Účastníci: RadoND, To no, Thunder, Filipko, Matusko

Termin: 25.8.08 - 1.9.08

Vybavenie: Jeep Wrangler v expedičnej úprave + Postarska dodavka

Keď som pred dvoma týždňami dostal ponuku od Rada a Tona na účasť na expedícii do Rumunska, musel som zdvorilo odmietnuť, pretože sa termín križoval s mojou dovolenkou. Keďže sa im odjazd posunul, dostalo sa mi príležitosti prežiť s nimi nádherný výlet, za čo im moc krát ďakujem.

Cesta nezačala moc optimisticky, pretože deň pred odchodom sa na Radovej poštárskej dodávke objavil drobný problém na náprave. Našťastie sa ho za pomoci Romana a hlavne Peťa z LaugoFAN klubu podarilo v priebehu dopoludnia opraviť a mohli sme vyraziť na cestu. Bola nekonečná a na nálade nepridávalo ani neplánované zdržanie. Naším cieľom bolo pohorie Muntii Vladeasa a jediným programom na dnes bolo utáborenie sa v oblasti, aby sme mohli hneď ráno vyraziť do terénu.

Do určenej oblasti síce prichádzame, ale hustnúca tma a únava z cesty komplikujú orientáciu. Nesprávna odbočka v horách nás doviedla na cestu podobnú nočnej trophy v Tisovci. Už však nemali síl bojovať s terénom a tak padá rozhodnutie na utáborenie pri potoku, ktorý sa dá v hustej tme skôr tušiť ako vidieť. Na Tonovom Wrangleri vyrastá stanová nadstavba, v ktorej sa pohodlne rozkladá Tono so synmi Filipkom a Matúškom, najmladšími členmi našej expedície. Pre nedostatok ďalších síl na rozkladanie táboriska sme sa s Radom rozhodli zvyšok noci stráviť v sedadlách Patrolu. Nie je to vôbec pohodlné, ale zato bez strachu z medveďov.

Ráno po prvý krát vidíme náš kemp v plnej nádhere a zisťujeme, že náhodne vybrané miesto blízko lesnej cesty v nočnej tme, je v skutočnosti pekná čistinka pri potoku, ku ktorému sa z oboch strán zvažujú strmé zalesnené úbočia.

Za svetla a bez únavy sme rýchlo pochopili náš omyl a odklonenie z plánovanej trasy, ale sme tu predsa na plnokrvných offroadoch a tak s odvahou skúšame, kam tá cesta vedie. Kvalita cesty sa veľmi rýchlo zhoršuje, čo samozrejme teší naše offom postihnuté duše, ale hlavný navigátor Rado s pomocou Ozi Explorera zisťuje, že sa príliš odkláňame od plánovaného cieľa a tak velí ústup.

Vraciame sa na hlavnú cestu a vyrážame k priehrade v pohorí Muntii Vladeasa. Jazero prvý krát vidíme po náhodnom výjazde na nezalesnený kopec neďaleko od cesty. Je to úžasný pohľad do údolia na časť priehrady. Podľa mapy sa však dá tušiť, že nás čaká ďaleko viac.

Po krátkej porade nad mapou a Ozim sa rozhodujeme, že sa pokúsime k jazeru dostať mimo hlavnej cesty, po hlinenej ceste, miznúcej v lese. Správnu cestu nachádzame po chvíli pátrania, ale evidentne je už niekoľko rokov používaná len dobytkom a koňmi, voľne sa pasúcimi na strmých svahoch. Cesta sa síce dá v teréne tušiť, ale je zarastená už pomerne hustým porastom mladých ihličnanov, ktoré nám je ľúto vysekávať a pravdupovediac, ani sa nám moc nechce. Po niekoľkých príjemných blatových trialových vložkách a pár strmých výjazdoch pomedzi kone a dobytok opäť volíme návrat na asfalt.

Pohľad na priehradu a vodnú plochu z jej brehu je skutočne impozantný. Vezieme sa po priehradnom múre, za ktorým je cesta so zákazom vjazdu. Rešpektujeme zákaz pohybu pre verejnosť a radšej nepokúšame trpezlivosť ozbrojeného strážnika.

Po pomerne zlej asfaltke sa dostávame do údolia pod priehradou a na okolitých kopcoch vo výškach vidíme obydlia. To nás inšpiruje vydať sa na prieskum, ako tam ľudia žijú. Príjazdová cesta je ideálna pre ľahký offroad alebo ťažký náklaďák. Strmé stúpania, výmole od vody, miestami veľké skaly. Wrangler s Patrolom však bez problémov stúpajú k prvým obydliam. Tam však čaká prekvapenie. Pred domom stojí stará Dacia a nevyzerá, že by tam chodila inou cestou, než ktorou sme sa tam dostali my. Pobavení pomaly pokračujeme cestou v svahu nad dolinou cez lazy, kde sa väčšina ľudí venuje spracovaniu dreva, koseniu trávy a paši dobytka. Naša prítomnosť ich vôbec nevyvádza z miery a s úsmevom nám mávajú.

Podľa mapy sme v blízkosti objektu označeného ako chata a tak sa vydávame ho hľadať. Usmernení miestnym obyvateľstvom sa púšťame lesom do doliny a ideme pomerne slušnou lesnou cestou hore údolím, smerom k chate. Cesta však zrazu končí opusteným lesným pracoviskom s nespracovanou guľatinou a v šere spôsobenom pokročilým časom a hustým lesom sa zdá, že ďalej nevedie. Krátky prieskum však ukázal, že naše stroje to ešte ďalej zvládnu. Radosť však netrvá dlho. Cesta sa prudko mení na terén, do ktorého si proti noci netrúfame. Našťastie sa pred nami otvára krásne miesto na kempovanie pri horskej bystrine, čo nám myšlienky na noc v chate natrvalo vyháňa z hlavy.

Rozkladáme táborisko, povečeriame, niečo popijeme a rozchádzame sa spať. Tono s chalanmi do stanovej nadstavby, ja do stanu a Rado pod širák. Obavy z návštevy lesnej zvere sa nenaplnili a tak sa ráno oddýchnutí a plní energie prebúdzame do ďalšieho krásneho dňa.

Pri predchádzajúcich potulkách po lazoch na úbočiach sa nám neraz naskytol pohľad na vrchy na druhej strane údolia a na holé kopce za nimi, týčiace sa do výšky nad okolitou krajinou. Nechali sme sa inšpirovať a rozhodli sa, že tieto kopce skúsime navštíviť.

Po výdatných raňajkách a rannej hygiene v studenom, ale čistom lesnom potoku sa vydávame späť včerajšou cestou do doliny. Odvážne sa púšťame do prudko stúpajúcej cesty, ktorú nám odporúča Ozi na prekonanie prvého pohoria. Začína plytkým potokom a zdá sa byť pomerne schodná. Jej charakter sa však s pribúdajúcimi metrami prudko mení a začínala pripomínať nepoužívanú cestu z predošlého dňa. Túžba dokončiť prejazd nás núti naše stroje dostávať cez čoraz komplikovanejšie a nebezpečnejšie prekážky v ceste, na ktorú sa autá ledva zmestia, pričom na jednej strane sa takmer dotýkajú strmého svahu týčiaceho sa prudko do výšky a na strane druhej miestami kolesom prechádzajú len pár centimetrov od niekoľko metrového zrázu nad potokom. Dokonca nám už padlo za obeť aj pár mladých stromov, ktoré rástli na úzkej, zjavne nepoužívanej ceste. Naše úsilie sa však ukazuje ako márne v momente, keď narážame na miesto, v ktorom je veľká časť cesty zrútená do potoka. Našťastie prevláda zdravý rozum nad nezdravou snahou o prejazd, ktorá už hraničí s veľkým rizikom. Rozhodujeme sa autá na úzkej ceste otočiť a opatrne sa vrátiť do doliny a nájsť menej komplikovaný prejazd. Niektoré veci sa však ľahšie povedia ako realizujú a otáčanie na úzkej ceste, aj keď asi v jej najširšom mieste, sa ukazuje ako dosť zaujímavé, obzvlášť v prípade Tonovho Wranglera, zaťaženého expedičnou nadstavbou. Všetko dobre skončilo, autá aj s posádkami sa bez ujmy (ak nerátame psychickú) dostávajú späť do doliny.

Tu sa nám pri výjazde z lesa naskytuje zvláštny pohľad na dva koče ťahané koňmi, naložené pestrofarebne oblečenými Cigánmi, ako sa cvalom pretekajú po ceste. Berieme to ako znamenie, naberáme opačný kurz a vydávame sa hľadať lepšiu cestu. Podarilo sa. Bez väčšej námahy sa po slušnej poľnej ceste dostávame až na hole, z ktorých je prekrásny výhľad na celú krajinu. To je ten pravý liek na našu pošramotenú psychiku z doterajších, menej úspešných prejazdov.

Keďže sa ďalšie a vyššie kopce ukázali pred nami, rozhodli sme sa skúsiť po úbočiach vystúpať až k nim. Na tomto mieste prekonávame úsek, kde som rád, že môj Wrangler ostal doma v garáži. Cesta prechádza cez hustý porast, ktorý rozhodne nerobí dobre laku na oboch autách. Ako keby to nebolo dosť, narážame na strmú, niekoľko metrov hlbokú roklinu s malým potôčikom, ktorá nám bráni pokračovať v jazde po úbočí. Neostáva nám nič iné, len pokračovať v jazde popri potoku, po nepríliš pohodlnom povrchu a hľadať vhodné miesto na prejazd. Našli sme, ale zdržali sme sa natoľko, že sme od návratu k holiam upustili a rozhodli sa preskúmať nové miesta a presunúť sa k ďalšiemu jazeru.

Tu našu expedíciu postihuje ďalšia nepríjemnosť. Radovi sa ohlásilo staré zranenie kolena a dosť ho obmedzuje v pohybe aj v šoférovaní. Ukázalo sa veľmi užitočné mať na expedícii k dispozícii viac šoférov ako vozidiel. Expedíciu to neohrozilo, ale pre mňa to znamenalo od tejto chvíle podstatne viac času stráveného za volantom.

K jazeru prichádzame po prevažne asfaltovej ceste, na ktorej sme míňali súťaživých kočovných Cigánov z dnešného dopoludnia.

Po príchode na miesto sme však zisťujeme, že cesta končí pri jazere ťažbou dreva a okrem pár pekných miest na kempovanie táto oblasť nič zaujímavé neponúka. Tlačená mapa nás presviedča o tom, že na presun do inej oblasti budeme musieť použiť rovnakú cestu a zaberie nám to dosť času. Ale veď sme tu predsa na offroadoch. Rado sa radí s Ozim a nachádza cestu, ktorá by mohla tento problém vyriešiť. Za pokus to určite stojí, deň sa kráti a času nie je nazvyš.

Vydávame sa hľadať spomínanú cestu, ale hľadanie komplikuje masívna ťažba dreva v tejto oblasti, v dôsledku ktorej vzniklo veľa ciest, ktoré Ozi nepozná a naopak, sťažilo nám to hľadanie tej našej. Nakoniec odhadujeme správny smer a po ďalšej zanedbanej ceste sa vydávame na prejazd cez hrebeň. Cesta nás vedie na staré zarastené rúbanisko, kde nás opäť opúšťať nálada, keďže kvôli spadnutému stromu hrozí, že sa zase nedostaneme do plánovaného cieľa. Tento krát sme sa už nedali odradiť a k slovu sa dostáva motorová píla. V Tonových rukách robí zo spadnutého stromu triesky a otvára nám ďalšiu cestu. Ešte pár presunutých kmeňov a pred nami sa objavuje cesta, ktorú sme hľadali. Klesá strmo na druhú stranu kopca a vyzerá pomerne schodná. Brázdia ju vodou vymleté výmole, ale našim offroadom to nerobí žiadny problém a s úsmevom na tvárach metre nadmorskej výšky utešene ubúdajú. Keď sa objavujú prvé drevené ploty, je jasné že sme na správnej ceste. Prudko klesajúca cesta však začína náhle meniť svoj charakter. Jej sklon je zrazu ešte prudší, výmole v nej hlbšie, svah vľavo vyšší a úbočie vpravo strmšie. V doline pod nami sa objavujú drevené domčeky s ľuďmi, ktorí nás už zaregistrovali a nespúšťajú z nás oči. Podľa začudovaných pohľadov tmavšieho domorodého obyvateľstva sa dá tušiť, že z tejto strany nevideli prichádzať autá už pekných pár rokov. Čo sa dá robiť, hranicu z ktorej sa dalo vrátiť sme prekročili už dávno, jediná možná cesta vedie dole. Tak sa po centimetroch spúšťame dole svahom. Sedím za volantom Radovho Patrola a užívam si to, ako sa patrí. Adrenalín robí svoje. Rado ani nedýcha. Chápem. Pri pohľade z jeho okna nevidieť okraj svahu, len hlbinu pod nami. Ešte pár prudkých bočných náklonov a je tu prekvapenie. Cesta sa končí v potoku, ktorý preteká pomedzi domy. Pomaly spúšťam auto do vody a pokračujem potokom. Nie je hlboký a vedie k miestu, kde sa z neho za prvými domami opäť dvíha suchá cesta.
Máme to za sebou, miestny Cigáni uznanlivo kývajú hlavou a kývajú nám. Xenony Tonovho Wranglera sa objavujú v spätných zrkadlách, je celý a nepoškodený. Sme plní dojmov, tento zážitok stál za to. Prechádzame pomedzi domy v diaľke sa objavuje hlavná cesta. Dávame si krátku pauzu a vydávame sa na cestu k priehrade.

Úbočia prudko klesajú do vody, miesta na kemp sa hľadajú ťažko. Čas už opäť pokročil a aj tie, ktoré sú, sú už obsadené. Po čase sa pred nami objavuje priehradný múr. Prechádzame ho a na naše prekvapenie tu nachádzame vybudované rekreačné stredisko. Nemáme už síl na cestu ďalej, využívame prvú ponuku a ideme sa ubytovať. Náš hotel Vila Rade je najvyššie zo všetkých a od recepcie k nemu vedu schody. Sme unavení a batožina sa nám nosiť rozhodne nechce. Takže posledná offroad vložka je popri schodoch k hotelu a parkujeme rovno pred oknami. Čaká nás už len dobrá večera a pohodlný nocľah. Zaspávame s myšlienkou, že dnešný deň v Rumunsku stál za to.

Ráno sa zobúdzame do zamračeného počasia. Už pri raňajkách v reštaurácii nad priehradou nám robí spoločnosť jemný dážď. Na nálade nám to neuberá, čaká nás totiž len presun po ceste do pohoria Muntii Retezat a ešte stále v nás rezonujú príjemné zážitky z predchádzajúceho dňa.

Bez náhlenia vyrážame a pod Radovým vedením sa presúvame na nové miesta. Čaká nás Národný park Retezat. Netušíme, aké sú v Rumunsku predpisy ohľadom vstupu do parkov a kempovania v nich, tak nevieme, čo nás tam čaká. Radove koleno je v lepšom stave, ale pre istotu nechal volant mne, aby mala noha kľud.

Počasie sa cestou lepší, už občas aj zasvieti slnko. Podvečer prichádzame do Retezatu a pomaly sa obzeráme po vhodnom ubytovaní. Cestou vidíme pri väčšom kempovisku stáť českú karosu a kúsok od nej pri stane päť ľudí. Zastavujeme pri nich a chvíľu sa zdá, že už sa ďalej ani nedostaneme. Jeden muž a štyri dievčatá nás presviedčajú, že ďalej už nemá zmysel pokračovať. Aj ich argumenty sú skutočne presvedčivé. V potoku sa vraj chladí „bečka“ a dve z dievčat nám tvrdia, že „jsou opuštěné a osamělé“. Naša túžba po nových dobrodružstvách iného druhu však je silnejšia, odolávame ponúknutým lákadlám a vydávame sa cez hrádzu priehrady smerom k hranici parku. Onedlho sa nám aj vyjasňujú pravidlá ohľadom vstupu do parku. Stačí 22 lei a môžeme vojsť autom a kempovať kdekoľvek. Neskutočné...

Vydávame sa po ceste v parku hľadať voľné miesto na kempovanie. Máme šťastie. Po chvíli hľadania nachádzame nenápadné miesto neďaleko potoka, ktoré v ničom nezaostáva za predchádzajúcimi dvoma. Rozkladáme táborisko podľa osvedčeného vzoru z predchádzajúceho táboriska. Vozová hradba z dvoch strán podľa vzoru husitov, zložená nepremokavá celta napnutá medzi autami a pod celtou miesto pre stan a Radov spacák. Na nočnom nebi svietia hviezdičky, a tak sa tešíme na ďalší pekný deň, ktorý strávime v parku Retezat.

Pri treťom táborení sme už ostrieľaní skauti. Nadstavba na Wrangleri stojí za pár minút a s časom stavby môjho stanu sa môžem smelo prihlásiť aj do súťaže. Vymakanú mám už aj techniku nocovania. Navliekam na seba mnoho vrstiev oblečenia, hodím do seba pár pohárikov rumu, poctivo zazipsujem vchod stanu a ukladám sa do spacáku z bezpečnostných dôvodov nohami k vchodu. Preverím, či je lovecký nôž, sprej na medvede a baterka pre každý prípad na dosah ruky a všetko pekne zrovnám smerom ku vchodu. Všetko je v poriadku a spokojne zaspávam.
V tom mi to dojde: snažím sa krásne, ale moc pochybujem, že keď príde medveď, tak ho bude zaujímať, kde má stan vchod, ktorý si odzipsuje, čím získam trochu času, aby som ho mohol navoňavkovať zaručene účinným sprejom na medvede. Čo sa dá robiť, utešujem sa tým, že Rado spí vonku a bude viac po ruke než ja, a zaspávam. Spánok nemá dlhé trvanie.

Budím sa na bubnovanie dažďa na celtu nad stanom. Celta vzápätí tvorí lievik, z ktorého sa leje voda na zadnú stenu stanu a prednú stenu bičuje priamo dážď. Prejavuje sa kvalita lacného Tesco stanu a vo svetle baterky sa v rohoch začína lesknúť voda. Usádzam sa v strede a všetky veci zhromažďujem pri sebe a baterkou sledujem prenikajúcu vodu vnútri stanu. Som zvedavý ako to dopadne, vidím to tak, že dnes sa moc nevyspíme. Z vonku počujem, že sa Rado sťahuje do Patrola. No super. Nielen že budem mokrý, ale aj medveďovi som prvý na rane. Našťastie dážď po pol hodine utícha a ja sa odvažujem von.

Škody zatiaľ nie sú veľké, v stane sú len malé mláčky v rohoch. Využívam chvíľu bez dažďa a púšťam sa do práce. Prebudovávam celtu medzi autami tak, aby kryla stan a s ním aj celý priestor medzi stanmi. Aj táto činnosť patrí medzi veci, čo sa ľahšie píšu ako robia. Táto malá operácia mi zabrala hodinu, ale výsledok stojí za to. Spokojný sa vraciam do stanu a vtom sa ukazuje, že moja snaha nebola zbytočná. Začína búrka so silným lejakom, ale ja v suchu a teple spím až do rána.

Prvý krát pešo.

Keď sa ráno zobudil zvyšok expedície, stále pršalo. Vtedy ocenili moju nočnú brigádu, pretože pod celtou sme pohodlne zvládli raňajky a v suchu čakali na lepšie počasie. Za môj počin mi udelili skautského bobríka mladého budovateľa.

Pršalo takmer pol dňa, ale opäť nás to veľmi netrápilo. Chceli sme len zbežne prejsť Retezat a presunúť sa do ďalšej oblasti, k tzv. „Transalpine“ v pohorí Muntii Parang. Naviac sa Radovi zhoršil zdravotný stav a dostal silnú hnačku a vracanie. Bolo jasné, že vážna turistika nehrozí, skôr sme sa dohodli, že keď sa to do nasledujúceho dňa nezlepší, končíme expedíciu a vraciame sa domov.

Čakanie sa oplatilo, ešte pred obedom prestalo pršať a oblačnosť sa zdvihla. Balíme tábor a vydávame sa cestou cez park. Otvárajú sa nám nádherné scenérie strmých vrchov. Z úbočí, husto porastených ihličnanmi, sa zdvíha para z nočného dažďa, čo tomuto krásnemu miestu dodáva zvláštnu atmosféru. Autom vystúpame až na koniec cesty. Tam Rada nechávame strážiť autá a pokračujeme pešo pár sto metrov podľa turistických značiek. Prešli sme krásne miesto na táborenie vedľa potoka s drevenou lávkou a strhnutou drevenou hrádzou. Vystúpili pomedzi skaly na horskú čistinu so záchranárskou chatou a výhľadom na holé hrebene. Na naše prekvapenie tu je pomerne živo a čulý turistický ruch. Naviac, prišli sme sem jazdiť a nie chodiť peši, takže malá prechádzka nám stačila. Nabrali sme opačný kurz k autám a Radovi, ktorý menil farbu pokožky k zelenkastej, čo nesvedčilo nič dobré o jeho zdravotnom stave.
Schádzame cestou k priehrade, trúbime na kempujúcich Čechov zo včera a bez zastávky u nich pokračujeme k ďalšiemu cieľu, pohoriu Muntii Parang a slávnej „Transalpine“. Prechádzame pomerne vyspelým a civilizovaným územím po klasickej asfaltke. Mestá ako u nás, ľudia ako u nás.

Večer sa ohlasujú žalúdky o pravidelný prídel. Náhodným výberom kotvíme na večeru v peknom penzióne s bazénom na dvore, na konci mesta Petrosani. Na naše prekvapenie nám k objednanému jedlu priniesli tuicu a slušné predjedlo a všetko jedlo bolo mimoriadne chutné. Naviac, moje PDA zaregistrovalo free wifi sieť, a tak som mohol v rýchlosti popri jedle potlačiť začínajúce abstinenčné príznaky z dlhodobého nedostatku Internetu. Prípadným expedíciám v tejto oblasti môžeme len odporučiť.
Za naše dnešné útočisko, vzhľadom na Radov zdravotný stav, volíme pekný nový horský penzión, neďaleko začiatku Transalpiny a definitívne zavrhujeme kempovanie. Dorazili sme za tmy a s veľkým šťastím dostali poslednú voľnú izbu pre štyroch, z ktorej sme po miernych úpravách urobili izbu pre piatich. Mala len jednu chybičku, na záchode chýbala doska. Po drobných komunikačných problémoch s recepčnou nám priniesla dosku novú, ešte zabalenú, ale jej montáž nechala na nás v rámci spestrenia pobytu. Po mojom úspechu zo včerajšieho budovania tábora, táto dôležitá úloha pripadla samozrejme na mňa. Myslím, že som sa jej zhostil maximálne zodpovedne, čim som si vyslúžil ďalšieho bobríka mladého opravára toaliet.

Zajtra nás podľa Rada čaká údajne jedna z najzaujímavejších ciest Rumunska. Pripíjame si Radovi na zdravie a dúfame, že sa jeho stav do rána zlepší na toľko, že budeme môcť pokračovať v expedícii. Unavení z dlhého cestovania zaspávame jeden za druhým, ako padáme do postelí.

Ráno sa Rado prebudil veselý a viditeľne zdravší. Tak sme po výdatných raňajkách vyrazili k Transalpine. Recepčná nám síce tvrdila, že keď sa chceme dostať do mesta na jej konci, musíme opačne, späť do Petrosani a ďalej po asfaltke, ale pripisoval som to len skutočnosti, že ešte nevidela, čo nám stojí vonku na parkovisku (vedela: pýtala sa ma, či sme „on the way“, lebo videla autá-pozn.R).

Nedali sme sa zmiasť a pokračujeme v ceste do hôr. Onedlho prichádzame kúsok pred Obarsa Lotrului na začiatok horskej cesty, kde nás prekvapuje spadnutý most cez potok, s pomerne strmými brehmi. Vydali sme sa pár metrov proti prúdu, či nájdeme vhodné miesto na prebrodenie. Pred nami pri potoku kempuje pár Rumunov a tak zastavujeme. Rado sa vydal na peší prieskum.

Z ničoho nič sa pri nás objavuje malý chlapec. Je absolútne spontánny, veselý a strašne ukecaný. Lenže po rumunsky, tak mu nerozumieme ani slovo. Otvoril si dvere do Wranglera, vošiel dnu a štípal Filipa a Matúša do líca. Potom si sadol do Patrola, nasadil si moje slnečné okuliare a tváril sa, že šoféruje. Bol neskutočne zlatý a Tono mu venoval čokoládu, na čo bol Marius patrične hrdý. Pýtam sa ho na cestu cez potok, na čo ukazuje po prúde od spadnutého mosta. V tom som tam zbadal aj Rada, ako na nás máva, že máme ísť. Marius sa nechal zviezť po potok, kde sa s ním lúčime. Hrdo odchádza stískajúc v rukách čokoládu.

Skutočne tam je v potoku pekný brod, ktorý vedie na druhú stranu a nahrádza spadnutý most. Cesta je nespevnená, kamenistá a prudko stúpa do hôr, týčiacich sa nad nami. Po chvíli sa v stráni objavuje salaš s množstvom zvierat, ku ktorému sa aj o chvíľu dostaneme. V prístrešku pri ceste čerpáme vodu do bandasiek a od baču kupujeme hrudu výborného čerstvého syra. Našu radosť z nadchádzajúceho offroad zážitku mierne schladí Audi 6, prichádzajúca z opačného smeru.

Nenechali sme sa odradiť, nasadáme do áut a vydávame sa na cestu ku končiarom. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa výrazne mení charakter okolitej krajiny. Otvárajú sa výhľady na skalnaté štíty končiace v mrakoch nad nami a tiež úžasné pohľady do doliny pod nami. Na naše prekvapenie, skutočne na tejto ceste je poznateľná premávka, aj keď veľmi riedka. V jednom mieste sa dokonca obchádzame so skupinkou piatich rumunských, pekne vybavených offroadov.

Počasie je premenlivé. Chvíľami svieti slnko, a chvíľami sa cez hrebene prevalia mraky a zahalia nás do hmly. Autá neúnavne stúpajú po kamennej ceste a zdá sa, že výstup ani neskončí. Občas zastavujeme a kocháme sa scenériami, ktoré sa vynárajú, keď vietor rozfúka oblaky. Prechádzame po horskom hrebeni, na ktorom je vybudovaný mostík a na oboch stranách sú strmé zrázy. Cesta sa točí do ďalšieho údolia, ale pred nami sa čnie oblý vrchol. Nedá nám to a odbočujeme z cesty k vrcholu, riedko obrastenému kosodrevinou. Malá prestávka nezaškodí a naviac, medzi kosodrevinou rastú chutné, osviežujúce čučoriedky. Využívame slnečnú chvíľu na pár fotografií doliny pod nami. Na svahu oproti nám je zrejmá ďalšia cesta, ktorá však nevedie naším smerom.

Vraciame sa na cestu a pokračujeme, pričom fotíme za jazdy scenérie, ktoré sa pred nami vynárajú. Oproti sa objavujú dve osobné autá, ktorým uvoľňujeme cestu a spoločne uvažujeme, ako na nich vlastne prechádzajú tie úseky, ktoré jemne dávajú zabrať aj našim offroadom, ktoré sú na to, na rozdiel od osobákov, stavané.

Tento prejazd je skutočným zážitkom. Tesne pred najvyšším miestom cesty stretáme troch vetrom ošlahaných, mierne zanedbaných pastierov, ktorí pýtajú cigarety. Rado sa nechá obmäkčiť a ponúka ich. Pastieri vycítia šancu a pýtajú aj alkohol. So smiechom odchádzame, cigarety musia stačiť.

Postupne cesta začína klesať a na opačnej strane údolia sa objavuje dedina a nad ňou veľký vysielač. Rado oznamuje koniec Transalpiny, ale my však stále nemáme dosť. Vľavo od cesty sa týči vrch, na ktorého vrchole sa dajú rozoznať postavy. K vrcholu vedie očividne cesta, aj keď na diaľku nie je možné určiť jej stav ani rozmery.

Žiadna diskusia nie je potrebná, odbočujeme z cesty a naberáme kurz k vrchu, ktorý nás o chvíľu bez našej väčšej námahy pripustí, a stojíme autami až na jeho samom vrchu. Ľudia tu už nie sú, ale dole od cesty na nás musí byť úžasný pohľad. Tiež výhľad je impozantný. Po tejto skúsenosti sa nám vôbec nechce späť na cestu a pokračujeme navštíviť ďalší neďaleký vrchol. Na ten si trúfa Rado s Patrolom, Wrangler ostáva na ceste. Spoločnosť nám robí párik orlov, ktoré majestátne lietajú v našej blízkosti. Sme vo výške 2150 metrov a nedostatok kyslíka v dieselovom motore sa prejavuje čiernym dymom za nami. Hrdinsky dosahujeme ďalší vrchol a symbolicky kladieme najvyšší kameň na kopu, ktorá tu čnie k nebu. Schádzame na cestu, kde sa pripájame k Wrangleru a pokračujeme v ceste do neznáma. Objavuje sa ďalší orol a sprevádzajú nás už traja. Krúžia okolo nás, občas predvedú vo výške vzdušnú tanečnú kreáciu a vzápätí prudko klesajú k zemi. Krásne divadlo. Za ďalším horizontom na svahu oproti ich sedí už osem. Príznačnejších sprievodcov sme si asi ani nemohli želať, veď majú miesto aj v logu našej expedície.

Pri pohľade na okolité holé trávnaté kopce bez zalesnenia s výraznými cestičkami na nich sa až natíska myšlienka stráviť tu viac dní, ale čas expedície sa nám kráti a nie je zlé si niečo nové nechať v zálohe aj na budúci rok. Keďže sme sa dosť vzdialili od pôvodnej cesty, snažíme sa nájsť s pomocou Oziho vhodný smer. Cesty sa tu križujú, rozdvojujú, spájajú a je problém sa v nich zorientovať. Veríme Ozimu a Radovej intuícii a schádzame kľukatou cestou medzi strmými kopcami do údolia. Cestou stretávame lesných pracovníkov, čo vysvetľuje prítomnosť a stav ciest, na ktorých sa nachádzame. Vchádzame do dediny.

Hneď poznať zmenu v správaní ľudí. Sú menej usmievaví a bezprostrední, mávajú nám už len deti. Vysvetlenie je prosté. Badateľný vplyv civilizácie, hustejšia zástavba a prítomnosť penziónov či obchodov svedčí o tom, že táto oblasť je bohatšia a rozvinutejšia ako doteraz prejdené.

Schádzame na asfaltovú cestu a dávame si prestávku, aby sme sa dohodli na ďalšom programe. Keďže sme prechod cez Muntii Parang zvládli bez problémov a v slušnom čase a tiež Radov zdravotný stav sa ukazuje ako stabilný, ponúka sa nám niekoľko možností. Naša externá pomoc na telefóne a pri Internete (Thunderka) nám v rýchlosti vyhľadáva pár cieľov a jednoznačne vyhrávajú návšteva Draculovho hradu Poenari a prejazd pohorím Faragaš.

Presúvame sa k vytýčeným cieľom a do ich blízkosti sa dostávame večer. Po ceste je mnoho penziónov, ale po neúspešnej návšteve niekoľkých z nich začíname tušiť, že s ubytovaním bude problém. Je tu množstvo domácich turistov a dopyt zjavne prevyšuje ponuku služieb. Nakoniec nachádzame poslednú voľnú izbu pre päť ľudí v príjemnom penzióne blízko pevnosti Poenari. Absolvujeme výdatnú večeru v pár kilometrov vzdialenej reštaurácii a zaspávame spokojní s dnešným dňom a zvedaví na dobrodružstvá posledného aktívneho dňa našej expedície.

Opäť sa zobúdzame do slnečného dňa a po ľahkých raňajkách vyrážame na návštevu zrúcaniny hradu, ktorý údajne obýval Vlad Tepes, väčšine ľudí skôr známy ako Dracula. Známejší je jeho hrad Bran, ktorý sa nachádza na druhej strane pohoria, ale tento sme zaradili medzi atrakcie, ktoré si necháme na ďalšiu expedíciu, keďže sa nachádza mierne odlišným smerom, než vedie naša cesta domov.

Cestou míňame „Draculov camp“ a „Draculovu reštauráciu“, čo nás nenecháva na pochybách, v akej oblasti sa nachádzame. O chvíľu sa vysoko nad cestou vynárajú obrysy tajomného hradu.

Prichádzame k parkovisku, ktoré je plné áut. Rado nechce riskovať opätovné problémy s kolenom a tak dobrovoľne ostáva strážiť autá a zvyšok expedície sa vydáva zdolať 1500 schodov, vedúcich lesom k hradu. Vzhľadom na nedostatok kondičky a takmer týždeň strávený posediačky sa stúpanie po schodoch zdá byť nekonečné. S každým ďalším schodom oťažievajú nohy a Filipko si preventívne vybavuje u Tona, že keby sa náhodou v slabej chvíli chcel vrátiť, aby mu to rozhodne nedovolil. V kyslíkovým dlhom vyčerpaných mozgoch víria myšlienky, ako na tie úzke schody vopchať Patrola a Wranglera, ale s vypätím síl zbierame zvyšky zdravého rozumu a hodnotíme to ako nerealizovateľné. Nakoniec už schody prechádzame úplne mechanicky a nemyslíme vôbec na nič. Ako vykúpenie sa pred nami objavuje domček výbercu vstupného, čo dáva tušiť, že cieľ je na dosah. Únava opadá a vchádzame na hrad. Je to ruina, ale poskytuje krásny výhľad do údolia v smere z ktorého sme prišli, aj v smere ktorý nás ešte len čaká. Známy príbeh grófa Draculu dáva tomuto miestu zvláštnu atmosféru. Pár fotiek, pár sekúnd záznamu a vydávame sa na zostup k autám.

Cesta dole schodmi ubieha výrazne rýchlejšie a veselšie. Oproti pomaly stúpajú turisti a až teraz, pri pohľade na nich si uvedomujeme, ako sme museli vyzerať pri výstupe my.

Schádzame na parkovisko a vyrážame na posledný horský prejazd našej expedície, Muntii Faragas. Toto pohorie svojimi skalnatými štítmi asi najviac pripomína naše Vysoké Tatry. S tým rozdielom, že po skalných úbočiach okolo vodopádov a skalných rozsadlín sa kľukatí pomerne kvalitná asfaltka a na každom trochu rovnejšom mieste kempujú rumunskí turisti. S každou serpentínou sa otvárajú nové výhľady z inej perspektívy. Je to niečo úžasné, čo u nás nemá obdobu.
Vystúpame až pod vrchol, kde sa nachádza tunel, ktorý prechádza krížom cez štít. Na vstupe do tunela sú mohutné otvorené dvere a natíska sa otázka, na čo vlastne slúžia. Vnútro tunela je tiež iné, než na aké sme zvyknutí. Zo slnkom zaliatej krajiny vchádzame do neosvetlenej diery, na hrubo niekoľko sto metrov vydlabanej v skale. Osvetlená len svetlami auta pôsobí pochmúrnym dojmom. Na konci nás čaká malý šok, pretože z tunela prekvapivo vychádzame do chladného pochmúrneho zamračeného počasia vôbec nekorešpondujúceho s počasím na druhej strane.
Vchádzame medzi davy ľudí a áut, tlačiacich sa medzi stánkami so suvenírmi a syrmi. (Wrangler vzbudzuje mimoriadnu pozornosť, hoci sme na to zvyknutí z celej cesty. Tu to ale pociťujeme voľajako intenzívnejšie-pozn.R.). Pretláčame sa pomedzi nich a začíname klesať do údolia, ktoré vzhľadom na zmenené počasie nie je až také impozantné ako opačná strana.

Pomedzi skalnaté úbočia v diaľke a hĺbke vidieť rozsiahlu časť rovnej krajiny ku ktorej pomaly klesáme. Tento pohľad napovedá, v akej výške sa nachádzame. Na strmých skalnatých svahoch vidieť, ako sa presúvajú stáda oviec. Z diaľky vyzerajú zvláštne, najvýstižnejšie to asi pomenoval Rado: „ako mŕtvolné červy“.

Pod nami sa v strmom údolí ako had kľukatí šedá asfaltka. Vychutnávame si pomalý zostup s výhľadmi a za nami sa zbierajú kolóny áut, ktoré v pravidelných intervaloch púšťame pred seba. V spodnej časti masívu zastavujeme pri stánkoch so suvenírmi a vyberáme drobnosti pre našich blízkych.

Vchádzame do otvorenej rovinatej krajiny, naberáme kurz domov a s pohľadom na hory za nami si začíname uvedomovať, že naša expedícia skutočne končí. Na druhej strane sa už tešíme domov, ale čaká nás cez 1000 km cesty. Padá rozhodnutie, že to skúsime absolvovať bez prespania. Sme traja šoféri a máme dve autá. Ak bude vždy jeden spať, dokážeme sa vhodne prestriedať. Je podvečer a vydávame sa na cestu oproti slnku, ktoré gýčovo klesá k horizontu, ako na konci starého westernu.

Nočná cesta domov je nekonečná. Striedame sa v pravidelne nepravidelných intervaloch a vždy vo dvojiciach svorne nadávame na dementných rumunských kamionistov, ktorí predvádzajú také kúsky na cestách, že sa až miestami rozum zastavuje. Ale na druhej strane, aspoň nás to udržiava v strehu.

Niečo po polnoci prichádzame na rumunsko – maďarskú hranicu. V nonstop predajni s maďarskými diaľničnými známkami nachádzame človeka, ktorý sa s nami rozpráva čistou slovenčinou. Je to riaditeľ miestnej slovenskej školy, ktorý si privyrába nočným predajom známok. Pol hodinu sa rozprávame o problémoch slovenskej komunity v Rumunsku a o tom ako im Slovensko nevie (nechce) pomôcť. Zaujímavý rozhovor, ale treba sa pohnúť ďalej, čaká nás ešte dlhá cesta. Monotónne prechádzame maďarskou diaľnicou a ráno okolo pol siedmej prekračujeme slovenské hranice.

Zastavujeme na McDonalds, absolvujeme raňajky a blížime sa domov. Cestou sa obzeráme po našich horách na oboch stranách diaľnice. Vďaka aj za tie. Sú krásne a blízko. Do tých rumunských sa opäť vyberieme o rok, predpokladám že v silnejšej zostave.

(P.S. Pejo nás opäť predbehol. Všade prišiel prvý, narobil stopy a zmizol. Asi pôjde na koberček.-pozn.R.)

pekne napisane to je ... hotova epicka tvorba ... na moment som tam bol s vami

...a to by bolo asi tak vsetko...



kedze sme si vylet viac uzivali nez dokumentovali, dovolili sme si ho spracovat touto formou.

ked trochu vytriedime fotky, pripadne spracujeme nejaky kratky videomaterial, tak ho na tomto mieste urcite dodatocne zverejnime.

edit.
par foto: http://www.fyi.sk/galeria/main.php?g2_itemId=1446

Chlapci moji !
Blahozelam, zavidim a tlieskam... Vdaka Thunderovmu informovaniu priamo z trate som to prezival s vami a verte ze i to cestovanie prstom po googlemap bolo vzrusujuce. Gratulujem aj k technickej nezavadnosti akcie.

Do roka a do dna !

Chalani paráda jedným slovom