Aj my s Pajero-clubu Slovakia (PCS) sme sa vybrali do rumunska.

Fotky este spracuvame, ale zatial aspon prispevok od jedneho z ucastnikov.
Johnny - Pajero WG 3,0 V6 (OME, navijak, BFG MT,)



Očami účastníka: johnny

Absolvovali sme prvý oficiálny výjazd v histórii Pajero-Clubu Slovakia (PCS) mimo územia Slovenska, pod názvom Pajero-Club Romania Trophy 2009 do Rumunska.

Počet vozidiel bol pôvodne obmedzený na 15, nakoniec sa ich zúčatnilo len 7. Vedenie klubu po doterajších skúsenostiach určite vedelo, prečo operovalo s takýmto obmedzením, hoci chcelo dať priestor na účasť čo najviac členom. Nakoniec sa však ukázalo, že počet zúčastnených bol optimálny, ako do počtu vozidiel v teréne, tak aj do počtu osôb (2 osoby na vozidlo) v rámci celkovej organizácie. Dobrým ťahom bol nápad stretnúť sa až v cieli akcie, nakoľko sme prichádzali z viacerých smerov a vzdialenosť až do 780 km od domova do cieľa v podstate nie je možné absolvovať v jednotnej kolóne. My sme vyrazili z Bratislavy, v Maďarsku sme sa spojili s posádkou idúcou z Kremnice, no a vo väčších mestách sme už len ako dve vozidlá mali niekedy problém udržať sa spolu, najmä keď padla tma. Už tu naše osobné PMR vysielačky zohrali svoju nenahraditeľnú úlohu. Keď sme konečne po 12,5 hod. celkovej jazdy dorazili do cieľa, našli sme v reštaurácii penziónu veselú partiu, ktorá nás srdečne privítala a ponúkla dobrotami, väčšinou rumunského a tekutého pôvodu. Rumunské čapované pivo sa dá normálne piť.

Po veselom prvom oficiálnom večeri (organizátori tam boli už v niekoľkodňovom predstihu), sme ráno nastúpili na prvý deň výjazdu. Ten bol asi najviac offroadový. Všetci sme si na začiatku podhustili pneumatiky, aby to malo ten správny výkon. A potom to prišlo, jazdili sme hlboké lesy, hlboké blato a prudké stúpania a klesania v ponurom lesnom prítmí, ale samozrejme tam museli byť prejazdy lúkami a čistinkami. Na jednej z nich sme si dopriali obedný piknik, kde sme trochu zrelaxovali a navštívil nás aj túlavý koník. Dojazd bol celkom brutálny, na naše veľké potešenie. Deň skončil pri Draculovom hoteli, ktorý bol však rezervovaný pre súkromnú akciu, tak sme tam len navštívili miestnych trhovníkov s rumuskými komoditami (kožušiny, suveníry a pod.) a keďže bolo dosť chladno, dohodli sme sa prvú noc prespať v penzióne, aj vzhľadom na to, aby sme šli do ďalších dní zdraví a oddýchnutí. Po spoločnej večeri, kde sme viacerí ochutnali miestne špeciality, sme sa pobrali spať.

Na druhý deň ráno sme vyrazili na ďalšiu etapu výjazdu s vedomím strávenia noci v teréne a návrate do penziónu až ďalší deň. Tento prejazd bol trochu romantickejší, ale stále dosť vážne offroadový, nakoľko šmykľavé lúky striedali potoky, úzke zarastené cesty, spadnuté stromy, hlboké lesy a prejazdy hrebeňmi hôr. Fungovali sekery, motorové píly, stratené súčasti výstroja, čakanie a dobiehanie. Takisto sme absolvovali presun do oblasti Parva po asfaltových cestách, kde nás chytila slušná čierňava a búrka spojená s krúpami, takže keď sme dorazili na miesto nočného táborenia, počasie bolo ponuré, všade mokro a zahmlené lesy. Napriek tomu sme sa zorientovali, zatáborili a založili oheň. Niektorí chystali drevo, niektorí jedlo, niektorí boli na prieskume konca doliny, niektorí dokonca na pešej provokácii medvedieho osadenstva oblasti. Pán prezident myslel na všetko, a tak vytiahol dve udice, na ktoré sme sa dosť neúspešne snažili chytiť akúkoľvek rybu, ale vzhľadom na strašne rozbúrenú rieku po búrke boli naše šance nulové, takže ostalo pri vášni, resp. pokusoch uloviť rumunské ryby na oravskú slaninku. Oheň však horel, guláš sa varil, postavili sme si protidažďové stredisko, pod ktorým sme svorne sedeli a pohodovo relaxovali. Postupne sme sa najedli a keď padla tma, pripravili sme si svoje nocľahy a odobrali sa do večných lovíšť.

Ďalšie ráno bolo rýchle a jednoznačné, čakal nás posledný deň výjazdu. Táborisko sme za chvíľu nechali absolútne čisté a vybrali sme sa na ďalší, vedením klubu pripravený výjazd, ktorý bol zlatým klincom programu – vrátili sme sa zo vzdialenej doliny k miestu nášho penziónu v oblasti Colibita, čo je vysokohorské jazero lemované nádhernými horami. Krásnym prejazdom lesmi v okolí sme sa vyštverali na vrchol lúky vo výške cca 1400m nad morom, ktorá sa nachádzala v miestnej medvedej rezervácii. Tam sme zoradili autá a relaxovali v absolútnom tichu, prerušovanom hlasnou hudbou, ako prostriedkom proti príchodu medveďov, v prostredí, ktoré pripomínalo pobyt v slovenských Nízkych Tatrách.

Potom kolóna zišla hlbokým lesom dole do údolia Colibiti, kde sme cestou stihli opláchnuť podvozky v potoku a náš výjazd sme zakončili pri penzióne, kde sme až do západu slnka hodnotili naše zážitky, obzerali autá, vymieňali si skúsenosti a dohusťovali pneumatiky pred cestou domov.

Na záver sa patrí poďakovať vedeniu klubu za perfektnú zodpovednosť, pripravenosť a starostlivosť počas celej akcie, nakoľko v máji boli preskúmať celú oblasť a pred ostrou akciou dorazili dva dni vopred a stanovili trasy, aby boli ako bezpečné, tak aj atraktívne pre všetkých. A keďže vždy nastane nejaké blúdenie, čo je v cudzom prostredí úplne normálne, vždy vytvorili prieskumnú čatu, ktorá preverila ďalšiu priechodnosť terénu.

Všetci Rumuni, ktorých sme stetli, či už v lese, alebo v obciach, boli mimoriadne priateľskí, vrátane 1 člena polície.

Ďalej je treba uznať 100-percentnú disciplinovanosť a prispôsobivosť všetkých účastníkov akcie, spoluprácu, pohodu, toleranciu, humor, dobré vzťahy a výbornú náladu o to viac, že nie všetci zúčastnení boli stáli členovia PCS a niektorí boli na výjazde prvýkrát vôbec.

A čo je hlavné - počas výjazdu sa nikomu nič zlé nestalo. Nezažili sme žiadny konflikt, ako technický, tak ani ľudský, vzťahový, alebo komunikačný. Z toho jasne vyplýva, že v PCS (a nielen v Rumunsku) sa stretla partia výborných ľudí, ktorí majú spoločný záujem, spoločný cieľ a v rámci toho to celé spontánne funguje, a dúfam, že stále fungovať bude. Takže nejde len o OFF-ROAD. Ďakujem priatelia.