tak čaute všetci, čo ste vydržali čakať a boli ste zvedaví na moje zážitky. Bolo ich fakt spústa a bohužiaľ aj pri maximálnej snahe o zostručnenie má môj cestopis 5 strán vo Worde, takže ak vám je to pridlhé, sorry, nečítajte...

Takže pokúsim sa čo najkratšie pri tej bohatosti pocitov a zážitkov zhrnúť naše zážitky z rodinnej miniexpedície Rumunsko 2007 v dňoch 22. až 29. augusta, pričom sme prejazdili 2735 km.
Inšpiráciou nám boli osobná prezentácia Huga z jeho tohtoročného pobytu, za čo mu aj touto cestou ďakujem, prezentácia z Rumunska od českých wrangleristov, mapy a turistické príručky. A verným pomocníkom navigácia. Účastníci – manželka Máša, dve dospelé dcéry Klára a Borča, 6 ročný offroaďák Samko a moja maličkosť...

Cestu sme začínali o tretej poobede a tak prvý deň skončil v perfektnom kempe už v Maďarsku blízko za hranicami. Keďže nás bolo 5, spanie v aute počas expedície nepripadalo do úvahy – takže stan, alebo ubytovanie na súkromí. Pri snahe kompresorom nafúkať nové ešte neodskúšané matrace, ktorých poslaním bolo zvýšenie komfortu bivaku do luxusnej triedy zisťujeme, že matrac má priveľký otvor na fúkanie - a tak do neho putuje nielen koncovka hadičky kompresora, ale aj môj prst ako nedokonalá zátka – nafúkanie dvoch matracov sa tak stáva poriadnou a bolestivou fuškou ...preto druhý deň stojíme v obchoďáku v Maďarskom Miškolci, kde sa najprv pokúšame kúpiť origo kompresorík, čo vzápätí zavrhujeme vidiac tie umelohmotné šunty a kupujeme dve presne do seba zapadajúce plastové hadice na výrobu redukcie...predavač na nás vypúli oči, keď chceme len po 5 až 10cm a predáva nám minimálne možnú dĺžku – 2x50 cm...ešte zažívame traumu vo vedľajšom Tescu, keď manželku snažiacu sa kúpiť na osvieženie nanuky, vracajú od pokladne po krabicu kôli elektronickému kódu a po prinesení krabice jej chcú predať len celú krabicu s 24ks nanukov a to všetko sa deje v maďarčine...nechala im to tam všetko a mali šťastie, že im z tých pultíkov a pokladničiek neurobila drevárničku, tak ju to vytočilo...
Asi 50-60 km pred rumunskou hranicou stretáme v protismere trojicu a po chvíli dvojicu českých offroaďákov, v 38 stupňovej horúčave a suchu slušne zablatených a tak sa v dobrom bavíme na ich účet – jak budú doma hovoriť – jó, to je rumunský bláto, vole...a tých tereňákov je viac, neskôr aj v rumunsku sme nejaké registrovali...

Ešte ten deň prechádzame do Rumunska a začína veľké dobrodružstvo... Rozhodli sme sa prejsť celý Rumunský karpatský oblúk a to na východ, z východu na juh a druhou stranou naspäť na sever...cestou máme vytypované rôzne pamiatky, ktorých je v Rumunsku požehnane...krajina je zaujímavá, no v začiatkoch nížinatá a neatraktívna na prenocovanie, a tak sa tešíme z prvých blížiacich sa hôr – tie sú poriadne husté, temné a horúčavy z prvého dňa sa tu menia na prísľub daždivého počasia...prechádzame hory dlhými serpentínami, cestou nevidíme nič vhodné na bivak a tak pokračujeme v jazde do zotmenia...prechádzame niekoľkými obcami a konečne rozoznávame tabuľku pri ceste s prísľubom ubytovania v súkromí... nezaváhame a vraciame sa k starému baráku s interiérom plným zatuchliny a starého nábytku jak u babky na vidieku...ale s novou kúpelničkou a priaznivou cenou do 1000 Sk za všetkých... periny ťažké, dusno, ale konečne vystretý boľavý chrbát...

...druhý deň pokračujeme lovením pamiatok a hôr a prechádzame poľnohospodársku krajinu striedavo s lesnatými kopcami, samozrejme už si začíname zvykať na kvalitu tunajších ciest, ktorú aj obdivujeme – vyrobiť tak hrboľatý asfaltový povrch považujeme za umenie, asi na to majú patent...a to začínajú prvé zlé skúsenosti s navigáciou, ktorá aj relatívne blízke ciele chce dosahovať 3-4x dlhšími trasami...čo ale rýchlo odhaľujeme jednak vďaka priebežnej kontrole na klasickej mape a jednak po poznaní, že aj asfaltová cesta prvej triedy sa tam znenazdania dokáže zmeniť na kamennú resp. štrkovú prašnú cestu...takže nadstavujeme v navigácii aj nezpevnené cesty a navigácia hneď funguje lepšie...ale pozor – tie nezpevnené, ale aj asfaltové cesty sa vyskytujú rovnako nevyspytateľne medzi cestami prvej triedy, ako aj medzi nevýznamnými hradskými...

...niektoré kultúrne pamiatky sme nenašli, zato nachádzame iné, ktoré sme nehľadali a z Rumunska máme čoraz silnejšie dojmy – na jednej strane zlé cesty, schátralé stavby a všade okolo ciest spústa odpadkov, na druhej strane vysoký stupeň rozostavanosti svedčiaci o prachoch, kopu krásnych a aj v perfektnom stave kutlúrnych pamiatok, ale aj honosných barákov...sídla, ktoré sú na mape označené ako body, sú spojené do mnoho kilometrových „aglomerácií“ a všade panuje neskutočne čulý ruch, pričom krajina má vzhľadom na charakter hospodárenia krásny vidiecky kolorit...
...všímame si aj cesty smerujúce do krajiny – na kopce a zisťujeme, že s tým slobodným jazdením to nie je až tak celkom jednoduché, nakoľko veľa pozemkov je ohradených a veľa ciest má rampy...

...cestou cez vyše 2 000 m vysoké hory prechádzame cez ojedinelé lyžiarske stredisko, výstavba objektov pre ubytovanie tu má nesmierny boom a deje sa neuveriteľne chaoticky – naše Tatry sú zastavané otrasne, čo v plnej nahote odhalila toľko pertraktovaná vetrová kalamita, no to, čo vidíme tu, predčilo akékoľvek očakávania...v sedle to zatáčame najprv na menší hôlny vrchol no množstvo odpadkov nás presviedča, že musíme ísť ďalej a tak vyrážame neďalekou zvažnicou vyššie...prechádzame malou cigánskou osadou, kde jej obyvatelia bývajú v igelitových príbytkoch jak vo fóliovníkoch a venujú sa zberu húb a čučoriedok – cestou naspäť tam vidíme auto firmy vykupujúcej lesné plody... pokračujeme ďalej a prichádzame na miesta, kde už odpadky nie sú a všade okolo je krásna príroda, zo sedla zabočíme mimo cesty k vrcholu jednej z holí a tam si doprajeme obedňajšiu siestu v kľude a v čistom prostredí...vidíme množstvo ciest a terénov vhodných na offroad, aj nás láka ísť do divočiny ďalej, no potom usúdime, že vzhľadom na to, že sme sólo auto, je príliš riskantné ostať niekde zaseknutí v probléme, kde si nevieme privolať prípadne potrebnú pomoc a tak sa vraciame na oficiálne komunikácie....

...prechádzame množstvo kopcov a množstvo údolí, za samozrejmosť už považujeme konské povozy a dobytok na cestách, neprekvapujú nás ani utrhnutré kusy vozovky v šírke celého jazdného pruhu ba niekedy aj zosuvy celej cesty a to s tak nečakaným výskytom, že ísť do neprehľadnej zákruty nad 50km/h je hazard...prichádzame do údolia pomerne veľkej rieky, o veľkosti ktorej svedčia asi 200m široké naplaveniny, v ktorých sa momentálne klukatí pokojný tok a pasú sa tam kone a kravy; do sídla na druhom brehu idú dva pešie visuté mosty, na ktoré by ma nik nedostal jednak kôli chýbajúcim doskám a jednak kôli evidentne vysoko schátralému stavu...no domorodci po nich veselo cupitajú...o kus ďalej vidíme, ako morbídne vypadajú schátralé a opustené bytovky a o pár desiatok km vyššie v pohorí odhaľujeme, prečo chátrajú...lebo prechádzame velikým priemyselným komplexom na spracovanie nerastných surovín, ktorému by sa určite potešil nejeden autor hororov...proste priemysel dožil, služobníctvo odišlo ...
...schádzajúc dlhými serpentínami dobiehame ťahač s prázdnou neprikrytou plošinou nacvičujúci rallye a s hrôzou sledujeme, jak v zákrutách napriek nadchádzaniu do protismeru zadnou časťou súpravy šúcha kamenné zvodidlá – keby tam niekto stál, má smolu... prechádzame druhým horským chrbátom a tu možno na 30-40 km úseku prerábajú cestu, samé semafóry a blato, do toho búrka...asi na treťom semafóre zaznamenávame, že domáci kašlú na červenú a tak pálime za nimi – v živote som toľko a tak dlho nešiel na červenú...miestni to dobre poznali, lebo všade sa našlo miesto na obídenie sa s protiidúcimi, pritom sa jazdilo len v jednom pruhu a miesto druhého bola vyše metra hlboká jama...auto máme komplet hnedé od blata a s úsmevom si pripomíname českých priateľov...
...deň končíme v kľudnom údolí v kempe a vzhľadom na blížiacu sa ďalšiu búrku sa ulakomíme na dve dvojmiestne chatky v cene cca 800sk...keď je už zaplatené, vchádzame dnu a s hrôzou zisťujeme, že smrad v zanedbaných mestských záchodkoch nie je tak hrozný v porovnaní s puchom, ktorý je v chatkách...dunivé hrmenie nám však nedáva na výber a tak to riešime použitím vlastných spacákov a plne otvorenými dverami a okienkami; do zotmenia ostávajú však ešte nejaké dve hodiny a tak vyrážame na obhliadku neďalekého kláštora; nenašli sme ho, no zapáčila sa nám jedna kamenná prašná cesta bočným údolím do hôr a tak nastupuje ďalšia offroadová vložka, údolie je veľmi zaujímavé, pomiestne osídlené s objektami zjavne bez elektriky, napriek tomu obývané...cesta ide lesom, napriek tomu má kilometrovníky no ani mapa ani navigácia nevedia, kam to smeruje a či sa tade dá niekam prejsť...medzitým sa zotmelo no my ešte asi pol hodiny tvrdohlavo smerujeme ďalej, cesta však vyzerá čoraz horšie...nakoniec to na moju ľútosť ale rozumne vzdávame a otáčame naspäť do nášho „voňavého“ prechodného domova...v noci padne len pár kvapiek a my to už na brieždení balíme a poučení, že najprv pozrieť a až potom platiť šťastní odchádzame, že to už máme za sebou...

...nasleduje deň plný prehánok, jazdí sa príjemne vzhľadom na podstatne nižšie teploty a dýchateľný vzduch, jazda ponad 35 km dlhú sčasti vypustenú priehradu je zaujímavá, nebezpečná aj príjemná... už sa prestávame čudovať kontrastom v tejto krajine a príde nám jaksi normálne, že za odťaženým kopčiskom a drsne vypadajúcim spracovateľským priemyslom v údolí vzápätí nasleduje krásna skalnatá tiesňava, cez ktorú sa klukatí asfaltka a v ktorej sú spústy stánkov s predajom všetkých možných aj nemožných suvenírov, po vystúpaní do sedla potom nasleduje jazero z ktorého trčia zvyšky stromov po zosuve pôdy aj s nimi do jazera...chcem to nafotiť, no na jazere je hotový cirkus, lodičky s turistami...náhla búrka s obrovskými kvapkami nás núti utekať do auta, moja snaha cvaknúť jazero bez v panike miznúcich „lodičkárov“ korunuje odmena v podobe zmoknutého fotoaparátu i mňa...za zmienku stojí, že sme tu stretli mladých slovákov – hokejistov, ktorí tu boli na akomsi pobyte...
...zvyšok dňa nás prenasledujú čoraz nepretržitejšie búrky a tak sa nám do rozkladania stanu zas nechce, pokračujeme v jazde do tmy neprestávajúc obdivovať krajinu s mrakmi tak dramatickú a potom nachádzame obec, kde je ubytovanie na súkromí vo viacerých domoch; hneď v druhom máme šťastie a za cca 1200 Sk máme dve krásne nové podkrovné izby a kúpeľňu s WC...a dole je nám k dispozícii i kuchyňa domácich...v noci príde búrka, aká sa zažije málokedy – blesky vytrvalo svietia a hromy sa ozývajú s tiahlo dlhou mohutnou ozvenou akoby v obrovskej kovovej rúre a tak je rozhodnutie spať pod strechou zvlášť príjemné...

...ako by to bolo byť v Rumunsku a nenavštíviť Drakulu, alebo jeho menej populárnu, ale reálnu podobu – Vlada Tepeša...Vlad bol zaujímavá osoba, údajne veľmi krutý voči nepriateľom, ale uznávaný miestny boss...najprv ideme k zámku, kde možno nikdy nebol, no celý ten cirkus okolo neho je tu sústredený – azda kôli ľahkej prístupnosti skoro na rovine a tým dostupnejšiemu turistickému humbuku...stovky ľudí a dážď nás ľahko a rýchlo presvedčili, že si stačí veci obzrieť z obďaleč a pokračujeme ďalej, ku skutočnému hradu Vlada, pričom prechádzame nádhernou krajinou, osídlenými hrebeňmi vrchov, krajina poľnohospodársky využívaná, perfektná mozajka, proste paráda...schádzame už do neviem koľkého údolia a po čase prichádzame do poslednej obce pod tiesňavy, nad ktorými stojí tajomný hrad v Karpatoch, ten pravý...váhame, či sa ubytovať a pokračovať druhý deň, alebo ešte ísť, no najbližších niekoľko desiatok km mal nasledovať horský priesmyk a kus neobývanej krajiny a daždivé počasie odrádzalo od stanovania...rozhodli sme sa ísť s tým, že sa možno vrátime naspäť a druhý deň znova smer priesmyk; spravili sme dobre, pretože prichádzajúci večer s dramatickou búrkovou oblohou dodal hradu a okolitej tiesňave s nasledujúcou priehradou neobyčajne dramatický obraz...
...obchádzame hrad cestou vysekanou v skale, vidíme ho aj z druhej strany a pokračujeme vyššie – skalné bloky sú kôli ceste prepojené mostami, na cestu padajú búrkou uvolnené kamene, adrenalín...vychádzame hore a tam cesta pokračuje korunou vysokánskej hrádze vsadenej medzi dve bralá, v ľavom brale je tunel a za ním neupravovaná, vymletá cesta, ktorou sa vydávame len my – iné ako offroad tu ozaj neprejde...večer sa blíži, cesta je ozaj zlá a tak už nemá zmysel ďalej pokračovať, otáčame a vraciame sa na hrádzu...na hrádzi si robia rumuni piknik a okrem spústy áut je tu aj spústa odpadkov, hlavne obhryzená varená kukurica, ktorú si po užití hádžu rovno pod nohy...ešte nakukneme pár km z druhej strany priehrady po asfaltovej ceste a vraciame sa do obce pod Drakulov hrad, zastavíme sa pri novo vyzerajúcich chatkách z drevotriesky a po ich obhliadke platíme a ubytujeme sa v drevom voňajúcich chatkách s malými televízormi, dve chatky 800 sk a ťažká pohoda...

Ďalší deň teda znova kolo hradu, cez cestu v skalách pričom v jednom mieste asi sto metrov pred nami na cestu práve padajú kamene...zvláštny pocit, na priehrade pondelkový kľud a div sa svete, chlapík zametajúci všetok ten bordel z neďelného pikniku...zdĺhavo obchádzame priehradu dnes vypadajúcu pri slnečnom počasí všednejšie a škrabeme sa Čaučeskovou cestou naprieč horskému chrbátu do výšky 2100 metrov nad morom, cestou krútime hlavami nielen nad panorámou, ale aj stavebným „umením“ rumunov...rozpadávajúce sa železobetónové konštrukcie nevypadajú práve bezpečne, o ich architektonickom a estetickom stvárnení ani nehovorím... ...asi 500 metrov pod vrcholmi prechádzame tunelom na druhú stranu hrebeňa a tam na parkovisku nachádzame tu obvyklý cirkus – stánky s všetkým možným zbytočným...schádzame dole, každú chvíľu fotíme, zdesene sa dívame na vrcholovú stanicu lanovky a jej stožiare spolu so stožiarmi elektriky...pravdupovediac na tých serpentínach s bežne absentujúcimi zábranami na okraji vozovky som myslel nato, že po jazde rumunskými cestami nie je nikdy isté, v akom stave je na aute riadenie, našťastie spolu s brzdami fungovali dobre...no aj tak sme dole cítili pocit úľavy... ...nasledovala cesta dlhého jazdenia atraktívnou i menej atraktívnou krajinou, kilometre a kilometre ciest, navečer ďalšie hory, kde sme sa konečne chystali využiť naše bivakovacie vybavenie...no ako na potvoru, navečer sme sa dostali do pohoria plného škatredých banských osád a šanca nájsť čosi vhodné sa prudko a rýchlo znižovala...jazdili sme do 23 hodiny kým sme došli do sídla, kde už niečo o cestovnom ruchu počuli, v prvom penzióne sme zobudili domácich a za 2000 Sk za dve krásne izby so sociálkami, kuchynkou a veľkou spoločenskou miestnosťou sme sa zložili a po blahodárnej sprche pri satelitnej televízii slastne pospali...

...ďalší deň sme pálili čo najviac na sever prechádzajúc menšími vrchmi aj širokými údoliami, cestou sme narazili na takú pahorkatinu osídlenú slovákmi a čechmi, čo sa dalo poznať aj podľa miestnych názvov. Bolo tu spústa krásnych miest na stanovanie, chceli sme však čo najbližšie k maďarským hraniciam a tak sme šli ďalej do čoraz fádnejšej rovinatejšej oblasti, navečer sme si na takých nízkych vŕškoch nad obcou konečne našli flek na stanovanie v malom slivkovom sade nad veľkými vinicami, konečne sme odskúšali moju „fúkaciu“ redukciu a fungovala skutočne skvele...ale chyba lávky, v sade boli v tráve ukryté šikmo odseknuté slivkové kríky, ktoré nám na niekoľkých miestach prepichli stan a jeden matrac, takže Klára s Borčou do rána spali na tvrdom a ja som mal o robotu nadomov postarané... ...do rána sa v dvoch vlnách prihnal tichý dáždik...
...ráno, skôr, ako sme zjedli pripravené raňajky, prišiel chlapík – energický starý pán a že to tam jemu patrí a nevypadal nadšene...keď som mu 5x povedal, že nerozumieme a že sme mu nič nepoškodili, zavolal Samka do hroznového sadu a dal mu za misku sladučkého hrozna zaujímavej chuti...pri odchode sa ešte pokúsil o konverzáciu, ale keďže sme si nerozumeli ani ťuk, odišiel a po poskladaní stanu a uložení vecí aj my...

...nasledovala pomerne rýchla jazda po čoraz kvalitnejších cestách a po minutí drobných na pumpe pred hranicami a doplnení nádrže lacnejšou naftou nasledovala jazda cez Maďarsko a východné Slovensko domov, kde sme dorazili za dažďa okolo 17:30, čím sa zavŕšilo jedno z naších túlavých dobrodružstiev po krajinách Európy...

epilóg
...až doma som napriek priebežnej kontrole auta zistil, že cestu do konca nevydržal jeden úchyt zadného tlmiča môjho ironmanna, našťastie plne naložené auto to znieslo bez citelných problémov; podrobná prehliadka riadenia a čapov bude nasledovať, no v rukách som necítil žiadne zhoršenie, čo je vzhľadom na prejdené povrchy priaznivá správa...nehrali sme sa na žiaden extrémny offroad, naším cieľom nebolo za každú cenu vyprosťovať zapadnuté auto a natrápiť sa na pár kilometroch, my sme chceli vidieť čo najviac krajiny a to je v Rumunsku pri ich stave ciest často dosť dobrý offroad; terénne auto tu podstatne rozširuje možnosti nakuknúť do nie bežne prístupných zákutí tejto krajiny, i keď tunajšie osobáky jazdia bežne ťažší offroad ako väčšina slovenských „tiežoffroadov“...
...pre sólo auto je nezodpovedné túlať sa tu ťažkým neznámym terénom, nemusí to skončiť dobre; keby som si chcel niečo dokazovať, mám nato milión príležitostí na Slovensku; ak sa tu vrátim v sprievode ďalších offpriateľov, určite nezaváhame a odskúšame aj ťažší terén...

...čo sa PHM týka, ako mi povedal aj Hugo, je tam kopec púmp; doporučujem čerpanie u púmp PETROM, nakoľko majú sieť púmp s rovnakými a hlavne priaznivými cenami PHM po celej krajine, pričom nie je problém platiť kartou; prvá táto pumpa je hneď za colnicou prechodu na Satu Mare a oplatí sa tam doplniť nádrž aj pri odchode z územia Rumunska; ostatné pumpy majú rôzne ceny na rôznych lokalitách, ceny sú vyššie hlavne v mestách, malé vidiecke pumpy sú zas pre mňa menej dôveryhodné...
...čo sa stravy a obchodov týka, je zbytočné nosiť veľké zásoby, všetko kúpite za normálnu cenu, otvorené aj po dedinách majú do večera...akurát chleba je len biely, ale čerstvý je dobrý...osvedčilo sa mi vozenie plastikových flašiek a ich dopĺňanie pitnou vodou čo robievam aj doma, okrem varenia sa tou vodou aj umyjete aj napijete a prázdny obal skoro nič neváži...

ak si toto vydržal čítať dokonca, ďakujem a nech sa páči niekoľko foto z cca 480 vyhotovených záberov...
jano jp & co.

Jano neviem možme komentovat ? No tak určite mnohi zavidime tu nadhernu ,,dovolenku,, takže zažitky super napisane Len mi vysvetli ,ako može vojst do auta ,,plna polna,, pre 5 osob? Ta fotka s tankom je tiež z RO?

Martino, som rád, že si to dočítal a dúfam, že nie si posledný, čo zareaguje...takže super - komentuj, pýtaj sa, rád odpoviem
...ta plna polná pre piatich vojde jednak preto, že moja Elza (pajero šport) má pomerne veľký kufor, ale aj vďaka mojej Máši, ktorá nás roky balí na podobné dovolenky a vždy to dokáže obdivuhodne, na nič dôležité nezabudne...minulý rok zvládla zbalenie na bezmála trojtýždňový podobný pobyt v Nórsku...
ten tank je jediné foto už zo Slovenska z Dargova, chcel som urobiť radosť malému offroaďákovi s veľkým off srdcom - Samkovi...

Jano presne som myslel,že je to z Dargova ,ale nechcel som sa robit mudry aspon vidiš ,že aj na vychode republiky mame vystavene poriadne ,,offy,,

cau Janko,

velmi pekne citanie a uprimne ti zavidim tie zazitky, dufam, ze nabuduce das vediet, rad by som sa pridal k niekomu a dal si aj trochu viac off roadu

Super, paráda na začiatku si ma vystrašil reku 5 strán, ale ani som sa nenazdal a bol som na konci....

Velmi pekne. Uprimne zavidim, aj by som mal na take nieco chut, len som nenasiel odvahu ist takto solo. Hlavne mangelka ma odhovara, ze by tam mohol byt problem s obyvatelmi, zevraj velmi otravuju alebo tak nejak. Ako to bolo naozaj ? Nebolo treba napr. odhanat deti od auta, nehadzali po vas kamene, ak ste si nic nechceli od otravovacov kupit a pod ? Nemam nic proti tym ludom a mozno mam uplne mylne predstavy ?

chlapci, veľmi pekne všetkým ďakujem za vaše slová...
...sólo sme išli tentokrát úmyselne po minuloročných problémoch s ponorkovou chorobou našich priateľov, ale aj preto, že sme do poslednej chvíle nepoznali presný termín odchodu vzhľadom na pracovné záväzky; inak samozrejme, že v dobrej partii sa ide veselšie aj bezpečnejšie, len musí byť aj zložením a nárokmi vyrovnaná, aby sa nik necítil viac obmedzovaný, aj keď správni ľudia sa vždy dohodnú...
Rumunsko je bezpečné, síce som v mestách radšej nechodil veľmi od auta, ale nik neotravoval ako sa to deje v prípade Rumunov predávajúcich "zlato" tu na Slovensku, akurát sme videli žobrať dve deti a jednu ženu - čo sa dá zažiť aj u nás...
Inak v Maďarsku sme nevideli jediného policajta, zato v Rumunsku je policajná stanica v každej obci - asi najrozšírenejšie povolanie, pri cestách časté kontroly a polícia má nové dacie logan...a domáci jazdia ako taliani...a vozový park je obdobný našemu - kopu značiek z celého sveta vrátane luxusných kúskov, ale aj staré dacie, škodovky, lady a videli sme aj trabanta...a z tereňákov po arách majú hlavne nové pickupy - hlavne mitsubishi, potom nissan a iné, tereňákov je tam spústa, ale len výnimočne s úpravami...
Martino - super, máš postreh
Mello - ktovie, možno niekedy niečo spolu dáme...
...inak díky ešte raz všetkým...

takze tu to jeeee
velmi pekne cteni...
minul si sa povolaniu

normalne som sa tam myslou na chvilku vratil....

btw ten draculov hrad nieje draculov hrad... na fotke mas odfoteny bran, a tam bol dracula iba 2 tyzdne a miestnym sa to podarilo perfektne zkomercionalizovat
ten pravy je v sigishoara.

o mesiac tam idem ;]

Hugo, díííky, poteší...a je to aj tvoja zásluha...

Bran je to pekné nad cestou čo nasleduje v mojich fotkách hneď po pevnosti s tým názvom a-la Hollywood - Rasnov (Dákovia, Rímska pevnosť a poslední Nemeckí rytieri); o Brane som písal, že tam Vlad možno nebol nikdy;

Sighisoara je mestečko, kde bol v exile a v tej budove kde tam býval, je tá trojhviezdičková reštika Casa Vlad - Drakul - tiež na fotke (a je tam aj pamätná tabuľka) plus fotky za ňou vrátane cintorína až po tú temnú oblohu sú tiež odtiaľ;

Cetatea Poienari je pravý Tepešov hrad, ten posledný na fotkách pred cestou v skalách a tým priehradným múrom a je na brale na začiatku Transfagarašskej magistrály - to je tá horská cesta od Čaučeska s tými serpentínami(číslo cesty 7c)...

kúrnik, Hugo, mohli by sme vyparatiť aj niečo spoločne, jak tak pozerám po tvojich plánoch...hádam dáme reč osobne...

Jano no parada, a klobuk dolu pred tvojou rodinkou. Mi nasadneme do auta a uz sa mala pita ze kedy tam budeme.
Joooj chlapci mi dvihate tlak, tym Vasim planovanim

Dík, Paco, inak môj mladý sa tiež cez celé Maďarsko pýtal, kedy už budeme v Rumunsku ale inak aj ja pred ním smekám klobúk - vláčime ho takto už od troch rokov (teraz to bolo štvrtý krát) a minulý rok zvládol vyše 7 000km do Nórska a späť...

...odmala som vždy rád cestoval a detváky to možno majú trocha po mne
hlavne vyznávam free cestovanie - nič dopredu napevno, rozhodovanie kam, kedy, ako dlho - rovno na mieste...

Janko = ako vzdy :
- vysoka miera rozvahy
- laska k cestovaniu a krajine ako takej ( nech uz je to kdekolvek)
- dobre "cvicena" rodina (tu tlieskam specialne)
- triezvo davkovany pojem OFF road

zavidim, tlieskam, radujem sa ( skoro ako keby si pracoval pre BBC )

ivo

Ivko dík, vieš potešiť, keby som bol mladší, aj sa začervenám (asi takto - či takto? )

Už ma pália oči, ale dočítal som to celé Musela to byť skvelá dovolenka, fotky sú super (rád si pozriem aj dalšie a to osobne pri kávičke pred poľovačkou ) ešte keby tam bolo nejaké videjko, tiež by nebolo zle. Inak chce to odvahu nabaliť 5 ľudí a ísť taktodo Rumunska jedným autom bez partie dalších áut a ľudí. Takže