Prechádzame cestou vedúcou stredom širokého údolia medzi horami, z ktorých sme včera prišli a ďalším pohorím, ktoré sa chystáme prejsť dnes. Starobylému mestu Brašov sa vyhneme a v mestečku Rašnov, nad ktorým tróni na kopci rozľahlá pevnosť alebo kláštor s nápisom v štýle Hollywoodu, odbočujeme na pokračovanie cesty č. 73A, ktorá by mala byť skratkou k ceste č. 1 a miestu stretnutia s posádkou Poštárskej dodávky. Je asi 9 hodín. Podľa navigácie to máme k chalanom 100km a asi 1 hodinu a 45 minút jazdy. S troškou šťastia ani nebudeme veľmi meškať.
Úzkou a natriasavou asfaltkou prechádzame lesnatou východnou časťou pohoria Fagaraš smerom na sever, aby sme sa o pár desiatok kilometrov ďalej zase cez toto pohorie dostali na juh. Minulý rok sme po úchvatnej magistrále prechádzali opačným smerom a veru stála za to, je sa na čo tešiť. Snažím sa ísť najvyššou možnou rýchlosťou, akú nám nerovný povrch kľukatej cesty povoľuje a čas príchodu vyrátaný navigáciou sa nám úspešne darí dodržiavať, dokonca sa k času stretnutia aj jemne po sekundách približujeme. Audio prehrávač nám na dnes nadelil porciu česko-slovenskej hudby a tak za tónov Čechomoru a Desmodu režem zákruty na prázdnej ceste, kým Janka drieme a dobieha už tradičný spánkový deficit. Pár kilometrov pred mestečkom Fagaras cestovná pohodička končí a vchádzame na hlavnú cestu č.1. Doprava citeľne hustne a náš presun sa na plnej ceste spomaľuje, napriek tomu, že kvalita cesty je neporovnateľne lepšia. Často prechádzame malé mestá a dedinky s obmedzením rýchlosti a mimo nich je tiež problém obehnúť pomalšie kúsky pred nami. Slnko praží ako o závod a teplota sa zvyšuje, ale nad vysokými štítmi Fagarasu po našej ľavej strane visia tmavé mračná. Aj keď nám Kuly spieva „uu uu aaa, adrenalííín stúpa...“, cesta ubieha dosť monotónne. „uu uu aaa, srdce mi rozbúúúcha...“ skôr mám pocit, že zaspím. „uu uu aaa, nikdy to neskončíííí...“, ale teraz už fakt kecá, pretože sa podľa smerovníka blížime k odbočke, kde by nás mali pri nejakom hoteli čakať Rado s Marcinom. Uu uu ááá, fakt už potrebujem cikpauzu a kávúúú úú ááá. V sms písali, že za odbočkou. Odbočka tu je, hotel tiež, vytriešťame oči dookola.





Je tu!!! Poštárska dodávka stojí pri hoteli v tieni stromov. Tešíme sa na kávu a ešte viac na kamarátov. Idú nám oproti a vyzerajú, že sa tešia rovnako ako my. Vytrhávame kľučky, rozkopávame dvere a flopom skáčeme do široko roztvorených náručí Martinovi a Radovi, ktorý si na počesť tohto mimoriadneho stretnutia tuším obliekol aj čisté biele tričko. Díky Radooo. Srdečne sa zvítavame, ako keby sme sa nevideli prinajmenšom niekoľko mesiacov. Obaja sa vystískajú s Jankou, podávame si ruky a Rado s jeho klasickým záhadným úsmevom zahlási: „K***a, aké milé tu stretnúť rodákov...“. Nuda a jednotvárnosť cesty je zrazu definitívne preč, ako šibnutím čarovného prútika. Je fajn vidieť veľa zaujímavého a prejsť kus sveta, ale nič sa nevyrovná tomu, keď to človek môže absolvovať so skvelými ľuďmi, ktorých má rád.
Dáme oddychovú (ako obvykle nie moc dobrú) kávu a vydávame sa na cestu cez pohorie Fagaras. Z vysielačky sa ozýva Martinov hlas a znie ako: „Cieszę się, że w lustrze widzę wasze twarze...“. S Jankou na seba hľadíme a netušíme, čo nám chcel povedať, tak Janka žiada o preklad. Rado prekladá: „Hovorí, že je rád, že vidí v spätnom zrkadle vaše tváre“. Aha. Janka mu bezprostredne na to: „Aj ja som rada, že pred vidím váš zadok“.  Aspoň je vidieť, aké je dôležité mať sympatickú tvár a pekný zadok, či?

Blížime sa k mohutným horám, ktoré sú zahalené v ťažkých oceľovo-sivých mrakoch. Dá sa predpokladať, že tam asi aj prší. Minulý rok sme zažili po prechode tunela pod vrcholom absolútnu zmenu počasia a veríme, že aj teraz nás bude čakať na druhej strane prekvapenie v podobe zmeny počasia k lepšiemu. Cesta sa začína jemne zdvíhať a na úpätí hôr cestu lemujú kempovacie miesta. Žiaľ, sú neskutočne špinavé a lemujú ich kopy odpadkov. Nevieme pochopiť, keď majú tak radi piknik, prečo si to proste nemôžu po sebe upratať. Moc nás to však netrápi, na miestach, kde zvykneme kempovať my, sa obvykle miestne obyvateľstvo ani nedostane a tak je tam väčšinou čisto. A ak nie je, hľadáme iné miesto, veď Rumunsko je veľká krajina, isto sa nejaké čisté vždy nájde.
Cesta sa stáva strmšou, kľukatí sa po úbočí a slnko sa definitívne schováva za mraky. Stúpanie už cíti aj automatická prevodovka nášho Wraníka. Asi si zvykol chodiť po rovinkách, je lenivý podraďovať a snaží sa ťahať v nízkych otáčkach. Zapínam O/D off a prudším zošliapnutím plynového pedálu ho pravidelne nútim k podradeniu. Veď on sa zase naučí. Aj ja dostanem asi po stosedemnásty krát inštruktáž, že toto je ten gombík, ktorý treba prepnúť, keď idem do kopca a áno miláčik, už si mi to hovoril a samozrejme, že na to pri najbližšej jazde do kopca zabudnem. Veď a čo? Istotne mi to rád pripomenieš...



Po ľavej strane máme takmer kolmý kamenný svah a napravo nám chvíľu výhľad zakrývajú stromy. Cestu občas prekrývajú betónové striešky na pilieroch a pri ich prejazde sa nám vynára spomienka na legendárnu počítačovú hru Need for speed. Bez zastávky míňame miesto pod vodopádom, kde sme minulý rok kupovali suveníry a čučoriedky, ktorými sme aj s Radom úspešne bojovali proti črevným problémom. Je tu toľko áut po oboch stranách, že by asi aj tak nebolo kde parkovať. Ešte pár kamenných podjazdov a prudkých zákrut a zrazu sa otvára nádherný výhľad do hlbokej doliny pod nami a svah oproti. Zjavne tento pohľad nadchol nie len nás, ale aj posádky áut idúcich pred nami, pretože výrazne spomaľujú. Nemáme sa kam ponáhľať, takže nám to ani nevadí. Ak si dobre pamätám, pred vrcholom ešte príde úsek, kde budeme najpomalší my. Vo vysielačke Marcin hlási: „Pejovka premium...“. Asi myslí tú takmer kolmú zvážnicu v svahu oproti, ale mám pocit, že tú by ani off majster Pejo nedal. Asi preto je premium.



Predtucha neklamala, na sklo dopadajú prvé dažďové kvapky. Ani sme nepostrehli kedy ihličnaté stromy vystriedala kosodrevina a už sa aj tá stráca a ostávajú len holé skaly s trávou a machom. Nad hlavami sa nám pomaličky posúva závesná lanovka s reklamou na Coca-colu. Lanovka je tu jediným spôsobom dopravy počas zimy, pretože cesta, po ktorej teraz stúpame, nie je v zime udržiavaná a je teda beznádejne neprejazdná. A vraj sa sem oplatí prísť aj v zime, pretože keď pleso zamrzne hrubým ľadom, stavajú z neho ľadový hotel a to určite stojí za videnie. Dnes tu asi ľadový hotel neuvidíme, a budeme radi, ak tu uvidíme aspoň na konček nosa... Cieľ cesty máme spoločný – pleso Balea Lac pod vrcholom, len lanovka to berie priamo hore, kým nás čaká kaskáda ciest, prudkých serpentín a mostíkov v strmom svahu pod vrcholom. Odtiaľto vidieť celú dolinu odkiaľ sme prišli a až pri tomto pohľade si uvedomujeme, ako sme vysoko. Na pobláznenom automate radím 2, nech sa toľko netrápi. Trápia sa tu však dvaja cyklisti, čo usilovne šliapu do pedálov, čím si vyslúžili obdivný potlesk od Marcina aj Janky. Hustne hmla aj dážď a mám pocit, že Janka sa necíti príliš bezpečne, keďže mi dôrazne zakazuje natáčať počas jazdy. Jediným výhľadom je už len na modro-biely obrys Patrola pred nami a na osobáčiky znenazdania vyskakujúce z hmly oproti nám.
Stúpame k 2000 metrom nad morom a teplota z 27°C v doline klesla na 13°C. Obávam sa, že to na vrchole bude ešte horšie a z plesa moc neuvidíme. Minulý rok sme nemali moc naštudovanú túto oblasť a nezastavili sme sa tu, len sme nechápali, prečo tu stoja všetky tie autá a prečo je tu toľko ľudí.

Na pravé poludnie však dážď utícha a hmla sa tiež zvoľna zdvíha práve v mieste, kde prichádzame k tunelu a veľkému parkovisku pred ním. Je to tu ako pred rokom – veľa odparkovaných áut a veľa ľudí. Odbočujeme na platené parkovisko za stánkami so suvenírmi, pečenými pochúťkami a čučoriedkami. Po minuloročnom výlete som si podrobnejšie naštudoval oblasť ktorú sme prešli a tak už viem, čo nás tu čaká. Podľa fotiek na Google Earth by tu niekde malo byť krásne pleso s drevenou chatou na brehu. Ale kde? Najjednoduchšie asi bude ísť tam, kam ide najviac ľudí. Tak nie, tí idú k stánkom šíriacim vôňu pečeného mäsa, my skúsime druhú stranu cesty. Jasné, tam pečú kukuricu 





Zrazu však počujeme zreteľné „Nazdar Slováci“. Obzrieme sa a kráča k nám chalanisko s ruksakom na pleciach. Nepoznáme ho, ale tvári sa priateľsky a rozpráva zjavne rečou podobnou reči nášho kmeňa a tak sa s ním dávame do reči. Volá sa Aleš, je Český turista a videl nás vystupovať z áut so slovenskou značkou, preto sa prihovoril. Dozvedáme sa, že chcel chytať ryby v delte Dunaja. Že toho moc nechytil, ale vraj je tam krásne – tam kde autá už nemôžu je skutočný vodný svet. Nech... Môže to vychvaľovať koľko len chce, hory sú hory a vôbec neľutujeme, že sme sa do delty nedostali. Lúčime sa, poprajeme si vzájomne pekné zážitky a konečne si ideme pozrieť pleso. Je len pár metrov od stánkov, ale na rozdiel od nich je tu pomerne málo ľudí. Asi nie je pre nich až takou veľkou atrakciou ako pečené mäso.





Janka pleso prirovnáva k nášmu Popradskému plesu. A má pravdu. Podobná veľkosť, rovnaká tmavomodrá hladina, skalnaté úbočie nad ním, len chata na brehu je o niečo bližšie pri vode. Toto je tá chata, ktorú v zime dobudovávajú na ľadový hotel... Pekné, ale nie je tu moc čo dlho obzerať, vraciame sa na parkovisko. Tu už ale niektorí členovia skupiny nemôžu odolať vôňam a o chvíľu sa aj mne takmer nasilu ujde porcia varenej kukurice. Jasné, skoro som ti ruku zlomila, ako som ti vyťahovala ohlodaný kukuričný klas z úst... Obzeráme sa po čučoriedkach. (Tento krát tým myslím ovocie, nie mladé dámy.) Minulý rok sme ich kúpili celý sáčok za smiešnu cenu, ale teraz ich majú len zopár bobúl v plastových pohárikoch a za nepomerne vyššiu cenu. Nevadí, na tie mám chuť pre zmenu ja (aj teraz hovoríme o ovocí?) , tak kupujeme jeden pohárik. Mňáááám.... Tak takéto čučoriedky som ešte v živote nejedol. Ozajstné nebíčko v papuli a nie je to len zvyšok mraku v 2000 metroch nad morom. Tak sladučké a šťavnaté u nás nie sú snáď ani zavárané s cukrom.

Pohárik je však o chvíľu prázdny, sadáme do áut, na rozlúčku zamávame Alešovi a vnárame sa do tmavého tunela. To je tiež rarita. Na začiatku obrovské hrdzavé železné vráta, vnútri tma ako v rohu a vo svetlách reflektorov sa zdá, že nemá na stenách žiadnu úpravu a je len jednoducho vytesaný do kameňa. Pôsobí jemne klaustrofobicky, ale kým sa pocity stihnú rozvinúť, už vidieť svetielko na konci tunela a už aj prechádzame okolo ďalších hrdzavých ozrutných vrát naspäť na zemský povrch. Ešte že nikoho nenapadlo zavrieť za sebou dvere... Žiadne kúzlo s počasím sa neudialo, aj na tejto strane je zamračené, ale oblaky sú podstatne vyššie a aj svetla je viac. Hneď za východom odmávame posádke francúzskeho offroadu a môžeme sa kochať výhľadom do strmého a hlbokého údolia, ktorý sa nám otvára s každým prejdeným metrom. Týmto údolím, čo sa pod nami kľukatí do ďaleka, pôjdeme cestou 7C k priehrade Vidraru, ktorú sme si minulý rok nestihli odfotiť.





Tak ako bol impozantný výjazd z druhej strany, tak je uchvacujúci aj zjazd na tejto strane. Cesta sa vlní ako had v strmom úbočí pod nami. Rado idúci pred nami hlási vo vysielačke, že musíme strpieť jeho pomalú jazdu, pretože cestou dole býva vždy „posratý“. My sme síce tiež, ale skôr z tých krásnych výhľadov, ktoré táto cesta poskytuje, takže nám pomalá jazda vôbec nevadí. Klesáme do údolia a popri ceste holé skaly strieda kosodrevina a o chvíľu už míňame aj prvé stromy. Na strmých zelených svahoch sa pasú stáda ovečiek, ktoré takto z diaľky pripomínajú skôr hrsť bielych červíkov, ako sa pomaly mrvia a rozliezajú sa kam sa len dá.





O chvíľu by sme mali doraziť k jazeru Vidraru. Minulý rok sme ho obchádzali západnou stranou po lesnej ceste, tento krát ho však obídeme rýchlejšou cestou po jeho východnom brehu. Je zaujímavé, že túto cestu mám v pamäti ako kúsok, ale ideme už takmer hodinu nudnou asfaltovou a miestami natriasavou cestou v rekonštrukcii, kým dorazíme k priehradnému múru. Janka čerpá sily na výstup k Draculovi a tvrdo spí. Keby som vedela, čo ma čaká, tak sa ani nezobudím!!! Jazero sa nám doteraz schovávalo za stromami, konečne máme nejaký výhľad. A celkom pekný. Ostrý oblúk priehrady s cestou na povrchu sa ťahá od nás do takmer kolmého skalného úbočia a cesta mizne v tuneli. Pred ním je však odbočka na cestu, ktorou sme šli minulý rok. Z tejto strany vidieť, že je akoby prilepená k skalnej stene, a po pár metroch tiež mizne v „dierke“ v skale. Nad cestou svieti obrovská výstižná reklama na Ceresit.
Na skalnom masíve nad hladinou je zreteľná bledá stopa, ktorá ukazuje, že hladina v tejto priehrade býva aj o 10 metrov vyššie, pravdepodobne na jar, v dôsledku topenia snehu v horách, ktoré sme dnes prešli.

Janke sa darí urobiť pár fotiek počas jazdy a tak sa vysielačkou dohadujeme, že pokračujeme rovno ďalej bez zastávky. Je už po druhej hodine popoludní a čaká nás ešte návšteva pevnosti Poienari nad údolím Arefu - Draculovho skutočného sídla a dosť zdĺhavý presun k Transalpine v pohorí Parang, prejazd ktorá má byť zakončením tohto výletu.
Prechádzame neuveriteľných 165 metrov vysoký priehradný múr a krátkym tunelom vchádzame do údolia Arefu, či skôr nad údolie. Do údolia pomaly schádzame až sústavou tunelov, mostov a ciest zatesaných v úbočí. V pravidelne nepravidelných intervaloch sa nám na konci údolia ukazuje na vysokom kopci posadená pevnosť Poienari. Najskôr ju vidíme zhora, a čim sme bližšie, tým viac sa na ňu pozeráme zdola. Ale až keď zastavujeme priamo pod ňou, tak si Janka začína uvedomovať, aký výstup ich s Marcinom čaká. Rado sa ani tento rok nedá ukecať na výstup a tento krát s ním dole ostanem aj ja a skúsime dohodnúť plán ďalšieho postupu na dnešný a zajtrajší deň.
Zastavujeme na rozšírenej krajnici v protismere. Lemuje ju múrik, na ktorom sa bude dať pohodlne posedieť, kým Janka s Marcinom absolvujú túru po schodoch do pevnosti.



Čo ich tu čaká? Pravý Drakulov hrad, ktorý začali stavať v dedine Arefu v roku 1457 tí, čo prežili masaker Vlada Nabodávača v Tirgovisti a boli zajatí. Hrad je postavený na skalnatom útese a jediným prístupom k nemu je 1400 schodov stúpajúcich v strmom svahu. Zvyšok hradu je pomerne malý, jeho takmer tretina sa v roku 1888 zrútila zo svahu. Prehliadka dvoch zostávajúcich veží nezaberie veľa času. Hranolovitá veža bola časťou pôvodnej pevnosti – Vladovej rezidencie. Z jej okna sa podľa povesti vrhla Vladova manželka potom, čo údajne prehlásila, že radšej nechá svoje telo zhniť a zožrať rybami v Arges, než aby upadla do zajatia Turkov, ktorí hrad obliehali. Legenda hovorí, že Vladovi sa podarilo utiecť na koni, ktorému obrátil podkovy opačne, aby zmiatol prenasledovateľov.



Ja som celkom rád, že ostávam dole, veľmi živo sa mi totiž vybavili spomienky z nášho minuloročného výstupu.
Ako obvykle mám pocit, že moja kondička je na tom pomerne dobre a nejakých pár schodov ma predsa nemôže zlomiť. Ako srnka si cupkám za Martinom a nerozumiem tým úškľabkom ľudí zostupujúcim po schodoch zhora. To čo je za pohľady? Prečo sa na nás tak bavia? Snažím sa počítať chody, aby som preverila, či ich je skutočne 1400, ale dýchacia trubica sa mi postupne zužuje a zdá sa. Že mozog pre svoje fungovanie skutočne potrebuje kyslík, pretože pri asi 457 schode prestávam rátať a uvedomujem si, že som sa s mojou kondičkou prerátala. Martin už tiež tak neskacká zo schodu na schod a spotené tričko prezrádza, že aj pre neho je tento výstup nečakaným telocvikom. Kyslíkový dlh narastá a posledné okysličené bunky mozgu začínajú chápať tie pohľady, ktoré na nás hádzali zostupujúci turisti. To bol výraz poznania, že ak sa nevrátime hneď v úvode, tak až po posledný schod budeme umierať a preklínať rozhodnutie vystúpať až do pevnosti. Ale tak už sme zjavne za polovicou, to by už skutočne bol nezmysel, aby sme to teraz vzdali. S vypätím posledných síl sa dostávame nad úroveň listnatého lesa a vidíme, ako vysoko sme sa skutočne dostali. Autá dole na parkovisku sú úplne maličké, ale o to väčší je náš pocit víťazstva. Z hradu ostala vlastne už len zrúcanina, ale o to viac tu na nás dýcha história. S Martinom si užívame nádherné výhľady a ulovíme zopár pekných záberov. Keby ma Roman videl, na aký múr som vyliezla...

Cesta dolu schodmi nie je až taká brnkačka, ako by si človek myslel. Schodmi umorené stehná sú teraz ako z tvarohu a sem tam sa človeku podlomia kolená a ešte dobre, že popri schodoch vedie zábradlie, ktorého sa človek môže sem tam zachytiť. S Martinom si obaja uvedomujeme, že v tvárach sa nám pri pohľade na ľudí stúpajúcich po schodoch zračia asi rovnaké pohľady, ako keď sme my išli hore. Nešťastníci sa to snažia pochopiť, ale my sa len dobre bavíme a na najspodnejších úrovniach schodiska už dokonca nahlas varujeme tých, ktorí ešte nemajú za sebou veľký kus cesty, že ešte je čas sa vrátiť, a ak to nespravia teraz, o kus ďalej to budú ľutovať. Ani jedného sme od tohto prírodného steppera neodhovorili a nepochybujem o tom, že minimálne polovica z nich to isto oľutovala. Ale ten zážitok za to istotne stál.



Janka s Marcinom miznú v lesíku za stánkami na druhej strane cesty a ja idem pohľadať mapu niekde medzi batožinou v kufri nášho Wraníka.
Niečo sa mi tu však nezdá. Koberec na podlahe za sedadlom je na dotyk mokrý. Ale z čoho? Veď sme nič nebrodili. Hm, koberec je mokrý aj za druhým sedadlom a aj smerom dozadu. Začína veľké pátranie po príčine tohto nie veľmi pozitívneho javu a všetka batožina, kus za kusom, opúšťa auto a končí na ceste za ním. A už vidím dôvod. Jedna z pet fliaš so sladenou minerálkou v balíku je poloprázdna. Jej stena sa otrasmi predrala o niečo tvrdé, asi o sekerku a obsah fľaše vytiekol do koberca. Poučenie do budúcna – všetko čo môže vytiecť isto aj vytečie, takže to budeme ukladať do vode nepriepustných kontajnerov. Tento problém treba rýchlo vyriešiť, takže na plánovanie ostáva Rado sám. Som mu síce duchom aj mysľou k dispozícii, telom však musím riešiť malú pohromu na palube. Väčšinu vecí mám už aj tak vonku, tak ich nasleduje aj zvyšok a kopa rastie. Mokré veci zo spodku rozkladám na múriku. Je teplo a výstup našim športovcom isto chvíľu potrvá, tak je šanca, že by to mohlo trochu preschnúť. Z vrchu koberca najskôr handrou a potom papierovými utierkami vysávam koľko sa dá. Pod koberec podkladám rôzne vhodné predmety, aby bol aspoň čiastočne vo vzduchu a mohlo sa z neho odpariť čo najviac zostávajúcej vody.



Viac už asi v tejto chvíli nemôžem urobiť a tak s Radom študujeme mapu. Pôvodne bolo v pláne prejsť k Transalpine vedľajšou cestou 7A z východu, ku ktorej by sme sa dostali cestami nižšej kvality v údolí Arefu. Netušíme ale, akej sú kvality a koľko nám to bude trvať a máme už 14:30, čo je dosť veľa hodín. Operatívne meníme plán. Pôjdeme známou a pomerne rýchlou cestou cez Curtea de Arges do Novaci a keď dorazíme do 18:00 – pôjdeme rovno Transalpínu a ubytko pohľadáme za ňou v okolí Petrosani. Ak prídeme neskôr, pohľadáme ubytovanie v Novaci, najeme sa, dôkladne si oddýchneme a vyspíme sa a Transalpínou prejdeme zajtra a hneď sa vydáme aj na cestu domov.

Draculovi návštevníci sú preč už skoro hodinu. Koberce už nie sú na dotyk mokré a tak presúvam s Radovou pomocou kopu batožiny naspäť do auta. Vynikajúce časovanie – keď sa unavení objavujú, akurát sme pripravení vyraziť na cestu. V rýchlosti ich oboznamujeme s novým plánom a ten je vymyslený tak dokonale, že im neostáva nič iné, len súhlasiť. Keby bol vymyslený akokoľvek ináč a keby ste to chceli zobrať aj cez Ulánbátár, nemali sme v tom momente silu akokoľvek diskutovať o vašom pláne a tak dej sa teda vôľa božia...



Po chvíli jazdy už prechádzame najbližšou dedinkou, ktorú sme minulý rok pracovne nazvali „Drakulovo“. Je tu kemp Dracula, reštaurácia Dracula, penzión Dracula. Proste ťažia z legendy, ktorú im vytvoril Bram Stoker, čo sa dá. Mne je jasné, že vďaka Drakulovi mi tuhnú lýtka aj stehná a ráno budem mať svalovicu. Že jak sa teším... Ale veď prečo nie. Turistický ruch je tu asi jedinou možnosťou, ako môžu zarobiť slušnejšie peniaze. O chvíľu ešte ukazujem počas jazdy Janke miesto, kde sme boli ubytovaní minulý rok a nastupuje zdĺhavý a únavný presun k Novaci. Je to ešte okolo 150 km a navigácia hlási takmer 3 a pol hodiny jazdy.

Cesta nie je ničím zaujímavá. V Curtea de Arges odbočujeme na 73C a potrebujeme sa dostať na cestu č.67. Mestečká a dedinky sú tu všetky veľmi podobné a už ani moc neregistrujeme ich názvy. S pribúdajúcim časom rastie aj únava a cesta neubieha ani zďaleka tak rýchlo, ako by sme si predstavovali. Ešte že ma Janka občas rozptyľuje svojimi vtipnými komentármi na akúkoľvek tému, lebo inak by som asi zadriemal. V jednom mieste bez bližšej identifikácie vysoko nad cestou na betónových pilieroch vedie zanedbaný „produktovod“. Skúšame hádať, čo tadiaľ asi vedie, ale zo všetkých absurdných nápadov jednoznačne vyhráva Jankina teória, že to je „cestička pre cyklistov“. Čo ty si všetko nepamätáš...
Turistický výstup na nej tiež zjavne zanechal hlboký dojem. Svedčí o tom aj nasledujúci dialóg:
Ukazujem jej krásny dom a hovorím:
- Aký krásny dom s vežičkou. Videla si to dlhé schodisko po oboch stranách?
- Nie, a o schodoch dnes už nič nechcem počuť!!!
- Heh, dobrá hláška, to si zapíš...
- Nič nebudem písať! O schodoch určite nie!!!
A keď sa ti tak páčili, kľudne si si ich mohol ísť prebehnúť, počkala by som ťa... Možno...
Únava sa zjavne týka aj posádky Patrola, pretože sa ešte cestou jednoznačne cez vysielačku dohovárame, že bez ohľadu na čas príjazdu, pohľadáme ubytovanie na tejto strane Transalpiny. Tak ako aj minulý rok, aj tento rok Andrea trochu blúdi, ale nedáme sa zmiasť a najneskôr na druhý pokus, bez vážnych zachádzok, pokračujeme želaným smerom. Trochu nám aj štrajkuje menič na 220V, ktorý by sa mal starať o nepretržité dobíjanie našich navigačných a komunikačných zariadení. Občas sa bez zjavného dôvodu vypína. Nevypína, ale aj ja sa potrebujem dobiť a zjavne mám asi vysoký odber  Asi mu je teplo, pretože je na podlahe a okrem 30°C vonkajšej teploty ho zohrieva aj teplo z automatickej prevodovky. Máme toho dosť aj my, tak sa nemôžeme čudovať ani jemu. Nie je to vážny problém, len ho musíme častejšie sledovať.



Podľa zásady, že do hôr podľa možnosti vchádzame s plnou nádržou, hľadáme kvalitnejšiu pumpu. Asi 40km pred Novaci nachádzame Radov obľúbený LUKOIL a náš obľúbený PETROM a tankujeme oboch tátošov. Prestávka padne vhod a trochu nás preberie. Keď vchádzame do oblasti, ktorá je našim dnešným cieľom, je už po 18:00 a slnko sa už schovalo za kopcami, do ktorých mierime. Na vysokom kopci pred nami už vidieť veľký vysielač. Neďaleko neho by mala byť dedinka, v ktorej sme minulý rok síce neboli, ale z kopca na ktorom sme cestou stáli, bolo vidieť, že sa tam stavia množstvo stavieb. Budeme dúfať, že medzi nimi je aj nejaký penzión a bude už v prevádzke.



Za volantom Poštárskej dodávky sedí Marcin, ktorý ju nemá tak v rukách ako Rado, a tak je aj tempo presunu miernejšie. Nikam sa však už neponáhľame a cieľ na dohľad pôsobí celkom povzbudzujúco. Súdim, že aj Martinovi začína svalovica a nevie viacej zošliapnuť plyn, hehe. Z nekonečnej rovinky konečne v Novaci odbočujeme na cestu 67C do hôr, ktoré sme mali doteraz na dohľad po našej pravej strane. Posledný úsek cesty sa zdvíha strmo hore, ale na rozdiel od doterajších hrboľatých ciest je tu vybudovaná úplne nová cesta s hladkým povrchom. Zdá sa, že zlé zvesti o asfaltovaní Transalpíny sú skutočne pravda a ak bude ešte niečo z nej v pôvodnom stave, tak si to užijeme asi posledný krát.

V hustých a strmých serpentínach sa zdvíhame nad okolitú krajinu a s každou prejdenou zákrutou sa nám zlepšuje výhľad. Dokonca sa nám zase ukázalo zapadajúce slnko, len trochu ostro svieti do očí. Pomalé tempo Patrola v kopcoch nesedí našej automatickej prevodovke, tak zrýchľujeme a predbiehame ho s tým, že hore sa samozrejme čakáme. Po chvíli prichádzame na najvyššie miesto cesty, kde pri drevenom vyrezávanom a maľovanom kríži čakáme, kým nás dobehne Patrol. Všade okolo nás sú zvlnené vrcholce Parangu kúpajúce sa v ľahkých obláčikoch osvetlených neskorým slnkom. Kúsok pred nami je horská dedina so samými novými veľkými domami a nad ňou vysoký kopec, z ktorého sme na ňu hľadeli pred rokom. Spolu schádzame asfaltkou k obydliam. Ideme skúsiť pohľadať ubytovanie na dnešnú noc.



Penziónov financovaných európskou úniou je tu veľmi veľa, ale skoro všetky sú v stave menšej či väčšej rozpracovanosti. Pre urýchlenie hľadania ideme s Jankou skúsiť hneď prvé na ceste a pod ňou a Rado s Marcinom idú pozrieť ďalej do dediny. V prvom penzióne máme smolu, nie je ešte dostavaný. V druhom máme viac šťastia, majú ešte voľné miesto akurát pre nás a dokonca aj varia. Dávame vedieť druhej posádke a kým prídu, obzeráme sa po vhodnom mieste na parkovanie. Malé parkovisko pri ceste je plné, ale nemáme ani moc záujem parkovať na očiach.



Pod penziónom pod cestou je však vybágrovaná väčšia hlinená plocha. Majiteľa hotela sa zo slušnosti spýtame, či tu môžeme zaparkovať, a on sa len tak formálne ide pozrieť, ako by sme sa do bagroviska asi tak chceli dostať, ale pri pohľade na vykrížené ramená Wraníka rýchlo pochopí, že my sa tam dostaneme, aj keby sme sa mali navijákovať o betónový pilier pod vonkajšími schodmi jeho penziónu. Osobné auto by sa tam určite nedostalo, ale nám by to nemalo robiť problém. Idem to hneď aj vyskúšať a podľa očakávania – ide to. O chvíľu prichádza aj zvyšok minivýpravy a Patrol si nachádza miesto vedľa Wraníka. Interiér penziónu je celkom pekný. Skladáme batožinu v izbách a presúvame sa do jedálne/baru.



Objednávame si večeru a čas si krátime popíjaním kombinácie piva a Alexandrionu, ktorý tu podávajú v krásnych pohárikoch. Zdá sa, že tu neboli pripravení na nájazd unavených a smädných Slovákov, pretože zásoby Alexandrionu sú onedlho vyčerpané. Našťastie prinášajú statné porcie večere. Nevieme, či je to hladom, alebo sa kuchárovi tak zadarilo, ale jedlo chutí fantasticky a je ho skutočne dostatok. Čo pijeme po večeri už netušíme a otázka je, či v tom má prehľad aspoň barman. Veľmi dobre sa bavíme. Kam sa na nás hrabú nemeckí turisti. Tak nejako si po čase uvedomíme, že sme v jedálni už sami. Nevieme, či ostatných turistov vyhnal pokročilý čas, alebo naša hlučná zábava, ale ťažké viečka a problematická artikulácia napovedá, že by sme sa tiež mali presunúť do izieb. Prichádza účet, ktorý nás ale okamžite preberá. 75€ za večer je na Rumunské pomery trochu dosť a tak sa ho snažíme podrobnejšie študovať. V našom stave to vôbec nie je jednoduché, ale našťastie tu máme Janku, ktorá záhade prichádza na koreň. V cene je totiž zarátané aj kompletné ubytovanie, čo hneď stavia čísla na papieri do iného svetla. Fantázia – ubytovanie, hojná večera a celovečerné chľastanie určite stoja za tie peniaze a odchádzame spokojní. O chodení by sa dalo polemizovať, ale tak nejako sme sa do izby dostať museli...
Presúvame sa do dvojizbového apartmánu a už cestou losujeme poradie na večernú hygienu v jedinej sprche, ktorú máme k dispozícii. Hneď prvý človek hlási zo sprchy, že len tak čvrndá. Joj to bude asi na dlho. Kašlem na to, dnes som za humusáka a po skonzumovanom alkohole je mi to srdečne jedno. Aj mne je úúúplne jedno, že si dnes za humusáka. S mojou svalovicou by som ťa aj tak z postele vykopať nedokázala... Idem spať, na hygienu bude čas aj ráno. Dobrú noc...

H....á.
Čisté mám vždy, len jediné biele.

O siedmej ráno sme už na nohách. Večerný alkohol bol zjavne kvalitný, pretože ani po tom množstve, čo sme skonzumovali, nikto z nás nemá „kocovinu“. Kocháme sa prekrásnym výhľadom z okna na okolité pohoria, ktorých vrcholce sa strácajú v oblakoch. Snáď sa oblačnosť čoskoro zdvihne, pretože dnešný prejazd bez patričných výhľadov stratí veľkú časť svojej atraktivity.
Balíme veci, ponosíme do áut a tešíme sa na raňajky. Marcin je optimista, kým sa začnú podávať raňajky, opäť skúša vybaviť zalievanú kávu. Nasype si do šálky statnú porciu kávy a podáva ju majiteľovi/čašníkovi s jasnou inštrukciou: „Hot water please!“. O chvíľu sa už nesie zaliata šálka naspäť. Niečo ale zase nie je v poriadku. Marcin sa už ničomu nečuduje, len sa usmieva. Miesto horúcej vody mu ju zaliali studenou. To by človek neveril, koľko zábavy človek v Rumunsku zažije so zalievanou kávou. To by človek neveril, aké zábavné sú takéto zážitky, pokiaľ pred vami vonia vaše čerstvé dvojité preso. Sorry, Martin...
S chuťou zvládame výdatné raňajky. S Jankou definitívne rušíme plán na prejazd okolo jazera Cerna a návštevu Železných vrát na Dunaji. Rado s Marcinom potrebujú ísť domov a nemáme najmenšiu chuť sa opäť rozdeliť. Záver teda dobojujeme spoločne, skrátime výlet o jeden deň a po prejdení Transalpiny sa rovno pustíme na cestu domov, podľa možnosti aj bez prespania.



Pred pol deviatou už vrčia motory oboch áut a pomaly prechádzame horskou dedinkou. Na ceste stretávame dosť osobákov a dokonca aj nákladné auto, čo neveští nič dobré o stave obľúbenej horskej cesty. Okolo cesty je vidieť množstvo krásnych oslíkov. Janka je nadšená, pretože rumunský oslík patrí k jej najobľúbenejším zvieratkám. Ja nie som až taký nadšený, pretože rozmýšľam, ktorý somár vymyslel, že vyasfaltujú práve túto cestu, ktorá bola jedinečná práve svojím prírodným charakterom. Ale veď tí oslíkovia sú stopercentne prírodní!!! O pár minút zostáva dedinka za chrbtom a cesta pred nami začína stúpať v serpentínach až do mraku. Škoda. Ani zdržovanie odchodu z penziónu neposkytlo dosť času na zdvihnutie oblačnosti. Nič sa nedá robiť, keď sa chceme dostať dnes domov, musíme vyraziť. Vnárame sa šedivej hmly a viditeľnosť klesá na pár metrov. Mierne však stúpa naša nálada, pretože asfalt končí a ocitáme sa na hrboľatej kamenisto-štrkovo-hlinenej ceste, buldozérom vyhrnutej v strmom svahu. No ja neviem, mne stúpa adrenalín a klesá prietok dýchacej trubice, pretože v niektorých miestach je cesta v zákrute, ktorá olizuje skalné bralo taká úzka, že je dosť problém bezpečne obísť buldozér umne odstavený práve v najužšom mieste prejazdu.

Je možné, že práce ešte nepostihli celú trasu a zažijeme posledný krát aspoň časť Transalpiny v jej prírodnom stave. Len to nepreniknuteľné mlieko okolo nás. Marcin vo vysielačke hlási v pravidelných intervaloch nadmorskú výšku podľa GPS. „1800“... obchádzame žltý buldozér a bager. To oni môžu za túto skazu. „1900“... Okrem skalnatej steny pri pravom okne nedokážeme rozoznať vôbec nič. „2000“... A dosť! Takto to nemá cenu, chceme predsa aj niečo vidieť. Zastavujeme na mieste, kde sa cesta mierne rozširuje. Aspoň má hmla viac miesta na prevaľovanie... Ideme si uvariť kávičku, veď v takejto nadmorskej výške na to nemáme často príležitosť. Inými slovami: je len deväť, dajme hmle ešte trochu času, aby sa zdvihla. Varič syčí plameň na ešus s vodou a my vyťahujeme zimné bundy z útrob Wraníka. Zimná geoffka v kombinácii s krátkymi nohavicami a bosými nohami v „blatojebkách“ vyznie trochu zvláštne, ale je tu vážne hrozná zima, nie je pomoci. Ja som ti natískala aj ponožky a dlhé nohavice, ale panáčik že néééé, že to je v pohooooo.




Či je to nadmorskou výškou, alebo varič pochopil, že len zámerne zdržujeme a prispôsobil sa, ale voda nie a nie zovrieť. Tak, zahrejme sa aspoň niečím z našich posledných zásob... Z dlhej chvíle fotíme všetko čo nám príde pred objektív, Marcin nám už aj zaspieval nejakú poľskú ľudovú pieseň, ale voda stále ešte nevrie. Po Jankinom mierne rastúcom nátlaku navliekam na bosé nohy aj ponožky a topánky a musím uznať, že nemala až taký zlý nápad. Ale prečo pri presadzovaní mojich nápadov musí vždy takmer tiecť krv??? Marcin ma olúpil o kameru a v hustej hmle natáča nejakú rumunskú verziu „Blair witch project“. O chvíľu nás míňa skupinka miestnych offroadov. Zastavujú pri nás a fotia si nás. Tak moment, kto tu má byť pre koho atrakciou???
Po takmer pol hodine je konečne horúca voda v hrnčekoch a príjemne hreje do skrehnutých rúk. Hmla si však ani teraz nedala povedať a biele chuchvalce sa stále prevaľujú okolo nás. Hmla má aj svoje výhody, lebo dievčatká nemusia na cikanie hľadať nejaký kopec veľkosťou zodpovedajúci vzrastu osoby v núdzi...

Nemá cenu ďalej zdržovať, musíme sa zmieriť s tým, že sa dnes zaobídeme bez výhľadov. A nie a nie a nie, ja tie výhľady strašne chcem vidieť. Už ste o nich toľko narozprávali, že bez výhľadu neodídem!!! A tak ďalej brázdime mrak. Znenazdania sa ako prízrak pred nami vynorí starý pastier zahalený v deke a opretý o drevenú palicu a za ním stádo oviec. Usmieva sa na nás štrbavým úsmevom a máva nám. Podľa výzoru má toľko rokov, čo sa ani ľudia nedožívajú. Taký duch hôr vo výške 2100 metrov nad morom. Mizne v hmle rovnako rýchlo, ako sa z nej vynoril a o sekundu už ani nie sme si istí, či sa nám len nezdal. Nezdal, mám ho na fotke...



Z poštárskej dodávky pred nami už nevidíme ani spätné svetlá. Tu prechádzame cez hrebeň a cesta začína klesať do údolia. Neveríme vlastným očiam! Doteraz hmla ako mlieko a tu – pred naším zrakom sa mrak dvíha do výšky, rozpadá a panorámu okolo nás dokonca miestami zalievajú slnečné lúče. Úžasné... Tu je to tak, ako si to pamätáme z minulého roka. No tak ja si nič nepamätám... Cesta sa vinie úbočím pomedzi skalné útvary z jedného hrebeňa na druhý hrebeň oproti nám a údolie so striebornou stužkou potôčika pod nami prudko padá do hĺbky. Že aký si ty estét... Janka si robí zásluhy na tomto nečakanom zvrate počasia, pretože keď ona niečo moc chce, tak sa to vždy splní.





Vychutnávame si Transalpinu v jej čisto prírodnej forme a tešíme sa z toho, že stavebné mechanizmy ešte nepretvorili túto čarovnú oblasť na každému prístupný civilizovaný asfalt.
Aj keď sme mali prestávku pred chvíľou, nedá nám nezastaviť a nepokochať sa pár minút touto nádherou. Toto je dôvod, prečo sa tadiaľto nedá prejsť rýchlo. Janka s Marcinom sa predháňajú v ulovení najlepšieho záberu a musím uznať, že niektoré skutočne stoja za to.
V mieste, kde cestu križuje vysokohorský potôčik stretáme skupinku štvorkolkárov, ktorí sa veselo vyškierajú Janke do objektívu. Marcin samozrejme potrebuje vyskúšať na vlastnej koži, či je aj táto voda mokrá ako každá iná, ale už sa moc nezdržujeme. V krátkosti ešte pokecáme s prechádzajúcim cyklistom a už sa aj natriasame po cestičke v úbočí a cez strmé údolie hľadíme na druhú stranu na cestu, z ktorej sme prišli. Zdá sa, že hrebeň oproti je stále zahalený mrakom, tak ako bol, keď sme ním prechádzali.

Je 11:15. Na vzdialenosť sme toho moc od rána neprešli, ale o to viac pozitívnych pocitov v nás tento úsek zanecháva. Žiaľ ich strieda aj smútok z toho, že onedlho tu už bude pravdepodobne asfaltka, ktorá mu vezme to čaro, ktoré teraz má. Pomaličky vychádzame na ďalší hrebeň, kde nás čaká známa odbočka do kosodreviny na kopčeku, kde sme stáli aj minulý rok. Boli tam krásne výhľady. Čas uteká, ale nedá nám nezastaviť sa tam. Odbočujeme okolo stáda oviec na sotva viditeľné stopy cesty v tráve. Hop! „Čaute tašky...“ Po nadskočení na hrbe nás prišla dopredu pozrieť batožina zo zadného priestoru a Janka bojuje a snaží sa ju presvedčiť, aby sa vrátila nazad tam, kam patrí. Minuloročné výhľady sú tu aj tento rok. Už sa ale moc nezdržujeme. Pofotíme, potočíme a vraciame sa naspäť na cestu. Veľký hrb už pre istotu prechádzam s väčším rešpektom a tak všetok náklad tento krát ostáva na svojom mieste.




Vchádzame naspäť na cestu. Tak tomuto hovorím ozajstná „hrebeňovka“. Prechádza po ostrom chrbte širokom, či skôr úzkom, len pár metrov, ktorý sa na oboch stranách veľmi strmo zvažuje dole. Chrbát zvoľna stúpa už popri nás a cestu v jeho boku tvoria kamenné dosky – doslova schodíky. Vážne nerozumieme tomu, ako tadiaľto chodia tie osobáky, čo sme ich na konci stretali. Je tu ďalší prejazd chrbtom, ktorý je dokonca rozšírený nasypaným kamením, aby sa naň vôbec cesta vošla. Janka chvíľu tuším ani nedýcha, (ty si si to všimol len vďaka tomu, že už som dlho ticho, čo?) ale s najbližším výdychom toto miesto označuje za „euforické“. Absolútne neskutočne tu pôsobí kamenný míľnik na kraji cesty, ktorý hrdo nesie označenie štátnej cesty. Je to niečo také, ako keby sa po Tatranskej magistrále dalo ísť autom. Niečo nemysliteľné, čo je tu bežnou realitou. Opäť pár kamenných schodov na ceste zasekanej v strmej skale a dostávame sa cez najvyššie miesto. Začíname pozvoľna klesať a úzky hrebeň sa rozširuje do trávnatých planín.




Neďaleko od cesty ale zlovestne stojí veľký žltý bager a valec, ktoré neveštia nič dobré. Spŕška nevyberaných Radových slov z vysielačky len potvrdzuje tú predzvesť. Minulý rok tu ešte bola podobne krásna cesta akou sme išli doteraz, ale to, čo tu je teraz je asi predpríprava na diaľnicu. Čo už... Pokrok nezastavíš... História dokázala, že niektoré počiny pokroku by bolo lepšie zastaviť a mám pocit, že táto devastácia nádherného kúta sveta patrí medzi ne.
V každom prípade, táto oblasť je krásna, povedal by som že asi najkrajšia z celého Rumunska a stála by za samostatnú expedíciu. Ak pôjdeme budúci rok Rumunsko, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude sem a prebrázdime okolité pohoria.
Otvárajú sa nám úplne nové výhľady a tak dáme zase krátku prestávku na pofotenie. Janka si ich veľmi pochvaľuje, spolu aj s výhľadmi na štyri slušne nazbrojené offroady, ktoré nás práve míňali v opačnom smere.

Cez vysielačku prebieha živý rozhovor, kde si Janka práve s Radom definitívne vyjednala miesto na budúcoročnej expedícii do tejto oblasti. Vzhľadom na veľmi špecifický charakter tohto rozhovoru sa ho radšej ani nepokúšam reprodukovať. To sa nedá opísať, to treba počuť... No čo, malinko sa povtieraš, potom jemne zatlačíš a keď už si protistrana myslí, že s tebou vybabrala, nájdeš takú nevyvrátiteľnú alternatívu, ktorú ani Rado nedokáže vyargumentovať. Nuž chlapci, to je tá povestná ženská logika.
Blížime sa ku križovatke, na ktorej stojí nejaký osobáčik. Naša dnešná cesta vedie vľavo. Kam vedie cesta vpravo sa už isto tento rok nedozvieme, ale veľmi pravdepodobne dostaneme odpoveď na túto otázku približne o rok. Poštárska dodávka zastavuje vedľa Opla, my sa zatiaľ ideme previezť ku kope kamenia v tvare kužeľa na horizonte pred nami. Bolo by fajn pridať tam aj náš kúsok. Janka prechádza pomedzi ovečky a obradne kladie kamienok na vrchol kamennej pyramídy. Cestou od nej k autu stíha ešte zbaliť jedného z dvojice domorodých pastierov, ktorý s ňou celkom ochotne pózuje na fotku. Ja som nikoho nebalila, to skôr on by sa rád pribalil k nám. Ale myslím, že ten kľud tu hore by ujovi pastierovi veľmi rýchlo začal chýbať. Nám to možno pripadá strašne primitívne a asi by sme s ním nemenili, ale svojím spôsobom je to šťastný človiečik, tak ho ešte obšťastníme zopár cigaretami, ktoré nám ostali v rozdávacom cestovnom balíčku a ideme ďalej.
Rado s Marcinom zatiaľ riešia palivovú krízu odstaveného Oplíka (oslíka) a skupinka sa medzičasom rozrástla o skupinku cyklistov. Divaj tú babu, má riťku jak dva cesnačiky, swiňa štíhla!!! Keď sa blížime, je už zjavne všetko doriešené a rovno odchádzame.




Schádzame už posledným úsekom Transalpiny. Minulý rok tu bola cesta široká asi 3 metre, teraz by sa tu asi aj kamióny obišli. Dole, pred koncom cesty by mal byť salaš, kde sa dá kúpiť fantastický syr. Začína hustnúť premávka a okrem terénnejšie vyzerajúcich áut stretávame občas aj klasické osobáky. Posledný úsek pred salašom je opäť užší a hrbolatejší, ale salaš je už na dohľad, čo znamená, že Transalpina a s ňou aj náš výlet definitívne končí. Zastavujeme pri salaši. Rado ide vyberať syr a Marcin s Jankou objavili skupinku malých sviniek a s foťákmi ich naháňajú po svahu. Asi žiadnu nechytili, pretože o chvíľu sa už všetci v kolibe napchávame čerstvým syrom, až sa nám hrče za ušami robia. Minulý rok tu bol starý bača, ale teraz tu miesto neho pobehuje taká celkom mladá a za istých okolností by som možno aj povedal, že celkom pohľadná baba, čo vie dokonca ako tak aj po anglicky. Čím viac syra ti dá zadarmo ochutnať, tým je pohľadnejšia, čo?




Doobchodované. Z tmavej koliby vychádzame okolo visiacej zaúdenej kostry nejakého zvera na svetlo sveta a pri prameni s vodou nad cestou hneď aj likvidujeme časť novonadobudnutých zásob.
Zo svahu okolo prasiatok sa spúšťajú dvaja motorkári na kroskách a po ceste sa k nim pripája štvorkolkár. Zastavujú pri nás. Janka nelení a ponúka ich z našich alkoholových zásob, na čo oni kontrujú a nútia nás piť nejakú ich domácu griotku. Ale vážne dobrú. A pomerne ostro vidím aj po desiatich minútach, tak asi nemajú ruský recept Chvíľu nedávam pozor a zas už dvaja z nich pózujú s Thunderkou na fotky. Zjedené – vypité, odchádzame.

O pár zákrut, v ktorých sa ozýva Marcinov spev, sa cesta končí pri potoku. Tiež ho veľmi dobre poznáme z minulého roka. Nebol tu však most, ktorý tu teraz stojí a bol tu malý Marius, ktorý nás dobre zabavil a ukázal nám, kade sa dá potok prejsť. Most je zatiaľ nedokončený a na našu veľkú radosť musíme potok opäť prebrodiť. Využívame túto prírodnú umyvárku a preháňame sa plytkým korytom hore a dole, pričom naše autá doširoka rozstrekujú vejáre vody. Po chvíli však už máme po brehoch celkom dosť divákov z radov posádok osobákov a tak radšej pokračujeme v ceste. Našim najbližším cieľom bude mesto Petrosani. Minulý rok sme tam našli príjemnú reštauráciu, skúsime ju nájsť aj teraz a posilníme sa pred dlhou cestou. Cestou hodnotíme, že sme veľmi dobre urobili, že sme prespali ešte pred Transalpinou, pretože na ňu skutočne treba dosť času, aby si ju človek užil. Malebným údolím po natriasavej ceste schádzame z hôr. Rado je asi hladný, alebo ho ženie túžba po domove, ale uháňa tak, že máme problém ho na hrboľatej ceste stíhať. Toto tempo je ale vážne dosť, musím pribrzdiť. Teda rád by som, ale nejako to nebrzdí. Aha, mokré brzdy ešte z potoka. Už je to v poriadku a fungujú ako majú. Prechádzame okolo chaty Mija, kde sme nocovali minulý rok a asfaltová cesta nás už vedie úzkou tiesňavou popri krištáľovo čistom potoku. Minulý rok sme tadiaľto prechádzali v noci, takže až teraz vidíme, aké krásne to tu je.




Rado naštartoval Andreu a tá mu hlási čas príchodu domov na jednu hodinu v noci. Chceme ale ešte stáť, tak sa nám to asi trochu posunie. V jednom mieste pri ceste vidíme stáť Wrangler s nemeckým EČ, ale má zjavne zlomenú prednú nápravu. Sme veľmi radi, že náš Wraníček je v podstatne lepšom stave a veríme, že nás spoľahlivo dovezie až domov.
Petrosani je jedno zo starých baníckych miest v tejto oblasti a banské ťažobné veže na dohľad od cesty nám dávajú vedieť, že najbližší cieľ je už nablízku. Okolo cesty sa čoraz častejšie objavujú domčeky a po chvíli už aj zastavujeme pri známej reštaurácii v penzióne Villa Melinda.
Mám chuť na polievku, tú sme nemali už dosť dlho. Lúštime jedálny lístok, našťastie je okrem rumunčiny aj v angličtine. Stripes...
- Janka, čo sú to stripes? – Asi slíže... – Mňááám, takú dobrú slížovú by som si veru dal. Pre mňa plíz soup with stripes...
Neviem sa dočkať slížovej polievky, sliny mi len tak tečú. Už to bude, už sa to nesie!!! A to je čo??? Biela slížová? Ale veď čo, ochutnám, uvidím... Prvá plná lyžička odhaľuje krutú realitu: to nie je slížová, to je držková. Sú asi len dve jedlá, ktoré fakt nemusím, ale držková je jedným z nich. Smola. Tak na samý koniec expedície som sa aj ja dočkal svojho kulinárskeho trapasu a smutne odovzdávam svoju nedotknutú polievku do pľacu, ak by mal niekto o ňu záujem. A asi aj mal, neviem, jej osud je mi ľahostajný, vychutnávam si aspoň druhý chod dnešného obeda. Netuším ako sa to volá, ale je to chutné a sýte. V kľude dojedáme a dopíjame. Čaká nás veľmi dlhá a náročná cesta domov, nezaškodí si oddýchnuť. Je skoro 14:45 a vyrážame na cestu.