Janka si chce vyskúšať jednu z obľúbených aktivít návštevníkov Islandu – birdwatching (pozorovanie vtákov) na útese Dyrholay. Niekoľkokrát sme sa jej núkali na hoteli ale stále mala proste inú predstavu o ftákoch. Na veľké sklamanie, celá oblasť je uzatvorená z dôvodu hniezdenia vtákov. Znamená to, že neuvidíme jeden zo symbolov Islandu – čierneho vtáčika s červeno bielo čiernym zobáčikom. Ja chcem vidieť vtáčikáááááá.



Keďže sa nám neplánovane šetrí čas, zvažujeme ďalšie alternatívy cesty späť. Janka má v poznámkach zapísanú repliku starovekej usadlosti Stong, čo by však znamenalo miernu obchádzku. Nie je kam sa ponáhľať, naviac, po ceste je možnosť uvidieť sopku Hekla, ktorá sa nám stále schováva v nízkej oblačnosti. Cestu pobrežím nám spestruje ešte vysoký vodopád Skogafoss, ktorý svojou silou, a asi aj trochu vďaka umiestneniu, odoláva náporom vetra a jeho voda dopadá na jeho dno, na rozdiel od menších vodopádov cestou. Geometricky zrejme najkrajší vodopád, aký sme videli. Úhľadný obdĺžnik pokojne padajúcej vody.



Roba prepadá hlad a tak zastavujeme v najbližšom meste na fish & chips a polievku zo sáčku. Z priamej cesty odbočujeme na asi 70 kilometrovú zachádzku do vnútrozemia. Okolo nás je opäť rozľahlá nehostinná krajina pod sopkou Hekla, kde nie je široko-ďaleko ani živej duše, len zvetralé štrkové nánosy lávového poľa. Nachádzame odbočku na Stong (staroveká usadlosť), ale je zatvorená. Existuje ešte jedna cesta, dokonca v našom smere, presúvame sa k nej. Tu je síce na zemi tiež zhodená nejaká značka, ale tvárime sa, že ju nevidíme a odbočujeme smerom na Stong. Štrková cesta sa kľukatí pustatinou. V žalúdku sa mi začína ozývať zvláštny pocit. Niečo mi evidentne nesadlo a snaží sa mi to zrýchliť metabolizmus. Inak žiadny problém, zastavíme na prvej benzínke a problém kultúrne vyriešime, ale čo v ľudoprázdnej pustine? Z bezpečnostných dôvodov a na Robove odporučenie schmatnem toaleťák a vybieham z auta. Objavuje sa ďalší problém vo forme neutíchajúceho silného víchra. A to ešte nestačí. Terén síce javí známky nerovností, ale tie najvyššie z nich mi nesiahajú ani po pás. Už som však v stave, že je mi to jedno. Skáčem za najbližšiu dunu, nohavice odopínam ešte vo vzduchu. Nebudem vás zaťažovať ďalšími detailmi tejto epizódky. Zhrniem to tak, že sa to vhodnou aerodynamickou polohou, jemnou prácou prstov na nohách pri neustálom smerovaní proti vetru a s trochou sebazaprenia dá zvládnuť tak, že sa môžem vrátiť späť do vozidla bez hanby. Tu sa dozvedám, že na druhej strane cesty sa Janka potýkala s podobným problémom. Ja som už za ten týždeň nabrala „skúseností v teréne“ dosť. Robo sa škodoradostne smeje. Bezpochyby to musel byť zábavný pohľad – Romanova hlava naľavo, moje vejúce vlasy napravo. A keby ste videli tú vetrom odnášanú hnedú sprchu  Našťastie je to za nami a obaja veríme, že podobný výkon už nebudeme musieť opakovať aspoň najbližší rok.



Po chvíli nachádzame Stong. Snažím sa dostať autom čo najbližšie, ale za zákrutou cesta prechádza cez riečku. Nepripadá mi ani veľká, ani príliš hlboká, ale Janka s Robom radikálne nesúhlasia s tým, aby som sa snažil brodiť na druhú stranu. Nestačí ti ten facelifting, čo sme Zuzke spravili? Ešte jej potrebuješ uštedriť kurz šnorchlovania? Tá voda bola úzka, rýchla, hlboká a NEZJAZDNÁ. Nie je to však ani nutné, pretože na druhý breh sa dá dostať pohodlne peši mostíkom a naša cesta späť povedie rovnakou cestou, akou sme sem prišli. Zastavujeme na malom parkovisku a peši prechádzame k drevenej budove s plechovou strechou. Nikde ani živej duše, drevené dvere nemajú zámok a tak bez klopania otváram. Vchádzame dnu. Ide o pomerne veľkú repliku usadlosti, v ktorej údajne býval aj nejaký slávny viking. Zničil ju však výbuch sopky HEKLA v r. 1178, údajne najsilnejší výbuch v dejinách Islandu a neskôr ju zrekonštruovali pre turistov. Napriek tomu, že vonku zúril víchor, vnútri bolo ticho a na pocit teplejšie. Čas však už pokročil a bol najvyšší čas pokračovať v ceste. Ale ako sa dostaneme do auta, keď ten vietor je taký silný, že sa môžem nakloniť dopredu a aj tak nespadnem, lebo ma ten vietor postaví?



Vrátili sme sa späť na hlavnú cestu a z nej sme odbočili už na cestu, ktorou sme išli v druhý deň nášho výletu (prvý deň túlania sa po ostrove). Janka nachádza ešte jednu atrakciu blízko cesty, ktorou je sopečný kráter Kerid s tyrkysovým jazierkom. Pár fotiek, a zdá sa, že naša cesta skutočne končí.

Zvažujeme, či si urobíme vo zvyšnom čase prehliadku Reykjavíku, ale nakoniec sa rozhodujeme zakončiť cestu tak, ako sme ju začali a to kúpeľom v Modrej lagúne. Keďže sme už na štvorprúdovej hlavnej ceste na Reykjavík, pokračujeme v nej a po čase prechádzame aj okrajovou časťou Reykjavíku, smerom na letisko Keflavík. Zvláštny pohľad na obchoďák IKEA uprostred lávového poľa.
Cestou voláme do autopožičovne, ohlasujeme im škodu na aute s ubezpečením, že je plne pojazdné. Nemajú s tým najmenší problém, nechcú sa stretnúť, ani ho vidieť, máme auto odovzdať tak, ako bolo dohodnuté, večer na letisku. O riešení škody nás vraj budú informovať mailom. Púšťame tento problém teda definitívne z hlavy. Ty možno...
Odbočujeme do Modrej lagúny. Tentokrát ideme bez zaváhania a tiež v kúpeľoch sme už ako doma. Ochotného člena personálu zotriem, že netreba nám vysvetľovať, ako sa používa ten čipový náramok, my sme tu už boli v pondelok. Zahanbene sa stiahne. Ešte viac sa hanbím ja, keď mi ten sprostý náramok v šatni nechce fungovať a zvažujem, čo si hodím cez hlavu, aby ma nespoznal, keď pôjdem požiadať o pomoc. Dám ešte jeden pokus. Hurá, fungujeeee. Hodinku relaxujeme a v horúcej vode bilancujeme uplynulý týždeň. Jankine obavy z hromadného kúpania neboli namieste, skoro nik tam nebol. Mám pocit, že si konečne užíva kúpeľ ako ja. Za tie prachy aby si neužívala, nie? Pozitívne pocity absolútne vytesnili tie negatívne a z nepríjemnej skúsenosti sa časom stala len skúsenosť. Je nám ľúto, že sa to končí a v hlavách sa nám rodí plán, ako sa sem budúci rok, avšak neskôr v lete, vrátiť vlastným autom, alebo s požičaným arctic truckom a podobným spôsobom preskúmať vnútrozemie.



Z kúpeľov sa už nikam neponáhľame. Ideme pomaly po vedľajšej ceste po brehu oceánu. Presúvame sa cez dedinky, obzeráme a fotíme miestne zaujímavosti. Máme dosť času, sme už blízko od nášho hotela. Máme ho rezervovaný od našej prvej noci. Majitelia sú super, sľúbili nám, že pôjdu s nami odovzdať auto na letisko a tiež, že nás ráno odvezú k lietadlu. Úžasné služby, neskutočne milí ľudia. Prichádzame do hotela, kde nás recepčná víta s neuveriteľnou informáciou, že pred pol hodinou bolo pomerne silné zemetrasenie so silou 4,7 stupňa Richterovej stupnice. Správy hlásia poškodené cesty, budovy, zranených ľudí. Epicentrum malo byť len pár metrov od kúpeľov, ktoré sme nedávno opustili (300m od Modrej lagúny, kde údajne robilo vlny, a cca 12km pod povrchom zeme). Veľmi zaujímavé, pretože sme vôbec nič necítili. Bude to asi tým, že sme sedeli v aute, ktoré to odpružilo tak, že sme tomu nevenovali pozornosť.



Blíži sa 23 hodín, ideme vrátiť auto na letisko, je to od hotela len pár kilometrov. Auto odstavujeme na krátkodobom parkingu. Parkovací lístok a kľúče nechávame v skrinke v prístrojke. Lúčime sa so „zuzkou“, nasadáme do hotelového autobusu a cítime sa, ako keby sme tam nechávali jedného nášho člena. Presúvame sa na hotel k teplému čaju. No, neviem ako ty, ale ja tam mám rozpité pivo. Je celkom dobré. Varia ho z dovezených českých surovín, chodí im ho variť český Sládek a zalievajú ho islandskou vodou. Ja a Robo máme čierne, Roman svetlé. Tak neviem, kam sa ponáhľal, či za tým čajom alebo pivom 
Sme plní dojmov, je o čom rozprávať, ale ráno skoro vstávame a tak sa nútime do spánku.

Vstávame krátko po 4:00 a vôbec sa nám nechce. Ale musíme. Majiteľ hotela nás už čaká s raňajkami. Po nich nás majiteľ vezie mikrobusom na letisko a cestou ho trochu spovedáme. Arcitc trucks nie sú sériová výroba. Upravujú ich miestni úpravcovia a robia ich dokonca aj na export na Aljašku, je na to evidentne hrdý. V Európe by údajne autá s takými úpravami ani nesmeli jazdiť. Sľubuje nám, že nám budúci rok skúsi pohľadať a dohodnúť požičanie terénnych strojov, čo by mohlo byť zaujímavým variantom na výber k pôvodnej myšlienke transportu vlastných áut na Island. A vraj sa dajú prenajať aj so šoférom. No prrrr, to už by nebola žiadna zábava...
To už sme ale na letisku. Zabudla som si v hoteli šiltovku, Moju obľúbenú. Tak to už sa musíme definitívne budúci rok vrátiť! Rýchle odbavenie, nákup miniflaštičiek životabudičov... konečne ochutnávam likér z Amaruly, boarding a už letíme do Londýna na Gatwick. Tento let ubieha nejako rýchlejšie. Asi to bude tým, že ho väčšinu prespíme. Odbavenie na Gatwicku ako dobytok, stojíme frontu ako kedysi Non-EU turisti. Ešte aj Angličania vravia že toto ešte nidky nezažili. Skrátka, anglické letiská sú otrasné, vládne tam paranoia a evidentne sú preťažené. Tiež presun autobusom do Londýna z časti prespíme. Šofér autobusu si asi myslí, že sme medvede a chce nám vytvoriť prostredie na hibernáciu, lebo klímu má pustenú tak, že musíme vytiahnuť zimnú bundu a zabaliť sa do nej. Alebo možno predtým prevádzkoval kryokomoru. Neviem ako vy, ale po tomto autobuse mi tiekol sopeľ. Zisťujeme, že nemáme zďaleka toľko času ako pri ceste na Island, chýbajú nám zrazu 2 hodiny časového posunu. Bez zdržiavania (a pizze) hľadáme spoj na Stansted. Tam v rýchlosti nahádžeme niečo do žalúdka a už sa aj vznášame vo vzduchu k Európe. V Bratislave pristávame okolo 22:20 miestneho času s miernym meškaním. Teplota rovnaká ako na Islande – 11 stupňov. A tma. Sme unavení, ale máme radosť zo stretnutia s kamarátkami, ktoré nás prišli zobrať do Bratislavy. Cestou domov sa im snažíme porozprávať všetky zážitky z celého týždňa, pochybujem však, že nás vnímajú. Ale veď na to bude ešte veľa času.
Dnešný deň prešiel veľmi rýchlo. O to viac sme unavení a padáme do postelí. Prežili sme nádherný týždeň v krajine, ktorá sa tak veľmi líši od našej. Je pravda, že tam bolo krásne (svojím zvláštnym spôsobom), ale aj tak sme radi, že sme opäť doma na Slovensku, s rodinou a kamarátmi.

... a to by bolo asi tak vsetko....

ak mate zaujem o nejake dalsie konkretne informacie, pytajte sa na tomto mieste, ak budeme vediet, radi odpovieme.

veľmi pekné rozprávanie
krajina nostalgická
škoda že treba rozbalovať tie foto ale ešte raz -veľmi pekné, gratulujem

mne sa rozbalene foto v clankoch tiez viac pacia, ale nie som admin, takze to nedokazem zariadit...
pracujem len s tym, co mam dovolene...

muselo tam byt super zavidim Vam, pekne ste to pochodili

len pre uplnost pribehu:
prevcerom prisiel mail z pozicovne, v ktorom pisu, ze skody odhadli na nieco cez 1000€ (uprimne, cakal som viac), ale kedze mame v nejakom zakladnom poisteni dohodnute, ze maximalne budeme platit 1000€, tak chcu po nas tolko. nam sa to samozrejme nepaci a zda sa nam to dost, tak ideme vymyslat, ako na nich...
moj nazor je, ze tuto skodu im preplaca ich poistovna a teda ich skutocna skoda spociva len v rozdiele medzi sumou opravy a vyplatenou poistkou, cize spoluucast. nevieme vsak, aku maju beznu spoluucast na islande a nepodlozili svoje tvrdenia ziadnymi fakturami zo servisu...
v kazdom pripade, prvy nas argument bude, ze objednane sme mali ine auto (jeep liberty), na ktorom by v rovnakej situacii nenastala ziadna skoda z dovodu inej konstrukcie...
budem informovat o vyvoji...

Prave ma napadlo, z takychto "clankov" spravit PDF ...
Je to v kuse, clovek nemusi preskakovat prispevky, a fotky tiez mozu byt ake treba ...

tak po tomto tuzim.Dufam ze sa mi podari nieco zrealizovat.Dik za motivaciu.

pre tych, ktori maju radsej papierove citanie:

kompletny pribeh, ktory je tu popisany, zacina vychadzat v Off road revue od cisla 10/2009, v troch castiach...

nazivo z islandu:

online kamera zo sopky, ktora tam nedavno vybuchla.
dufam ze ju nevypnu do jula, kym tam prideme...
myslim tu sopku, nie kameru...

http://eldgos.mila.is/eyjafjallajokull- ... orduhalsi/

http://eldgos.mila.is/eyjafjallajokull- ... olfsfelli/

Thunder...velmi pekne, slusne spracovane , paci sa mi to

po viac nez roku vyrazame opat na Island, tentokrat na expediciu Iceland cross-country 2010 (cesta cez Island).

cielom je prejst na dvoch hummeroch h3 (pravdepodobne uplne seriovych) vnutrozemske 4x4 cesty, navstivit miestne atrakcie, sopky, vodopady, horuce pramene, studene ladovce a hlavne zazit dalsie velke dobrodruzstvo.

zial, z posadky mariana-rescue na poslednu chvilu vypadol jeden ucastnik a tak radi na jeho mieste uvitame niekoho z vas.

viac info na:
viewtopic.php?p=169950#169950

no skoda,ze si nedal vediet skor...ja uz mam kupeny listok na trajekt na august...a tak rad by som si tam s niekym zajazdil....no nic,hadam na buduci rok