, lebo aj hlad sa už hlási a tu aj keby sa s nami chceli podeliť, asi by som skutočne veľmi váhala ;) Opúšťame Wadi Wurayah, prvý chránený horský národný park v UAE a spúšťame sa späť do civilizácie. Po pobrežnej ceste sa blížime k Fujairah v smere od severu. Pravdu povediac, vôbec to tu nevyzerá ako turistický rezort, aj keď veľa cestoviek ponúka pod pojmom Dubaj práve hotelové rezorty vo Fujairah. Je pravda, že my momentálne neprechádzame rezortmi, ale čo si ja budem z Fujairah je, že je to tu samý obrovský tank na ropu. Obrovské tanky lemujú široké pásy pobrežia aj druhú stranu cesty. Je to tu samá Oil company. Vyzerá to tu skôr na vysokooktánové palivo než na vysokohviezdičkové hotely, ale tie asi budú na opačnom konci mesta. Tam ale už asi nepôjdeme, hotelov dosť uvidíme aj v Dubaji, takže rovná čiara smer Dubaj. So západom slnka prichádzame do hotela a nemôžeme ani vymyslieť lepší záver dňa ako refresh v hotelovom bazéne. Sme príjemne unavení a na tých lehátkach sa tak príjemne relaxuje. Ešte že Maťovci prišli z večere z nejakej škótskej krčmy a vyzdvihli si nás, ináč by sme na tých lehátkach spali celú noc. Tak čaute a zajtra ideme na pláž.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok


Uto, 04.02.2014, 11:25
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 6 (20.8.2012)

Dnes sme na striedačku zase v meste. Ráno na pláži pri Burj Al Arab je štandardne príjemné. Ani nám nenapadne zaparkovať na nejakej inej verejnej pláži, pretože táto naša je úplne naj. Predsa len, silueta plachetnicového hotela čarovne dotvára atmosféru a keby sa vo vetre ešte sem tam zvlnila, bolo by to dokonalé, ale s takýmto želaním architekti zjavne nerátali, a tak si tam tá bielo modrá plachta len tak stojí a vyzerá úžasne. Voda tiež vyzerá úžasne, dnes žiadne veľké vlny, dá sa krásne plávať. Predpoludňajšie slnko ale začína výrazne piecť a my sa v záujme zachovania vlastného zdravia presunieme radšej do tieňa k hotelovému bazénu.

Obrázok Obrázok

Deň sa akosi vlečie, asi sa aj trošku začíname nudiť, chcelo by to nejakú aktivitu. Ale čo takto v meste, keď na plážach zúri 43 stupňov a po obchoďákoch sa nám už fakt nechce chodiť? Po popoludňajšej sieste sme už fakt znudení, takže neviem ako vy, ale ja by som išla niekam von, napríklad poďme sa pozrieť na starú časť Dubaja a možno by sme mohli skúsiť pohľadať Spice Souq –koreninový trh. Predpokladám, že to tam musí nádherne voňať, ja by som to chcela vidieť a cítiť. Tak ideme? Maťa má dohodnuté nákupné popoludnie so svojím ex a deťmi, takže do ulíc vyrážame iba s Maťom. Smerujeme k Dubai Creeku, poobzeráme si väčšie aj menšie drevené lode, niektoré sa zjavne používajú na väčšie výlety, niektoré tu parkujú ako reštaurácie a tie najviac rozhrkané sa používajú ako vodné taxíky na prepravu ľudí a tovaru z jednoho brehu creeku na druhý. Po brehu zálivu sa dostávame až k Al Bastakiya. Je to jedna z najstarších rezidenčných častí Dubaja. Pravdu povediac to vyzerá skôr ako skanzen pôvodnej architektúry a nemáme dojem, že by tu skutočne niekto aj býval, ale je možné, že sa mýlime. Staré hlinené budovy sú oddeľované úzkymi uličkami, v ktorých sa na nás horúci popoludňajší vzduch škodoradostne lepí, ale aspoň sem nesvieti priame slnko, takže sa exteriérová prechádzka dá vydržať.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Charakteristickou súčasťou stavieb v Al Bastkiya sú tzv. wind towers, veže, prostredníctvom ktorých sa v domoch vytváral prievan a slúžili teda ako predchodca klimatizácie. Čím viac takýcho veží dom mal, tým bohatší bol majiteľ takéhoto domu. Za niektorými otvorenými dverami sa ale dnes nachádzajú obchodíky so suvenírmi, za inými obchodíky s korením, nad niektorými bránami visí ceduľka Hotel ale celkovo si tu pripadáme ako jediné živé duše v meste duchov. Nikde ani nohy, všetky nohy sú asi vyložené niekde na lehátku na pláži alebo niekde v klimatizovanej kaviarni alebo obývačke. Ceduľka postavená v piesku pri vonkajšom múre Bastakiye nám ponúka Camel Burger, ale čo ja viem, toto si akosi môžem nechať ujsť a asi to nebude žiadna vychytená reštaurácia, pretože je úplne prázdna, tak to radšej nebudeme riskovať. Posedíme si chvíľku na vankúšoch v imitácii beduínskeho prístrešku a volíme radšej rýchlu chôdzu ku klimatizovanému autu ako pomalú smrť uvarením v mäkkých vankúšoch.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Presunieme sa na druhú stranu Dubai Creeku, tam, kde by asi niekde mohol byť Spice Souk. Lode zakotvené na tomto brehu vyzerajú menej turisticky lákavo. Sú to podľa všetkého dosť staré heavy duty lode, so nie menej starými chlapmi na palubách, ktorý nakladajú a vykladajú čo im na palubách ostalo alebo čo tam potrebujú dostať pred tým, než sa vydajú na ďalšiu plavbu. Pri jednej časti móla ale vládne čudný pokoj, len pár posedávajúcich chlapov hľadí pred seba. Keď prídeme bližšie zbadáme, že oni vlastne ani nič iné robiť nemôžu. Predná časť lode, ktorá bola pôvodne na tomto mieste zakotvená sa črtá pod hladinou vody a zadok ešte vzdoruje nutkaniu potopiť sa na dno. Na chodníku pri móle je povykladaný tovar, ktorý na tejto lodi asi prepravovali, hlavne sklenené fľaše s niečím, čo nemáme odvahu skúmať. Dvaja chlapi sedia na stoličkách a jeden sa pohodlne rozvaľuje na širokom červenom kresle. Na to, že sa im práve potopila loď, ktorá asi mohla byť zdrojom ich obživy, sú títo chlapi nadmieru pokojní. Asi čakajú na poisťováka ;) Hladinu zálivu všade naokolo križujú drevené lodné taxíky a vozia ľudí tam a späť ako v čudnom vodnom mravenisku.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Poďme pohľadať ten Spice Souq. Nevieme celkom presne v ktorej ulici by to malo byť, ale keď prejdeme cez cestu, ani sa nemusíme pýtať, celkom spoľahlivo sa dá navigovať podľa čuchu, pretože vôňa korenia začína byť čoraz intenzívnejšia. Koreninový trh je vlastne niekoľko pekne upravených uličiek s roztomilými koreninovými obchodíkmi po všetkých stranách. Keď sme už tu, poďme mrknúť sem do tohto obchodíku, síce v ňom nepredávajú korenie, ale chcem kúpiť arafatku pre Roba a možno aj nejakú šatku pre seba. Pred hrubým plastovým závesom stojí usmiaty majiteľ obchodu a hneď ako zjastril náznak nášho potenciálneho záujmu o niečo, čo by nám mohol predať, už aj odhŕa záves a láka nás do obchodíka, ktorý je vo vnútri ešte menší, než sme si to pri pohľade z vonku mysleli. Arafatku samozrejme nájde hneď, má ich to asi tristo, takže už sa len rozhodnúť, či čiernu alebo červenú, ale len tak pre zábavu vyťahuje aj jedno biele pyžamko a primeriava h k romanovi s tým, že nech si to skúsi obliecť a že pre fotku. No dobre, jasne, že si to Roman vyskúša a dones ešte nejaký biely ručníček, nech už je to kompletné a ešte aj tú čiernu vec, čo sa dáva na vrch hlavy. Haha, dobréééé, Roman pózuje ako modelka svetového mena a fakt sa mu to hodí. A tuším by si to pyžamko aj celkom kúpil, ale Kavo nám tvrdil, že tento odev môžu nosiť výhradne moslimovia tak neviem, radšej sa spýtajme. Obchodník tvrdí, že No problem a of course u can wear it. No nie ja, Roman samozrejme. No super, ale tak skús pohľadať také, čo by bolo Romanovi dostatočne dlhé. Vyskúša ešte tri či štyri a konečne sme našli také, ktoré mu siaha aspoň do pol členkov. No tak dobre, tak teda kúpime. Ešte povinné zjednávanie ceny a je naše. A ešte varovanie od obchodníka, že dávaj si na neho pozor, lebo ženy ho budú chcieť kvôli jeho očiam. Nechápem, ale asi pochopím...

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

A nech je sranda, Roman takto vyobliekaný rovno opúšťa obchod a vyráža do ulíc pomaly sa stmievajúceho mesta. Prestaň sa ošívať a nerehnite sa ako blázni, lebo vyzeráte ako turisti. Po pár desiatkach metrov Roman odpozoruje, ako sa v takom pyžamku treba nosiť a s predstieraným kľudom sa nesie ulicou, keď zrazu k nemu prichádza iný muž v pyžamku, pokynie rukou k tvári a pozdraví Romana „Salam“. Roman slušne odzdraví „Salam“ a ideme sa zadusiť od smiechu. Tuším by tu zapadol, zarastený je dostatočne, aj opálenie už po tých pár dňoch tmavne, len tie modré oči, ale to sa dá prekryť okuliarmi. Vchádzame do uličiek Spice Souqu a na plné pľúca inhalujeme vôňu všetkého toho korenia, čo je tu pred obchodmi v jutových vreciach a pravdu povediac väčšinu z toho, čo tu je, by som ani nevedela pomenovať. Ako sa tak prechádzame a rozprávame, osloví nás jeden obchodník lámanou česko slovenčinou a ťahá nás do svojho obchodíka, kde nám čiastočne po česky čiastočne po slovensky vysvetľuje čo je čo. V podstate nechceme nič kupovať, ale Maťo sa zmieni, že ho akosi bolí brucho a to úplne stačí na to, aby mu obchodník začal baliť niečo, čo vyzerá ako kus tmavého dreva. Ono to v zásade aj niečo také je, vraj je to sladké drievko a stačí ho chvíľu žuvať a bolesti brucha prestanú. A okrem toho, keď už nahodil udičku a my sme sa tak trošku chytili, začne baliť ešte všetko iné možné, čo si vraj určite musíme kúpiť a keď Maťo otvorí peňaženku aby skontroloval, aký prídel hotovosti vlastne dostal, obchodník mu už aj takmer ťahá bankovky z ruky. Nechaj to, to nemôžeme všetko minúť na korenie, čo si sa zbláznil? Ale jediný argument, ktorý zabral bol, že potrebujeme ešte cash na taxík, tak sa nad Maťom obchodník zľutuje a vezme mu len niečo okolo 50 dirhamov, čo by v podstate za toľko korenia ani nebolo veľa, keby Maťo to korenie chcel. No nič, tak budeš mať suvenír pre mamu ;) s drievkom medzi zubami kráčame k autu.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Maťo dostal smsku od Mati, že už je s deťmi a Kavom tiež donakupovaná a majú namierené do hotela. Ok, tak sa teda stretnime v hotelovom bare. Do hotela sme dorazili prví, ideme rovno do baru, Roman stále v pyžamku a šatke. Filipínsky vyzerajúci čašník má zmysel pre humor, pretože Romana osloví v arabčine a tvári sa, že sa pokúša o nenútenú konverzáciu. Aj Roman sa na neho nenútene usmeje a všetci vyprskneme do smiechu. No dobre, tak jedna nula pre čašníka, tak hybaj a dones nám nápojový lístok.
Ako si tak pochlipkávame, ja v rohu schovaná za Romanom a Maťo oproti Romanovi, do tmavého baru vchádza Maťa v rozhovore s Kavom a s deckami v tesnom závese. Ako Maťa pozrie pred seba a uvidí Martina v družnom rozhovore s nejakým arabom, stuhne v nemom úžase a šoku tak, že by sa jej krvi nedorezal. Zdesenie v očiach trochu povolí až keď sa ten arab otočí tvárou k nej a Maťa spozná, že je to Roman. Kľud Maťa, dýchaj ;) Zdesenie vystrieda hurónsky rehot celej skupinky Romanov pozdrav „Salam“ zaklincujem Michal odpoveďou „Salám a šunka“. Ďalší výbuch smiechu. Po zvyšok večera si pri predražených poloalkoholických drinkoch vymieňame zábavné zážitky z popoludňajšieho nakupovania. No nič kamaráti, my ideme asi do postele, ráno máme v pláne utiecť z mesta zasa niekam mimo, takže si ešte potrebujeme doladiť ítinerár. Dobrú noc.

Obrázok Obrázok


Uto, 11.02.2014, 10:37
Profil ICQ WWW
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Odpovedať na tému   [ Príspevkov: 23 ]  Choď na stránku 1, 2  Ďalší

Kto je on-line

Užívatelia prehliadajúci toto fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na: