Odkedy sa sám starám o svojho syna, akosi podvedome si všímam podobné prípady mužov, ktorých rozhodne nie je veľa. Z tých známejších asi osud herca a zabávača Petra Sklára, hoci ma vždy viac zaujmú príbehy anonymných ľudí, ktorí sa dožadujú nielen svojich rodičovských práv, ale aj práv detí na oboch rodičov. Bohužiaľ, nie vždy sa to končí happyendom. Keďže som bol nútený venovať sa tejto otázke naozaj podrobne, oboznámenie sa s praxou v ostatných členských krajinách EÚ mi dovoľuje tvrdiť, že Slovensko je po tejto stránke najkonzervatívnejšou krajinou v Európe. Krajinou, kde ani odborný posudok detského psychológa nepresvedčí sudcu, že otec sa v nejednom prípade dokáže postarať o dieťa lepšie, kde sociálna kurátorka v rozpore so svojím poslaním robí skôr advokátku žene ako ochrankyňu maloletých a kde si justícia uľahčuje prácu bezmyšlienkovitým prijímaním tradičnej tézy, že „dieťa patrí matke“.


Nemienim zaťažovať čitateľa svojím príbehom, k napísaniu tohto článku ma donútil hnev nad osudom svojho kamaráta, ktorý je učebnicovým príkladom chorého systému v tejto oblasti. Jeho dnes už bývalá manželka si našla milenca, rozviedla sa a chce sa vydať za nového partnera. Požiadala súd, aby obmedzil stretávanie osemročnej dcérky s jej otcom dvakrát do mesiaca v sobotu od desiatej predpoludním do štvrtej popoludní. Ako dôvod uviedla, že častejšie stretávanie by dievčatko mohli zmiasť a narušiť puto s jej novým manželom. Súd jej žiadosti vyhovel...
Ten chlap je mojím kamarátom dosť dlho na to, aby som ho dobre poznal. Mimoriadne slušný a kultivovaný človek, nepije, nefajčí, nie je agresívny ani neverný, je silno naviazaný na svoju rodinu a svoju dcérku miluje nadovšetko. Povahovo nezvyčajne prispôsobivý, s menšou dávkou čierneho humoru by sa dalo povedať, že si o tú neveru koledoval. To, že jeho manželka zrejme potrebovala trošku temperamentnejší typ, pri ktorom by sa nenudila, je teraz iná vec – podstatné je, že ten človek sa ničím neprevinil, rozhodne nezlyhal ako otec a napriek tomu bol súdom de facto i de iure potrestaný za neveru svojej manželky. Absurdnosť tohto prípadu až kričí. V legendárnom americkom filme Kramerová versus Kramer sa Dustin Hoffmann pýta, či o tom, kto je lepší rodič, rozhoduje pohlavie. Môžeme ho doplniť otázkou, akým právom berie súd mužovi kus jeho života v podobe vlastného dieťaťa, keď bol dokázateľne vynikajúcim a milujúcim otcom?
Za posledné roky bolo dieťa u nás zverené otcovi iba v 6 percentách prípadov, kým v mnohých západoeurópskych krajinách je to niekoľkonásobne viac. Sarkastickou zostáva otázka, či máme najnezodpovednejších mužov v Európe. Bližšie k pravde bude podľa môjho názoru fakt, že v tejto oblasti pretrváva na Slovensku neuveriteľné množstvo stereotypov. Tie posilňujú tradičné mýty o bezradnosti mužov postavených pred úlohu postarať sa o dieťa. Šíri ich aj záplava komédií s akože humornými scénkami o chlapoch, ktorí sú bez žien nemožní, nevedia uvariť ani čaj, samozrejme pripália každé žehlené nohavice a spanikária, keď majú utíšiť plačúce dieťa. Naozaj netuším, z čoho tieto stereotypy vychádzajú – pokiaľ ide o domácnosť, viem všetko, čo vie bežná žena, na starostlivosť o syna rozhodne nijakú ženskú výpomoc nepotrebujem a garantujem vám, že nie som medzi mužmi nijaká výnimka. V médiách a spravodajstve špeciálne sa však tieto predsudky rozvíjajú až do urážlivej podoby a rozširujú ich neraz tie ženské aktivistky, ktoré vášnivo bojujú proti rodovým stereotypom – hovoria spravidla o nezodpovedných, agresívnych a alkoholu holdujúcich mužoch (nie rodičoch), hoci vieme, že prípadov takýchto žien je čoraz viac. Spoločnosť je potom nastavená tak, že pri rozvode chápe ženu ako obeť a muža ako vinníka.
Aké sú riešenia tejto situácie? Poskytuje nám ich európska prax. Vo viacerých krajinách ako je napríklad Nemecko alebo Nórsko existuje inštitút tzv. striedavej starostlivosti, ktorý je súčasťou rodinného práva. Doterajšie skúsenosti s týmto opatrením sú vynikajúce. Spoločná starostlivosť o dieťa totiž nielen znížila potenciál konfliktu medzi rozvedenými partnermi, ale predovšetkým zabezpečila deťom vytúžený a uspokojujúci kontakt s oboma rodičmi i po ich rozchode. Podmienkou, aby takýto systém fungoval, je samozrejme obojstranný záujem a spolupráca matky a otca pri výchove dieťaťa, blízkosť oboch domovov a prihliadnutie na želanie samotných detí. Mimochodom, aj v zohľadňovaní práv detí sme na chvoste tabuliek. Kým napríklad v Maďarsku sa môže dieťa už v 12 rokoch slobodne rozhodnúť, u koho chce bývať, u nás je táto hranica stanovená na 18 rokov, teda prakticky na vek, kedy už deti opúšťajú domov, čo je absurdné. Optimálne by bolo zjednotiť tieto mechanizmy v celej Európskej únii. Švédska sociologička Ulla Björnberg v tejto súvislosti navrhuje definovať právo dieťaťa na otca, pretože táto cesta je najschodnejšia. Vychádza totiž z Medzinárodného dohovoru o právach dieťaťa, najmä z článku 9, ods. 3. Napokon, Výbor pre práva dieťaťa pri OSN vo svojej výročnej správe vyčítal práve Slovensku, že rešpektovanie názoru detí na túto otázku je naďalej nedodržiavané a v tomto smere u nás chýbajú viaceré legislatívne i administratívne opatrenia.
V susednej Českej republike existuje dokonca občianske združenie Spravedlnost dětem, ktoré pomerne úspešne obhajuje rodičovské práva rozvedených rodičov, väčšinou otcov. Dvakrát sa im dokonca podarilo vyhrať spor na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu (Fiala versus ČR a Koudelka versus ČR). Pravdupovediac, profily niektorých aktivistov vo mne vyvolávajú rozpaky – alkoholici či násilníci, ktorí si po rozvode zrazu uvedomili, že majú deti, strácajú moje sympatie – to im však neodoberá rodičovské práva. Na Slovensku je situácia ešte horšia. Musím konštatovať, že ako pevný stúpenec rodovej rovnosti som sklamaný postojom väčšiny feministiek k tomuto problému (s čestnou výnimkou Oľgy Pietruchovej), ktoré na jednej strane chcú mať z mužov zodpovedných otcov a na druhej strane im berú možnosť, aby to dokázali a všemožne sa stavajú proti ich rodičovským právam. Pred fenoménom tzv. nových otcov nemôžeme zatvárať oči ani u nás. Som jednoznačne za to, aby sa možnosť tzv. striedavej starostlivosti legislatívne presadila aj na Slovensku. Nielen v záujme znevýhodnených rodičov, ale predovšetkým v záujme zdravého vývinu a plnohodnotného detstva našich potomkov. Dieťa totiž nepatrí matke. A nepatrí ani otcovi. Dieťa nie je zbraň ani majetok. Nemali by ste mať možnosť získať ho rozvodom ako skriňu alebo strieborný príbor po starej mame. Takáto filozofia je chorá. Dieťa je človek ako ktokoľvek z nás. A jeho túžby musia byť vypočuté.

original http://chmelar.blog.sme.sk/c/162657/Die ... jetok.html

Pekne napísané !
Mám s tým skúsenosť aj ja. Moja partnerka /Denisa/má chlapca z prvého manželstva a teraz sme uzavreli manželstvo aj my. A jej syn 7roč. sa spítal či aj on sa bude volať priezviskom ako maminka. Prijala moje priezvisko. Bolo mu povedané že takéto záležitosti sa preberú keď bude starší a bude chápať o čo vlastne ide! Ale aj náštevy u jeho otca/biologického/nechávame na malého rozhodnutie. Keď chce ísť knemu ide keď nie nejde. A aj keď súd rozhodol inak tak pre nás je dôležité ako sa rozhoduje chlapec. Veď ja nikdy nebudem jeho otec aj keď by som chcel ale on otca má a to sa nedá odoprieť dieťaťu. Ale mám ho rád ako vlastného a nikdy nebudem robiť rozdiel medzi Ty si moje dieťa a Ty nie !!!
Deti to chápu a neskôr to dajú pocítiť....

Hm takuto nespravodlivosť som zazil aj ja a po dlhych potahovaniach po sudoch som sa konečne dostal k tomu ze mozem svoju dcerku mat aspon kazdy druhy víkend .
Bez sudneho rozhodnutia moja byvala druzka mi odopierala dcerku a aj ked som jej na narodeniny volal tak som ju k telefonu nedostal.
Tiez som ako tvoj kamarat dopadol s druzkou ze si nasla druheho a mne teraz nic insie neostalo len platit vyzivne a ked som narokoval na malu tak som ju nedostal. Podal som na sud socialna kuratorka nas na par sedeniach vypocula ale aj ked som ja podaval na sud aj tak stala viac na strane matky ako mojej pritom bolo vidiet ze dcerka je ovplyvnovana matkou.
Kuratorke som zbytocne poukazoval na to ze sa o malu viem lepsie postarat ako jej matka ktora ma dalsie 2dcery a zhodou okolnosti pred tyzdnom som sa dozvedel ze jedna z nich 17rocna je v onom stave a odisla od matky . Taketo zeny maju na sudoch tiez nechapem preco prednosti co ma stve .
Hlavne ze sud rozhodol tentokrat aj v moj prospech aspon sme aj s dcerkou ktora je stastna ked dojde k nam a oblubila si aj off road .
Ozenil som sa a teraz manzelka ma s prveho manzelstva syna ja mam dcerku a mame maleho experta ale vsetko je ako ma byt bez rozdielov v detoch.

Čo dodat všetko jasne napísané a visvetlené len tolko aby sme sa nemuseli dostat do takejto situacie aj ked nevidíme do budúcna čo sa nám može prihodit sa možeme dostat do takejto situacie musíme si velmi premisliet ako dalej .