Vstávame veľmi skoro ráno, a o 6:00 vyrážame z hotela. Roman sa zjavne nevedel dočkať, pretože budík nastavil o hodinu skôr, než sme pôvodne chceli, takže sme ráno vstávali o pol piatej. Poučenie pre budúcnosť – buď si nastav hodiny na miestny čas, alebo si vypni zvonenie, prosíííííím... Mohli by sme ísť priamo hlavnou cestou, ale chceme si presun trochu spestriť a tak sa rozhodujeme pre menej kvalitnú cestu na mape značenú žltou čiarkovanou čiarou. Takto je označená aj nám veľmi dobre známa „Transalpina“ v pohorí Parang. Tak trochu dúfame, že by sa jej mohla táto cesta podobať a tak ju hľadáme. Andrea sa nás snaží tvrdohlavo otočiť naspäť, ale nedáme sa odradiť. Nachádzame správnu odbočku, nič však nenasvedčuje tomu, že by cesta mohla byť akokoľvek zaujímavá.
Povrch cesty sa však zrazu mení. Nasleduje veľmi hrboľatá nespevnená cesta, aj keď tu veselo chodia bežné autá od Dácií až po nové Passaty. S naším autom sa však dá ísť celkom rýchlo aj na tomto povrchu a tak dobiehame časovú stratu z včerajšieho dňa. Z cesty sú na ľavej strane krásne výhľady na zvlnené pohoria zaliate skorým slnkom. Zrazu sme opäť na asfalte a „zlá cesta“ z Borlesti do Balcani sa ukazuje ako veľmi dobrá a pomerne rýchla. Jazdíme takmer stále 90km/h, nie sú tu už skoro žiadne autá ani koče, pohodlne brázdime skoro prázdne cesty. V dedinkách sú drevené vyrezávané brány a ploty a kopa ľudí ide asi z kostola. Majú evidentne svoje starosti, zachmúrené tváre a väčšinou nám nevenujú ani pohľad. Je to v protiklade oproti ľuďom, ktorých sme videli v horských dedinkách, ktorí evidentne žijú vo väčšej chudobe, ale vedia sa usmievať a väčšinou nám mávajú. Tak vieš, len boh a farár vedia, čo im dymí z kadidiel 
V jednom mieste vidíme za domčekmi neveľké ťažobné zariadenie, asi na ťažbu ropy. Veľké „kladivo“ na zotrvačníku sa ležérne pravidelne pohupuje a okolo sa pokojne pasie dobytok. Taký kľud a pohoda. Ale asi to tak pôsobí len na prvý pohľad, z okna Jeepu idúceho okolo. Tváre ľudí z dedinky aj bez slov hovoria, že tu asi ľahký a pohodový život nie je. Teda minimálne nie pre väčšinu z nich.



V meste Adjud sa pripájame na hlavnú cestu č.2. Atmosféra krajiny sa tu citeľne mení. Cez mesto vedie pekná štvorprúdovka, popri ceste sú hypermarkety, modernejšie kamenné kostoly, hotely a penzióny na pohľad dobrej kvality. Aj ľudia tu vyzerajú celkom inak, ako v dedinkách pred chvíľou. Mapa hovorí, že až do Buzau vedie štvorprúdovka, takže sa náš presun ešte trochu zrýchli. Mapa neklame. Sme skutočne na „štvorprúdovke“, ale je na naše pomery trochu zvláštna. U nás by to bola bežná dvojprúdová cesta s plnou alebo prerušovanou čiarou v strede, ale táto má miesto krajnice miniatúrny jazdný pruh, oddelený prerušovanou čiarou, ale s dlhšími čiarami, ako sú v strede. Neviem, čo sa tam zmestí, ale náš Wraník isto nie. Ale má to aspoň tú výhodu, že pri obiehaní je kam sa uhnúť. Už je mi jasné, kde sa boli naši zodpovední učiť, ako sa z dvojprúdovej diaľnice stane trojprúdová 

Je skoro 10 hodín a blížime sa do Buzau, odkiaľ chceme odbočiť k bahenným sopkám. Sme na šialenej rovine, Janka tvrdí, že ako Maďarsko. Nejaké náznaky kopcov sa dajú skôr tušiť ako vidieť na pravej strane. Tam niekde by mal byť aj náš prvý cieľ dnešného dňa.
Na začiatku Buzau tankujeme do plna 101 oktánový benzín na modernej pumpe. Pred vchodom nehybne leží malé šteňa. Janke sa v tom momente naplno prejaví deficit nášho domáceho maznáka biglíka Bajta a nemôže inak, len bezbranné a prekvapené šteniatko kompletne vyhladkať a vystískať. Prúser. O pár metrov ďalej je ďalšie šteňa. A ešte jedno. No tuším to tu bude na dlhšie... Ale po štyroch hodinách jazdy malá pauza nezaškodí, a tak odstavujem auto bokom, kým sa Janka do sýta vyteší so psíkmi. To si píš, že sa vyteším, veď aha, jeden malinký chlpáčik leží priamo na rohožke pri vstupných dverách a ďalší sa len tak ledabolo opaľuje pri obrubníku. Ale potom rýchla šípka do auta a poďme, lebo tie šteniatka zjavne chcú ísť s nami!!!





Z pumpy sa musíme kúsok vrátiť a odbočiť na západ, smerom k horám. V prvej dedinke sa nestíhame čudovať. Doteraz sme v Rumunsku vždy stretávali normálnych ba až milých ľudí, tu však na jednu kopu zjavne odložili tých ostatných – idiotov. Je tu cez celú dedinu rozkopávka na jednej strane ulice a na zvyšok cesty sa zmestí tak jeden a pol auta. Šoféri tu však bez rozmyslu obiehajú, pričom ignorujú oproti idúce autá, ktoré vytláčajú až do jarku pred domami. Samé trúbenie, blikanie, veľavravná gestikulácia. Slušnosť a ohľaduplnosť tu ešte asi neobjavili. Cesta sa zužuje ešte viac a musíme zastaviť za pracujúcim bágrom a počkať, kým prejdú oproti idúce autá. Neveríme vlastným očiam – báger do nás cúva, pričom šofér na nás pozerá, ale nemá ani najmenšiu snahu brzdiť alebo odbočiť. Za nami autá, oproti autá, čo teraz? Využívam medzierku medzi autami oproti, o pár centimetrov míňame nárazník posledného z nich a vyrážame do protismeru. Tesné, ale bez strát. Rýchlo preč odtiaľto, tu im nefalšovane a plnohodnotne zadrbáva. Autá, čo stáli za nami sa už radia za nás, asi nevidia, že oproti je rovnaký rad áut. Ženská na osobáku oproti nám sa zodpovedne snaží pretláčať o prednosť s naším nie najmenším Jeepom. Vážne to nechápem, ale vpravo nie je kam uhnúť, pričom ona by na svojej strane mohla. Konečne to asi pochopila a tesne sa míňame. Toto je asi to najhoršie, čo sme v Rumunsku doteraz videli. Ale tiež to asi patrí k tejto krajine a aj zlá skúsenosť je skúsenosť. Že by miestna Blava?  Sme vonku z Buzau a ukľudňujeme sa na prázdnej dedinskej ceste. Dúfam, že tadiaľto už nikdy v živote nepôjdeme. Teda asi ešte raz, keď pôjdeme naspäť, ale potom už isto nie!

Bahenné sopky nie sú nikde v mape ani na ceste značené, tak sa snažíme zorientovať medzi satelitnou snímkou z Google Earth a navigáciou. Nevieme presne, kde sú, informáciu o nich máme len z Internetu a žiadne nám dostupné oficiálne pramene túto atrakciu nespomínajú. Trochu blúdime a hľadáme správnu cestu, riadime sa viac inštinktom, než navigačnými prostriedkami, ktoré nás v tejto situácii viac mýlia, než pomáhajú. Charakter krajiny sa pozvoľna mení, už prechádzame kopcovitou oblasťou. Mali by sme byť nejakých 8 km od cieľa. Zdá sa, že nachádzame správnu cestu a navigácia nám dáva za pravdu. No tak čo už taká navigácie môže spraviť iné, keď vôbec netuší, kam chceme ísť a na zvodidle pred nami je na kuse kartónu smerovník na vulcani? To už môžem byť Andrea aj ja... Nálada stúpa, tešíme sa na div, ktorý sme ešte nevideli.
Ďalší problém: rampa cez cestu v jednej dedinke nás opäť vyháňa iným smerom, ale je jasné, že sa blížime. Stúpame kľukatou asfaltkou do kopcov a rôzne prírodné bahenné útvary popri ceste nám potvrdzujú, že ideme správne.

Janke zvoní telefón. Volá kamarátka, ktorej fenka čaká šteniatka od nášho štvornohého člena rodiny a každú chvíľu očakávame ich narodenie. Žartom sa pýtam, či sme už starí rodičia. Úsmev však nečakane strieda smútok, dozvedáme sa, že všetkých 8 šteniatok uhynulo a neprežilo ani jediné. Žiaľ, aj taký je život. Na nálade nám to nepridáva, pokračujeme však v ceste.
Z cesty vidíme klasickú studňu s vahadlom na vysokej nohe a pri nej dobytok a pár ľudí. Janka ešte telefonuje, ja zastavujem, aby som studňu odfotil. Malý chlapec v modrej šiltovke stojí priamo na ceste, a keď vidí, že stojíme, kráča k nám. Super, skúsime sa aspoň spýtať na cestu. Chlapec sa bez váhania pýta, či mu niečo dáme. Aj dáme, ale musí chvíľu počkať, kým Janka dotelefonuje. Dostáva sladkú tyčinku a je zjavne spokojný. Aj my, lebo vieme, že ideme dobre. Snažil sa nám toho povedať viac, ale moc si nerozumieme.
Popri ceste sa začína vinúť stuhnutý suchý bahenný potok, nepochybne ideme nájsť jeho začiatok, ktorým by mali byť bahenné sopky.





Tak sme našli. Krajina vyzerá ako vyprahnutá púšť, ale miesto piesku, kam oko dovidí, samé blato stuhnuté na kameň. Po širokom vychodenom chodníku, so stovkami odtlačkov topánok, šliapeme k vrcholcom sopúchov, kde je podľa tmavej farby poznať, že blato je ešte mokré. Vnárame sa do mesačnej krajiny. Z kráterov okolo vyžblnkávajú bublinky blata a od každého sa vinie blatový potôčik. Okolo je prekvapivo veľa turistov. Na to, ako je tento prírodný úkaz zle značený je tu skutočne dosť ľudí. Ak si správne spomínam, pri vstupe sa platilo aj nejaké symbolické vstupné, ale bolo to len pár lei a čo by sme nepodporili miestny turizmus. Ale ináč, kopa blata a aká atrakcia 





Chvíľu sa zdržíme pri najväčšom kráteri vysokom asi 2 metre a s kráterom s priemerom asi meter. Povzbudzujeme ho k poriadnej erupcii, nech je na čo pozerať, ale asi sa mu zrovna teraz moc nechce. Kráter je po okraj plný hustej šedej hmoty, ktorá občas lenivo zabuble, ale nič prevratné sa nedeje. Zo zvedavosti ideme pozrieť ďalej za sopky. Tuhá blatová masa tu pozvoľna klesá do doliny a brázdia ju hlboké vrásy vymleté od vody. Brázdy až lákajú na vyskúšanie kríženia, ale sem by nás asi autom ani nepustili. Predpokladám, že strážca na začiatku bahnového poľa asi okrem vyberania vstupného dohliada aj nad poriadkom. Zaschnutá hornina pri podupkaní znie tak akosi duto, ja by som to s tým autom radšej neskúšala, ani keby tam ten strážnik nebol, lebo okrem kríženia by sme si tu mohli možno vyskúšať aj veľa iného a bohvie, či by nás ešte niekto niekedy vytiahol...





Je to síce zaujímavé a impozantné, ale nie je tu veľmi čo dlho obzerať a naviac sa opäť hlási Jankin deficit kofeínu, tak kráčame blatovou púšťou naspäť k autu. Deficit kofeínu je len maskovacím manévrom, lebo v reštaurácii pri ceste by sa mohlo dať odskočiť na wecko, keďže na tejto bahennej holej planine si človek nemá za čo čupnúť. Kúsok od parkoviska, na ktorom sme nechali Wraníka je niečo ako menšia reštaurácia, alebo väčšia krčmička v penzióne. Skúsime si tu dať kávu a možno od miestneho personálu získame nejaké informácie, ako sa dostať k Focul viu – Pekelným ohňom.
Preparkujem auto bližšie ku krčme, aby sme ho mali na očiach. O chvíľu už aj na terase popíjame nie veľmi dobrú kávičku a Janka podľa krčmárkiných inštrukcií čmára orientačné body do našej mapy. Kým si nás v tej krčmičke niekto všimol, skoro sme si nechty ohrýzli a ja som už bola jednou nohou za pultom s tým, že si tú kávu kľudne spravím aj sama a keby sme si z mastných regálov povyberali čo by sa nám zapáčilo, ani by o tom nikto nevedel, ale nezapáčilo sa nám nič, a nakoniec vlastne ani tá káva, lebo namiesto nesky alebo pressa nám zadychčaná teta vyvrčala kávu z automatu do plastového pohárika. Bola dosť hnusná, teda tá káva, lebo teta bola nakoniec pomerne milá, pretože nám ochotne lámanou angličtinou vysvetlila, kadiaľ ďalej za pekelníkmi. Bodky v mape si do navigácie preniesť nevieme, ale skúsime to nájsť pekne po starom, podľa mapy. Na moju veľkú radosť nám krčmárka radí terénnu cestu, ktorá začína hneď za krčmičkou. Nemáme predstavu, ako ďaleko to je a ako dlho pôjdeme. Je zaujímavé, že o bahenných sopkách a pekelných plameňoch je na internete len málo informácií a o ich existencii som sa dozvedel len nejakou náhodou. Od krčmárky sa tiež dozvedáme, že cestou by sme mali vidieť ďalšiu pozoruhodnosť, ktorou sú soľné kopce.

Kým dopijeme kávu, snažíme sa cez sms kontaktovať zvyšok našej výpravy a zistiť, ako sa majú. Prichádza odpoveď: „V noci prsalo. Teraz sme v sedle Prislop. Ideme dalej na Calimantan“.
Snažíme sa ukecať Rada, aby sme záver expedície o pár dní dali zase spoločne v oblasti Parang. Odpoveď: „ak sa nevylepsi pocasie, transalpinu nepojdeme, bude cela v oblakoch“.
Uvidíme. Keď sa večer ubytujeme, skúsime zistiť aktuálne info o počasí a doriešime. My máme počasie veľmi príjemné, ale zjavne je v severnejších oblastiach horšie.

Káva je dopitá, Janka ešte absolvuje pokus o použitie toalety a odchádzame. Pri pokuse o toaletu sa o mňa pokúsil slabý infarkt, keď som za hrdzavými dverami skoro skočila do tureckého záchoda, ktorý bol naposledy umytý asi ešte počas tureckých nájazdov v tejto oblasti. To sa nedá absolvovať ani na lyžiara, poďme preč, ja si cvrknem niekde za kríčkom cestou...

Hneď za rohom terasy odbočujeme na poľnú cestu a okolo salaša v úbočí začíname klesať do údolia. Cesta sa ale zrazu delí na dve. Čo teraz? Chvíľu s Jankou hľadíme do mapy, chvíľu na seba, ale nechávame to na intuíciu a volíme cestu povedľa elektrických stĺpov, ktorá na pohľad viac klesá a točí sa smerom, ktorý považujeme za správny. Máme ísť do dedinky Arbanasi a cesta po ktorej ideme by mala byť skratka. Prechádzame pomedzi riedko porastené kopce. Po chvíli vchádzame do malej dedinky. Míňame niekoľko neoznačených odbočiek a už skutočne netušíme, či ideme správnym smerom. Míňame dobytok a psov lenivo polihávajúci popri ceste. Občas nejaký havino leží aj priamo na ceste a nezdvihne sa, ani keď mu naše MT-čko prechádza len pár centimetrov od chvosta. No čo? Je domáci, uhnúť musíme my. Možno už bol marinovaný na večeru a na tej ceste ležal už len v rámci obalenia v trojobale ) Zvažujeme, že sa otočíme, pretože sa nám zdá, že ideme úplne zle. Miestny obyvateľ nás však presviedča, že sme správne, tak pokračujeme po uzučkej rozbitej ceste ďalej. No ja neviem, to že „da, da“ to patrilo nám alebo tomu mobilu, ktorý má prilepený na uchu? A tou rukou, to nám ukazoval smer alebo nám hrozil?





Cesta je taká uzučká, že offroadovať musia aj oprotiidúce Dácie, ktorým sa nemáme kam uhnúť. Zjavne s tým ale nemajú žiadny problém. Prechádzame niekoľko dediniek, ktoré ani nie sú na mape. Ten chlap zjavne ani netušil, na čo sme sa ho pýtali, teraz je nám to už úplne jasné. Dokonca sa už chytá aj Andrejka z navigácie, ale je zjavne rovnako zmätená ako my a každú chvíľu prepočítava. V ďalšej dedinke sa nám priamo pred nami, hneď pri ceste vynára starý, ale zjavne funkčný ropný vrt. Vysoká chatrne vyzerajúca trubková veža a pod ňou veľké modré vahadlo, ktoré poháňa nejaký motor, so žltým zotrvačníkom. Okolo zariadenia nie je žiadny plot a dá sa zájsť až priamo k nemu. Cez otvorené okno počuť, ako čvachtá ropa v pumpe. Kam a ako prúdi ďalej ostáva pre nás záhadou. No jedine že by to netieklo nikam, a to vahadlo nečerpá ale len stĺka a takto sa robí to fajnové maslo z vedľajších ropných produktov 
Zo štrkovej cesty prechádzame na asfaltku. Nevieme, či je to tá správna cesta, ale páči sa nám. Je úzka, ale pomerne dobrej kvality a kľukatí sa v peknom prostredí a dá sa ísť konečne aj trochu rýchlejšie. Ja by som docela rada našla nejakú dedinu, ktorej názov je na mape...





Prichádzame k smerovníku na Niculesti. Zase sa natriasame na hrboľatej kamenno-hlinenej ceste. Rýchlosť klesla, ale bez prestávky hltáme kilometer za kilometrom. Občas zazvoní mobil a operatívne riešime bežné pracovné problémy. Aj keď sa to nám tu nezdá, na Slovensku je zjavne normálny pracovný deň. Opäť asfalt a tento krát pekná široká cesta, dokonca aj s čiarou uprostred. Čas si neúprosne odkrajuje z dnešného dňa a tak sme vďačný za akékoľvek zrýchlenie. Čaká nás ešte veľa kilometrov, keďže sa chceme stihnúť presunúť až do delty Dunaja.



V dedinke Lopatari sa nám zrazu zdá, že sa nám sníva. Sneh? Teraz v lete??? To čo je? Prekvapene hľadíme na biele jazyky popri ceste aj vo vyschnutom riečisku pod cestou. Pozrieme lepšie na strmý zvrásnený holý svah po pravej strane a pod tmavým štrkom tiež presvitajú biele fľaky. Okamžite zastavujem na kraji cesty a Janka to ide preskúmať. Chytá bielu hmotu do ruky a odvážne oblizne. Matne si spomínam, že nám na chémii kedysi vtĺkali do hlavy, že žiadne neznáme substancie sa nesmú oblizovať, ale tak keď to môžu robiť colníci na letisku v Kolumbii, tak prečo nie ja? Je to soľ. Zdá sa, že zo soli sú tu celé kopce. Tak toto asi bude to miesto, na ktoré nás upozorňovala krčmárka.





Záver cesty k pekelným ohňom je opäť nespevnený. Klesáme po úbočí krásneho údolia a prechádzame niekoľkými dedinkami. Cestu lemujú chatrné drevené ploty a za nimi nevýrazné ošumelé domčeky, krčiace sa pod vyrastenými stromami. Občas míňame vrak nejakého auta, ktoré sa už ani nedá identifikovať, občas kozičku voľne pobehujúcu po ceste, ale ľudí vidíme len veľmi zriedkavo. Prekvapuje ma, že aj Andrea sa celkom chytá a hlási: o triiiisto metrov pokračujte priamo. Celkom ma tým pobaví, pretože pod nami je asi sto metrový strmý zráz a na druhej strane nad nami zase rovnako strmý svah. Môže si byť na 100% istá, že tu nikam odbočovať nemienim. Cestujeme už dosť dlho a čím ďalej, tým viac strácame istotu, či ideme správne, či sme to už neprebehli, alebo neminuli správnu odbočku. Kvalita cesty sa výrazne zhoršuje a pochybnosti rastú. Našťastie sa ale začínajú sporadicky objavovať ručne maľované cedule, ktoré naznačujú cestu k Focul Viu, takže opäť nachádzame stratenú istotu. Len Andrea zjavne nenašla signál zo správnej družice, lebo jej inštrukcie znejú ako keby dostávala navádzacie signály z úplne inej galaxie...

Posledný úsek cesty je však už skutočne veľmi zlý. Kúsok od cesty, tesne za jedným z domčekov dokonca vidíme obrovskú masu hliny, štrku a celých kmeňov stromov po masívnom zosuve pôdy. Byť tu v čase, keď sa zosuv dial, asi by nám nebolo všetko jedno. Už pohľad na dokonané nehybné dielo vyvoláva zimomriavky na koži. Konečne po dlhom čase vidíme aj civilizovanejšie vyzerajúci párik ľudí, kráčajúcich po ceste. Pán ma na krku dokonca fotoaparát. To by mohlo byť dobré znamenie, snáď sme už konečne pri cieli. O kúsok ďalej je cesta kompletne zničená a prebíjame sa hlbokými koľajami po nejakom strašnom mechanizme, ktorý si neviem podľa hĺbky a šírky koľají ani len predstaviť. To asi už nebude celkom ono. S problémami, za cenu niekoľkých vážnych náklonov, sa otáčame a vraciame sa k ľuďom pri ceste. Skúsime sa s nimi porozprávať, možno nás budú vedieť nasmerovať ďalej. Pán rozpráva anglicky, aj keď so silným prízvukom, pripomínajúcim francúzštinu. Janke to nerobí problém a dozvedá sa, čo potrebujeme vedieť.



Sme skutočne na mieste, ale vraj musíme odstaviť auto, prejsť potok a vyšliapať kopec na jeho druhom brehu. A tam by to malo byť. Ale... Nie je vraj vôbec isté, či ich nájdeme, pretože by malo ísť len o nie príliš veľké miesta holej hliny, vypálené v tráve a nie sú nijako označené. No zbohom. Toľko času a kilometrov a teraz že by sme ani nevideli, kvôli čomu sme tu? A ešte k tomu šliapať peši do kopca? Štuchám do Janky: opýtaj sa ho, či sa tam dá ísť autom. Pán evidentne nesúhlasí. Hovorí, že to ani nie je cesta, že skôr chodník a aj to v niektorých miestach veľmi strmý a niekde aj bahnistý. Kto ma pozná vie, že viac informácií mi nebolo treba. Kašlem na ohne, tam to vyzerá na poriadny OFFROAD. Janka ani nestihla poriadne poďakovať za informácie a už aj odbočujem z cesty priamo k potoku. Voda strieka od kolies a pán za nami len neveriacky pozerá. Čo pozerá, on nestihol ani foťák chytiť do ruky. Ha, že chodník? Hotová diaľnica. Síce hlinená, hrboľatá, zvlnená a veľmi strmá, ale Wraník na redukovanej jednotke si len tak pradie a pomaličky po centimetroch stúpa vyššie a vyššie. Janka nezdieľa celkom moje nadšenie z tejto cesty, ale asi sa jej tiež nechce absolvovať pešie túry, tak nenamieta. A tie biele hánky rúk zakliesnených do držadla pred mojim sedadlom a výkriky cez zaťaté zuby si pochopil ako prejavy nadšenia??? Strmú časť máme za sebou, cesta sa mierne zrovnáva, ale začína sa zužovať. Ja sa začínam sužovať... Z jednej strany husté krovie a drevený plot, z druhej strany hlinený svah s kríkmi a nemilosrdne nás stláčajú medzi seba. Ešte chvíľu a našej leštenke sa to prestane páčiť, keď ju budú konáre štekliť po bokoch. Našťastie sa úzky kúsok tiež končí a objavuje sa avízované blatisté miesto. Toto bude lahôdka. V inak suchej ceste je jedno miesto, kde ju asi križuje nenápadný potôčik, ale je skutočne dosť rozmočená a naviac dosť naklonená v smere svahu. Na spodnej strane pod cestou je ešte poznať zbytok dreveného plotu a za ním hlboké nič, ale zato s krásnym výhľadom. Už vidím ten nápis na náhrobnom kameni: ...Ale mal krásny výhľad... Tu jedine zvoliť vhodnú stopu čo najvyššie na ceste, vojsť mierne dynamicky a pod plynom a bez zastavenia rýchlo von. Jediné zaváhanie a môže byť veľký problém. Nie je čas na dlhé rozmýšľanie, sadám za volant a o sekundu sme na druhej strane. Ani to nebolelo. Ja si teda vyoperujem nechty z dlaní...





Cestička sa opäť začína zdvíhať strmo k nebu. Okolo nás sú len rozľahlé, riedko porastené lúky a výhľad do hlbokej doliny a na pohorie oproti nám len potvrdzuje, že sme za krátky čas vystúpali veľmi vysoko. Pozorne sa rozhliadame okolo seba, či náhodou neuvidíme to, čo vlastne ani nevieme ako vyzerá. Nič... Len kúsok od cesty je drevená búdka s krížom. Nájsť plamene šľahajúce zo zeme asi skutočne nebude také jednoduché. Cesta po ktorej ideme je pevná poľná cesta uprostred lúky, len občas sa nakláňame na jednu, občas na druhú stranu a pri prechodoch medzi tým vykrížený wraník ťažko zastoná a kolesá zarapkajú o lemy. Pekný výlet, ale bola by vážne škoda odísť odtiaľto bez toho, aby sme videli to, kvôli čomu sme sem išli. Nálada jemne klesá. Čo teraz? Kúsok pod cestou sme zahliadli skupinku ľudí pri ohni.





Asi zbadali aj oni nás, pretože dvaja malí chlapci vybehli na cestu a so záujmom hľadia na naše auto. Naznačujú nám, že nemáme ísť ďalej. Skúsime sa s nimi porozprávať, či nám budú vedieť poradiť. Janka vystupuje z auta k chlapcom a ja idem pohľadať vhodnejšie miesto na otočenie. Janka medzitým už debatuje s paničkou pri ceste. Za dve pivá nám požičia chlapcov, ktorí nás dovedú priamo k plameňom. Tak ja som si nebola celkom istá, či nám ich za tie pivá požičala alebo predala, ale veď uvidíme... Janka s chlapcami už kráča dole cestou a ja sa pomaly púšťam za nimi. O pár metrov však odbočujú z cesty na lúku po sotva poznateľnom chodníčku. Nič sa nedá robiť, asi sa vážne zdravému pohybu nevyhnem ani ja. Odstavujem Wraníka a rezko vykročím dole kopcom popri polozrúcanej budove po stopách vo vysokej tráve. Janku ani chlapcov nevidím, ale o chvíľu ich už aj dobieham.





Stoja na tmavom holom mieste uprostred lúky, s priemerom asi 4 metre. V strede je hlina mierne prepadnutá a na niekoľkých miestach priamo zo zeme vyskakujú jasné žlté plamienky. Tak takéto niečo sme skutočne ešte nikdy nevideli. Chlapci nám ukazujú, že keď sa paličkou od plamienka urobí ryha v hline, tak začne horieť. Uveličení to skúšame zopakovať po nich, ale nedarí sa nám to tak ako im. Majú v tom zjavne cvik a nie sú tu po prvý krát ako my. Janka po chvíli cviku tiež naberá zručnosť a kreslí v hline ohnivé tvary. Sme radi, že sme našli týchto mladých sprievodcov, pretože sami by sme to skutočne nenašli. Keď si čupneme k ohníkom, je cítiť mierny plynový zápach, ale nie je to také výrazné, že by človek vedel toto miesto nájsť podľa čuchu. Vraciame sa k autu. Ponúkam sa, že ich vyveziem kúsok k ich táborisku, ale na moje prekvapenie nechcú. Snažíme sa im tiež odmeniť za kvalitné sprievodcovské služby, ale chlapci si nič nechcú zobrať. Skoro až násilím im vnútime aspoň balíček cukríkov, zamávame a odchádzame dole strmou cestou. Chlapci utekajú za mamou zjavne šťastní, že to pivo bolo skutočne len za požičanie sprievodcov a nie za ich predaj. Teraz sme konečne spokojní. Príjemný offroad zabezpečil prídel endorfínov na dnešný deň a naše objaviteľsko-cestovateľské chúťky plne uspokojil div, ktorý sme mohli vidieť na vlastné oči. Prechádzame potokom naspäť k ceste.

Potrebujeme sa vrátiť do Buzau, ale nechce sa nám absolvovať druhý krát rovnakú trasu. Radšej si pozrieme ďalší kúsok tejto nádhernej zeme a tak volíme trasu cez les k hlavnej ceste z Brašova do Buzau. Je na prvý pohľad dlhšia, ale keď sa dostaneme na hlavnú, náš zvyšný presun by sa mohol výrazne zrýchliť. Naviac, keď si spomenieme na tú dedinu plnú idiotov, zvolili by sme aj ďaleko dlhšiu trasu, len aby sme sa jej vyhli...

Vraciame sa do dedinky Lopatari. Pred krčmou postáva človiečik a zvedavo si nás obzerá. Zastavujeme pri ňom a zisťujeme, kadiaľ sa dá dostať do mestečka Gura Teghii. Človiečik sa škrabe za uchom a priam vidieť ako premýšľa. Vtom odstúpi od Jeepu, zboku si ho premeria a pýta sa: „quatro?“. „Da...“ odpovedáme. Chlapík ukáže do uličky za ním a hovorí: „avanti!“. Prekvapene hľadíme, kam nás to posiela, pretože cestička je úzka tak na jedno auto a vedie pomedzi ploty. Vyzerá ako niekomu do dvora, ale človiečik nás posmeľuje: „avanti, avanti!!!“. Tak vyrážame, veď vrátiť sa dá predsa vždy, aj keď to nemáme moc radi. V spätnom zrkadielku vidím, ako k človiečikovi vybiehajú z rozpadnutého domčeka ďalšie osoby a hľadia za nami a krútia hlavami. Hmmm, čo to tak asi znamená? Predpokladám, že uzatvárajú stávky, či sa vrátime alebo nie, ale my sa budeme snažiť túto cestu zdolať.
Kamenná rozbitá cesta sa prekvapivo rozširuje a stúpa nad dedinu do hory. V jednom mieste sa nám otvára výhľad na zosunutý svah oproti, okolo ktorého sme prichádzali. Stromy polámané ako špáradlá, zmiešané s balvanmi a hlinou končiace až pri domoch naháňajú hrôzu. Nechcel by som tam byť, keď sa to stalo.





Prechádzame kľukatou lesnou cestou. Na odbočkách a rázcestiach sa orientujeme len intuitívne a spravidla si vyberáme tú cestu, čo je viac vyjazdená. Väčšina cesty je pomerne dobrá, ale po čase sa stáva veľmi jednotvárna. Rozptýlením sú iba vlhké úseky s blatom a veľkými kalužami, kde je potrebné hľadať vhodnú stopu medzi koľajami. Ideme už viac než hodinu, s takýmito spestreniami aspoň nezaspím. Pre Jeep to však nie je žiadna prekážka a ubieha kilometer za kilometrom. Nastáva prvý problém. Cesta sa rozdvojuje a obe cesty sú rovnaké. Chvíľu sa bezradne rozhliadame, kúsok od nás pracujú lesní robotníci a tak sa pýtame na cestu. Ochotne nás nasmerujú a tak môžeme pokračovať. Doteraz sme prakticky celú cestu stúpali a teraz konečne začíname klesať. Je to dobré znamenie, pretože čas nemilosrdne uteká a v pláne na dnes máme ešte presun do delty Dunaja, čo je dosť kilometrov. O slovo sa už začínajú hlásiť aj naše prázdne žalúdky a nemáme žiadne ilúzie o tom, že by sa tu v lese niekde dal zohnať stredne prepečený steak so zeleninovou oblohou. Možno by sa dal zohnať taký neprepečený, ale musel by si si ho uloviť. Podľa najčastejšie sa opakujúceho údaju na kompase v spätnom zrkadle máme približne správny kurz a ďalšie kilometre lesných ciest pomaly ostávajú za nami. Opäť problém. Pripájame sa kolmo na cestu, ktorá ani jedným smerom nevedie tam, kde potrebujeme. Ešte sa nám ani poriadne nenaštartoval notebook s navigáciou a už sa zľava objavuje všadeprítomná Dacia s päťčlennou posádkou. Opäť nás posielajú správnym smerom a pozvoľna schádzame do doliny. Je to zaujímavé, ale v tomto rozľahlom lese v neosídlenej oblasti sa vždy objaví nejaký anjel, ktorý nám pomôže, keď to práve potrebujeme. Možno miestna verzia I-GO.. Moc sa to síce na nás nepodobá, ale vážne sa začíname tešiť na asfalt. Sme už v časovom sklze, ale utešujeme sa tým, že na hlavnej to dobehneme. Tento prejazdík je síce veľmi pekný, ale po dvoch hodinách toho začíname mať už aj trochu dosť. Janka vyhlasuje, že keď dorazíme do Gura Teghii, tak sa od radosti vyobjíma s obecnou ceduľou. Ale na displeji sa konečne nachádzame v oblasti, ktorej satelitný snímok mám uložený a môžeme tak sledovať, ako sa približujeme k cieľu. Konečne sa v dolinke pod nami objavujú domčeky a asfaltka. Už len dve zákruty. Už len jedna. Miesto vytúženej obecnej cedule sa však pred nami objavuje policajné auto a pri ňom policajt rieši nejakého miestneho nešťastníka. Zastavujeme pri nich. Rozmýšľam, či Janka miesto cedule vystíska toho policajta, ale miesto avízovaného objímania sa ho len pýta na cestu do Nehoiu, čo je mestečko, kde by sme sa mali pripojiť na hlavnú. Máme trochu obavy, či nebudú problémy, keďže sme sa vynorili z lesnej cesty, ale veľmi rýchlo si uvedomíme, že nie sme u nás na Slovensku, ale v rozprávkovej krajine offroaďákov. Policajt je milý, ústretový a odpovedá plynulou angličtinou a vysvetľuje, kadiaľ máme ísť. Keby som sa nehambila, aj by som ho teda vyobjímala, lebo tá uniforma mu fakt sekla...





Vychutnávame kľudnú jazdu po asfaltke na brehu peknej riečky s kamenným členitým dnom a s lanovými mostíkmi pre peších vo výške nad riečkou. Ty sa prosím ťa nikde neobzeraj, a pozeraj len rovno pred seba, lebo sa ti zase stratí asfalt. No vidíš, ja som ti to hovorila!!! Je pol piatej, navigácia hlási 280 km a 5 hodín jazdy do Tulcea. Pripájame sa na hlavnú, smer Buzau. Tu už netreba nijako zvlášť sledovať trasu a ani premávka nie je nijako zvlášť hustá a tak bilancujeme dnešný deň. Sme veľmi spokojní. Videli sme veľmi zaujímavé veci a lesný prejazdík na záver, z pohodlia hlavnej cesty už tiež hodnotíme pozitívne. Som strašne hladná, lebo dnes sme jedli len jednu bagetu, ktorú sme si kúpili na pumpe. Stála kopu peňazí, ale ona ani nebola taká veľká, len taká drahá.
Je len jediný tieň nad dnešným dňom a to nezvyčajne tichá vysielačka, z ktorej celý deň nepočuť hlasy našich priateľov. Žiaľ, ani jedného z nich sa nám nepodarilo nahovoriť na tento výlet a tak len občas podvedome hľadáme modro-bielu Poštársku dodávku a mohutného Masodonta v spätných zrkadlách a márne čakáme, že sa ozvú známe hlasy z reproduktora vysielačky. Ticho dúfame, že sa nám podarí pripojiť sa k nim neskôr a stráviť spoločne ešte pár chvíľ na záver tejto expedície.
O chvíľu už prechádzame Buzau. Život nám zachraňuje MacDonnald a jeho výhodné menu. Preštrikujeme sa mestom a mierime k delte Dunaja. Vzhľadom na zdržanie pri prejazde budeme radi, keď dnes dorazíme do mesta Braila na brehu Dunaja. Hory ostali ďaleko za nami a okolo nás je už len rovina, kam až oko dovidí. Nepôsobí to na nás vôbec dobre a začíname si uvedomovať, ako veľmi máme hory radi. Asi nám aj budú chýbať.

Sme unavení z celého dňa, ale snažíme sa prejsť čo najviac kilometrov. Na zajtra máme podľa predbežného itinerára v pláne cestu deltou do Constanty, takže sa potrebujeme dostať čo najďalej. Začína sa stmievať. S ubúdajúcim svetlom však ubúdajú aj sily a tak sa začíname obzerať po nejakom ubytovaní. Žiadne však dlhú dobu nenachádzame a tak sme nútení pokračovať v ceste ďalej a ďalej.
Píšem sms Radovi, ako sú na tom. Prichádza stručná odpoveď: „Na p**u“. Tušíme, že sa po našom odchode asi udialo niečo, čo zapríčinilo horšiu náladu, ale nie je čas a ani možnosť pátrať po tom v tejto chvíli, necháme to asi na zajtra.
Na pokraji síl už v úplnej tme vchádzame do mesta Braila. Hľadáme hotel, ale žiadny nenachádzame a dokonca ani žiadny smerovník k nejakému ubytovaniu nikde nevidieť. Skúšame nájsť POI v navigácii, ale v miestach, kde by malo byť ubytovanie nie je vôbec nič, čo by sa naň čo aj vzdialene podobalo. Namiesto hotelov boli na každom kroku herne pochybného výzoru a možno aj povesti... Vnárame sa stále hlbšie do mesta a odhadom sa nachádzame už niekde v jeho centre. Hotel!!! Smerovníky nás vedú po vedľajších uličkách smerom k hlavnej triede. Asi sme niekde zle odbočili, ale z jednosmerky vchádzame na širokú štvorprúdovú hlavnú triedu. Napriek neskorej nočnej hodine tu je čulý ruch a premávka. Vlečieme sa pomerne pomaly, pretože hľadáme odbočku, ktorá by nás mohla doviezť naspäť k hotelu. Trúbia na nás autá, ženúce sa snáď 90 km/h okolo nás. Nervozita mierne stúpa. Asi sme si v tých ľudoprázdnych lesoch už odvykli od tohto mestského chaosu, aj keď mesto Buzau nás už čiastočne vrátilo do reality. Popri ceste na chodníkoch postávajú skupinky výrastkov tmavšej pleti, ktorým z očí nič dobré nepozerá. Zato oni sa pozerajú po nás... Nervozita stúpa výraznejšie. Kým stihneme odbočiť do vedľajšej uličky, preletia okolo nás dve motorky na zadných kolesách, pričom ich rýchlosť sa už ani nepokúšam odhadnúť. Naša nervozita už dosahuje pomerne vysoké hodnoty a začíname tušiť, že s ubytovaním to dnes nebude rozhodne jednoduché. Pozorne sledujeme smerovníky k hotelu a konečne zastavujeme pred nevzhľadnou budovou, kúsok od hlavnej triedy. Je nám to už jedno, pred očami máme len vidinu postele a osviežujúceho spánku. Ale problém. Hotel má miesta na parkovanie len vonku a sú nestrážené. Možno to spôsobuje len naše vyčerpanie a nervozita z nepríjemného ruchu len pár desiatok metrov od nás, ale máme veľmi nepríjemný pocit z toho, že by náš plne naložený Wraník mal ostať cez noc vonku nestrážený. Napriek vyčerpaniu prehováram Janku, aby sme skúsili pokračovať v ceste ďalej k Tulcea a pohľadáme ubytovanie cestou. Ani ju veľmi nie je treba prehovárať. Ak mám spať v hoteli, v ktorom asi bývala Cauceskova stará mama a plachtu od tej doby nemenili, tak to radšej prespím v aute po sediačky. Nasadáme do auta a odchádzame. Ako sa vzďaľujeme od centra, opadá aj naša nervozita. Únava však ostáva, snažíme sa pozbierať posledné zvyšky síl. Mesto sa končí, prechádzame okolo poslednej čerpačky, svetlá miznú. Niečo tu ale nehrá. Tma pred nami je tak neuveriteľne čierna a priam až hustá, že je to až neprirodzené. Čo to je? Zastavujem. Vyzerá to tu ako parkovisko. Zle som odbočil? Za nami sú posledné svetlá a my vytriešťame oči do tmy pred nami a snažíme sa rozoznať, čo sa nachádza za hranicou svetla z našich reflektorov, ktoré sa však nemá o čo oprieť a svieti ako keby do prázdna.
Buch, buch!!! Ak teraz nedostanem infarkt, tak asi nikdy. Niekto mi rázne klope na okno. V tme rozoznávam tvár chlapa. Nič nerobí, len čaká. S obavou sťahujem okienko. Niečo na mňa melie po rumunsky, ale nič mu nerozumiem. Aha... Ferry – trajekt – kompa... Už rozumiem. Pýta sa, že či ideme na trajekt, a na druhú stranu Dunaja. Hneď je všetko jasné. Sme na brehu Dunaja, nie je tu most a jediná možnosť ako pokračovať v ceste je nalodiť sa na trajekt, alebo kompu a dať sa previezť na druhý breh.
No to určite... Cez deň ešte možno, ale v tejto tme, kde nevidíme ani to plavidlo a už vôbec nie tú vodu, cez ktorú sa máme plaviť to nepripadá do úvahy. Nasleduje blesková porada s Jankou, ktorá má rovnaký názor ako ja a už sa aj slušne poďakujeme pánovi a vraciame sa na pumpu, okolo ktorej sme pred chvíľou prešli. Na pumpe sa dozvedáme, že široko-ďaleko nie je žiadne ubytovanie. Čo teraz? Operatívne meníme plán cesty. Oželieme deltu Dunaja a do Constanty sa miesto cesty po pobreží dostaneme po ceste na tejto strane Dunaja a na cestu sa vydáme hneď. Pri šoférovaní sa budeme striedať, pričom spolujazdec sa vždy pokúsi spať. Asi to bude o hubu, ale veríme, že v turistickej oblasti bližšie k Constante nájdeme ubytovanie a dospíme deficit. Nezostáva nám nič iné, len znovu prejsť našim „obľúbeným“ centrom a nájsť cestu číslo 21. Premotáme sa rušným mestom a vyrážame na cestu. Sme už celkom vyrovnaní s tým, že pôjdeme asi celú noc. Minúty a kilometre utekajú, cesta je paradoxne k mestu úplne prázdna. Po 20 minútach jazdy však neveríme vlastným očiam. Pri ceste je veľký osvetlený motel, na parkovisku pred ním však len pár áut. Okamžite zastavujeme a pýtame sa recepčného na možnosť ubytovania a samozrejme parkovania. Zrazu nič nie je problém. Motel je takmer prázdny a parkuje sa síce vonku, ale môžeme auto nechať priamo pred presklenou recepciou a recepčný sa dušuje, že z neho celú noc nespustí oči. Neuveriteľné, ale isto sa nám to nesníva.
O chvíľu už po príjemnej sprche sledujem z postele miestny program v TV a čakám, kým sa dosprchuje aj Janka. V takýto príjemný koniec dňa, či skôr vzhľadom na jednu hodinu po polnoci už začiatok ďalšieho, sme ani nedúfali. Spokojní zaspávame. Zajtra ideme k moru a doprajeme si oddych a relax. Dnes toho bolo vážne mierne nad naše sily, bude fajn ich znova načerpať. Vypni si pls budík, lebo ak ti zase zazvoní o pol piatej, tak ťa tu predám...

Po včerajšom probléme s neplánovaným skorším vstávaním som si dal zvlášť záležať na nastavení budíka a ráno nás tak už nečakalo žiadne nemilé prekvapenie. Bola by však škoda každej minúty dňa, ktorý je pred nami a o siedmej sme už nachystaní v jedálni na raňajky a o pol hodinu neskôr s plnými bruchami znášame batožinu k autu. Pohľad do batožinového priestoru však jednoznačne prezrádza dĺžku nášho pobytu na cestách a veci pohádzané krížom-krážom nedávajú veľkú šancu na bezpečné uloženie toho, čo je ešte mimo auta. Obetujeme preto ešte pár minút na ľahké upratovanie a celý náklad z Wraníka sa ocitá na zemi za autom. Pár náhodných okolo postávajúcich hostí z hotela neveriacky hľadí na tu kopu a zjavne im nejde do hlavy, kde to všetko v tom malom Jeepe bolo uložené. Chvíľku mám pocit, že oni si myslia, že toto je garážový výpredaj, takže si so záujmom obzerajú povykladané veci a tuším sa aj dohadujú, komu by sa čo hodilo. Roman, prosím ťa, kopni do vrtule a nahádž to tam naspäť... Až teraz oceňujem niekoľkoročné skúsenosti z počítačovej hry Tetris a s vysokou úspešnosťou ostrieľaného profíka ukladáme svižne veci naspäť do kufra, využívajúc každý centimeter priestoru. Hotovo. Posledný pohľad po zemi, či niečo nezostalo zabudnuté a opúšťame hotel aj skupinku prekvapených ľudí a odchádzame na cestu do Constanty.



Červená cesta číslo 21 je celkom dobrá a pohodlná, ale v rámci šetrenia kilometrov si skúsime skrátiť cestu po neoznačenej žltej ceste za mestečkom Viziru. Cesty horšej kvality nášmu Wraníkovi neprekážajú – skúsime. Nám však trochu prekáža zákaz vjazdu na cestu, ktorú chceme použiť. A čo tak asi znamená „Drum in lucru“? Auto pred nami tam vchádza, tak skúsime aj my. Je pravda, že na Slovensku by sme nad tým ani len neuvažovali, ale tu, ako sa hovorí: iný kraj – iný mrav, skúsime. Onedlho nám je už jasný význam slovného spojenia na ceduli na začiatku cesty. Jej povrch je na dlhých úsekoch kompletne vyfrézovaný, použiteľná časť cesty má šírku asi na jeden a pol auta. Kraje cesty sú oddelené pruhovanými žlto-červenými ceduľami a rozšírené štrkovým násypom s rôznymi stavebnými mechanizmami, na ktorom prebiehajú práce, ktorých cieľom je zjavne rozšírenie cesty. Nuž, takto sa zo žltej cesty robí červená... Naším autom sa dá aj po takejto ceste ísť pomerne rýchlo, ale po krátkej chvíli dobiehame pomalý náklaďák, za ktorým sa víri veľké množstvo prachu. Už len predbiehať na takejto ceste by bolo veľmi odvážne, ale pri takmer nulovej viditeľnosti v prachu je to úplne nemožné. Nákladné auto pred nami ešte viac spomaľuje a zastavuje. Prach opadá a vidíme, že stojíme v kolóne, ktorá sa vytvorila pred úsekom, kde je čulý stavebný ruch na celej šírke cesty. Zdá sa, že sme si touto skratkou zrovna moc cestu neskrátili. Čo sa dá robiť? Obzerám sa okolo. Za nami už zastavujú ďalšie autá. Povedľa cesty za priekopou sa v poli črtajú vyjazdené dve koľaje stavebnej obslužnej cestičky. Bez váhania radím štvorkolu a D na automate a už sa aj púšťam šikmo do priekopy. Jankine naširoko otvorené oči mi pripomínajú, že som ju mal asi dopredu informovať o mojom geniálnom pláne. Teraz je to už jedno, pochopila a ani neprotestuje. S úsmevom míňame celú kolónu, prekvapených robotníkov a za nimi cez priekopu opäť vychádzame na prázdnu cestu. Romanko, to nebol úsmev, to som si len v záujme zachovania pokoja a mieru kusla do jazyka... Takto nejako sme si to predstavovali, pred nami – za nami, žiadne autá. Netrvá dlho a prichádzame k ďalšej skupine robotníkov. Cesta je tu síce v pôvodnom stave, bez prekážok, ale prebieha tu výrub stromov po jej krajoch a niekoľko z nich leží cez cestu. Tentoraz už bez váhania využívame výhody vyššieho podvozku, zbiehame mimo cesty, obchádzame prekážku a bez zdržania pokračujeme v ceste. Majitelia odstavených osobných áut na ceste na nás hľadia trochu so závisťou, ale neostáva im nič iné, len trpezlivo čakať.
Prechádzame neuveriteľne plochou krajinou, popretkávanou sieťou zavlažovacích alebo odvodňovacích kanálov. Cesta tu vedie na takmer dva metre vysokom násype a v tejto časti na ňu práve naťahujú nový asfaltový koberec. Ako sa hovorí: do tretice všetko dobré. S ľahkosťou schádzame z násypu a najbližší takmer kilometer hľadáme vhodné miesto, kadiaľ by sme sa vrátili späť na cestu. Pri odpočívadle s drevenými lavičkami sa nám to bez problémov darí a pokračujeme v ceste.
Vchádzame do dedinky. Premýšľame, že by sme sa mohli zastaviť kúpiť chlieb a už je aj taký čas, že by mohli byť otvorené obchody. V malých potravinách na zákrute Janka dopĺňa naše zásoby. Pred obchodom sedí muž asi tak nášho veku, a pri pohľade do jeho tváre mám pocit, že v jeho očiach sa odráža všetok smútok sveta, akoby už nikdy nemal byť veselý. Až mi na chrbte vybehli zimomriavky, ale nemám odvahu a ani dostatočnú slovnú zásobu, aby som sa ho spýtala, či mu môžeme nejako pomôcť, a asi by sme ani nemohli, pretože tento človek rozhodne nevyzerá, že mu chýba len pár drobných na pivo. Pohľadom nás odprevádza, akoby aj on chcel niekam odísť ale z nejakého dôvodu nemôže... Žltá cesta o chvíľu končí. Vlastne zatiaľ žltá. Mali sme predsa príležitosť vidieť na vlastné oči, ako sa zo žltej robí červená.

Vchádzame na širšiu asfaltovú cestu 2A, smer Constatnta. Navigácia hlási čas do cieľa niečo cez hodinku. Vychutnávame si rýchlu a kľudnú jazdu. Spestrením na tejto ceste je jedine prekročenie Dunaja, ktorý je v týchto miestach dosť široký. Na štvorprúdovom moste sa nesmie fotografovať, ale nedáme sa odradiť a počas jazdy veselo natáčame a fotíme. Ktovie, kto natáčal a fotil nás, ale keďže sme neskončili s pokutou a ani vo fešáckom rumunskom väzení, nebol ten zákaz asi až taký prísny... Most je vysoký a je z neho veľmi pekný výhľad na celé okolie. Nemôžem sa príliš kochať krásami okolo nás, s kamerou v jednej ruke a volantom v druhej sa radšej venujem šoférovaniu po mierne hrboľatej ceste. A je tu prekvapenie: na konci mosta za zákrutou sa objavuje mýtnica. Dobre vymyslené. Alebo si zaplatíme za trajekt, alebo za most, ale zadarmo to isto nebude. Keby bol ten trajekt aj zadarmo, radšej zaplatím za pomerne robustne vyzerajúci most, ako za vratkú lodičku v kalnej vode Dunaja.



Platíme mýto a pokračujeme štvorprúdovkou k pobrežiu. Z hlavnej cesty odbočujeme severne k mestečku Navodari, pretože si chceme pozrieť väčšiu časť pobrežia a prejsť známym letoviskom Mamaia. Blízkosť mora už cítiť vo vzduchu a aj vidieť okolo nás. Prechádzame ponad obrovské plavebné komory a za hustým pásom lesa pred nami už tušíme more. Doprava hustne a počas jazdy sa operatívne rozhodujeme, že na sever ďalej nepôjdeme, zastavíme sa na chvíľu pri mori tu čo najbližšie, prejdeme Constantou a podrobnejšie si prejdeme pobrežie južnejšie, smerom na Bulharsko. Obzeráme sa po nejakej cestičke, ktorá by nás doviedla na pobrežie.
Nápis na transparente hlása „SUNSHINE BEACH“. Zdá sa, že sme dobre. Premotáme sa pomedzi zopár celkom nových domov a na konci tejto ulice by už konečne mohlo byť toľko očakávané more. Asfaltový povrch pod kolesami sa mení na štrkový a štrkový na pieskový. Prichádzame na pobrežie. Nie že by sa ďalej autom nedalo, ale evidentne sa nesmie, tak odstavujeme Wraníka na malom parkovisku s pár autami.



Ďalej vykročíme po vlastných, a ako inak, samozrejme na boso. Jemný piesok je relax na strnulé nohy. Kráčame upravenou plážou k vode a zvedavo sa obzeráme okolo. Fúka silný vietor a tak teplota vzduchu nie je zatiaľ príliš vysoká, takže na kúpanie to nevyzerá. Ale aspoň nohy namočiť proste treba. Na ľavej strane sa za radom lehátok pred plážovým klubom v diaľke črtá dlhé mólo a za ním nejaká veľká rafinéria. Napravo sú v diaľke zahmlené obrysy Constanty. Chvíľu sa len tak pofľakujeme a sledujeme čajky loviace ryby vo vlnách, ale čaká nás ešte kus cesty a tak onedlho odchádzame. Ty si pozeraj čajky, ja si obzriem plavčíka v kraťaskoch. Škoda, že tú bundu má zapnutú až po krk, plavci mávajú také pekné postavy...

Táto časť pobrežia vyzerá dobre. Podľa množstva stánkov popri ceste s tovarom ako nafukovacie rukávy, plutvy a šnorchle by bolo jasné že sme pri mori, aj keby sme si v ňom pred chvíľou nemáčali nohy. Je tu dosť penziónov a hotelov, dokonca jeden z nich bol aj s kúpeľmi. Sme zatiaľ stále mimo hlavnú turistickú oblasť a tak je tu aj celkom kľud.
Pred vjazdom do Mamaia je ďalšia mýtnica a platíme za prejazd. Celá táto v socialistických časoch slávna turistická oblasť sa nachádza na úzkom páse zeme medzi Čiernym morom a jazerom Siutghiol a väčšina hotelov nie je vzdialená od mora viac než 100 metrov. Široká hlavná ulica s nespočetným množstvom kvetinkových kruhových objazdov sa stáča po brehu jazera a lemujú ju obrovské hotely, tenisové dvorce, minigolfové ihriská, reštaurácie, kasína a diskotéky. Pomedzi stromy a hotely vidieť vo výške pomaly sa posúvajúce zavesené kabínky lanovky na vysokánskych stĺpoch, ktorá zjavne lemuje celé pobrežie.





Štvorprúdovou cestou sa posúvame ku Constante. Constanta je rušné riviérové mesto a zároveň hlavný rumunský prístav. Mesto je zmesou grécko-rímskych pozostatkov, tureckých mešít a upravených moderných bulvárov. Staroveký predchodca Constanty, mesto Tomis, bolo údajne založené bojovníkom, ktorý prežil bitku s Argonautmi po ukoristení Zlatého rúna. Nás však mestá na tomto našom výlete moc nelákajú a tak ním len bez zastávky prechádzame smerom k turistickým strediskám ležiacim ďalej na juh.





Podľa Andreiných pokynov sa pomaly premotávame mestom, ktoré nás „vypľulo“ na výpadovku po pobreží. Pred nami je rad prímorských mestečiek a turistických centier. Prvé mestečko je Lazu, ale leží ďaleko od mora a jedinou jeho zaujímavosťou je most, ktorý vidieť z diaľky. Ďalším mestečkom v poradí je Eforie, ktoré podobne ako Mamaia leží na kúsku pevniny medzi morom a jazerom. Sme v jeho najužšom mieste a z cesty vidíme cez rad domov aj more vľavo, aj cez železnicu celé jazero vpravo.

Radi by sme odbočili k moru, ale štvorprúdovka s dvojitou čiarou v strede nám to nedovoľuje a vedie nás do centra mestečka. Využívame prvú príležitosť na odbočenie vľavo a sme zvedaví, kam nás privedie. Po úzkych uličkách sa dostávame až na širokú cestu na vyvýšenom pobreží. Popri ceste sú chutné malé hotelíky a na jej prímorskej strane sú pestré stánky s turistickým tovarom. Otáčame sa, zastavujeme pri kraji cesty nad zrázom a ideme to tu trochu preskúmať. To, čo sa nám ukazuje pod cestou, nás trochu prekvapuje. Pod nami je krásna piesočná pláž z ktorej do mora v pravidelných rozostupoch vybiehajú kamenné móla a priamo pod nami je pláž upravená do dvoch oblúkových piesočných atolov. Krásne...
Jedinou nevýhodou pre nás v tejto chvíli je to, že by sme nemali naše plne naložené auto na dohľad a tak sa skúsime vrátiť na pláž, okolo ktorej sme prechádzali, keď sa nedalo odbočiť. Chvíľu sa ešte kocháme nádherou pod nami, ale čas je neúprosný a tak nasadáme do auta a odchádzame.





Z tejto strany už nie je problém odbočiť k pláži a pri prvej príležitosti to aj využívame. Vchádzame na menšiu cestu súbežne s hlavnou a hneď sa nám pred auto spod kríka vrhá domorodec. Jasné, sme už zvyknutí, chce poplatok za použitie tejto cestičky. Pár eurami podporujeme miestnu ekonomiku a tešíme sa, že si pri mori urobíme konečne relax, oddýchneme si a aj ukuchtíme niečo pod zub. Ty chceš variť??? Asfaltka nás vedie smerom k pobrežiu a končí pri polozrúcanej budove, ktorá asi kedysi bola, alebo mala byť hotelom priamo na pláži. Kvalitne sa na nej už podpísal zub času a skrz ňu vidíme oblúk pláže. Zastavujeme na kraji asfaltu, ktorý je zjavne zubom času ohlodaný tiež a láme sa na kraji vo veľkých doskách. Nášho dvojtonového miláčika nechávame radšej v dostatočnej vzdialenosti od hrany.





Naboso prechádzame pobrežie a teplé vlnky nám v pravidelných intervaloch omývajú nohy. Voda je až prekvapivo teplá, ale tak nejako nás to do nej moc neláka. Ono by aj lákalo, ale ľudská biológia je sviňa... Vraciame sa po pláži k autu. Ani opálené polonahé telá fešných čučoriedok a ani svalnatí plavčíci už nič nezmenia na rozhodnutí, že napriek pôvodnému plánu pri mori neostávame a odchádzame späť do hôr. Čo tam po tom, tí plavčíci by zmenili, ale je mi jasné, že aj tie čučoriedky, takže odchádzame, miláčik. Ešte sa pokúsim odkrojiť zopár koliečok salámy na blatníku nášho Jeepu bez drevenej podložky, čo Roman ocení hlasnými prskaním síry všade naokolo, ale už je to tam...

Miesto oddychu nás čaká dlhá cesta okolo Bucuresti do Brašova. Tam navštívime mesto Bran kde by mal byť „komerčný“ Draculov hrad a presunieme sa cez pohorie Fagaraš na južnú stranu Karpat k pevnosti Poienari, ktorá by mala byť „ozajstným“ Draculovým sídlom. Odtiaľ prejdeme legendárnou offroadovou Transalpinou cez pohorie Parang naspäť na sever a vydáme sa na cestu domov. Povie sa to síce za 2 minúty, ale reálne to vidím tak na 3 dni. Uvidíme, ako postíhame.
Pri aute nachádzame rumunskú rodinku na zánovnom Passate. Upozorňujeme vodiča na úplne mäkké predné koleso. Vyzerá bezradný, vysvetľuje, že nemá rezervu, alebo zdvihák, alebo čosi také. Tak mu ešte narýchlo pred odchodom v rámci dobrého skutku na každý deň dofúkame koleso elektrickým kompresorom z našej povinnej výbavy.



Opúšťame pláž a vraciame sa do Constanty rovnakou cestou ako sme prišli. Hľadáme cestu č. 3, ktorá by nás mala doviesť k 22c a novovybudovanej diaľnici A2. Také jednoduché a rýchle to zjavne nebude, dostávame sa do poriadnej zápchy. Posúvame sa len veľmi pomaly, ale klimatizácia a rádio fungujú bezchybne, takže nálada neklesá. Zápcha sa však rozpúšťa a našťastie aj odbočujeme mimo jej hlavný prúd. S pribúdajúcou vzdialenosťou od Constanty redne aj premávka.



Prichádza sms od Rada, že nám vyrážajú oproti. Stretneme sa v okolí Brašova a zvyšok výletu strávime opäť spoločne, aj keď už len s posádkou Poštárskej dodávky. Peťo sa rozhodol pre okamžitý návrat domov. Táto správa má na nás účinok redbullu a priam až cítime vlnu energie. Na dlhej ceste sa nám isto bude hodiť.



Cesta krásne ubieha a blížime sa k diaľnici. Sme na ňu zvedaví, pretože na mape vyzerá rovná ako podľa pravítka. Na začiatku prechádzame vysoko nad vodou okolo krásneho kovového železničného mosta, ktorého kamenný vstupný portál strážia veľké sochy. Most má veľmi zaujímavý tvar, ktorý je zmesou rovných a oblúkových plôch, až po ostré uhly pri ich prechodoch.
Na druhej strane rieky popod železnicu vchádzame na diaľnicu a vidíme, že mapa neklame. Fičíme po nekonečnej rovnej diaľnici k Bucuresti. Diaľnica je samozrejme platená. Poplatok je 10 lei, čiže 2,5 eur, čo je na 130, alebo 140 km cesty celkom dosť. Naša cestovná rýchlosť je len asi 110 km/h, aby sme rýchlou jazdou neuštvali nášho Wraníka a ani rodinný rozpočet na jeho spotrebe.



Blížime sa k Bucuresti a diaľnica končí. Nechceme ísť krížom cez Bucuresti, využijeme radšej obchvat mimo mesta a tak schádzame na cestu štandartnej rumunskej kvality. Využívame prvú čerpačku na dotankovanie nádrže benzínom, a našich organizmov porciou kávy.
Ako každá správna pumpa, aj táto má svoju svorku psov. Zastav, zastaaaav, ja si ich chcem pohladkaaat... 5 dospelých a 2 šteniatka. Okamžite si ochočili Janku, takže je jasné, že sa chvíľu zdržíme. Je zaujímavé pozorovať jasnú hierarchiu a správanie v tomto psom spoločenstve. Je tu šéf a podľa výzoru aj otec šteniatok, matka šteniatok so zvláštnou pozornosťou od šéfa, a traja členovia, ktorí prejavujú očividný rešpekt k šéfovi a jeho rodine. Zo začiatku sú dospelí psi ostražití a nedôverčivý, ale po chvíli vidia, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Práve naopak, hrozí poriadne vyhladkanie a vyškrabkanie. Šteniatka sú zjavne zatiaľ bez negatívnej skúsenosti s človekom a okamžite sa motajú okolo Janky s vrtiacimi chvostíkmi. Ja keby som mala chvostík, tiež by som ním vrtela, lebo už mi strašne chýba náš Bajtík, a toto by mohla byť taká malá záplatka na dušu... Šéf a mamina pozorne a v strehu pozorujú, čo sa bude diať, očividne pripravení zasiahnuť. Po chvíli naberú odvahu aj traja členovia a pridávajú sa k šteniatkam pre svoju porciu pozornosti. To sa však nepáči šéfovi a okamžite ich odháňa. To som už ostražitý aj ja a čakám, čo urobí. Aha... Tak on chcel byť len prvý a už sa aj šmajchluje u Janky a zvyšok svorky to zjavne akceptuje a len opatrne a váhavo sa pridávajú. Jasné pravidlá a disciplína. Ale ak chcú prežiť v tomto pre nich nie príliš pohostinnom prostredí, inak to asi nejde. Tak ale už budem musieť zasiahnuť, lebo mám pocit, že odtiaľto minimálne s jedným z nich odídeme. Máme natankované, kávička vypitá, odchádzame. A naozaj by sa nám nezmestilo aspoň jedno šteniatko???

Obchvat Bucuresti pamätá zjavne ešte Cauceskovu éru a je vo veľmi zlom stave. Asi na to ale už prišli aj terajší vládcovia, pretože na mnohých úsekoch prebieha výstavba za plnej premávky. Teplo, hustý prach s minimálnou viditeľnosťou a nízka rýchlosť s neustálou pozornosťou, aby sme nepozrážali na ceste pracujúcich robotníkov, si vyberajú svoju daň na energii. Takto to ďalej nejde. Zásady idú bokom a na slušnejších úsekoch zrýchľujem nad povolenú rýchlosť a obieham kde sa dá, bez ohľadu na celistvosť stredovej čiary. Toto nie som ja. Porušujem tu predpisy, natáčam za volantom – asi už ani nie som Roman – som Rumun. Dúfam, že sa Roman nenaštve, že som sa spustila s nejakým Rumunom...



Konečne opúšťame šialený obchvat a dostávame sa na dobrú šesťprúdovú cestu. Míňame letisko a kúsok pred nami nám práve križuje cestu pristávajúce veľké lietadlo. Nestíhame ani vytiahnuť foťák alebo kameru a tak prichádzame o krásny snímok. Cestných pruhov síce ubúda, ale k Ploiesti vedie slušná cesta. O 20:00 obchádzame mesto okolo jednej z rafinérii PETROM, kde zjavne vyrábajú 101 oktánovú mňamku, ktorou kŕmime náš štvorlitrík. Aké príznačné, veď dostupné zdroje uvádzajú, že táto oblasť je najväčším Rumunským strediskom ropného priemyslu a práve tu boli v roku 1857 vyhĺbené prvé ropné vrty na svete (spoločne s vrtmi v Ontariu) a Bukurešť sa potom stala prvým mestom na svete, ktoré začali osvetľovať petrolejové lampy.





Robíme, čo sa dá, ale náš medzičas nie je moc priaznivý. Slnko je už nízko nad horizontom a nás ešte stále čaká veľa kilometrov. S výnimkou kúska okolo Ploiesti je cesta č. 1 stále veľmi dobrej kvality a na naše potešenie sa pred nami konečne objavujú hory. S postupujúcim časom svetlo ubúda. Pred vstupom do nočných hôr by som rád pre istotu ešte natankoval doplna, ale míňame len malé pumpy dedinského charakteru, na ktorých asi ťažko nájdeme palivo, ktoré používame. Keď už sa pomaly vyrovnávam s tým, že sa náš rozmaznaný Wraník bude musieť uspokojiť s niečím menej kvalitným, za zákrutou sa nečakane objaví vysvietená čerpačka. Odbočka je však tesne pred nami. Okamžite maximálne brzdím z 90 km/h na čo najnižšiu rýchlosť a za mohutného hvízdania pneumatík odbočujem k pumpe. Chvíľu nie som si istý, či ten zvuk išiel od pneumatík, alebo od Janky, pretože zrovna natáčala a môj manéver ju dokonale prekvapil. Tak na tento záznam som veľmi zvedavý. Ja som zvedavá, či som si necvrkla...
S plnou nádržou a po veľmi krátkej pauzičke aspoň na natiahnutie stuhnutých nôh hneď vyrážame na cestu. Vchádzame do hôr a svetlo rýchlo ubúda. Je nám jasné, že Brašov ani pri najlepšej vôli nestíhame. Nechceme si však nechať ujsť aspoň pohľad na „komerčný“ Draculov hrad v mestečku Bran a operatívne meníme dnešný cieľ cesty z Brašova na Bran, k čomu využijeme skratku po ceste nižšej triedy s označením 73A. Stúpame vyššie a vyššie do hôr, ktoré sa s pribúdajúcou tmou dajú už len viac tušiť ako vidieť. Z tmy zrazu vchádzame do oázy svetla. Mestečko Sinaia je ako keby vsadené do úbočia a prechádzame okolo nádherne vysvietených budov rôznych štýlov, od historických až po súčasné. Dýcha na nás živou atmosférou turistického ruchu. Je nám ľúto, že sa tu nemôžeme zdržať a obzrieť si tú nádheru cez deň. Mestečko Sinaia je prezývané „Perla Karpát“ hlavne kvôli nádhernej prírodnej scenérii ktorá ho obklopuje a tiež kvôli pôsobivému kráľovskému hradu. Je obľúbenou turistickou destináciou pre lyžiarov a hlavne turistov, ktorým okolité hory ponúkajú také pozoruhodnosti, ako schodisko vytesané v skale, takmer 400 metrov dlhú a obtiažne prístupnú jaskyňu Ialomita, televízny vysielač pripomínajúci vesmírnu raketu na vrchole Caraiman (2384m), či údolie Alba, ktoré sa chváli zoskupením najvyšších útesov v Európe. Toto všetko je pre nás ale ukryté v tme a je nám jasné, že na podrobnejšie preskúmanie tejto oblasti nám na tomto výlete určite neostane čas.
Onedlho bez problémov nachádzame odbočku na cestu 73A. Teplomer v aute ukazuje vonkajšiu teplotu 17°C. Ešte pred pár hodinami, pred vjazdom do hôr, tam svietilo 33°C, takže sme asi dosť vysoko. Celodenné cestovanie dáva zabrať a dve hodinky pred polnocou už toho máme obaja skutočne dosť. Do Branu je ešte ďaleko, ale asi bude rozumnejšie obzrieť sa hneď po nejakom ubytovaní, kým nás únava nezlomí na toľko, že to bude vážne nebezpečné. Mňa láme v pravidelných intervaloch a potajomky driemem na sedadle spolujazdca. Popravde, k tomu už nemáme ďaleko. Cesta konečne začína klesať. Vytriešťame oči do tmy a hľadáme nejaký náznak života v čiernej tme. Prvý sa objavuje po pár kilometroch a zastavujeme pri horskom penzióne. Vyzerá fajn, ale je plný vyšportovaných hlučných mládežníkov, evidentne tu dnes nocuje nejaký športový team. My sa však nutne potrebujeme vyspať a tak skúsime šťastie ďalej. O pár serpentín nižšie nachádzame pekne osvetlený, sympaticky vyzerajúci penzión. Len aby mali voľné miesto. Odbočujeme na štrkovú príjazdovú cestu a Janka odchádza na prieskum. Máme šťastie. Ukazuje sa, že je to zatiaľ najlepšie miesto, kde sme doteraz nocovali (samozrejme až po kempingoch s kamarátmi). Objednávame si rovno po decáku Alexandrionu a veľmi ochotný, úslužný a zjavne jemne prihriaty recepčný/manažér nás osobne vedie do izby, nesúc naše drinky. Tácočka s pohárikmi na vystretých prstíkoch, biely obrúsok na predlaktí, jemný predklon, vrtivá riťka, je fakt zlatý, ale ja by som ho asi žiadnym hlbokým výstrihom neočarila... Ťaháme sa za nimi ako myšiak Alexander za syrom. Aj izba nás milo prekvapuje. Je čistá, priestranná, vkusne zariadená a voňavá. Alebo je to ten Alexandrion? Alebo manažér? Neriešime. Spokojní odkladáme batožinu a snažíme sa vyjednať skoršie raňajky. Po krátkom licitovaní sme úspešní a získavame na ráno pol hodinu k dobru. Chceli sme dvojlôžkovú izbu a tu sú postele tri. Ja len dúfam, že tento mladý muž nie je v cene. Nebol, lebo si veľmi ochotne zobral prepitné a už aj odtancoval von z izby ako pri nácviku Labutieho jazera...



Komunikujeme s chalanmi a s ohľadom na naše ranné plány na návštevu Branu dojednávame čas stretnutia na 10:30 a miestom stretnutia bude odbočka z hlavnej cesty č. 1 na Fagarašskú magistrálu 7C a mesto Cartisoara. Bude to naháňačka, ale mali by sme to aj kvôli včasnejším raňajkám stihnúť.
Alexandrion mizne v našich útrobách a Janka bez meškania odchádza do sprchy. Ja zatiaľ vybavím pár sms a snažím sa rozbehať internet. Miestne pripojenie je ale nič moc a tak to vzdávam a púšťam televízor. O chvíľu už striedam v sprche Janku a unavený padám do postele. Zaspávame s dobrým pocitom, že sa ráno zase stretneme s kamarátmi a prežijeme koniec expedície opäť spoločne.

Ako pricmuhnutych plavcikov nafotenych cely album ale nejake miestne cokoladove cucoriedky nic? Ci ako si povedal Janka rozhodla, ze ziadna sa ti nepaci a nestoji za fotku?
Mimochodom to, ze rado nd je vulgarny uz vieme davno, ale dozvieme sa aj preco bol vulgarny?

to, kade sa tulal a co prezival zvysok partie pocas dni, co sme neboli spolu, pre nas doteraz zostava zahalene ruskom tajomstva...

jedine ze by nam sem rado a peto prispeli nejakym prispevkom...

alebo poprosime martina?

Ráno o siedmej sa čerství a oddýchnutí budíme do krásneho dňa. Z balkóna hotelovej izby máme výhľad nie len na náš Jeep zaparkovaný priamo pod nami, ale aj na celý areál penziónu. Denné svetlo odhaľuje aj to, čo pri príchode ostávalo zahalené tmou. Areál je skutočne nádherne upravený. Je tu niekoľko chatiek pre turistov a aj záhradný altánok s ohniskom na opekanie. Ak by sme raz mali v úmysle jazdiť v tejto oblasti, viem si tento penzión predstaviť ako základný tábor, z ktorého sa bude vyrážať na dvojdňové výlety s kempovaním do okolitých rozľahlých hôr. Balíme veci a schádzame do jedálne na raňajky, ktoré máme dohodnuté o pol hodinu skôr, ako sa bežne podávajú. Zatiaľ však nevidíme žiadny personál a tak využívam voľný čas na pár fotiek z exteriéru penziónu. Manažér nám včera večer prisľúbil skoršie raňajky asi len preto, aby sa nás zbavil, pretože ospalá recepčná sa tvári, že sa k nej žiadna takáto inštrukcia nedostala. Škrípeme zubami, ale ona si len vytrie karpinku z kútika čerstvo rozlepeného oka a má nás na saláme, ktorú by sme my radšej mali medzi dvomi chlebami, aby sme už mohli vypadnúť...
Po 15 minútach čakania však už začíname byť trochu nervózni, pretože máme stretnutie s chalanmi dohodnuté na 10:30 a nie je to málo kilometrov. Medzitým chceme navštíviť ešte hrad Bran, ktorý je „oficiálnym“ Draculovým sídlom a ten je úplne mimo trasy. Keď už sme takmer rozhodnutí, že raňajky oželieme a odchádzame, začína ožívať personál a na stole pri kuchyni sa objavujú dobroty. Známa vôňa syra, ktorý veľmi dobre poznáme z horských salašov nás zdrží pri stole a dôkladne plníme brušká všetkými dobrotami, ktoré nám sem naznášali. Netušíme, kedy sa dnes dostaneme k jedlu, takže táto raňajšia príprava sa môže hodiť. Meškanie, ktoré nám spôsobili im rozhodne oplatíme množstvom skonzumovaných potravín a je možné, že už aj ľutujú, že nám tie raňajky nedali skôr, ale tak práve dostali lekciu, že čas sú peniaze...





Bez ďalšieho meškania vyrážame na cestu. Celkom rýchlo sa dostávame z hôr do údolia a prichádzame na cestu, ktorá by nás mala doviezť ku kamarátom. Bran je však úplne opačným smerom. Keď sme už tu, bola by škoda nevidieť ho, pretože nemáme žiadnu istotu, že sa sem ešte niekedy vrátime, keďže je to pomerne dosť kilometrov. Odbočujeme k Branu, vedomí si toho, že času máme málo a na nejaké dlhšie prehliadky určite nebudeme mať čas. Po necelej pol hodinke jazdy po asfaltovej, ale dosť hrboľatej ceste, prichádzame do mestečka Bran. Hrad nad mestečkom je vidieť už z diaľky a je veľmi pekný, na prvý pohľad niečo ako naše Bojnice. Hľadáme miesto na parkovanie, podľa možnosti čo najbližšie k hradu, aby sme stratili čo najmenej času. Na platenom parkovisku pri hradnom parku nechávame Wraníka a pekne po svojich kráčame okolo stánkov a obchodíkov k miestu, kde predpokladáme vstup do hradu. Vchádzame na nejaké akoby námestíčko. Po oboch stranách ho lemujú stánky so suvenírmi. Tento hrad je asi najväčšou turistickou atrakciou v tejto oblasti a zjavná komercia je tu absolútne logická. Na prvý pohľad... Tento hrad má totiž s Vladom Tepesom, ktorého nazývajú Draculom, spoločné údajne len toľko, že sa ho raz pokúsil dobyť, aj to vraj neúspešne. Jediným skutočným sídlom grófa Draculu by mala byť pevnosť Poienari, ktorú navštívime neskôr. Hrad vidíme za bránou na konci námestia, ale na jeho návštevu už skutočne nemáme čas. Škoda... Tak v rýchlosti len kupujeme pár suvenírov v stánkoch, pohľadáme auto a opúšťame Bran.