Day 7 (21.8.2012) Dnes vyrážame smer juhovýchod. Chceme sa dostať k mestu Hatta a potom pozdĺž hranice s Ománom do mesta Al Ain. Vyrážame pomerne zavčasu ráno a teplota 34 stupňov sa po štyridsiatkach z predchádzajúcich dní zdá byť takmer ako ranný chlad. Mesto vyzerá, akoby ešte všetci spali, doprava na výpadovke smer Hatta je veľmi riedka. Farebnosť krajiny týmto smerom je opäť úplne iná ako to, čo sme videli doteraz. V rannom slnku sú piesočné duny presýpajúce sa cez usadeninové kopce takmer tmavo oranžové. Tu si musíme zastaviť a odfotiť si to. Takúto krásnu sýto oranžovú sme tu ešte nevideli. Vlnovkasté vzory v nafúkanom piesku pôsobia zvláštne upokojujúco. V diaľke pred nami sa začínajú zdvíhať pomerne ostré tmavé kopce. K nim smerujeme a ako v nich cesta stúpa, teplota klesá. 27 stupňov je na tunajšie pomery skutočne dosť chladno. Musíme si dávať pozor na smerovníky, pretože do mesta Hatta sa dá dostať aj skratkou, ktorá vedie cez Omán, ktorého výbežok sa zahrýza do územia Emirátov, ale my nesmieme prekročiť Ománsku hranicu, pretože naspäť do Emirátov by nás už asi nepustili, vzhľadom na naše jednorazové vstupné víza. Takže veľký pozor. Cesta je pomerne nudná, ale v navigácii Roman vidí zábavnú vložku. Na tablete Je vidieť, že ak nepôjdeme priamo na Hattu, ale potiahneme trochu viac na východ a z cesty E102, ktorá smeruje na východné pobrežie odbočíme na dedinu Huwaylat k Ománskym hraniciam, dostaneme sa do nejakej malej pod kopcami usalašenej dedinky, za ktorou sa v prudkom svahu veľmi kľukato vlní nejaká cestička. Pri troche šťastia to bude riadne strmý výstup na nejaký kopec. Roman sa teší, ale mne aj pri tých 27 stupňoch mrzne úsmev na tvári, pretože ak to bude len spolovice také strmé, ako to vyzerá, tak ja počkám dole pod kopcom. Realita je ale horšia ako sa zdalo na navigácii, pretože keď pozerám pred seba, kľukatá cesta cestička je v skutočnosti brutálne strmý zig zag v pomerne sypko vyzerajúcom kopci a tam mňa teda nedostaneš. Ostrosť stúpania by sa dala porovnať s ostrosťou výmeny názorov medzi šoférom a spolujazdcom v našom aute, ale čím bližšie k cestičke sme, tým zbytočnejšia je táto začínajúca hádka, pretože je zjavné, že hore sa aj tak nedostaneme, keďže je tu nejaký plot, v ktorom nie je žiadna brána. Asi to bude odhradená servisná cesta k nejakému elektrickému stĺpu alebo niečo podobné. Lenže načo by na tom plote bol ten žiletkový drôt? To by kvôli elektrickým stĺpom asi neriešili. No jedine, že by to už bola Ománska hranica a tá cestička je teda už vlastne v hraničnom pásme. Vedeli sme, že sa dostaneme pomerne blízko k hraniciam, ale že to bude až tak blízko, že sa cesta bude ťahať popri hraničnom plote, to nám ani nenapadlo. Tak tomu sa hovorí hranica. Trojmetrový zodpovedný plot so zabetónovanými stĺpmi a korunkou so žiletkového drôtu a my sme mali kedysi psychické problémy z nášho nežne zlikvidovaného hraničného ostnatého drôtu. No, mali by sme sa tu čo učiť. Ale cesta je tu príjemná, široká, šotolinová, uvalcovaná a úplne opustená. Všade naokolo len nádherné červené hory, prepletané bielymi žilkami, akoby ich niekto povyšíval striebornou nitkou. Jedinou známkou života je pár roztomilých oslíkov, ktorí postávajú na úbočí kopca a začudovane na nás hľadia. Aj my hľadíme na nich, pretože úprimne, toto sú najkrajší oslíkovia, akých sme doteraz videli – krásni, strieborno siví, štíhli, skoro až vyšportovaní. Kľukatá cesta nás vedie do kopcov a z kopcov, miestami sa tu dokonca vyskytujú aj dopravné značky varujúce pred prudkými, nebezpečnými zákrutami, akurát netušíme, koho tu varujú, pretože za celú dobu sme tu nestretli jediné auto ani pešieho či ináč sa prepravujúceho človeka, iba my a kúdol prachu v spätnom zrkadle. Postupne sa cesta začína zvažovať dolu a v diaľke pred nami vidíme zodpovednú asfaltovú cestu aj s nejakými zábranami a unimobunkami. No ja neviem, ale nie je to hranica? A veď aj keby áno, tak my sme ománsku hranicu neprekročili, takže táto cestička sa asi napojí na asfalt už za colnými kontrolami, či? Čím viac sa približujeme k asfaltu, tým viac nám pomaly sa posúvajúca fronta áut napovedá, že to, kam sa my napojíme je presne to miesto medzi Ománskou a Emirátskou hraničnou kontrolou. No do kelu, a ako my budeme emirátskym colníkom vysvetlovať, že sme neprišli z Ománu ale z Emirátov? A vieme my vôbec, odkiaľ sme to prišli a ako sa to tam volalo? V panike v hlave hľadám, ako sa povie po anglicky „hraničný plot“ aby som to vedela policajtom pri kontrole vysvetliť a popritom hľadám v taške pasy a hlavne víza so vstupnými pečiatkami z dubajského letiska. No, moje víza mám, ale Roman, kde je ten tvoj papier? Naposledy si ho pamätám v tvojom medzinárodnom vodičáku. Super, ale kde je ten? Kabelku prehľadávam celkom ženským spôsobom, takže ruky až po lakte dovnútra tašky a prehrabávam obsah zprava aj zľava ale nič. Tak celkom žensky vysypem celý obsah tašky na sedadlo ale stále nič. Dokelu. Ani v papieroch od auta tie víza nie sú. Sakra. Panika narastá, lebo aj so všetkými dokladmi budeme mať asi dosť roboty vysvetliť kontrole, že sme fakt v Ománe neboli, keď stojíme v rade áut smerujúcich z Ománu. Posledná šanca je ešte toto malé vrecko na zadnej strane kabelky a uffff, je tam. Nabudúce si pls nos tie víza pri sebe!!! Pomaly sa blížime k check postu a keď už sme na rade a chystáme sa odovzdať pasy kontrolujúcemu policajtovi, pozrie na nás a bez vysvetlenia nás posiela tam dopredu do tej veľkej bielej budovy. Ale veď my nevezieme nič na preclievanie, tak načo? Ďalší policajt nás ale taktiež posiela tam do tých dverí v tej bielej budove a tak teda bez ďalších otázok ideme. Pri okienku si službukonajúca mladá žena vypýta pasy a víza a chvíľu bezradne listuje v našich pasoch a zjavne jej tam niečo chýba. Jasné moja, darmo hľadáš Ománsku pečiatku, my sme tam neboli. Aby sme ju ušetrili ďalšieho listovania, snažíme sa vysvetliť jej, že We were not in Oman. Trochu zmätene na nás hľadí a veľké čierne oči má ešte väčšie a na čele sa jej robí vráska v spýtavom geste Where did you come from? No odkiaľ sme to prišli, no hentam popri tom border fence až z mestečka Rafaq a to je v UAE a nie v Ománe. Mladá dáma na nás chvíľu spýtavo hľadí pohľadom preskakuje zo mňa na Romana a späť a keďže nám neviem povedať, že nám asi preskočilo, tak vyberie papierik s nadpisom Entry Pass a buchne naň pečiatku a číselko 2, čo asi znamená, že to máme v suchu a že nás cez tie hranice asi pustia. Tak rýchlo do auta a poďme skúsiť policajta. Ten si papierik zobral, skontroloval a bez ďalších otázok nás pustil ďalej. Hurá, tak sme sa z toho teda nakoniec fakt vykecali, ale riťky sme mali chvíľku pekne stisnuté. Ono by sa v prípade problémov dalo aj vrátiť tou príplotnou pohraničnou cestičkou, ale problém bol v tom, že keby sme sa aj pred hranicami otočili a chceli sa vrátiť, z protismerného pruhu sa na tú cestičku nedalo odbočiť, pretože stredový pruh bol odhradený veľkými betónovými zábranami. No, sme radi, že sa nám to takto prepieklo a my sa teraz poďme trošku piecť do mesta Hatta. Pokojné malé mestečko sa vlní v horúcom vzduchu. Potrebujeme si trošku povystierať nohy, a tu by mala byť Heritage Village, niečo ako skanzen, tak to ideme pohľadať a trošku sa tam poobzeráme. Prechádzka je napriek teplotám nad 40 stupňov príjemná, pretože miestnosti s ukážkami pôvodného spôsobu života tunajších obyvateľov sú buď klimatizované, alebo je v nich aspoň pustený ventilátor. Ďakujeme, že prevádzkovateľ myslí na turistov a prechádzame z jednej stavby do druhej. Čo ma ale skutočne doráža je, že aj v takejto horúčave zopár miestnych chlapov hrkoce po lešeniach pri niektorých domčekoch a pracujú na oprave striech a iných častí stavieb. My by sme v takomto teple pečúc sa na streche asi umreli ale oni tu zdanlivo v pohode makajú. Na to sa snáď nedá ani pozerať. Vyšliapneme si ešte k pozorovacej veži a dokonale zmáčaní vlastným potom sa vraciame k autu. Pusti klímu, lebo umriem. Blízko Hatty by sa mali nachádzať aj nejaké skalné vodné bazéniky, prírodné útvary naplnené vodou, kam sa miestni chodievajú kúpať, ale v augustovom suchu sú asi vyschnuté, pretože nikde sme nenašli ani stopu po vode ani po kúpajúcej sa omladine, takže smerujeme na cestu E55 a po nej dole na juh do mesta Al Ain. Na križovatke s cestou E44 Hatta Road si spravíme malú odbočku k veľkej červenej pieskovej dune, Big Red, známej tiež ako Al Hamar. V poludňajšom slnku je duna skutočne tmavo červená, takmer až červená, a veľkou červenou svieti na teplomery v aute číslica 48. To snáď ani nie je možné. Ani sa teda nie je čo čudovať, že všetky požičovne štvorkoliek a iných náznakov adrenalínovej zábavy sú absolútne opustené a obsluhujúci personál sa schováva v tieni prístreškov. Cez víkend je táto zhruba sto metrov vysoká piesková duna miestom zábavy pre všetkých, čo sa chcú v piesku vyblázniť na offroadoch, štvorkolkách alebo dokonca na snowboardoch, ale v tomto momente tu nie je ani noha. Kto by sa tu aj piekol? Keď, tak asi až na večer. Máme teda unikátnu možnosť len tak na krajíčku odskúšať offroadové vlastnosti nášho Fordíka na piesočnom podklade. Roman teda zatiahne z asfaltu medzi rozpálené červené zrnká a po pár metroch je jasné, že sme Fordu verili viac, než by bolo potrebné. Piesok strieka do výšky a kolesá sa zahrabávajú až sa Romanovi na čele zhrkli kropaje potu a teraz neviem, či z toho tepla alebo z obavy, že ak sa tu zahrabeme, tak nás do večera nikto nevyhrabe. Zľahka teda presviedča nášho onroada, aby sad skúsil radšej dostať na asfalt ja si zatiaľ skúšam fotiť piesočné vlnky na dune, lenže keď si kľaknem na koleno aby som si spravila pekný makro záber, aj cez nohavice cítim, ako sa mi pečie pokožka a tuším aj crocsy sú podstatne mäkšie a vláčnejšie, než by sa výrobcovi páčilo, a tak aj ja sa rýchlo utekám schladiť do klimatizovaného interiéru nášho Fordu, ktorý sa po zahanbujúcej skúsenosti v piesku asi skúsi rekvalifikovať na mestského svalovca. Al Ain je pomerne rozľahlé mesto, nazývané tiež Garden city, pretože sa tu nachádza veľa parkov a kvetinových záhrad, ale my sme sa sem rozhodne nehrnuli za botanickými nádherami. Hľadáme cestu na Jebel Hafeet, ktorá je označovaná za jednu z najúžasnejších horských ciest na svete. V podstate bol a postavená ako príjazdová cesta k horskému sídlu vládcu tohto emirátu, ktorý bol taký láskavý, že ju umožnil využívať aj bežným smrtelníkom a tak sa po jej troch pruhoch (dva hore a jeden smerom dolu) po 21 zákrutách do výšky 1240 metrov dá dostať ž na vrcholl kopca, kde si na obrovskom parkovisku v tieni malej kaviarne môže človek užívať nádherný výhľad na krajinu pod sebou. V športiakoch je možné si túto cestu celkom slušne vychutnať, ale my si komótne užívame každý meter tejto 7,3 km dlhej cesty a zastavujeme na odpočívadlách a užívame si nádherné pohľady. Pod nami je Green Mubazarrah, krásne vybudované termálne kúpalisko, v ktorom termálne pramienky vyvierajú na povrch a vytvárajú jazierko, ale povedzme si úprimne, keď je vonku, 43 stupňov, kto by mal chuť na čokoľvek termálne? Cestou na vrchol Jebel Hafeet prechádzame okolo odbočky na hotel, vyzerá to byť mohutný komplex, ktorý sa sem aspoň z môjho pohľadu vôbec nehodí. Je ako kus bieleho mramoru, ktorý tu niekto omylom zabudol. Omnoho príjemnejšie a prirodzenejšie vyzerá stavba horskej rezidencie vládcu emirátu. Aj keď je to rozsiahla stavba, je farebne a akosi aj tvarovo príjemne zladená s celým horstvom naokolo až to vyzerá, že je súčasťou týchto skál a nie stavbou, ktorú tu niekto postavil. Cesta sa kľukatí ešte o kúsok ďalej na rozľahlé parkovisko, na konci ktorého tróni neveľká kaviareň so zastrešenou terasou na ktorej si veselo vychutnáva tečúce nanuky rodinka s deťmi a pár arabských mladíkov si pokojne pocuckáva šišu. My si dáme kávičku a len tak sa obzeráme okolo. Teplota je tu podstatne príjemnejšia ako dole, predsalen sme vo výške 1240 metrov. Jebel Hafeet je mylne považovaný za najvyššiu horu Emirátov, ale je len druhým v poradí, ale určite má najpôsobivejšiu a najzábavnejšiu cestu na vrchol. Teda na horský vrchol... V Al Aine máme ale ešte jeden cieľ a to je ťaví trh. Vraj je to celkom zážitok, a ja by som to veľmi chcela vidieť. Má to len taký malinký zádrhel, že vôbec netušíme, kde sa to nachádza. Malo by to byť niekde za jedným obchoďákom Bawadi Mall, ale nemáme adresu. Skúsime teda priateľa na telefón a dáme si na internete pohľadať adresu obchoďáku. Smska príde takmer obratom a ulica, ktorú sme dostali ako adresu vlastne ani nie je ďaleko, je to v centra mesta, tak to ideme pohľadať. Po dvadsiatich minútach brázdenia centrálnej štvorprúdovky sa ale nezdá, že by sa niekde tu nachádzal daný obchoďák a už vôbec to nevyzerá, že by tu niekde mohol byť ťaví trh (minimálne sme neidentifikovali žiadne pachové stopy, ktoré by nás aspoň takto naviedli na správne miesto). Keď nepomáhajú výdobytky technológií v podobe navigácie, ani prirodzený orientačný zmysel, skúsime sa spýtať niekoho lokálneho. Jeden človiečik nás ale posiela doprava, druhý doľava, tretí tvrdí, že je to odtiaľto strašne ďaleko a úplne opačným smerom než ideme a ďalší zase že máme ísť späť a spýtať sa tam na tej štvrtej svetelnej križovatke odtiaľto, po tom, ako odbočíme doľava. No tak pekný chaos, a to by si človek myslel, že zrovna v takejto krajine bude každý miestny chlap vedieť, kde je camel market. Blúdime ešte asi pol hodinu ale stále nič a tak sa pustíme do podrobného skúmania maximálne zväčšenej mapy v navigácii. Skúsme veriť tomu jedinému chlapovi, ktorý vyzeral, že skutočne vie čo hovorí a tvrdil, že je to od centra mesta pomerne ďaleko a ukazoval smer priamo po ulici, na ktorej sme boli. Ak sme pôvodne boli tu v centre a ak by mal ten chlap pravdu, tak by sme išli po tejto dlhánskej ulici, ktorá vedie úplne akoby von z mesta. Skúmame názvy jednotlivých zaznačených objektov a zrazu aha Bawadi Mall. Veď od miesta, kde teraz stojíme to ani nie je tak ďaleko a určite to nájdeme celkom jednoucho. A priamo za obchoďákom to skutočne vyzerá na riadny farmársky trh, nie len ťavy ale aj kozy, byvoly, kravy, hydina, ovce a iné živočíchy sú tu dočasne ustajnené vo veľkýc klietkach pekne podľa druhu tak, aby sa asi dalo podľa typu zápachu identifikovať, kde sa nachádzajú tie zvieratká, ktoré chce človek kúpiť. Nás zaujímajú len ťavy, tak sa autom prepletáme uličkami až kým nenájdeme sekciu s ťavami. Čítala som, že obchodníci človeka radi prevedú a poukazujú mu ťaví trh, treba len byť pripravený na to, že si za prehliadku vypýtajú nejaké peniaze. No ok, v pohode. Ako vystupujeme z auta, zo skupinky posedávajúcich chlapov sa zdvíhajú dvaja a smerujú k nám. Je zjavné, že sme neprišli nakupovať ale aj tak sa tvária veľmi ochotne a vodia nás od ohrady k ohrade a ukazujú nám skupinky hrbatých zvieratiek. Že či chcem vidieť mláďa? No jasné, že áno. Tak ma bradatý chlapík vedie k ďalšej ohrade, rozuzlí špagát, ktorý tu slúži ako bezpečnostný zámok a pletivovú bránku otvára doširoka. No počkaj milý, zlatý, to akože mám ísť dovnútra? Akože úplne medzi ťavy? No je tam na zemi aj jendo mláďa ale je tam aj hentá veľká a je väčšia ako ja a nepľujú vlastne tie ťavy? A čo keď ma pohryzne alebo nakopne? Nestihnem ešte vysloviť ani jednu zo svojich otázok a bradatý človek mi vopchá do ruky uzdu od veľkej ťavy a že odfotiť, tak Roman fotí a ťava stojí a tuším sa aj usmieva, aspoň oči má také veselé a zatiaľ sa nechystá na žiaden pokus o pľutie ani hryzenie, tak ma to začína docela baviť. A keď ž si to viditeľne užívam, bradatý ujo ma ťahá von z ohrady, že See, racing camel. Závodná ťava je komplet iná ako tie v ohrade, je biela, má nádherné dlhé nohy, krásny koberček pod sedlom a škaredého džokeja na hrbe. Elegantnými dlhými krokmi sa čudná dvojka predvádza tam a späť a my sa tešíme a fotíme. Vraj je to veľmi drahá ťava a stojí asi tak 40 tisíc dirhamov. No dobre, tak aj by stačilo. Cestou k autu prechádzame ešte okolo jednej ohrady, v ktorej osamotene postáva a slamu prežúva tmavohnedá ťava. Vraj je to Old and very bad camel. A prečo je taká zlá? Odpoveď nám dá ťava sama hneď ako k nám vystrie krk so štrbavým piskom na konci pretiahnutej hlavy. Teda to ako dokáže takto prežúvať? Veď sa jej sánka vysúva ako keby mala vykĺbené sánkové kĺby. A tie žlté obrovské zuby, fúúúúú. No nič, je čas pohnúť sa ďalej. Pri aute sa bradatý človek netají tým, že čakáva odmenu za svoje sprievodcovské výkony. Vyberám teda z peňaženky 5 dirhamov (niečo viac ako jedno eur). Bradatý človek znechutene pozrie najskôr do dlane, potom na mňa a lámanou angličtinou a dôrazným tónom ma upozorní, že to je málo a okamžite mu mám vyplatiť aspoň 150 dirhamov, pretože to je aj pre neho aj pre tamtoho a ešte aj pre hentoho ďalšieho a potom aj pre bratranca z druhého kolena a vlastne všetci, čo tam sedia pri tých ohradách majú od nás dostať zaplatené. No tak to nie milý, zlatý, to na nás neskúšaj, to rozhodne nie. Vysvetľujem Romanovi, čo sa deje a že situácia začína hustnúť. Preventívne premeriavame vzdialenosť medzi nami a autom a rozmýšľme, že keby sme sa rozbehli, kto bude pri aute skôr, či my alebo kameň, ktorý by po nás mohli hodiť. Tak vieš čo, milý, zlatý, tu máš ešte 30 dirhamov a viac od nás nedostaneš a môžeš sa aj o zem hodiť. Nenamáham sa už ani s angličtinou, posledné slová bradatému človekovi hovorím len tak po slovensky, do dlane mu strčím zhužvané bankovky a otáčam sa na päte s gestom že tu sme skončili a fajka zhasla. Roman, neotáčaj sa, ideme do auta a padáme odtiaľto! Za chrbtom počujeme nejaké pokriky, ktorým síce slovne nerozumieme, ale tón je absolútne jednoznačný. No nebojte sa, my sem už istotne neprídeme, keď je vám 8 eur za 20 minút povodenia človeka po pár ohradách s ťavami málo. Venoval sa nám jeden človek ale platiť by sme mali desiatich? To teda nie. Cesta naspäť d Dubaja ubieha rýchlo a na nájdenie nášho hotela už ani nepotrebujeme navigáciu. Večer v bazéne je viac ako príjemný a chladná voda je úžasnou kompenzáciou za dnešné teplotné extrémy. Ešte, že nás Maťovci pri návrate do hotela prišli k bazénu skontrolovať, inak by sme na lehátkach spali asi celú noc.
|