Zobraziť témy bez odpovede | Zobraziť aktívne témy Aktuálny čas je Štv, 28.03.2024, 18:10
Dnes je štvrtok 28. marca 2024, meniny má Sona a zajtra Miroslav




Odpovedať na tému  [ Príspevkov: 23 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2
 United Arab Emirates – je to viac, ako len Dubaj... 
Autor Správa
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 7 (21.8.2012)

Dnes vyrážame smer juhovýchod. Chceme sa dostať k mestu Hatta a potom pozdĺž hranice s Ománom do mesta Al Ain. Vyrážame pomerne zavčasu ráno a teplota 34 stupňov sa po štyridsiatkach z predchádzajúcich dní zdá byť takmer ako ranný chlad. Mesto vyzerá, akoby ešte všetci spali, doprava na výpadovke smer Hatta je veľmi riedka. Farebnosť krajiny týmto smerom je opäť úplne iná ako to, čo sme videli doteraz. V rannom slnku sú piesočné duny presýpajúce sa cez usadeninové kopce takmer tmavo oranžové. Tu si musíme zastaviť a odfotiť si to. Takúto krásnu sýto oranžovú sme tu ešte nevideli. Vlnovkasté vzory v nafúkanom piesku pôsobia zvláštne upokojujúco. V diaľke pred nami sa začínajú zdvíhať pomerne ostré tmavé kopce. K nim smerujeme a ako v nich cesta stúpa, teplota klesá. 27 stupňov je na tunajšie pomery skutočne dosť chladno. Musíme si dávať pozor na smerovníky, pretože do mesta Hatta sa dá dostať aj skratkou, ktorá vedie cez Omán, ktorého výbežok sa zahrýza do územia Emirátov, ale my nesmieme prekročiť Ománsku hranicu, pretože naspäť do Emirátov by nás už asi nepustili, vzhľadom na naše jednorazové vstupné víza. Takže veľký pozor. Cesta je pomerne nudná, ale v navigácii Roman vidí zábavnú vložku. Na tablete Je vidieť, že ak nepôjdeme priamo na Hattu, ale potiahneme trochu viac na východ a z cesty E102, ktorá smeruje na východné pobrežie odbočíme na dedinu Huwaylat k Ománskym hraniciam, dostaneme sa do nejakej malej pod kopcami usalašenej dedinky, za ktorou sa v prudkom svahu veľmi kľukato vlní nejaká cestička. Pri troche šťastia to bude riadne strmý výstup na nejaký kopec. Roman sa teší, ale mne aj pri tých 27 stupňoch mrzne úsmev na tvári, pretože ak to bude len spolovice také strmé, ako to vyzerá, tak ja počkám dole pod kopcom.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Realita je ale horšia ako sa zdalo na navigácii, pretože keď pozerám pred seba, kľukatá cesta cestička je v skutočnosti brutálne strmý zig zag v pomerne sypko vyzerajúcom kopci a tam mňa teda nedostaneš. Ostrosť stúpania by sa dala porovnať s ostrosťou výmeny názorov medzi šoférom a spolujazdcom v našom aute, ale čím bližšie k cestičke sme, tým zbytočnejšia je táto začínajúca hádka, pretože je zjavné, že hore sa aj tak nedostaneme, keďže je tu nejaký plot, v ktorom nie je žiadna brána. Asi to bude odhradená servisná cesta k nejakému elektrickému stĺpu alebo niečo podobné. Lenže načo by na tom plote bol ten žiletkový drôt? To by kvôli elektrickým stĺpom asi neriešili. No jedine, že by to už bola Ománska hranica a tá cestička je teda už vlastne v hraničnom pásme. Vedeli sme, že sa dostaneme pomerne blízko k hraniciam, ale že to bude až tak blízko, že sa cesta bude ťahať popri hraničnom plote, to nám ani nenapadlo.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Tak tomu sa hovorí hranica. Trojmetrový zodpovedný plot so zabetónovanými stĺpmi a korunkou so žiletkového drôtu a my sme mali kedysi psychické problémy z nášho nežne zlikvidovaného hraničného ostnatého drôtu. No, mali by sme sa tu čo učiť. Ale cesta je tu príjemná, široká, šotolinová, uvalcovaná a úplne opustená. Všade naokolo len nádherné červené hory, prepletané bielymi žilkami, akoby ich niekto povyšíval striebornou nitkou. Jedinou známkou života je pár roztomilých oslíkov, ktorí postávajú na úbočí kopca a začudovane na nás hľadia. Aj my hľadíme na nich, pretože úprimne, toto sú najkrajší oslíkovia, akých sme doteraz videli – krásni, strieborno siví, štíhli, skoro až vyšportovaní. Kľukatá cesta nás vedie do kopcov a z kopcov, miestami sa tu dokonca vyskytujú aj dopravné značky varujúce pred prudkými, nebezpečnými zákrutami, akurát netušíme, koho tu varujú, pretože za celú dobu sme tu nestretli jediné auto ani pešieho či ináč sa prepravujúceho človeka, iba my a kúdol prachu v spätnom zrkadle.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Postupne sa cesta začína zvažovať dolu a v diaľke pred nami vidíme zodpovednú asfaltovú cestu aj s nejakými zábranami a unimobunkami. No ja neviem, ale nie je to hranica? A veď aj keby áno, tak my sme ománsku hranicu neprekročili, takže táto cestička sa asi napojí na asfalt už za colnými kontrolami, či? Čím viac sa približujeme k asfaltu, tým viac nám pomaly sa posúvajúca fronta áut napovedá, že to, kam sa my napojíme je presne to miesto medzi Ománskou a Emirátskou hraničnou kontrolou. No do kelu, a ako my budeme emirátskym colníkom vysvetlovať, že sme neprišli z Ománu ale z Emirátov? A vieme my vôbec, odkiaľ sme to prišli a ako sa to tam volalo? V panike v hlave hľadám, ako sa povie po anglicky „hraničný plot“ aby som to vedela policajtom pri kontrole vysvetliť a popritom hľadám v taške pasy a hlavne víza so vstupnými pečiatkami z dubajského letiska. No, moje víza mám, ale Roman, kde je ten tvoj papier? Naposledy si ho pamätám v tvojom medzinárodnom vodičáku. Super, ale kde je ten? Kabelku prehľadávam celkom ženským spôsobom, takže ruky až po lakte dovnútra tašky a prehrabávam obsah zprava aj zľava ale nič. Tak celkom žensky vysypem celý obsah tašky na sedadlo ale stále nič. Dokelu. Ani v papieroch od auta tie víza nie sú. Sakra. Panika narastá, lebo aj so všetkými dokladmi budeme mať asi dosť roboty vysvetliť kontrole, že sme fakt v Ománe neboli, keď stojíme v rade áut smerujúcich z Ománu. Posledná šanca je ešte toto malé vrecko na zadnej strane kabelky a uffff, je tam. Nabudúce si pls nos tie víza pri sebe!!!

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Pomaly sa blížime k check postu a keď už sme na rade a chystáme sa odovzdať pasy kontrolujúcemu policajtovi, pozrie na nás a bez vysvetlenia nás posiela tam dopredu do tej veľkej bielej budovy. Ale veď my nevezieme nič na preclievanie, tak načo? Ďalší policajt nás ale taktiež posiela tam do tých dverí v tej bielej budove a tak teda bez ďalších otázok ideme. Pri okienku si službukonajúca mladá žena vypýta pasy a víza a chvíľu bezradne listuje v našich pasoch a zjavne jej tam niečo chýba. Jasné moja, darmo hľadáš Ománsku pečiatku, my sme tam neboli. Aby sme ju ušetrili ďalšieho listovania, snažíme sa vysvetliť jej, že We were not in Oman. Trochu zmätene na nás hľadí a veľké čierne oči má ešte väčšie a na čele sa jej robí vráska v spýtavom geste Where did you come from? No odkiaľ sme to prišli, no hentam popri tom border fence až z mestečka Rafaq a to je v UAE a nie v Ománe. Mladá dáma na nás chvíľu spýtavo hľadí pohľadom preskakuje zo mňa na Romana a späť a keďže nám neviem povedať, že nám asi preskočilo, tak vyberie papierik s nadpisom Entry Pass a buchne naň pečiatku a číselko 2, čo asi znamená, že to máme v suchu a že nás cez tie hranice asi pustia. Tak rýchlo do auta a poďme skúsiť policajta. Ten si papierik zobral, skontroloval a bez ďalších otázok nás pustil ďalej. Hurá, tak sme sa z toho teda nakoniec fakt vykecali, ale riťky sme mali chvíľku pekne stisnuté. Ono by sa v prípade problémov dalo aj vrátiť tou príplotnou pohraničnou cestičkou, ale problém bol v tom, že keby sme sa aj pred hranicami otočili a chceli sa vrátiť, z protismerného pruhu sa na tú cestičku nedalo odbočiť, pretože stredový pruh bol odhradený veľkými betónovými zábranami.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

No, sme radi, že sa nám to takto prepieklo a my sa teraz poďme trošku piecť do mesta Hatta. Pokojné malé mestečko sa vlní v horúcom vzduchu. Potrebujeme si trošku povystierať nohy, a tu by mala byť Heritage Village, niečo ako skanzen, tak to ideme pohľadať a trošku sa tam poobzeráme. Prechádzka je napriek teplotám nad 40 stupňov príjemná, pretože miestnosti s ukážkami pôvodného spôsobu života tunajších obyvateľov sú buď klimatizované, alebo je v nich aspoň pustený ventilátor. Ďakujeme, že prevádzkovateľ myslí na turistov a prechádzame z jednej stavby do druhej. Čo ma ale skutočne doráža je, že aj v takejto horúčave zopár miestnych chlapov hrkoce po lešeniach pri niektorých domčekoch a pracujú na oprave striech a iných častí stavieb. My by sme v takomto teple pečúc sa na streche asi umreli ale oni tu zdanlivo v pohode makajú. Na to sa snáď nedá ani pozerať. Vyšliapneme si ešte k pozorovacej veži a dokonale zmáčaní vlastným potom sa vraciame k autu. Pusti klímu, lebo umriem.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Blízko Hatty by sa mali nachádzať aj nejaké skalné vodné bazéniky, prírodné útvary naplnené vodou, kam sa miestni chodievajú kúpať, ale v augustovom suchu sú asi vyschnuté, pretože nikde sme nenašli ani stopu po vode ani po kúpajúcej sa omladine, takže smerujeme na cestu E55 a po nej dole na juh do mesta Al Ain. Na križovatke s cestou E44 Hatta Road si spravíme malú odbočku k veľkej červenej pieskovej dune, Big Red, známej tiež ako Al Hamar. V poludňajšom slnku je duna skutočne tmavo červená, takmer až červená, a veľkou červenou svieti na teplomery v aute číslica 48. To snáď ani nie je možné. Ani sa teda nie je čo čudovať, že všetky požičovne štvorkoliek a iných náznakov adrenalínovej zábavy sú absolútne opustené a obsluhujúci personál sa schováva v tieni prístreškov. Cez víkend je táto zhruba sto metrov vysoká piesková duna miestom zábavy pre všetkých, čo sa chcú v piesku vyblázniť na offroadoch, štvorkolkách alebo dokonca na snowboardoch, ale v tomto momente tu nie je ani noha. Kto by sa tu aj piekol? Keď, tak asi až na večer. Máme teda unikátnu možnosť len tak na krajíčku odskúšať offroadové vlastnosti nášho Fordíka na piesočnom podklade. Roman teda zatiahne z asfaltu medzi rozpálené červené zrnká a po pár metroch je jasné, že sme Fordu verili viac, než by bolo potrebné. Piesok strieka do výšky a kolesá sa zahrabávajú až sa Romanovi na čele zhrkli kropaje potu a teraz neviem, či z toho tepla alebo z obavy, že ak sa tu zahrabeme, tak nás do večera nikto nevyhrabe. Zľahka teda presviedča nášho onroada, aby sad skúsil radšej dostať na asfalt ja si zatiaľ skúšam fotiť piesočné vlnky na dune, lenže keď si kľaknem na koleno aby som si spravila pekný makro záber, aj cez nohavice cítim, ako sa mi pečie pokožka a tuším aj crocsy sú podstatne mäkšie a vláčnejšie, než by sa výrobcovi páčilo, a tak aj ja sa rýchlo utekám schladiť do klimatizovaného interiéru nášho Fordu, ktorý sa po zahanbujúcej skúsenosti v piesku asi skúsi rekvalifikovať na mestského svalovca.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Al Ain je pomerne rozľahlé mesto, nazývané tiež Garden city, pretože sa tu nachádza veľa parkov a kvetinových záhrad, ale my sme sa sem rozhodne nehrnuli za botanickými nádherami. Hľadáme cestu na Jebel Hafeet, ktorá je označovaná za jednu z najúžasnejších horských ciest na svete. V podstate bol a postavená ako príjazdová cesta k horskému sídlu vládcu tohto emirátu, ktorý bol taký láskavý, že ju umožnil využívať aj bežným smrtelníkom a tak sa po jej troch pruhoch (dva hore a jeden smerom dolu) po 21 zákrutách do výšky 1240 metrov dá dostať ž na vrcholl kopca, kde si na obrovskom parkovisku v tieni malej kaviarne môže človek užívať nádherný výhľad na krajinu pod sebou. V športiakoch je možné si túto cestu celkom slušne vychutnať, ale my si komótne užívame každý meter tejto 7,3 km dlhej cesty a zastavujeme na odpočívadlách a užívame si nádherné pohľady. Pod nami je Green Mubazarrah, krásne vybudované termálne kúpalisko, v ktorom termálne pramienky vyvierajú na povrch a vytvárajú jazierko, ale povedzme si úprimne, keď je vonku, 43 stupňov, kto by mal chuť na čokoľvek termálne?

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

Cestou na vrchol Jebel Hafeet prechádzame okolo odbočky na hotel, vyzerá to byť mohutný komplex, ktorý sa sem aspoň z môjho pohľadu vôbec nehodí. Je ako kus bieleho mramoru, ktorý tu niekto omylom zabudol. Omnoho príjemnejšie a prirodzenejšie vyzerá stavba horskej rezidencie vládcu emirátu. Aj keď je to rozsiahla stavba, je farebne a akosi aj tvarovo príjemne zladená s celým horstvom naokolo až to vyzerá, že je súčasťou týchto skál a nie stavbou, ktorú tu niekto postavil. Cesta sa kľukatí ešte o kúsok ďalej na rozľahlé parkovisko, na konci ktorého tróni neveľká kaviareň so zastrešenou terasou na ktorej si veselo vychutnáva tečúce nanuky rodinka s deťmi a pár arabských mladíkov si pokojne pocuckáva šišu. My si dáme kávičku a len tak sa obzeráme okolo. Teplota je tu podstatne príjemnejšia ako dole, predsalen sme vo výške 1240 metrov. Jebel Hafeet je mylne považovaný za najvyššiu horu Emirátov, ale je len druhým v poradí, ale určite má najpôsobivejšiu a najzábavnejšiu cestu na vrchol. Teda na horský vrchol... ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok

V Al Aine máme ale ešte jeden cieľ a to je ťaví trh. Vraj je to celkom zážitok, a ja by som to veľmi chcela vidieť. Má to len taký malinký zádrhel, že vôbec netušíme, kde sa to nachádza. Malo by to byť niekde za jedným obchoďákom Bawadi Mall, ale nemáme adresu. Skúsime teda priateľa na telefón a dáme si na internete pohľadať adresu obchoďáku. Smska príde takmer obratom a ulica, ktorú sme dostali ako adresu vlastne ani nie je ďaleko, je to v centra mesta, tak to ideme pohľadať. Po dvadsiatich minútach brázdenia centrálnej štvorprúdovky sa ale nezdá, že by sa niekde tu nachádzal daný obchoďák a už vôbec to nevyzerá, že by tu niekde mohol byť ťaví trh (minimálne sme neidentifikovali žiadne pachové stopy, ktoré by nás aspoň takto naviedli na správne miesto). Keď nepomáhajú výdobytky technológií v podobe navigácie, ani prirodzený orientačný zmysel, skúsime sa spýtať niekoho lokálneho. Jeden človiečik nás ale posiela doprava, druhý doľava, tretí tvrdí, že je to odtiaľto strašne ďaleko a úplne opačným smerom než ideme a ďalší zase že máme ísť späť a spýtať sa tam na tej štvrtej svetelnej križovatke odtiaľto, po tom, ako odbočíme doľava. No tak pekný chaos, a to by si človek myslel, že zrovna v takejto krajine bude každý miestny chlap vedieť, kde je camel market. Blúdime ešte asi pol hodinu ale stále nič a tak sa pustíme do podrobného skúmania maximálne zväčšenej mapy v navigácii. Skúsme veriť tomu jedinému chlapovi, ktorý vyzeral, že skutočne vie čo hovorí a tvrdil, že je to od centra mesta pomerne ďaleko a ukazoval smer priamo po ulici, na ktorej sme boli. Ak sme pôvodne boli tu v centre a ak by mal ten chlap pravdu, tak by sme išli po tejto dlhánskej ulici, ktorá vedie úplne akoby von z mesta. Skúmame názvy jednotlivých zaznačených objektov a zrazu aha Bawadi Mall. Veď od miesta, kde teraz stojíme to ani nie je tak ďaleko a určite to nájdeme celkom jednoucho. A priamo za obchoďákom to skutočne vyzerá na riadny farmársky trh, nie len ťavy ale aj kozy, byvoly, kravy, hydina, ovce a iné živočíchy sú tu dočasne ustajnené vo veľkýc klietkach pekne podľa druhu tak, aby sa asi dalo podľa typu zápachu identifikovať, kde sa nachádzajú tie zvieratká, ktoré chce človek kúpiť.

Obrázok Obrázok Obrázok

Nás zaujímajú len ťavy, tak sa autom prepletáme uličkami až kým nenájdeme sekciu s ťavami. Čítala som, že obchodníci človeka radi prevedú a poukazujú mu ťaví trh, treba len byť pripravený na to, že si za prehliadku vypýtajú nejaké peniaze. No ok, v pohode. Ako vystupujeme z auta, zo skupinky posedávajúcich chlapov sa zdvíhajú dvaja a smerujú k nám. Je zjavné, že sme neprišli nakupovať ale aj tak sa tvária veľmi ochotne a vodia nás od ohrady k ohrade a ukazujú nám skupinky hrbatých zvieratiek. Že či chcem vidieť mláďa? No jasné, že áno. Tak ma bradatý chlapík vedie k ďalšej ohrade, rozuzlí špagát, ktorý tu slúži ako bezpečnostný zámok a pletivovú bránku otvára doširoka. No počkaj milý, zlatý, to akože mám ísť dovnútra? Akože úplne medzi ťavy? No je tam na zemi aj jendo mláďa ale je tam aj hentá veľká a je väčšia ako ja a nepľujú vlastne tie ťavy? A čo keď ma pohryzne alebo nakopne? Nestihnem ešte vysloviť ani jednu zo svojich otázok a bradatý človek mi vopchá do ruky uzdu od veľkej ťavy a že odfotiť, tak Roman fotí a ťava stojí a tuším sa aj usmieva, aspoň oči má také veselé a zatiaľ sa nechystá na žiaden pokus o pľutie ani hryzenie, tak ma to začína docela baviť. A keď ž si to viditeľne užívam, bradatý ujo ma ťahá von z ohrady, že See, racing camel. Závodná ťava je komplet iná ako tie v ohrade, je biela, má nádherné dlhé nohy, krásny koberček pod sedlom a škaredého džokeja na hrbe. Elegantnými dlhými krokmi sa čudná dvojka predvádza tam a späť a my sa tešíme a fotíme. Vraj je to veľmi drahá ťava a stojí asi tak 40 tisíc dirhamov.

Obrázok Obrázok Obrázok

No dobre, tak aj by stačilo. Cestou k autu prechádzame ešte okolo jednej ohrady, v ktorej osamotene postáva a slamu prežúva tmavohnedá ťava. Vraj je to Old and very bad camel. A prečo je taká zlá? Odpoveď nám dá ťava sama hneď ako k nám vystrie krk so štrbavým piskom na konci pretiahnutej hlavy. Teda to ako dokáže takto prežúvať? Veď sa jej sánka vysúva ako keby mala vykĺbené sánkové kĺby. A tie žlté obrovské zuby, fúúúúú. No nič, je čas pohnúť sa ďalej. Pri aute sa bradatý človek netají tým, že čakáva odmenu za svoje sprievodcovské výkony. Vyberám teda z peňaženky 5 dirhamov (niečo viac ako jedno eur). Bradatý človek znechutene pozrie najskôr do dlane, potom na mňa a lámanou angličtinou a dôrazným tónom ma upozorní, že to je málo a okamžite mu mám vyplatiť aspoň 150 dirhamov, pretože to je aj pre neho aj pre tamtoho a ešte aj pre hentoho ďalšieho a potom aj pre bratranca z druhého kolena a vlastne všetci, čo tam sedia pri tých ohradách majú od nás dostať zaplatené. No tak to nie milý, zlatý, to na nás neskúšaj, to rozhodne nie. Vysvetľujem Romanovi, čo sa deje a že situácia začína hustnúť. Preventívne premeriavame vzdialenosť medzi nami a autom a rozmýšľme, že keby sme sa rozbehli, kto bude pri aute skôr, či my alebo kameň, ktorý by po nás mohli hodiť. Tak vieš čo, milý, zlatý, tu máš ešte 30 dirhamov a viac od nás nedostaneš a môžeš sa aj o zem hodiť. Nenamáham sa už ani s angličtinou, posledné slová bradatému človekovi hovorím len tak po slovensky, do dlane mu strčím zhužvané bankovky a otáčam sa na päte s gestom že tu sme skončili a fajka zhasla. Roman, neotáčaj sa, ideme do auta a padáme odtiaľto! Za chrbtom počujeme nejaké pokriky, ktorým síce slovne nerozumieme, ale tón je absolútne jednoznačný. No nebojte sa, my sem už istotne neprídeme, keď je vám 8 eur za 20 minút povodenia človeka po pár ohradách s ťavami málo. Venoval sa nám jeden človek ale platiť by sme mali desiatich? To teda nie.
Cesta naspäť d Dubaja ubieha rýchlo a na nájdenie nášho hotela už ani nepotrebujeme navigáciu. Večer v bazéne je viac ako príjemný a chladná voda je úžasnou kompenzáciou za dnešné teplotné extrémy. Ešte, že nás Maťovci pri návrate do hotela prišli k bazénu skontrolovať, inak by sme na lehátkach spali asi celú noc.

Obrázok Obrázok Obrázok


Ned, 23.02.2014, 16:09
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 8 (23.8.2012)

Ostávajú nám posledné dva dni a my sme ešte neboli v Abu Dhabi. Ak si chceme pozrieť Sheikh Zayed Grand Mosque, mali by sme ísť radšej dnes, vo štvrtok, pretože v piatok bude pre turistov mešita neprístupná vzhľadom na bohoslužby. Takže ideme dnes, vo štvrtok. Roman sa na cestu vyparádil do bieleho dlhého pyžamka, ktoré si kúpil pred pár dňami. No tak to som zvedavá, ako toto dopadne, vezmi si so sebou pre istotu aj normálne tričko a nohavice, keby mal náhodou niekto niečo proti tomu, že turista chodí v arabskom.
Cestou sa zastavíme v Ibn Battuta Shopping Mall, kde vyzdvihneme Terku a ide sa. Cesta z Dubaja do Abu Dhabi je absolútne pohodová, široká diaľnica a aj keď je vzdialenosť okolo 160 kilometrov, ubieha to celkom pekne.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Cestou rozmýšľame nad programom na zajtra. Ak dnes pozrieme Abu Dhabi, zajtra by sme mohli ísť na desert safari. My s Romanom sme také niečo ešte nezažili. Áno, offroadu sme si užili dosť, ale pojazdenie v piesku by sme vyskúšali a celkovo by to nemusel byť zlý zážitok na záver pobytu. Maťa ale kategoricky odmieta. Ok, tak pôjdeme len ja s Romanom a Maťo. Čiste náhodou máme v aute informačnú brožúrku o Dubaji a jeden z reklamných obrázkov ponúka práve desert safari. Telefonicky teda objednávam miesta pre troch ľudí, vraj nás vyzdvihnú popoludní o presne dohodnutom čase v hoteli, kde máme čakať na ich človeka, ktorý si po nás príde do lobby, alebo nám zavolá na izbu. Fajn, tešíme sa.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Ako sa blížime k Abu Dhabi, po ľavej strane vidíme nejakú čudnú budov, niečo ako obrovská plachta alebo zvláštne tvarované červené šapitó. O kus ďalej sa na tej čudnej červenej ploche v žltom podklade vyníma čierny koník. Ale veď to je logo Ferrari. Ale veď jasné, veď v Abu Dhabi je Ferrari world, prvý tématický Ferrari park a najväčší zábavný park svojho druhu na svete. Tak tu by sme sa cestou späť mohli zastaviť.
Pokračujeme do veľkomesta pred nami a industriálna zóna a čoraz hustejší výskyt čoraz vyšších sklenených budov rôznych tvarov naznačujú, že sme už blízko. Prechádzame cez most ponad záliv a naľavo pred nami sa vynárajú kopule mešity, ktorú hľadáme. Je nádherná dokonca aj keď sa väčšina z nej schováva za palmami a inými budovami. Premotáme sa uličkami, prekľučkujeme cez šesťprúdovku do protismeru a vraciame sa k tej nádhere. V poludňajšom slnku sa mešita zdá byť biela ako keby bola postavená zo skutočného snehu. Pozlátené časti odrážajú slnečné lúče tak, že to vyzerá, ako keby z mešity svietila aspoň stovka malých slniečok. Vyzerá byť taká rozsiahla, taká obrovská ale vďaka žiarivej bielej farbe a nádherným tvarom sa zdá aj napriek tomu absolútne krehká.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Pri hlavnom vchode nás personál rozdelí a odvelí do ženskej a mužskej prezliekárne, kde nám bezplatne zapožičajú vhodný odev - ženám čierne abaye, chlapom biele pyžamká. Teda vlastne len Maťovi, lebo Roman prišiel vo vlastnom. Ale ak sa máme do tej abaye nejako nasúkať, tak nám musíte ukázať, ako na to. Dozorujúce dámy nás ochotne zabalili do čierneho materiálu takže môžeme ísť objavovať zákutia Grand Mosque. Zdá sa, že pred týmto miestom má aj letný vetrík absolútnu úctu, pretože horúci vzduch sa ani nepohne a nám sa začína všetok odev lepiť na všetky časti tela a k tomu ešte tie abaye, och bože. Ako v tomto môžu tie ženy existovať celé dni? Poďte, hýbme sa, možno sa pohne aj ten vzduch.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Sheikh Zayed Grand Mosque je s kapacitou 41 tisíc ľudí jednou z najväčších mešít na svete, ale mám pocit, že je rozhodne najkrajšia. 82 kupol rôznej veľkosti a viac ako 1000 bielych stĺpov zdobených zlatom vytvárajú dokonalú stavbu, ktorej krásu podčiarkujú vodné plochy nachádzajúce sa po vonkajších stranách mešity a jednotlivé časti mešity sa v nich odrážajú ako v obrovských zrkadlách. Vo vnútri mešity v hlavnej modlitebnej miestnosti je položený najväčší ručne vyrábaný koberec na svete, ktorého výroba vraj trvala dva roky a pracovalo na ňom 1200 remeselníkov. Nad obrovským kobercom visí jeden z najväčších lustrov na svete, ktorý má v priemere 10 metrov, je 15 metrov vysoký a váži 12 ton. Boh vie, koľko z tej váhy tvoria Swarovského kryštály, ktorými je ten luster zdobený. Ale čo tam po kryštáloch, veď ten luster je celý pozlátený 24 karátovým zlatom. Všetko naokolo je nádherne zdobené ale tak veľmi jemne a vkusne, celkovo interiér tejto hlavnej miestnosti pôsobí tak pozitívne, až má človek chuť si sadnúť a chvíľu len tak vnímať to pozitívno, ktoré je tu tak akosi všadeprítomné. Biela mramorová dlažba na centrálnom nádvorí je zdobená farebnými kvetinovými vzormi, ktoré sú v príjemnom kontraste s nalešteným bielym podkladom. V noci býva mešita osvetlená dômyselným modrým osvetľovacím systémom zosúladeným s fázami mesiaca. To dnes síce neuvidíme, ale musí to byť krásne. Plní dojmov a dokonale uvarení sa uberáme k autu vyhriatemu horúcim vzduchom v garáži. Klimaaaaaaaaaaa. Sme mokrí ako myši a každý hlt vody máme okamžite vypotený na chrbtoch.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Smerujeme na Corniche, skúsime nájsť Prezidentský palác a hotel Emirates Palace. Nie že by sme sa tu chceli dnes ubytovať, ale vraj je to veľmi pekný hotel a za pozretie by mohol stáť. A aj stojí. Ružový hotel so širokým ružovým schodiskom, uprostred ktorého kaskádami tečie potôčik vody a fontánka s desiatkami vystrekujúcich pramienkov budú na fotke vyzerať veľmi fotogenicky. Lenže do areálu hotela ochranka nevpustí len tak hocikoho. Aj keď tu nie sme ubytovaní a ochrankárovi vysvetľujeme, že len jedným očkom nakukneme, spravíme pár fotiek a mizneme, nedá sa obmäkčiť a Martina vykáže z auta, pretože nie je vhodne oblečený. Má kraťasy a do areálu hotela, dokonca ani na jeho príjazdovú cestu ho jednoducho nevpustí, ani keď mu sľubujeme, že Maťo z auta nevystúpi. No dobre, tak Maťo počká pri bráne a my to tam ideme omrknúť. Exteriéry sú veľmi pekné a ja by som si chcela pozrieť aj interiér, aspoň lobby, nech vieme, ako si tu užívajú tí, ktorí si to môžu dovoliť. Vyšliapem teda všetky schody z ružového mramoru a s foťákom v ruke si to mierim priamo do vstupných dverí. Keď ale pred dverami zastaví superluxusný voz značky, ktorú ani nepoznám a z auta vystupujú ľudia vyobliekaní v outfitoch, ktorých značky a ceny rozhodne zodpovedajú kategórii vozidla, na ktorom sa priviezli, a keď sa k nim vrhajú livrejovaní pikolíci a s úklonmi a cvičenými úsmevmi ich vyťahujú z auta a uvádzajú k vstupným dverám, ktoré už otvárajú ďalší trénovane usmiati podobne livrejovaní pikolíkovia, začínam mať pocit, že vyzerám ako úbohý turista, ktorý si len ide uloviť zopár fotiek z úplne inej ligy. Fakt si pripadám skoro až neprístojne, tak sa tu medzi stĺpmi len ta pomotkám, otočím sa na päte a tvárim sa, že som si prišla tú fontánku odfotiť takto zhora. A aby sa nám Maťo v štyridsaťtri stupňovom teple úplne neuvaril, hýbeme sa smerom k východu.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Prezidentský palác je v podstate hneď oproti krížom cez ulicu, sledujeme teda smerovníky Visitors k parkovisku. Cesta lemovaná palmami vedie priamo k veľkej bráne a za ňou vidieť veľkú bielu budovu paláca s kupolovitou strechou. Pred bránou stoja vojaci, tváriaci sa, že sú skutočne ochotní brániť vstup vlastným telom, alebo minimálne tými samopalmi prehodenými cez rameno. Dovnútra nás nepustia, tak nechápeme, načo tu majú parkovisko pre visitorov. Asi pre tých oficiálnych... Ale nevadí, spravíme si zopár fotiek aspoň zvonka. Keď však zdvihnem foťák k oku, vojaci začnú značne nespokojne mávať a gestikulovať, že No foto a myslia to naozaj vážne. No aby ste sa nezbláznili. Tak načo tu máte ten palác, keď si ho človek nemôže ani odfotiť? Ale môžete sa aj o zem hodiť, aj tak si spravím fotku aspoň z príjazdovej cesty, keď už sedíme v aute. Veď hádam po nás nebudú strieľať. Ako sa dozvedáme neskôr, nový prezidentský palác je zatiaľ podľa všetkého ešte len v štádiu rozostavanosti. Po svojom dostavaní by mal tento palác slúžiť ako významné vládne zariadenie na prijímanie hodnostárov. Podľa nákresov a zobrazení plánov tejto stavby bude nový prezidentský palác skutočne symbolom hrdosti a vodcovstva v rámci UAE aj celého arabského sveta a je plánovaný ako sídlo Jeho Výsosti Prezidenta Sheikh Khalifa bin Zayed Al Nahyan, Vice Presidenta Jeho Výsosti Sheikh Mohammed bin Rashid Al Maktoum a korunného princa Jeho Výsosti Sheikh Mohammed bin Zayed Al Nahyan.

Obrázok Obrázok Obrázok

Povozíme sa ešte trochu po uličkách Abu Dhabi, ale v zásade krásnych vysokých sklenených budov sme už videli dosť aj v Dubaji, a tu nie sú o nič výnimočnejšie, tak vyrážame smer výpadovka na Dubaj. Plánujeme ešte zastaviť sa vo Ferrari World, aspoň na chvíľku sa pozrieť, ako to tam vyzerá. Už z diaľky vidieť obrovský rollercoaster, na ktorom sa preháňajú vozíky v tvare formuliek. Je to najrýchlejšia húsenková dráha na svete, kde pri štarte človek prekoná rýchlosť 240 km/h za 5 sekúnd, vďaka čomu je možné zažiť, aký je to pocit reálne prekonávať zrýchlenie 4,8G.Z rampy vedúcej z parkoviska do haly chvíľu sledujem, ako ľudia na atrakcii pištia a ako to tam s nimi lieta. No mňa by ste tam nedostali. Vo vnútri klimatizovanej haly si vychutnáme dobrú kávičku a ideme sa pozrieť, čo to tu vlastne ponúkajú a čo sa tu dá vidieť. Všade samé formulky a dekorácie v štýle Ferrari, ale aj tak mám pocit, že najväčšou atrakciou je tu Roman, ktorý sa tu síce presúša v arabskom pyžamku, ale farba pleti prezrádza, že je turista. Pôvodne sme mali informáciu, že to pyžamko turista nosiť nemôže, ale tu máme pocit, že sa miestni docela dobre bavia. Chlapi Romana obchádzajú s úsmevmi a palcom hore, niektorí dokonca aj komentujú, že Goooood a ženy sa po ňom okato otáčajú. Trojica zahalených žien dokonca nabrala odvahu, prišli za Romanom a že či sa s ním môžu odfotiť a aj tváre si poodhaľovali, aby na fotke bolo jasné, že sú to ony. No dobre, tak ale aj ja si vás teda odfotím. Baby sa chichúňajú ako pubertiačky, aj keď hranicu teenage už zjavne pred pár rokmi prekročili. Pôjdeme aj dovnútra k atrakciám? Akosi kolektívne sme sa uzhodli, že tento pohľad vo vstupných priestoroch nám v podstate aj stačí, a ani jednému z nás sa nechcelo ísť si reálne užívať formulové atrakcie, tak sa zberáme na odchod. Aj tak je už päť hodín, kým prídeme do Dubaja, bude už tma a my sme všetci už akosi unavení.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

Večerným Dubajom sa premotkáme po vedľajších uličkách, prebrázdime trošku oblasť Mariny ale už sa nám v podstate ani nechce vystúpiť z auta a obdivovať milionárske jachty. Padá tma, poďme sa pozrieť na pláž, teraz by tam mohlo byť príjemne. Burj Al Arab je krásne vysvietený, je to skutočne nádherná hra svetiel, pretože reflektory menia farbu od modrej, cez fialovú a zelenú až k bielej a zase sa to opakuje. V bielych plochách plachetnicovej budovy sa farby svetiel zvýrazňujú a žiaria do noci ako keby bola potiahnutá perleťou.

Obrázok Obrázok


Str, 26.02.2014, 21:52
Profil ICQ WWW
Support
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Str, 04.10.2006, 14:20
Príspevky: 6674
Bydlisko: PB
Odpoveď s citáciou
ad1 - rozmyslam, ako si to takto podrobne mozete s odstupom 1.5 roka pametat a popisovat, ako by to bolo pred tyzdnom ..

ad2 - tie komentare a nasledne foto - roman v pyzamku ako atrakcia pre miestnych ..janka ideeees :-D
este, este ...


Str, 26.02.2014, 22:40
Profil
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
z 4000 fotiek v kombinacii s jankinou vybornou pamatou sa to da celkom lahko. v krajnom pripade sa este mierne modifikuje zname "co si nepamatam, to sa nestalo" na "co si nepamatam, to si vymyslim" a ked uz je to raz na papieri, stava sa to na vzdy pravdou ;)

... ale mozem potvrdit, ze vsetko je popisane na 99,99% pravdivo...


Štv, 27.02.2014, 11:44
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Str, 30.05.2007, 10:04
Príspevky: 574
Bydlisko: Bratislava
Odpoveď s citáciou
Zaujimave citanie. Vidim ze vase "dovolenkove" destinacie su takmer rovnake ako tie nase.
Emiraty su uzasne, presli sme ich uz niekolkokrat (a tiez aj v case ramadanu).
Velmi dobre sa citaju veci ktore sme takmer rovnako prezili aj my.
Aky bude dalsi cestopis?
Juro

_________________
..všetko pre váš OFF ROAD. www.offroad24.sk , orc@orc.sk
Ironman4x4, Rugged Ridge, Asfir, ARB, AEV, SafariSnorkel, BullFace, Dick Cepek, Mickey Thompson, JamesBaroud, IPF, Pro Comp, Bushranger, FoxShox, Eibach, Misutonida, Delta4x4, AVM, ...


Štv, 27.02.2014, 12:01
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
dakujeme za pochvalu, bavi nas robit ludom radost :)

ja dlzim este spisat nejake tie starsie albanska (ak si este po tom case pospominam) a tento rok to vyzera na juznu ameriku (peru a bolivia). isto odtial bude zaujimavy material, ked tak pozeram jankin predbezny itinerar na 15 stran... :D


Štv, 27.02.2014, 20:48
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 9 (24.8.2012)

Dnes je pred nami pohodový deň, len tak more a pláž dopoludnia, potom leňošenie pri bazéne a tešíme sa na večernú zábavu v piesočných dunách. Vyzdvihnúť by nás mali podľa dohody okolo 15:30, ideme si teda sadnúť do hotelovej lobby, aby sme náhodou nezmeškali. V lobby je dosť rušno, až je to čudné, skupinky ľudí postávajú alebo posedávajú a netrpezlivo sa obzerajú ako keby niekoho hľadali. Povedzme si na rovinu, chovajú sa vlastne úplne rovnako ako my. Zakrátko pred hotelom postupne začnú zastavovať 4x4 autá a chlapíci poobliekaní vo tričkách alebo košeliach s logami rôznych adventure operátorov si postupne vyzdvihujú svojich zákazníkov a ládujú ich do útrob svojich vozov. Nepokojne sa mrvíme, pretože logo nášho operátora sa zatiaľ na žiadnom tričku nemihlo a už je dávno po dohodnutom čase. Zrazu k recepcii pristúpi dvojica chlapov, ktorí sa tvária, že niekoho hľadajú. Chvíľku diskutujú s recepčnou potom sa obzerajú, hľadia na nás, my na nich a tak akosi sa skupinovo pýtame, či to náhodou nie sú tí naši. Idem sa teda spýtať, koho hľadajú a že či náhodou nehľadajú nás. Chvíľku sa snažíme o nejakú komunikáciu, potom sa chlapi začnú tváriť veľmi ústretovo a že v podstate vlastne asi hľadajú nás, ale teda za tú cenu, ktorá nám bola telefonicky potvrdená to určite nemôže byť, to sme museli zle počuť a ako sa volá tá osoba, ktorá nám tú cenu povedala? Lebo ich ceny sú o dve stovky dirhamov viac a to určite nemôžu spraviť lacnejšie. No tak toto nie, ja som určite zle nepočula, idem pekne hneď teraz zavolať tej ženskej, u ktorej som to telefonicky objednávala, aby tú cenu potvrdila. No lenže ako na potvoru, telefón zvoní, ale nikto ho neberie. Ani na druhý ani na tretí krát. Super. Chlapi vidia, že už sme naštvaní, tak teda ok, oni nás vezmú aj za tú istú cenu, ale musíme tu čakať len a iba na ich človeka, ktorého meno si máme zapamätať a oni hneď urgujú šoféra, aby nás prišiel vyzdvihnúť a vraj tu bude do 15 minút, ale keby nás aj prišiel vyzdvihnúť niekto iný, tak s ním nemáme ísť a určite máme ísť len s ich človekom. Je to veľmi čudné, nechápeme, čo to má znamenať, veď ak patria k tej spoločnosti, od ktorej sme si safari objednávali, tak prečo tu teraz robia takéto divadlo? Zrazu do celého tohto chaosu zvoní môj mobil a na druhom konci podľa hlasu spoznávam osobu, u ktorej som safari objednávala. Ich šofér je v zápche, ale je na ceste a určite pre nás príde tak do 10 minút, len aby sme počkali na človeka s ich logom na tričku. Podávame informáciu tým dvom divným chlapom, ktorí sa rozladene poobzerajú, rýchlo sa spakujú a odchádzajú ani sa s nami nerozlúčia. To čo malo znamenať? Ani nie za 5 minút sa vo dverách loby objaví sympatický chlapík s logom na tričku a rovno sa pri recepcii pýta na ľudí z izby s našim číslom. Jasné, tak toto je ten správny človek, na ktorého sme čakali. Naskáčeme do veľkej bielej toyoty a už s nami uháňa na výpadovku tak rýchlo a s toľkým kľučkovaním ako keby nás ukradol. Keď si tak preberáme, čo sa dialo v hotelovej lobby, dochádzame k záveru, že tí dvaja chlapíci boli asi obyčajná škodná, ktorá takto chodí po hoteloch a snaží sa adventure operátorom ukradnúť už dohodnutých zákazníkov.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Na výpadovke za mestom pri malých potravinách je bod, kde sa stretávame s ďalšími autami. Vodiči nás v podstate donútia ku krátkej prestávke, ktorú v tomto momente nikto z nás ani tak veľmi nepotrebuje, ale rozhodne je prospešná pre majiteľa obchodíku so suvenírmi a inými drobnosťami, pretože ak sa človek 10 minút bezdôvodne nudí, prepadne ho potreba ísť si niečo kúpiť. A keď už ideme na to safari, Roman by chcel mať šatku uviazanú na hlave, ale tú svoju si nechal na izbe. No a čo, tak kúpime druhú. V Obchodíku ich je naukladaných dosť. Beriem červenú a predavač sa dožaduje 40 dirhamov. Môj pekný, dám ti dvadsať. Predavač sa hádže o zem, ako za menej ako za tridsať mi ju predať nemôže. No dobre, nechce sa mi s ním hádať, tak mu dávam tridsať dirhamov a odchádzam Keď si Roman šatku uviaže, skrsne Maťovi v hlave nápad, že teda aj jemu by sa taká hodila. Roman má červenú a Maťo by chcel čiernu. Vkĺznem teda ešte raz do obmedzených priestorov malej predajne a so šatkou v ruke idem k predavačovi. Tentokrát mu ale nedávam žiadnu šancu na dohadovanie ceny, jednoducho mu oznámim, že beriem si ešte jednu šatku, ale za túto mu nedám viac ako dvacku, pričom mu s milým úsmevom podávam bankovku a už som preč. Myslím, že bol chudáčik taký prekvapený, že za mnou ani nezakričal nič, čím by ma donútil priplatiť mu aspoň pár dirhamov. Keď už je majiteľ obchodu zjavne uspokojený nákupmi všetkých zábavychtivých účastníkov pieskovej zábavky, a šoféri áut za hlasného syčania vzduchu z pneumatík podhustili kolesá na potrebnú mäkkosť, je čas, aby sme naskákali do áut a ide sa do púšte. Naša toyota je plne obsadená, tri rusky, traja slováci a šofér.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok

S kolenami nakrčenými až pod bradou nadskakujem na tvrdej zadnej lavici na každej drobnej nerovnosti, v rukách stískam foťák a čakám, čo sa bude diať. Úzkou uličkou popri nízkych domoc sa dostávame na piesok, už to tak nedrncá, skôr je cítiť, že toyota sa trošku viac namáha, aby sa udržala v pohybe. Z rovinky si to náš šofér namieri priamo na vysokú dunu pred nami , dupne na plyn a čo to dá vyletí na hrebeň vlny, potom volant prudko stočí doprava a v prudkom bočnom náklone stočí auto zase čumákom priamo dolu z duny a ja pištím ako sa na takúto situáciu na skúseného offroadového spolujazdca priam až nepatrí. Uuuuuííííííííííííaaaaaaaaaaa. No čo, no tak som sa zľakla, že či sa neprekotíme, tak nech sa na mňa tie rusky tak nepozerajú. Šofér pokukuje do spätného zrkadla a len sa tak usmeje popod fúzy. Biele toyoty sa pekne zoradia a náš šofér cez vysielačku všetkých organizuje a dáva im inštrukcie a všetci pekne poslúchnu a idú ako kačičky jedno auto za druhým ako malé kačičky. Ideme poslední. Máme podozrenie, že náš šofér im tu asi šéfuje. Keď ale vidíme, ako jazdia tí pred nami pekne pomaly a hladko len tak po vrcholoch piesočných dún, a náš šofér s nami jazdí hore a dole a do náklonov a krížom cez hrebene dún, je zjavné, že je to skutočne veľmi zručný a skúsený jazdec a čím viac ja vzadu výskam, tým viac si to za tým volantom užíva a tým bláznivejšie kúsky s nami stvára. No to sme sa našli. Ale je to super, len pri tomto štýle jazdy sa vôbec nedá fotiť. Na vrchole duny vedľa nás sedí po brucho zahrabané Pajero a aj sa obzeráme, či im netreba pomôcť, ale spoza duny vykukuje kapota ďalšieho auta, ktoré sa tu už o záchrannú akciu pokúša a posádka Pajera postáva pomerne pokojne, tak pokračujeme.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

O kúsok ďalej je ale kúsok pod hrebeňom na hrbe nejakej kroviny uviaznutá biela toyota, ktorá patrí do našej kolóny. Všetky autá sú pred nami, vraciame sa teda k nešťastníkovi a ide sa zachraňovať. Roman sa teší, že sa môže zapojiť do akcie a ešte sa aj tváriť, že veď on vie čo a ako, lebo veď on je starý offroaďák. Oranžová gurtňa sa napína, autá vŕzgajú, ale dozadu sa potiahnuť nedá, hlavne nie tak, aby sa celý bok nedoškriabal o suché krovie. Tak to treba skúsiť ťahať dopredu. Naša toyota sa presúva cez hrebeň duny pred predný nárazník zapadlíka a chlapi naťahujú gurtňu. Opatrne poťahujú a konečne sa brucho zahrabanej toyotky odlepí od piesku a pomaly sa posúva dopredu a teraz pridaj, zatoč volant a hop, už je všetko v poriadku a schopní pohybu. Uháňame za ostatnými, pretože zvyšok kolóny je tak o tri duny pred nami, ale nevadí, náš šofér ide o to rýchlejšie a bláznivejšie už s k môjmu výskaniu pridáva aj pišťanie rusiek z prednej rady sedadiel. Ďalšia neplánovaná zastávka je pri skupinke áut, kde jedno je zdvihnuté na zdviháku a všetci chlapi postávajú okolo neho. Aha defekt. To na čom sa dá v piesku dostať defekt? Veď jediná ostrá vec tu môže byť tak ostrá zákruta. Chlapík pri kolese s kľúčom v ruke zdá sa pomoc nepotrebuje, a keď ďalší začne naťahovať ruku, že mu mám zaplatiť za to, že si ich fotím, balíme sa naspäť do našej toyoty a ideme ďalej.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Pred nami sa črtajú obrysy beduínskeho kempu. Samozrejme, že je to len turistická atrakcia a praví beduíni tu asi neprebývajú, ale aj tak to vyzerá cool. Pred kempom postáva skupinka tiav s turistami na chrbtoch a náhubkami na pyskoch, asi aby nemohli dať skrivenými papuľkami najavo, že už toho majú asi plné zuby a stačilo by im voziť tých ťažkých chlapov aj po jednom a nie hneď po dvoch. Keď sa z nastupovacej polohy na bruchu snaží tá ťava s dvomi statnými chlapmi postaviť na rovné nohy, vyzerá to chvíľku, že je to fyzicky nemožné, a že sa jej tie tenké nohy rozídu doširoka a padne naspäť na papuľu, ale nakoniec to ustála a kráča za tými tromi pred ňou. Ťavu si môžeme nechať ujsť, aj tak je to len vozenie sa dokolečka, ale asi by sme aj docela vyskúšali povoziť sa na buginách po piesočných dunách. Náš šofér nám povedal, že prevádzkovateľ bugín je jeho kamarát, a že má dobrú cenu 150 dirhamov. No nie že by to bolo málo ale zabavíme sa. Vyhľadáme teda odstavené buginy a už s aj do jednej súkame. Majiteľ nám s úsmevom na tvári oznámi, že cena je 250 dirhamov a naťahuje ruku akože dohodnuté. No moment, ale tamten chlapík čo nás sem doviezol povedal, že to bude za 150 dirhamov. Majiteľ sa spravodlivo rozčuľuje že nie a to isto nie a to by bolo príliš málo a kto nám také niečo povedal? Ukazujeme teda na šoféra, ktorý nás doviezol. Majiteľ bugín chvíľu ostrí v šere a zrazu je ako vymenený. Jasné, ak vám to povedal tamten, tak áno, on je môj priateľ a jeho priatelia sú aj moji priatelia a teda dobre tak teda za 150 dirhamov. Ako keby takmer 35 EUR bolo za povozenie málo. Tak ešte prilba, ok, ale tie lyžiarske okuliare si nechajte, to ja nechcem, mám slnečné. Idem tretia v kolóne a už po 100 metroch ľutujem, že som si tie lyžiarske okuliare nevzala, pretože roman predomnou víri zrnká piesku a tie mi ako malé žiletky režú oči a slnečné okuliare im v tom ani trošku nebránia. Väčší odstup síce množstvo novo naprskaného piesku v očiach eliminuje ale ten, čo tam už je sa mi vyžmurkať nepodarilo a tak neviem, či to, čo vidím pred sebou je skutočná duna alebo časť z toho je piesočný zákal na mojej šošovke. V diaľke nad dunami zapadá slnko a jeho oranžová guľa sa pomaly vnára do oranžového piesočného mora.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Vraciame sa k beduínskemu kempu, strašne rýchlo sa stmieva a už by sme na tých buginách aj tak nič nevideli. Je čas pohľadať si v kempe miesto pri stole, aby sme mali odkiaľ sledovať večerný program. Je tu kopa ľudí, zjavne to funguje tak, že viacero operátorov organizuje takéto desert safari v ten istý deň a ten istý čas, každý operátor má okolo centrálneho pódia niekoľko označených stolov pre svojich účastníkov a všetci spolu zabezpečia program a občerstvenie. Pomerne masová akcia, ale nevadí, v konečnom dôsledku nám môže byť jendo, koľko je tu ľudí, pretože sme si chytili podušky na sedenie takmer pri pódiu a budeme mať výborný výhľad.
V stanoch okolo sa pod pokrievkami hreje asi nejaké jedlo, pretože to odtiaľ výborne vonia ale este je to pozakrývané, tak asi ešte nie je čas. Zatiaľ je čas len na nápoje, vystojíme si teda frontu na konci ktorej nám obsluha z ľadovej drte vytiahne plechovky s nealko nápojmi. Keď vyhlásia, že jedlo je hotové, náhle sa názor na počet ľudí zmení, pretože všetci sa naraz dohrnú k pultom s jedlom a každý sa snaží uchytiť si do taniera, čo mu kuchári ponúkajú. S prídelom na papierových tanierikoch sa vraciame k nášmu stolu. Mňam, celkom chutnné, ale aj tak sme viac smädní ako hladní.
Ako prvý bod programu na pódium prichádza mladý muž navlečený v dlhej nariasnenej sukni s niečím, čo vyzerá ako tamburína ale bez tých kovových cinkavých platničiek. Je to tanečník Tanura dance, ktorého podstatou je, že do šialenej hudby sa točí stále dokola a popri tom v rukách zostavuje rôzne zostavy z tých tamburín, čo vlastne nie sú tamburínami a postupne počet tamburín v rukách tanečníka narastá. Kým v rukách manipuluje s jednou alebo dvomi, prípadne ešte aj tromi, vyzerá to tak akože ok, no tak sa hrá. Ale keď už má v rukách tých vecí šesť alebo sedem, to už je fakt dosť. Šikovný je chlapec. Potom ešte predvedie nejaké zostavy so sukňami, ktoré postupne zo seba zvlieka a tiež snimi šikovne krúti nad hlavou. A keď sa všetky svetlá nad pódiom stlmia a tanečník na sebe zapne neónové svetielka, v krúživom pohybe jeho vytvárajú svetelné línie v tme krásne obrazce. Nechápeme, ako je možné, že to ten chalan tak dlho ustojí, pretože s stále v rovnkom tempe krúti v jednom smere dokola. Všetci sú fascinovaní a potichu sledujú, čo sa na pódiu deje a burácajú potleskom, keď sa mladý muž na konci predstavenia zastaví a dokonca sa udrží na nohách a ešte sa aj tvári, že je úplne v pohode.

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok

Po ďalšom nájazde na pulty s teplým jedlom sa vraciame na svoje miesta a program pokračuje brušným tancom. Mladá dievčinka sa v oranžových hodvábnych šatách ladne vrtí po pódiu, chvíľu nás to aj baví, ale trvá to už pomerne dlno a nie len my už začíname pokukovať po šoféroch, či už sa pomaly nepoberieme.
Spiatočná cesta púšťou je podstatne priamejšia a podstatne pokojnejšia ako bláznenie sa cestou do beduínskeho kempu, ale po tme by to bolo asi už dosť nerozumné a pravdu povediac, aj sme radi, pretože s plnými bruškami a vybláznený z vozenia sa po dunách sme už pomerne nalomení na spánok. Ďakujeme, bolo to fajn ;)

Obrázok Obrázok Obrázok Obrázok


Štv, 06.03.2014, 12:10
Profil ICQ WWW
OFFROAD Expert
Obrázok užívateľa

Registrovaný: Štv, 10.05.2007, 22:16
Príspevky: 1999
Bydlisko: Trencin
Odpoveď s citáciou
Day 10 (25.8.2012)

Dnes sa nám to končí. Podvečer odlietame a aj sa tešíme, aj by sme možno ešte chvíľu ostali, ale doma je predsa len doma, takže sa ide baliť. Odhlásenie z hotela je do dvanástej, máme dosť času sa v pokoji vyspinkať, naraňajkovať, pobaliť a o dvanástej stojíme na recepcii. Keďže lietadlo by malo odlietať až krátko pred šiestou, na checkin máme čas prísť až okolo štvrtej, a tým pádom máme minimálne štyri hodiny na neorganizované poflakovanie. Tak sa poďme pozrieť do Outlet obchoďáku, mrkneme, či nám ešte nepadne niečo do oka, pretože v dizajnových obchodných domoch v downtowne to vzhľadom na naše rozpočty veľmi nebolo, keďže naše rodinné rozpočty sa nevyrovnajú ročnému rozpočtu priemerného slovenského okresného mesta. Nič mimoriadne sme ale nenašli, jediné, čo upútalo našu pozornosť je kaviareň, z ktorej káva príjemne vonia všade dookola, tak si poďme na chvíľu sadnúť a v kľude si vychutnáme poslednú šálku v Dubaji. Čas uteká veľmi rýchlo, šup šup na letisko vrátiť auto, ocheckovať sa, posledné drobnosti z duty free zony a už len čakáme na lietadlo Emirates. Dubaj a celé Emiráty sú krásne, ale aj tak sa veľmi radi vrátime domov...

Obrázok


Sob, 08.03.2014, 10:27
Profil ICQ WWW
Zobraziť príspevky z predchádzajúceho:  Zoradiť podľa  
Odpovedať na tému   [ Príspevkov: 23 ]  Choď na stránku Predchádzajúci  1, 2

Kto je on-line

Užívatelia prehliadajúci toto fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný


Nemôžete zakladať nové témy v tomto fóre
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre
Nemôžete zasielať súbory v tomto fóre

Hľadať:
Skočiť na: