http://rias.blog.sme.sk/c/165726/Mucko- ... nkuju.html

Mucko a Mucinka dovolenkujú

Tých dvoch som si zamiloval už v lietadle. Ušlo sa mi miesto v prvom rade pri okne a tí dvaja sedeli vedľa mňa. Obaja asi tak v strednom veku, nahodení do šuštiakov "adidas" z blšiaku. On vychudnutý, ona trošku pri sebe.
Bolo zrejmé, že letia prvýkrát.
Pohodlne som si vystrel nohy a začítal sa do novín.


"Mucko, kedy budú nosiť večeru? Som hladná."
"Však si pred chvíľou jedla na letisku. Pozri sa na seba, ako vyzeráš, Mucinka."
Mucinka nepovedala ani slovo, vytiahla akýsi časopis, vylovila z kabelky pero a pustila sa do lúštenia krížovky.

Medzitým priniesli občerstvenie, akúsi obloženú žemľu, a bolo vidno, že Mucinka je nemilo prekvapená. Zrejme čakala minimálne bravčový rezeň so zemiakmi a uhorkový šalát, ale podľa toho, ako rýchlo ju spásla, i žemľa splnila svoje poslanie. Vypila džús, kávu a pokračovala v lúštení.

"Mucko, nevieš náhodou - vyhynutý cicavec podobný slonovi?"
"To bude určite mamut."
"Dakujem, Mucko, nebola som si istá."
Po chvíli - Mucko, ale tu je to na deväť písmen!
Teraz sa pre zmenu zamyslel Mucko, aby o pár minút, ešte s plnými ústami, vyriešil problém.
"Vieš čo? Napíš mamutisko. Boli to hovädsky veľké zvieratá."
Bolo mi jasné, ako sa to hovädo menuje, už-už som chcel poradiť, ale tak som sa rehotal do vnútra, že som sa bál otvoriť ústa. Bol by to riadny výbuch. Iste by sa boeing rozkýval.

Denne som ich potom stretával v hoteli, na pláži, skrátka všade. Nebolo možné ich prehliadnuť. Tí dvaja chodili vždy spolu, držali sa za ruky ešte aj v bazéne. Večer sa stále vyobliekali do šiat, chodili na prechádzky zavesení do seba ako čerstvo zaľúbení študenti.
Mal som ich za riadnych exotov.

Raz večer sme sedeli pri pool bare, "Mucinkovci" prišli k nášmu stolu, či si môžu prisadnúť. Jasné, aspoň bude zábava, pomyslel som si.
Kokteily vystriedalo víno, debatovalo sa o všeličom, ale o tých dvoch sme sa veľa nedozvedeli. Akoby si strážili svoje tajomstvo. Až neskoro večer, keď už každý mal dosť a Mucko zaspal pri stole, Mucinka sa rozhovorila.

Ako spolu rástli na dedine, ako sa do seba zamilovali, ako sa vzali celkom mladí a celkom bez prostriedkov. Ona predávala v Jednote, on bol murár, peňazí nebolo navyše, ale dalo sa. Na dedine sa dá.
Po revolúcii obaja prišli o prácu, on chodil brigádovať, bol skvelý fachman, o prácu nemal núdzu. Nebolo to bohviečo, ale uskromnili sa. I syn mohol na výšku. Všeličo si odopierali, žiadne dovolenky pri mori. To ani náhodou.
A potom manžel vážne ochorel. V zime bude 30 rokov, čo sú spolu. Predala záhradu po mame a prehovorila muža na dovolenku. Však žijeme len raz. A tak sú tu. Na svojej prvej dovolenke. A možno i poslednej.

To som už musel vstať od stola a šiel sa vyrevať do tmy. Emócie premiešané s alkoholom urobili svoje. Hanbil som sa ako pes. Sám pred sebou. Ale nie pre slzy. Došlo mi, že som spoznal dvoch nádherných ľudí.

Maťko a Helka, to zviera je mastodont. Ale to vám už určite vyšlo.A verím, že úspešne vyriešite i svoju najťažšiu životnú krížovku. Zo srdca vám to prajem.

http://nataliablahova.blog.sme.sk/c/165 ... vecka.html

Malý princ a jeho ovečka

No...ono to bolo vlastne mačiatko.


Vlečiem sa z nohy na nohu, som hladná, uzimená a ustatá. Preberám sa svojimi myšlienkami a veci z vonkajšieho sveta plynú okolo mňa. Ešte do školy, do škôlky a potom konečne domov.

- Dobrý deň!
Obzrela som sa. Päť krokov za mnou cupkal malý chlapec s veľkou školskou taškou. Nebola som si istá, či jeho prianie patrilo mne, tak som sa naňho iba usmiala a kráčala som ďalej.
- Dobrý deň, teta!
Ešte raz sa otáčam. Som jediná teta na ulici. Vlastne som na ulici jediný človek.
- Ahoj!
Chlapec sa na mňa usmial a dobehol ma.
- Teta? Chcete, aby som vám niečo ukázal?
Ak na vás tajomstvo silne zapôsobí, nemáte silu mu odporovať.
- Jasné, že chcem.
Zostal stáť a na zem uprostred chodníka zložil z pliec tašku. Ukázal prstom na ňu a oboma očami na mňa sprisahanecky žmurkol. Bohužiaľ som už dospelá a neviem vidieť slona vo veľhadovi a preto som sa zrejme tvárila dosť nechápavo. Chvíľu mal so mnou trpezlivosť a potom znervóznel.
- Nepočujete?
A skutočne, keď som napla sluch, začula som jemné kvílenie.
- Ahá! Už počujem.
- Viete, čo to je?
- Viem. Ovečka! , -víťazoslávne odpovedám.
- Ale, tetáá...myslíte, že by sa mi ovečka vliezla do tašky?!, - posmieva sa mi.
- Hm...máš pravdu, vzdávam sa.
Len na to čakal. Odzipsoval tašku a cez malý otvor pretlačilo hlavu mačiatko.
- Jéj, to je milé!
- To som našiel. Pridalo sa ku mne. Niekto ho vyhodil. Nesiem ho až z mesta. Bál som sa, že ho ujo šofér v autobuse započuje a vyhodí mi ho. Chcete si ho pohladkať?
- Chcem.
Vyťahuje opatrne drobné ušpinené mača. Skoro mi vypadli oči z jamôk. Veď to je náš kocúrik .
- Kde presne si ho našiel?
- V meste pri škole.
- Určite? Vieš, lebo mne sa zdá, že to mačiatko je naše. Takéto isté škvrnky na uškách a na chrbáte...,- dvíham mača, obzerám, hľadám nejaké poznávacie znamenie. Bolo špinavé a zdá sa trochu chudšie, ale ktovie. Ak ušlo ráno, keď som odchádzala, mohlo sa tak doriadiť.
- Teta, veď hovorím, že som ho našiel pred školou v meste. Tak ďaleko by žiadna mačka nedobehla.
V jeho svete to bol pádny argument, no v mojom svete dospelých, to mohla byť nevydarená lož. Pozerám na mača a na chlapca. Chcem mu veriť, ale bojím sa Betkiných sĺz, ak by bolo naše. Chcem aspoň záruku, aby som vedela, na ktorú bránku mám zvoniť, keby predsalen...
- Ďaleko bývaš?
- Nie, hentam v bytovke. , - berie mača, vkladá ho späť a zatvára zips. Vykročíme vedľa seba spoločným smerom.
- Mamina ti ho dovolí chovať v byte?
- Nebojte sa, ja ho zatajím. , - hovorí vážnym hlasom.
- Neviem, či je to dobrý nápad. Vieš, je to zvieratko, je živé a treba sa oňho starať. Asi by sa ti nepodarilo dlho ho tajiť. Skús sa porozprávať s mamou. Keď za ňou prídeš a pekne ju poprosíš, sľúbiš jej, že sa o neho budeš dobre starať, možno ti ho dovolí.
Chvíľu mlčal a potom hovorí: - Máte pravdu teta. Už to možno nebude tak, ako keď býval u nás môj vlastný tato. On bol strašne hnusný. To si pamätám. Však som mal päť rokov. Viete, čo mi robil?
- Nie. - , a nechcela som počuť čo. Nechcela som si ho skrotiť. Si zodpovedný za všetko, čo si skrotíš. A ja som nechcela byť zodpovedná.
- Aj ma bil. A keď som sa potom pokakal, tak mi to hovienko natieral na tvár. To bolo od neho strašne škaredé. Kvôli nemu ma potom zavreli do ústavu.
- Teraz je už dobre?
- Teraz hej. Len škoda, že ten môj nevlastný tato zomrel. Ten bol na mňa strašne dobrý. Dával ma hore na koňa.

A zrazu mi bolo úplne jedno, že to mačiatko v taške môže byť naše. Pár sĺz u nás doma by nevyvážilo ďalšie z mnohých sklamaní v jeho malom svete.

Mača v taške sa hlasno ozvalo a on sa usmial. Myšlienky sa mu premietali na tvári a potom mu oči znovu posmutneli.
- Skús to. Možno ti ho mama predsa dovolí. Keď mu donesieš v krabičke piesok, aby malo kam cikať a nezašpinilo koberce, možno mamu presvedčíš. Mačičky sú čistotné zvieratká.
- Dobre, teta. Ďakujem, že ste mi pomohli. - , hovorí odhodlane.
- Nemáš mi za čo ďakovať. Dúfam, že to dobre dopadne.

Oproti nám beží môj Šimonko. Školská taška mu skáče na pleciach a z rozbehu na mňa vyskočí.
- Čau mamíí!, - potom hodí očkom na spolupútnika.
- Pozri, čo má chlapec!
A malý princ znovu pyšne otvorí škatuľku so svojou ovečkou.

-Jéj, tá vyzerá, ako naša, len nemá na chvostíku prúžky.

- Ach! Vážne! Akí sme my dospelí niekedy hlúpi a nepozorní.

Mali by im dať nejaké také hračky, ako sme mali my.

ved som to mal v podpise...každé zlo je vlastne len hlúposť alebo nepochopenie...je to známe už tisíce rokov a aj tak to treba furt dokola znovuobjavovať. a najťažšie je sa tým aj riadiť...

...a kolko takýchto zbytočných ublížení si zostane bez včasného spamätania sa alebo možnosti nápravy...kde niet ucha niet ani úst.

hmmm pekna starost moje zamestnanie

hej, príbehy sú všade okolo nás, je to len otázka vnímavosti a tá je otupená pocitom neustáleho ponáhľania sa...
mám jeden vlastný, čerstvý, bez konkrétnej zápletky a len na pár slov, ale pravdivý, tiež o človečine...

...môj druhák Samo, malý offroaďák, maliar, potvora tvrdohlavá, ale inak duša čistá - má odmalička zvyk zdraviť okoloidúcich cudzích ľudí; vzniklo tak už veľa až komických situácií, ale aj frustrujúcich...napriek tomu sme sa rozhodli, že ho necháme tento zvyk udržiavať až dokým sám nepríde nato, že to asi nemá zmysel - lebo v jeho svete to ešte zmysel má...

...nedávno sme so Samkom čakali maminu v meste na pomerne rušnej ulici a Samko vytrvalo zdravil...väčšina ľudí bola tak zaskočená jeho počinom, že si mysleli, že sa im to len zdalo, niektorí sa zas radšej tvárili, že nič nepočuli; no tých pár ľudí, ktorí uverili svojmu sluchu a asi v sebe napriek rôznemu veku nosia aj kus detskej duše, sa nielen bez váhania odzdravilo, ale vyčarili tie najmilšie úsmevy, ba i nejaké pohladenie po hlave sa Samkovi ušlo - a to celé v ňom len utvrdilo odhodlanie ďalej zdraviť...a mne ostala len ťažká úloha vysvetliť mu, prečo ho niektorí ľudia odignorovali a prečo bola takých väčšina no a aby som mu neublížil, našiel som prijateľné vysvetlenia o nepočutí, o osobných starostiach a o trápeniach tých ľudí...
...nikde sa človek necíti tak sám, ako v mase nevšímavých ľudí...