Dobrééé dobrééééé, ďalej ďalej.....

dobré
LEN
tá červená farba sa zle číta na čiernom podklade

Nocľah v pohodlnom penzióne bol veľmi dobrý nápad. No veď jasné, veď bol môj! Ráno vstávame o 8:00, sme oddýchnutí a čas do raňajok využívame na hygienu. Z vodovodu a sprchy tečie síce mierne žltá voda, ale nepáchne, tak nám to na umývanie nejako moc neprekáža. Raňajky máme ohlásené na deviatu, časť našich spolucestujúcich sa však neukazuje ani po 15 minútach. Zase niekto zabudol na časový posun. Haha, tak aby sme povedali pravdu, tak my sme na ten časový posun zabudli tiež a keď sme si to uvedomili, tak sme v panike zbehli k raňajkovému stolu. A až keď sme zistili, že nie sme poslední, tak sme začali hrať machrov. My sme predsa meškali iba pol hodinu... Nič nás ale nenaháňa, a po chvíli sa objavuje aj zvyšok spolucestujúcich. Raňajky s čajom sú vynikajúce. Janka vymieňa na recepcii pár eur za miestnu menu a pýta si do prázdnej pet fľaše pitnú vodu. S úžasom sleduje, ako do fľaše vteká podobná žltkastá voda ako tiekla na izbe.



Odchádzame od penziónu smerom na Sapanta a Remeti. Janka s pohľadom upretým na fľašu žltkastej tekutiny do vysielačky vyslovuje podozrenie, že náš výborný čaj bol tiež z tej vody. Rado to klincuje poznámkou, že či tam videla aj nejakú inú vodu, z ktorej by ho mohli variť. Pre istotu skúmam odpočívadlá popri ceste, či tam niekto predáva čučoriedky. Zaujímavá téma, ktorá bude mať možno ešte následky, ale zrazu končí. Janka zrazu zbledne. Spomenula si na svoj občaňák na recepcii. Našťastie sme len pár kilometrov od penziónu a tak hlásime do vysielačky návrat do hotela. Za štvrť hodinku opäť dobiehame zvyšok partie a spoločne sa blížime k nášmu prvému dnešnému cieľu, dedinke Sapanta.
Turistický sprievodca hovorí, že sa tu nachádza Veselý cintorín (Cimitir vesel), ktorý stojí za zastávku. Bez problému ho nachádzame. Aaaa, tak bez problémov to zase nebolo. Smerovník je skôr len taký smerovníček a nebyť posádky posledného auta, ktorá nás vrátila k odbočke, tak by sme ten cintorín hľadali ešte dnes. Prechádzame autami pomaly početným davom medzi plotom cintorína a stánkami so suvenírmi a hľadáme vhodné miesto na parkovanie. Nie je to veľký problém, ľudí sa tu síce motá dosť, ale parkuje tu len jeden autobus s turistami a pár áut.



Ja s Thunderkou si kupujeme vstupenky na cintorín a zvyšok výpravy sa motá po stánkoch so suvenírmi. Tento cintorín je skutočne iný. Je plný nádherných a pestro pomaľovaných drevených náhrobkov, na ktorých sú vyrezávané obrázky zomrelých, alebo výjavy z ich života, či smrti. Náhrobky sú tiež často doplnené vtipnými textami, ktorým ale nerozumieme, pretože sú v Rumunčine. Český turistický sprievodca však tvrdí, že sa tu nájdu aj také perly, ako: „I ten, kto měl prachy, musel umřít taky!“, alebo: „Búh odpustí ti, milý synku, byť podřízl jsi svou maminku!“ a podobné. Už vidím, čo by som tam mala napísané ja: Upindaná manželka, nedožila pondelka 
Snažíme sa nezdržovať, tak v rýchlosti prebehneme cintorín, pofotíme pár náhodných náhrobkov a reštaurovaný kostol a pripájame sa k ostatným. Ty si úplne zabudol na to, ako sme si kupovali kovbojské klobúky. Ujo predavač sa nás snažil otiahnuť o pár lei, ale po chvíli doťahovania sme zistili, že to nebolo spôsobené nekalým úmyslom ale skôr absenciou základného vzdelania. Pod pojmom malá násobilka si asi predstavuje nezletilú susedovie dcéru.

Cesta, ktorou sa chceme vydať cez pohorie do mesta Baia Mare začína práve v týchto miestach, ale netušíme čo nás čaká a tak padá rozhodnutie pre istotu natankovať nádrže do plna. Najbližšia čerpačka je však až v Sighetu Marmatiei, čo je asi 15 km od Sapanta, ale nechceme riskovať potenciálne problémy a tak sa vydávame natankovať, aj za cenu pár kilometrov naviac. Cestou míňame niekoľko krásnych kostolov, ktoré sú charakteristické pre túto oblasť. Jeden z nich je obzvlášť pôsobivý. Je veľmi pekný, úhľadný a nad jeho vchodom je socha s rozpaženými rukami a týmto gestom vyslovene púta pozornosť a láka k návšteve. Máme však na dnes už iný program a v tejto chvíli aj mierny časový sklz, tak odolávame a pokračujeme v ceste bez zastávky. Ale prosím ta, keby som ta na ten kostol neupozornila, tak by si oči nechal na tej mladej dedinčanke, čo išla okolo !!!
V Sighetu Marmatiei tankujeme plné nádrže paliva a s radosťou meníme žltú vodu z penziónu za priezračnú čistú vodu z umývadla pri záchode. Mesto bývalo vraj pred časom slávnym centrom pašovania, ale dnes neposkytuje nič pre nás zaujímavé a tak sa bez zdržovania vydávame späť na cestu do Sapanta. No, ja neviem ako ostatným, ale mne toto mesto poskytlo viac, ako sa mi dostalo za cely zvyšok dňa. Podozrenie o pôvode a pitnosti vody v penzióne v ktorom sme nocovali začínajú naberať výraznejšie kontúry, takže rýchlosť, akou som letela na wecko na tej pumpe si uvedomujem až podľa úškrnkov obsluhy pri ceste von. Ale bolo čisté dalo sa na ňom sedieť.
Ruch okolo Veselého cintorína ešte zhustol a preplietame sa pomaličky pomedzi ľudí, autá a konské povozy. O pár desiatok metrov je však už kľud, obydlia popri ceste rednú a dostávame sa na poľnú cestu vedúcu k horám na juhu a po chvíli nás už obklopujú stromy a stúpame lesom popri potoku.



Rado s Martinom tento prejazd berú zodpovedne a pri krátkej prestávke prezúvajú ťažkú obuv.
Po prvýkrát sa vo Wraníku dostáva k slovu nová navigačná technika a na prístrojke sa objavuje mininotebook s OZI explorerom a začíname na displeji sledovať šípku pohybujúcu sa po satelitnej snímke oblasti, označujúcej našu presnú polohu. V Radovej poštárskej dodávke svieti PDA tiež s OZI explorerom, avšak so skalibrovanými klasickými mapami. Ideálna kombinácia pomocou ktorej vysielačkou konzultujeme a prechádzame takmer každú väčšiu odbočku. Je 13:00 a čaká nás asi 60 kilometrov prejazdu horami, ktorý by mal končiť pri jazere Firiza nad mestom Baia Mare. Máme čo robiť, ale nie sme na žiadnych pretekoch a tak sa po hrboľatej lesnej presúvame miernym tempom. Ale, ale, a kde je heslo nášho výletu, že ítinerár nepustí???



Prvý ide Rado, za ním náš Wraník a posledný je Peťov Mastodont. Držím sa Rada ako kliešť a občasným pohľadom do spätného zrkadla kontrolujem, či sa nás drží aj Peťo. Teraz ale neverím vlastným očiam! Za nie zrovna malým tmavým Mastodontom sa týči niečo červené, ešte 2x tak veľké. Čo to preboha je??? Asi nacucaný kliešť... Dobehol nás kamión MANN a evidentne ho zdržujeme. Zastavujeme aj s ním pri horskom prameni. Chlapi naberajú vodu a ja naberám paniku. Tá voda v penzióne fakt nebola pitná. Kde je toaleťák????? Uhnúť nie je kam a tak bude musieť našu spoločnosť ešte chvíľu vydržať. Mierne zrýchľujeme tempo a náš dočasne rozšírený konvoj míňa partie lesných robotníkov a obchádzame sa s náklaďákmi plnými dreva. Cestou vidíme aj zopár krásnych a lákavých „pejoviek“. (poz. pre nezainteresovaných: pejovka = zvážnica/výjazd vyššej obtiažnosti, náhodne ležiaci v blízkosti plánovanej trasy, ktorému by isto nedokázal odolať náš kamarát Pejo keby tu bol s nami. Asi by už mával na nás zhora.)

Vzhľadom na pokročilý čas však odolávame týmto lákadlám a pokračujeme v trase bez odbočenia.
Zalesnené miesta sa striedajú s lúkami, ale cesta je stále príliš „ľahká“ a teda dosť nudná. Už aj púšťame pred seba červeného MANNa a vraciame s k pôvodnému tempu. Tak pustili sme ho kvoli tomu, že na náš spanilý konvoj vytruboval, že ho brzdíme. No tak si choď!!! Našťastie prichádza zmena. Najbližšou odbočkou meníme smer a opúšťame relatívne pohodlnú cestu, ktorá sa odkláňa na západ, náš cieľ je však na juhu. Charakter cesty sa začína meniť a naše offroaďácke duše začínajú ožívať. Stále ešte stretávame lesných robotníkov, ale kamióny už vystriedali traktory s vlečkami.



Cesta však končí pri potoku a navozenej kope dreva. Za potokom je už len lúka prudko stúpajúca k lesu a v nej vyrytá šikmá zvážnica. Konečne niečo pre nás. Rado, tesne nasledovaný Peťom, sa púšťa hore zvážnicou bez zaváhania. Chvíľu si vychutnávame pohľad na dva Patroly, v náklone sa driapajúce hore zvážnicou, ale miznú za zákrutou. Thunderka nestačí ani pokrútiť hlavou a prevrátiť očami a Wraník sa už natriasa v náklone hore kopcom po tej istej ceste. Ja som stihla prevrátiť očami. To len ty si si to nevšimol. Aspoň vidím, ako si ma všímaš... Fakt je, že zospodu to vyzeralo horšie, ale pre naše stroje to nie je vôbec žiadny problém. Patroly nás čakajú navrchu lúky. Zastavujeme pod lesíkom na krátku poradu. Radova navigácia hovorí, že cesta ide správnym smerom a náš OZI ukazuje, že za lesom sú rozsiahle lúky, čo máme radšej ako les, v ktorom je výhľad značne obmedzený.



Zvážnica sa opäť mení na hlinenú cestu, ktorá vchádza do lesa. Po chvíli však leží krížom cez cestu spadnutý strom. Sme však leniví vytiahnuť pílu a popracovať a tak kľučkujeme pomedzi stromy v lese, ale po krátkej chvíli sa vraciame späť na cestu. Stromy ubúdajú, svetlo pribúda a pred nami sa zrazu skutočne otvára krásny výhľad zhora na rozsiahle zvlnené a len miestami zalesnené lúky, tvoriace údolie medzi kopcom na ktorom stojíme a ďalším v diaľke oproti nám.



Chvíľu sa kocháme výhľadom a púšťame sa cestou po miernom úbočí. Cesta nás vedie v miernom pravom náklone. Cez otvorené okno na pravej strane si zrazu uvedomím nepríjemný zvuk. Zobudil vo mne spomienky z pred takmer 20 rokov, keď som sa prevážal na Škode 120. Tento zvuk som poznal. Vychádzal vtedy od zadného kolesa predtým, ako mi to koleso za jazdy odpadlo. Som z toho trochu nesvoj a volám vysielačkou na chalanov, aby zastavili, radšej to skontrolujem, kým sa niečo neudeje. Hneď zastavujeme, ale vizuálnou kontrolou, ani pri pohúpaní nohou nič zvláštne nepozorujeme. Vtom Radovi napadne, aby som skontroloval dotiahnutie skrutiek kolesa. Dobrý nápad, hodný autora. Úplne som zabudol, že som dal pred odchodom skontrolovať vyváženie všetkých pneumatík. Rado už nesie kľúč na kolesá a čudujsasvete, hneď prvá skrutka ide otočiť bez vážnej námahy o viac než pol otočky. Druhá tiež, aj tretia. Doťahujem už všetky skrutky zaradom a som zvedavý, či to je príčinou zvláštneho zvuku a kmitania kolesa. Štartujem Wraníka a skúšam sa pohnúť dopredu aj dozadu. Ticho... No, ticho... Proste bežné zvuky, ktoré z neho bežne vychádzajú, aj keď je v poriadku, takže môžeme ísť ďalej. Ste si všimli, ako dlho som bola ticho? No lebo som mala ústa plné suchého chleba. Nič iné som v aute nedočiahla, keďže som spravila obrobvskú logistickú chybu a potraviny som uložila mimo dosahu rúk bežných dĺžok.

Vonku ale spozorujem nejaký ruch. Chalani zbadali pod lesom na druhej strane údolia nejaký pohyb a snažia sa identifikovať čo tam je. Zdá sa, že sme natrafili na druhú skupinku offroaďákov. Bolo by fajn zistiť kto to je, je totiž veľmi pravdepodobné, že pôjde o skupinu Slovákov alebo Čechov. Očividne zbadali aj oni nás a schádzajú do údolia oproti nám, ale strácame ich z dohľadu. Vydávame sa im cez údolie oproti. Snažíme sa orientovať len vizuálne, spúšťame sa cestičkou do údolia, ale smerujeme priamo k lesíku. Vedie tu cesta ktorej sa držíme na druhej strane lesíka uvidíme viac. Po chvíli však pochopíme, že to je omyl. Cesta v lese končí a my sme nútení sa vrátiť k navigačným prostriedkom, ktoré máme k dispozícii. Hold, ako sa hovorí: práca kvapná – málo platná...



Podľa satelitnej snímky na displeji sa musíme vrátiť, lesík čiastočne obísť a vydať sa mierne odlišným smerom, ako pri prvom pokuse. Vraciame sa a naberáme správny smer. Vediem Wraníka okolo lesa a stúpam na terénnu vlnu uprostred údolia. Zrazu si všimnem, že Rado s Peťom za mnou už nie sú. Obzerám sa, kde som ich stratil. Asi 200 metrov za mnou sa dali viac vľavo a štverajú sa po lúke hore kopcom. Už vidím aj druhú skupinku offroadov. Smerujú s našimi chalanmi k sebe a my sme opäť trochu mimo. Ale keď už som tu, tak sa vydriapem úplne hore. Príjemný strmý výjazdík mimo akúkoľvek cestu, ale nikam nevedie. Akože nevedie? Vedie k tej exhibicionistickej fotke, ktorú som ti spravila na vrchole. No, na vrchole toho kopčeka... Pod nami je mokrina, ktorú Thunderka skúša vlastnou nohou. Tadiaľ cesta nevedie, teda minimálne nie tá najjednoduchšia. A oni sa tam už bratajú. A bez nás... A kto chcel liezť na ten výjazdík? Tak nepišti.



Tak rýchlo späť a v stopách po Radovi a Peťovi prekonávame s ľahkosťou menej nebezpečnú mokrinu ako bola tá prvá, a už sa aj natriasame hore kopcom. No z diaľky to veru vyzeralo byť rovnejšie. Aha, tam sú ovečky. Jedna z tých ovcí je pes!!! Ty vole, on ide po nás, pridaaaaaaj. Vychádzame na cestu na ktorej sa koná offroad stretnutie na najvyššej úrovni a už aj vidíme podľa tvaru EČ, že sú to asi Češi. Pripájame sa k našej skupinke. Sú to skutočne Češi. Jeden Patrol a dve Mitsubishi L300. Ženy sú pekne nahodené do šatočiek, naši chlapci na nich môžu aj oči nechať. Začínam mať pocit, že som nečítala rozpis spoločenských akcií na tento týždeň. Nemám žiadne spoločenské šaty. Tak ale keby som nemala žiadne šaty, tak by sa tie vypleštené oči upierali na mňa... Na to nemám odvahu. Takže len mávam tejto high society a v riflových kraťasoch radšej ostávam v aute, aby som nespôsobila spoločenská foajeeee. Očividne už je ale dodebatované a tak sa len zdravíme a pokračujeme v ceste. Netušíme kto to je, ale na poslednom aute, tmavozelenej maskáčovej L300 je nápis Bahňak.
(ak ste sa našli v tom to príbehu, alebo ich tu našiel niekto, kto ich pozná, srdečne pozdravujeme...) Postavy a udalosti v tomto príbehu sa zakladajú na skutočných udalostiach a absolútne žiadna zo zmieňovaných udalostí nebola zámerne poupravená ani dovymyslená za účelom zvýšenia dramatickosti príbehu.  Niektorý členovia nášho konvoja až do konca výletu so zvláštnym zafarbením hlasu spomínali Sandru z tejto českej výpravy. Thunder ju nespomínal. Som na neho hrdá. Alebo ju nespomínal len kvôli tomu, že zmeškal zoznamovacie objímanie? Toto fakt nebudem ďalej analyzovať.

Kým sme sa s Thunderkou túlali po úbočí, chalani získavali informácie o tom, čo môžeme čakať pri Baia Mare, pretože Češi prišli práve z tej oblasti, kam smerujeme.
Schádzame do údolia cestou, na ktorej sme stáli s Čechmi. Je na nej niekoľko bahenných jám a pod nami sa na voľno pasú kone. Jamy vyzerajú nenápadne, ale v jednej z nich niečo tvrdé pekne triafam zadným difom. Nič vážne, veď stávajú sa aj horšie veci. Tak to mi ani nehovor!!! Úplne dole je cesta trochu zaujímavejšia. Klesá prudšie k potoku a miestami sa ukazujú skaly a kamenné schody vymyté vodou. Potôčik je plytký a kľudný. Tečie v najnižšej časti údolia. Za ním sa opäť začíname prudko štverať do úbočia a smerujeme k miestu, kde sme prvý krát videli Čechov.



V tomto mieste vychádzame na cestu a zvažujeme ďalší smer. Ja tvrdím že vpravo, Rado že vľavo. Radom vybratá cesta ide úplne iným smerom, než kam sa máme dostať, ale pri podrobnejšom skúmaní mu dávam za pravdu, že je predsa len vhodná. Po veľmi peknej vložke mimo ciest sa teraz púšťame hrboľatou, ale pomerne upravenou cestou. Ideme takmer po vrstevnici a míňame len ojedinelé kusy dobytka a samozrejme vidíme aj všadeprítomnú Daciu. Poctivo sledujeme cestu podľa máp. Prichádzame ku križovatke. Na satelitnej snímke vidím vľavo niečo bledé, čo vyzerá byť hodne rozsiahle, ale nedokážem identifikovať, čo to je. Ideme to pozrieť, nakoniec, vedie tam aj cesta podľa mapy.
Zrazu prechádzame okolo niekoľkoposchodových budov, ktoré sú tu akoby náhodou zabudnuté pri ceste, keďže široko-ďaleko nebolo žiadne obydlie.



Od budov k nám o dušu beží chlapík a reve „NO DRUM, NO DRUM!!!! “. Až teraz si všimnem, že cez cestu leží nejaký drôt so stuhami, ktorému som predtým nevenoval žiadnu pozornosť. Som mimoriadne rada, že ani ten drôt nevenoval žiadnu pozornosť našim pneumatikám... Chlapík nás posiela opačným smerom, ale nechápeme prečo. Pýtame sa ho posunkovou rečou, či sa tam môžeme ísť pozrieť. Nemá s tým žiadny problém a tak pokračujeme. Cesta tu končí pred násypom na vysokom zráze nejakého povrchového lomu. Rado má nutkanie hľadať tu nejakú náhradnú cestu, ale je už po 16:00 a my netušíme, koľko toho máme ešte pred sebou. Volíme teda cestu, ktorú nám odporučil miestny strážca cesty a pokračujeme. Táto cesta je tiež na mape a je znateľná aj v satelitnom snímku. O pár kilometrov sa dokonca spojí s tou, čo sme chceli použiť pôvodne. Púšťame sa teda odporúčanou cestou a zvoľna klesáme do údolia.

Po čase už vidíme pomedzi stromy aj cestu v údolí. V mieste kde sa k nej pripájame vidieť aj kamenné zátarasy z tejto strany. Rado s Peťom vchádzajú na spodnú cestu a miznú za zákrutou. Pomedzi stromy pri zátarasoch na spodnej ceste sa mihlo niečo farebné, čo upútalo moju pozornosť. Na križovatke zastavujem a pozerám čo to bolo. Sú to dva offroady a oba sú mimo cesty pri balvanoch, ktoré tvoria zátaras. Už je to jasné, majú tam nejaký problém. Zbadali nás a bezradne hľadia naším smerom. Hneď kričím vysielačkou na chalanov: „oni sa tam vážne trápia a my z toho nič nemáme. Nejdeme sa na to pozrieť?“
Otáčam Wraníka smerom k nešťastníkom a blížime sa k veľkým balvanom na ceste. Vedľa balvanov stojí v blatových koľajach vyjazdených v tráve zapadnutý Maverick a veľmi pekne upravený Samurai, s MT pneumatikami, lemami blatníkov z Wranglera a pevnosťákmi ARB, sa ho snaží vytiahnuť z problému. Ako keby sa jorkšír snažil potiahnuť slonie mláďa  Napriek veľkému úsiliu s ním nehne ani o kúsok. Obaja majú rumunské značky, vyzerá to na domorodých offroad kolegov. Prihliadajúca pani nás práve zbadala a ide nám oproti. Janka s ňou komunikuje po anglicky, ale aj s mojou chabou slovnou zásobou chápem, že nás prosí o pomoc. To samozrejme nie je problém, naopak robí nám to radosť, veď sme predsa dobrovoľní záchranári. Vtom nás dobiehajú aj oba Patroly.
Samurai posielame bokom a na jeho miesto nastupuje podstatne väčší Peťov Mastodont. Voľba spôsobu vyprostenia padá na použitie navijaku. Idem radšej preparkovať aj Wraníka. Stojí priamo za Mastodontom a v prípade utrhnutia lana je druhý na rane. Nemá zmysel nič riskovať, staviam sa na cestu za Samíka, spoľahlivo mimo dosah všetkých náhod.
Už ale počujem zvuk navijáku a idem sa rýchlo pozrieť na vyslobodzovaciu akciu. Za pár sekúnd je však po srande. Maverick je vonku. Mastodontovi a jeho mechanickému navijáku ani nemal šancu dlho odolávať. Pod vrstvou blata sa dajú rozoznať cestné pneumatiky, čo vysvetľuje jeden z dôvodov zapadnutia. Druhý dôvod vidíme uprostred koľají, kde sa jasne črtajú kamene, na ktorých ležal podvozkom. Peťo zbalil lano a teraz provokačne prechádza problémový úsek tam aj späť, bez akýchkoľvek problémov. Niet sa čo čudovať. Pevnostné nášlapy a podvozok Mastodonta sú takmer vo výške horných lemov blatníkov sériového Mavericka. Všetci traja Rumuni ho sledujú s nefalšovaným záujmom a neveriacky krútia hlavami. Asi si mysleli, že majú hotový offroad, ale teraz vidia, že od sériovky k offroadu ich asi čaká ešte dlhá cesta.
Rumuni srdečne ďakujú a my sa chystáme vyraziť. Na ceste sa však objavuje stolík so štamprlíkmi a blondínka už aj nalieva vďačnosť vo forme domácej pálenky. Šoféri zdvorilo odmietajú, ale máme predsa spolujazdcov, ktorí to radi zoberú za nás. Niektorí aj dva krát. Rozbieha sa konverzácia v troch jazykoch, ale ľahko vyrozumieme, že Mavericka majú len prvý deň a kamarát ich zobral vyskúšať, čo dokáže. No ďaleko veru nedošiel. Dozvedáme sa aj dôvod, prečo je táto oblasť uzavretá. Je tam údajne veľký vodný zdroj a tak k nemu autá nepúšťajú.



Toto bola veľmi príjemne strávená polhodinka. Cez vysielačku hodnotíme, že takýchto príhod by sme prijali aj viac. Moja pečeň si nie je istá, keďže si nemôžeme byť istí kvalitou tej domácej pálenky... Pokračujeme pomerne udržiavanou lesnou cestou smerom k jazeru nad Baia Mare. Cesta sa pozvoľna mení na asfaltku ktorá sa kľukatí údolím. Je pravda, že po celodennom natriasaní si kľudnú jazdu celkom užívame.
Vchádzame do obývanej oblasti. Je neuveriteľné, akými farbami si tu vedia ľudia natrieť domy. Za posledných 5 kilometrov by sme asi poskladali všetky farby dúhy a ešte by aj ostalo. Češi z dnešného stretnutia hovorili, že tu niekde je pri potoku pekné miesto na kemping, tak ho skúsime nájsť. Tvrdili ale, že im tu pomizli nejaké veci, tak musíme byť obozretní v tom, čo necháme mimo áut. Obchádzame začiatok priehrady a vezieme sa kúsok popri vode. Tu však nenachádzame nič, čo by vyhovovalo našim predstavám a tak sa otáčame a vraciame sa k ústiu prítoku priehrady.
Každá posádka sa tu vyberá iným smerom na prieskum podmienok. Vhodných miest je niekoľko, ale takmer všetky sú už obsadené kempujúcimi domorodcami a my na družbu nemáme moc chuť, hľadáme súkromie. Ako najpriateľnejšie sa ukazuje miesto na ostrovčeku v potoku, ktorý tvorí prítok. Podľa stôp na brehu by som aj povedal, že by to mohli byť stopy po českých offroadoch. Je to ale jedno, miesto sa nám páči. Jedinou prekážkou je Rumun s rodinou, kempujúci priamo na príjazdovej ceste tak, že ho nie je možné obísť. Naznačujeme mu, že chceme prejsť, či nás pustí, na čo krúti hlavou. Uf, to sme nečakali. Kujeme pikle ako ho odtiaľ dostať a ako sa mu pomstiť, ale nad bojovným pudom víťazí náš prirodzený zmysel pre diplomaciu a skúšame to ešte raz. Znovu krúti hlavou, ale tento krát počujeme „da“. Valíme na neho oči v úžase. V tom nám to dôjde. Asi to tu majú ako Bulhari a vodorovné krútenie hlavou znamená súhlas. A skutočne posúva auto a detský stan tak, aby sme mohli prejsť. Len sa čuduje, že kde sme tam videli pekné miesto, veď cesta končí vo vode.
Prechádzame s úsmevom okolo neho a na konci cesty prebrodíme plytký potok. Tento flek je ako stvorený pre nás.

Po bleskovej porade autá staviame, podľa vzoru vozovej hradby husitov, do U formácie otvorenej smerom k vode. Základom je Peťov dlhý Mastodont a k jeho prednej a zadnej časti kolmo parkujeme krátke autá – Poštársku dodávku a Wraníka. Kempujeme spolu prvý krát, je to naša nočná premiéra v tejto zostave.
Thunderovci plánujú spať v exkluzívnom stane pre tri osoby, Rado s Martinom na karimatkách „pod širákom“, Peťo v stanovej nadstavbe na Mastodontovi a Bohuš v aute. Ty si fakt myslíš, že ja som plánovala spať v stane? Ja som ešte v živote v stane nespala! A nemienim na tom nič meniť! Či? V snahe dotiahnuť polohu veľkého Patrola do dokonalosti, podkladáme skaly pod predné a zadné koleso na pravej strane, aby mohli Peťo s Bohušom spinkať ako v bavlnke a žiadne nerovnosti nerušili ich odpočinok. Mám pocit, že keby sme mali na zozname zbalených vecí vodováhu, tak by ste to vážili do tmy.
Členovia rodinky táboriacej na ceste sa na nás chodia na striedačku zvedavo pozerať z druhej strany potoka ako na zvieratká v ZOO a ani sa im pri všetkých našich prípravách nečudujem.
S Radom ale máme skúsenosti z minulého roka a vtedajšej dvojvozidlovej zostavy. Po tom, ako nás pred rokom prekvapil v noci prudký dážď v Retezate, bez váhania naťahujeme medzi všetkými troma autami nepremokavú celtu a pevne ju upevňujeme o autá. Martin sa niekam pred chvíľou stratil, ale odpúšťame mu neúčasť na budovaní tábora, pretože pukot ohňa a dym voľne stúpajúci k oblohe naznačuje, že sa môžeme tešiť na teplú večeru.



Kým Rado a Thunderovci rozkladajú kempingový nábytok, na streche Mastodonta vyrastá stan. Náš práve vybudovaný tábor je dokonalosť sama, až na hrboľatý kamenný povrch ostrovčeka. Zatiaľ to nie je problém, uvidíme ako sa nám neskôr bude spať.
Za chvíľu sa už podávajú pečené klobásky a mäso a popíjajú alko aj nealko nápoje z útrob našich oddychujúcich tátošov. Proste fantázia... Zvečerieva sa a okolie pomaly zahaľuje tma. Pri dobrom jedle a pití rozoberáme zážitky dnešného dňa a v hrubých črtách plánujeme zajtrajší. Hlási sa únava a pomaly je čas ísť spať. Obývačku je potrebné zmeniť na spálňu. Balíme stoličky a stoly, Rado s Martinom chystajú karimatky a spacáky.
Thunderka ešte nikdy nespala v stane, tak som zvedavý, ako to prežije. Zatiaľ v kľude a so záujmom sleduje všetky prípravy, čo dáva možnosť tušiť, že ani ona sa alkoholickým dobrotám nevyhýbala. Ok, tak aspoň vieme, že po troch fernetoch a pive viem predstierať kľud a záujem. Prepadá ma panika. Dnes to bude po prvýkrát.



Z auta vyťahujem náš stan, ktorý má v zbalenom stave tvar plochého kruhu s priemerom asi 70cm. Jeho zvláštnosťou je to, že nie je potrebné ho stavať, stačí ho vybrať z obalu a voľne pustiť. Všetci sú zvedavý, ako to prebehne, ale dávam si na čas a chystám niekoľko vrstvový podklad na hrboľatú zem. Nepremokavá celta a karimatky asi nebudú stačiť, ale v tejto fáze aspoň niečo. Nebudem už napínať čakajúcich divákov. Vyberiem stan z puzdra, všetci spozornejú. Stiahnem popruh, v tvárach čítam napätie. Púšťam stan a ten v sekunde stojí pred nami v plnej kráse. Všetci ticho vyvaľujú oči na postavený dvojvrstvový priestranný stan, pripravený na použitie. Do ticha sa len ozve: „A to je všetko?“. Áno, na dnes je to všetko a zvyšok kúzla – balenie stanu – máme v programe až na zajtra ráno. Chvíľu ešte vrčí kompresor na fúkanie nafukovačiek pre chalanov z Mastodonta, aj pre Thunderovcov. Všetci zaliezajú do spacákov a o chvíľu počuť už len zurčanie blízkeho potoka. Thunderka vôbec neprotestuje a celkom spokojne sa ukladá k spánku, čo napovedá nie len o konzumácii alkoholu, ale aj o jeho množstve. No veď ako vždy, ty ješ, ja pijem...
Zajtra sa presunieme viac na východ do hornatejšej oblasti, ale až na krátke prejazdy očakávame množstvo asfaltu. Za zatvorenými viečkami sa objavujú výjavy z dnešného príjemného dňa, ale vo zvuku nočnej prírody postupne blednú a strácajú sa. Už aby bolo ráno...

Thunder : Zrazu prechádzame okolo niekoľkoposchodových budov, ktoré sú tu akoby náhodou zabudnuté pri ceste, keďže široko-ďaleko nebolo žiadne obydlie.



Tie budovy (žeby čiste náhodná podobnosť vrátane toho RUMUNa so zdvihnutou vyklápačkou) - nám to podľa všetkých tých "návestí a tabúľ" pripadalo ako bežkárska lokalita s infraštruktúrou - ťažko povedať či nedostavanou, alebo už chátrajúcou. Nech sa vyjadria aj ostatní z našeho teamu. My sme campovali asi cca 1,5 km odtial zašití v lese.

thunderko, ja som ľahko zápalný typ (na náhle vypadnutie z chalupy).
A keď toto čítam...nedáme ešte teraz na jeseň nejakú prieskumno-mapovaciu výpravu napr. na Ukrajinu alebo ...Albánsko ...?

Thunderko, mna by zaujímal ten váš samorozkladací stan. Ako ste s tým spokojný? Aká bola cena a kvalita? Vydrží to chvílu?

To je veľmi zaujímavá teória, my sme skôr tipovali nejaký nedokončený hospodársky zámer.

Hlavne tá flotila Belazov na dvore na to poukazovala. Ale je fakt, že na prevoz snehu sa asi hodia.

Noooo, to to to to to ....preeeesne aj ta "flotila Belazov" tam bola takže sa zrejme jedná o rovnaký "prejazdový bod". Otázne je odkiaľ ste tam prišli vy, keďže ste nemvideli / nepostrehli to množstvo tabuliek informujúcich o zimných aktivitách - turisika, bežky, mašeri, atď.

Ešte k tomu jazeru pri Baja Mare. Pánkovia taktiež asi nepostrehli že
sa jedná o : "Ochranné pásmo vodného zdroja"- viď príslušné tabuľky každých cca 200m, čiže je zrejmé, že tak ako si Thunderka pochutnala na žltej vode z penziónu, tak si aj obyvatelia Baja Mare zgustli na vode ktorú ste brodili a my "dochutili" sprchovými gelmi a tekutým mydlom

No, ja by som sa tiež rýchlo samovznietil , čo Rado ?